Mám pocit, akoby som žuval vatu. Pery mám popraskané, bolia ma boky a hľadím smerom na východ v nádeji, že čochvíľa sa vynorí sivý úsvit.
Nemáme so sebou žiadne jedlo a v poslednej fľaši s vodou je piesok a slaná voda. Na posteli z dvoch nylonových padákov sa tlačím spolu s ďalšími siedmimi ľuďmi. Budík nám robí silný vietor alebo niekto z nás, kto sa mrví pod prikrývkou hľadajúc lepšie miesto na spanie. Ležíme na tvrdom piesku a zároveň sa všetci snažíme aspoň trochu uľaviť naším uboleným telám.
Ak by som mal hodinky, kontroloval by som čas každú chvíľu. Čierny závoj noci sa odmieta nadvihnúť. Snažím sa nemyslieť na vodu a v duchu si nadávam, že som zapríčinil tento chaos. Telo túži po spánku, no moja myseľ si zmätočne a opakovane prehráva celú našu situáciu.
Uviazli sme na ostrove pri pobreží Mozambiku. Naša loď Discovery kotví niekoľko kilometrov od nás. Náš kuchár, môj dobrý priateľ Ezra, ktorého som pred touto cestou nevidel desať rokov, je na palube sám. Vie, že sme tu, ale nemá nám ako pomôcť. Tá loď by pokojne mohla byť aj na Marse, lebo cestu k nám by len ťažko zvládla.
Ešte pred niekoľkými hodinami sme boli všetci vo vzduchu nad miestom, kde paragliding nikto pred nami neskúsil. Všetky miesta, ktoré sme predtým spolu objavili, všetky prázdne pláne, ku ktorým sme sa dostali, nesiahajú tomuto miestu ani po päty. A to je v našej bezradnej situacii jediná útecha.
Dunu, nad ktorou sme dnes leteli, sme videli už pri našej predchádzajúcej návšteve v auguste, no vtedy sme tu nelietali. Nie kvôli podmienkam, ktoré tu často bývajú ideálne, skôr kvôli logistike. Duna sa tiahne zo severu na juh pozdĺž ostrova v dĺžke takmer 32 kilometrov, pričom východná strana duny sa vynára z Indického oceánu v perfektnom uhle na lietanie, niekoľko metrov nad morom.
Jemný vánok, ktorý hladí dunu, ťa vie udržať vo vzduchu veľmi dlho. Tento mozambický ostrov je pravdepodobne to najlepšie a najkrajšie miesto na paraglajding na svete. Nie je potrebná ani prilba, ani obuv.
Dostať sa sem dá len dvoma trasami. Na prvej sa môžeš ubytovať v luxusnom Indigo Bay rezorte, odtiaľ sa dostaneš na západnú stranu duny a jednoducho vystúpiš pešo na jej vrchol asi za desať minút. Druhá cesta vedie loďou z východnej strany duny, ktorá samozrejme smeruje na Indický oceán.
Dosiahnuť pobrežie duny bez toho, aby sa nám namočila výstroj a prevrátil čln, sa zdalo nemožné. Dnes sa to, našťastie, podarilo. Neexistuje žiadna ochrana pred silným vzdúvaním oceána a vždy, keď sme sa v minulosti pokúsili dosiahnuť breh, podmienky boli príliš extrémne. Príliv a odliv sa tu na jar pohybuje v rozmedzí takmer piatich metrov, čo ešte viac komplikuje situáciu. Počas odlivu blokuje časť vlnobitia bariérový útes a len vtedy je možné vylodiť sa. Pri prílive však prudké vlny neúprosne narážajú na breh – vytvárajú tak síce pôsobivý, no nebezpečný úkaz.
Moja myseľ sa vráti späť do prítomnosti. Konečne spozorujem jemný náznak sivého svitania.
Nemôžem sa dočkať, keď vstanem z tejto biednej „postele“ a natiahnem si boľavé svaly. S otvorenými očami snívam o káve a jedle a rozmýšľam, či je Ezra už hore a pripravuje ďalší lahodný pokrm. Keby som nebol taký dehydrovaný, už by sa mi pri pomyslení na Ezrove menu zbiehali slinky. Je to vynikajúci kuchár a za posledných desať dní sa mu podarilo všetkých nás ohúriť. No najprv sa musíme dostať na palubu.
