irelevantný príd. m.: kniž. nemajúci rozhodujúci význam, bezvýznamný, nezávažný, vedľajší, nepodstatný (op. relevantný): irelevantná výpoveď;
Niekedy si môžeme zvoliť a vybrať cestu sami, no oveľa častejšie nám ju určí sám život. Žiť neustále na cestách a byť nomádom znamenalo aj vzdať sa kontaktov a spojenia s ľuďmi a miestami a akosi potichu, bez povšimnutia, sa stať menej relevantnými. Odmena za obetu by však mala prísť – aspoň tak to funguje v rozprávkach – sloboda a nové spojenia s novými ľuďmi a miestami.
Nemyslím si, že sme sa rozhodli stať sa nomádmi a žiť alternatívnym životným štýlom, jednoducho sme sa dostali do akejsi novej, každodennej rutiny. Počas našej prvej zimy na cestách, aj keď sme sa snažili zvoliť si cestu sami, svet nám neustále vytyčoval svoju vlastnú, po ktorej by sme mali ísť. Riadilo nás počasie, prasknuté pneumatiky, opravy alebo akékoľvek iné okolnosti – len málokedy sme mali pod kontrolou to, čo robíme a kam smerujeme. Keď si začnete myslieť, že ste pri kormidle, život vám rýchlo pripomenie, že ste na ceste. A my sa tak môžeme len a len oprieť a poriadne si to užiť.
Rok sa začal rozprávkovou nomádskou slobodou plnou nepokoja, kĺzali sme sa z jedného raja do druhého tajomného údolia Shangri-La. Vo februári 2020 sme sa vrátili do Spojených štátov a pár týždňov sme strávili lyžovaním doma v Kanade. Neskôr na slnku a v teple na juhu sme putovali z Las Vegas do arizonského Lake Havasu City, Death Valley a Sedony. V polovici marca sme sa usadili v magickom Moabe, obklopení známymi tvárami a miestami, nadšení z dobrodružstiev, ktoré prinesú nasledujúce týždne.
Ak boli naše životy podobné lístiu, ktoré jemne unášajú prúdy a víry v pokojnom prúde, svet okolo nás sa pokúšal zmiasť to prílivovou vlnou. Mimo všetkého diania a izolovaní v púšti sme sa snažili byť nad vodou, boli sme v južnom Utahu. Napriek tomu, že sme si pred všetkým zatvárali oči, zakrývali si uši a spievali si la-la-la-la-la v snahe prehlušiť realitu, globálna pandémia COVID-19 si nás našla. Všetko dobré sa raz skončí. 17. marca 2020 zatvorili Moab a okolité okresy svoje brány pre návštevníkov. Keď sa komunity, regióny a národy uzavreli pred cestovateľmi, prečítali sme si poslednú kapitolu našej nomádskej rozprávky. Obraciame stranu v očakávaní ďalších, ale písmená sú jasné.
Koniec.
Irelevantné; nesúvisí s tým, o čom sa diskutuje, a preto to nie je dôležité. Cestovanie, dobrodružstvo… slová, ktoré sú synonymá pre život, ktorý sme žili, sú zrazu tabu, vyvolávajú drsné reakcie. To, s čím sa stotožňujeme, je zrazu nevkusné a opovrhované. Romantizujúce destinácie a zážitky nemajú žiadny význam. Sme ticho s vedomím, že to, kto sme, čo robíme – cestovanie a dobrodružstvo sa zdá byť prinajlepšom namyslené, nebezpečné, urážlivé alebo priam povstalecké – tvárou v tvár pandémii, ktorá ničí ľudí na celej planéte.
Irelevantné; nesúvisiace a nedôležité. Byť vagabundmi, bez spojenia s miestom, bezdomovcami, tulákmi… ocitáme sa v nepríjemnej pozícii, že nie sme ani miestni, ani podstatní. Keď sa návšteva stretne s pohŕdaním, kam patria kočovníci?
