Mrazivé jesenné ráno vo Vermonte a akési ticho, ktoré nad ním viselo. Ticho sprevádzané jemným vánkom, ktorý sa vlnil pomedzi stany. Svetlo sa pomaly plazilo pomedzi kopce a osvetľovalo lístie a ich viditeľné prirodzené zmeny – tie oranžové odtiene, ktoré sa zrazu premieňali na červené, všetko to žlté sfarbenie, ktoré v priebehu niekoľkých dní zrazu horelo. Z rosy v údoliach stúpali kúdoly hmly a vzduchom bzučali akési tiché šumy nevyspatých hlasov posilnených kofeínom a prebratých chladom.
Stáli sme tam spolu s ďalšími bežcami – niektorí boli skúsení vytrvalostní športovci, systematicky sa naťahovali, jedli energetické gély, lycrové kúsky funkčného oblečenia boli ich súčasťou, a to spolu so športovými šiltami, čelenkami a špeciálnymi fľašami s vodou. Niektorí zase naopak pôsobili ako moji susedia – obyčajní ľudia, ktorí sa vydávajú na rannú prechádzku, nič viac ako každodenné bežné behanie po okolitom lese. Môj otec vedľa mňa popíjal kávu, bol vo svojich typických futbalových šortkách a šiltovke s logom školy, v ktorej účí, vyzeral rovnako ako v čase, keď bol pred takmer desaťročím mojím trénerom. Možno mal tentokrát o trochu viac šedivej brady. V tom čase sme obaja boli na pretekoch za úplne iných okolností. Môj otec, Andy Tufts, bol dobrovoľníkom posledných desať rokov na pretekoch Vermont 50 a Vermont 100, okrem toho mal dokonca ďalšie pozície a funkcie, o ktoré ho požiadali. Veľmi živo si pamätám, ako som tu v detstve pomáhal počas prudkých daždivých dní, označoval som kontrolné body pre bežcov spolu s ďalšími priateľmi a spoluhráčmi zo strednej školy.
Otec a geografia idú k sebe (veď ju vyučoval takmer desať rokov), najmä na drobnosti týkajúce sa Vermontu. Vysvetlil mi trať lepšie, než by to dokázala väčšina tých najpovolanejších, poznal farmy a domy jeho priateľov pozdĺž cesty, vždy počas behu vedel, ako pokračovať po tejto poľnej ceste – že je skratkou do ďalšej dedinky, veľmi dobre vedel, prečo je tá ktorá cesta uzavretá.
Takmer pri každom stánku nás vítajú priatelia – hovorí to o veľkosti celej komunity, ale aj o otcových väzbách a priateľstvách. Asi v polovici nás zdraví bývalá študentka so svojím synom, teraz už súčasným študentom WHS. Člen hasičov si kýva s otcom a my sa presúvame z poľnej cesty na jednostopý chodník. Na konci posledného úseku som otcovi vystrašene povedal, že jediné, čo na svete momentálne chcem je to, aby bývalý asistent futbalového trénera bol v závere trasy a rozdával grilovaný syr. Bol to síce sendvič s arašidovým maslom a džemom, ale Glen Drost tam stále stojí a žiari – a my prechádzame cez lokálnu farmu ako pretekári, tentokrát nie ako dobrovoľníci.
Spomienky sa mi miešajú s prítomným okamihom. Môj otec pozná aj posledných niekoľko kilometrov ďalej. Pre mňa sú nové – odkedy miestni začali budovať práve tieto chodníky, domov som príliš nechodil. Za tie roky sa veľa zmenilo a veľa naopak nie.
Keď prechádzame cieľovou čiarou, vidím desiatky známych tvárí – som si istý, že môj otec ich vidí ešte omnoho viac. Andy je súčasťou štruktúry tohto mesta a tieto kľukaté prašné cesty sú zložito pretkané vlákna, ktoré nás všetkých spoločne spájajú.
Matthew Tufts je fotograf na voľnej nohe a žurnalista, ktorý sa fokusuje na hľadanie spojenia medzi rekreáciou, ochranou divokej prírody a vidieckych komunít.