Mohli sme ísť proti prúdu a tlačiť svoje šťastie na juh od hranice, presúvať sa z miesta na miesto, aby sme tak našli niečo, kde by sme boli vítaní. No cítili sme sa nesvoji, išli sme s prúdom, ktorý nás niesol späť domov do Kanady. Možností bolo málo a život nás nasmeroval do Pentictonu v Britskej Kolumbii. Pri prekročení hranice 19. marca 2020 sme si kládli odpovede na dve otázky:
1. Kam smerujeme?
2. Máme tam ľudí, ktorí nám nakúpia potraviny na 14 dní izolácie?
Malo by vs. musí a odporúčania vs. zákon. Po dvoch týždňoch poslušnej izolácie, dezorientovaní nedávnymi udalosťami, skľúčení a úzkostliví z predávkovania sa spravodajskými médiami, robíme niečo neopísateľné a vydávame sa na horskú cyklistiku. Keďže naša poznávacia značka nepochádza z regiónu, sme bezpochyby len návštevníci. Ešte tvrdohlavejšie rekreujeme vonku, zatiaľ čo státisíce ľudí uverejňujú fotky s hastagom #stayhomesavelives. S trochu iracionálnymi obavami z vystavenia nášho vozidla strážcom, ktorí napomínali vozidlá návštevníkov v snahe ich poučiť – rozhodli sme sa pre 8 km pedálovanie na vrchol chodníka. Slnko, teplo a svet vonku boli liekom, ktorý sme tak zúfalo potrebovali. Podarilo sa nám ešte niekoľkokrát vyšliapať hore, kým nám život opäť vybral inú cestu.
Krivdy, ktorých sme sa dopustili, nám boli zrátané. Bicykle nám ukradli nie viac ako desať stôp od nás. V hlbokej pandemickej kóme, kde sa hodiny, dni a týždne prelínajú, som počul brúsku prerezávať kov, ale predpokladal som, že to bol tím z parku, ktorý niečo opravuje, pretože park pilne pripravovali na rušnú sezónu, ktorá bola pred nami. Mohli sa stať aj horšie veci, stále sme boli v bezpečí a zdraví a stále na slnku a v teple regiónu na juhu Okanaganu. O niekoľko týždňov neskôr, keď opäť nastala malátnosť a podráždenosť z dlhodobej izolácie, som sa vydal na 36-hodinovú cestu po strašidelne prázdnych diaľniciach, cez hranice, okolo nekonečných osvetlených mostov s nápismi, ktoré neodporúčajú cestovať, ak to nie je nevyhnutné, aby som zohnal bicykle. Stálo to za to.
Len akési ďalšie jemné štuchnutie od života, ktoré nás vedie k novému dobrodružstvu. Keď nám ukradli bicykle, nahlásili sme to na políciu, riešili poistenie, začali sme sledovať aj miestne sociálne siete, aby sme zistili, či sa naše bicykle niekde objavia. Aj keď sme ich nikdy nenašli, objavil sa príspevok s odkazom na video bane s názvom Mascot Gold Mine neďaleko oblasti Hedley. Ako ubiehali týždne, boli sme už celkom bez obáv, že budeme počas pandémie nevítanými turistami, a naplno sme využívali všetko, čo región ponúkal. Keď sme sa dozvedeli o starej trase, ktorá zostupovala z blízkosti baní až po Hedley, začali sa nám zbiehať sliny.
Život naberie bláznivý obrat, nová sezóna, biznis a všetko nepodstatné je opäť aktuálne. Keď prišlo teplejšie počasie, prinieslo so sebou aj akési uistenie, že to so spoločnosťami, s ktorými sme roky tak hrdo spolupracovali, bude obmedzené. Zatiaľ čo cestovanie, turistika a horská cyklistika po celom svete boli zdecimované, chuť naopak stúpala. Deti aj dospelí zúfalo hľadali tábory a kurzy, ktoré zmizli, keď sa väčšie spoločnosti nedokázali vyrovnať s pandémiou. S obrovským úsilím sme zrazu zistili, že ľuďom ponúkame to, čo chceli. Programy boli zverejnené na webovej stránke a s jediným príspevkom na sociálnej sieti, leto plné inštruktážnych programov na horských bicykloch bolo vypredané, a to priamo v meste, v ktorom som vyrastal – Fernie, Britská Kolumbia.
Posledný nomádsky útek pred príchodom rušného leta, vychutnávanie si veľkolepej krásy údolia Bow Valley a očakávanie, kam nás život zavedie ďalej.
Jacob Johnson je profesionálny inštruktor horskej cyklistiky, fotograf, píše príbehy plné dobrodružstva a naplno žije jeho nomádsky život.