Náš čln je teraz na suchu. Nemal by byť. Nikto nevidel, ako ho more priviedlo na pláž, ale vieme, že to musela byť divoká jazda, našťastie bez posádky. Pred dvadsiatimi hodinami som čln zakotvil ďaleko od brehu, ponoril som sa na dno a zaklinil kotvu pod mohutný kameň a potom sa vrátil na breh.
Všetku výstroj sme vyložili asi v polke dňa, počas odlivu, keď to bolo bezpečné. Podmienky na paragliding boli výborné, a preto sme sa všetci náhlili rýchlo do vzduchu. Keď som sa rozbiehal nahor, pamätám si, ako som pozrel na čln dúfajúc, že kotva sa udrží na mieste. Vlny sa tiahli do výšky takmer dvoch metrov a prudkou silou búšili do pláže. Silou, ktorú by náš čln nevydržal.
Avšak túžba po lietaní bola príliš veľká a moje obavy rýchlo premohol čistý údiv z toho, nad akým miestom som sa vznášal. Bruce, Mike, Stu, Jody, Tim, Rosie a ja – všetci sme rýchlo vo vzduchu a od radosti výskame ako deti na pieskovisku. Letíme kilometre pozdĺž duny, stále ďalej od člnu a kempu, zatiaľ čo pomaly zapadajúce slnko hrá farbami a odráža ich na piesku a hladine oceánu. Pohľad zhora je dychberúci. Jody letiac spolu so Stuom sa fotia, Tim letí smerom dozadu spolu s Mikom a točí pritom video, Bruce a ja pretekáme v tom, kto podá lepší akrobatický výkon. Leah s Rosie čakajú, kým na nich príde rad.
V tejto chvíli si užívam prítomný okamih – najviac za posledné mesiace. Najlepšia skúsenosť v mojom živote. Stres z tohto obdobia a z toho, čím sme si prešli, je tak nereálny ako Santa Klaus, jednoducho sa vyparil. Každý z nás je v dočasnom stave blaženosti – je to pocit, ako keby sme vstúpili do iného sveta, inej reality. Našli sme nirvánu.
A potom túto nirvánu pokazí niekoľko slov: „Gavin? Vidíš náš čln?“ Jody a Stu letia vedľa mňa. Slnko už zapadlo, letíme takmer celý deň a nechceme skončiť. Na pristátie som ani nepomyslel, chcem letieť, pokým vládzem.
Ešte stále sme dosť ďaleko od miesta, kde by mal byť zakotvený čln a dúfam, že len kvôli slnečnému svetlu naň nedovidím. Vo vnútri však viem, že to neveští nič dobré. O niekoľko minút pristávam a utekám na pláž. Príliv opäť ustupuje, ale vlny sú stále masívne. Schyľuje sa k súmraku.
Nejak došlo k tomu, že čln je vo zvislej polohe. Je naplnený vodou a je na pláži ako kus naplaveného dreva. Chýba mu výstelka a čerpadlo, no zdá sa, že motor je nepoškodený. Možno predsa máme šťastie? Teraz žiaľ neexistuje bezpečný spôsob, ako by sme dostali čln späť do vody a keďže bez člna sa nedostaneme späť k Discovery, budeme tu musieť ešte chvíľu pobudnúť.
Znovu precitnem. Tma konečne mizne. Bola to bolestne dlhá noc.
Teplo slnečných lúčov je nablízku. Všetkým je zima, sme smädní, hladní a unavení. Príliv je stále príliš vysoký na to, aby sme sa pokúsili vydať sa na more. Na pobreží pofukuje vietor. Znovu si pripravíme „krídla“ a rozbiehame sa na let. Nemáme čo jesť ani piť, tak aspoň využijeme zvyšný čas na paraglajding.
Nočné trápenie sa rozplynie, len čo sa ocitám vo vzduchu. Krv mi prúdi do končatín a mozog okamžite začína produkovať upokojujúcu kombináciu endorfínov a adrenalínu.
Môj hlad a smäd je potlačený, aj keď len dočasne. Myseľ sa zatúla k spomienkam zo skorších dní, keď sme boli na Madagaskare, osemsto kilometrov na východ cez Mozambický prieliv. Ľudia mi hovoria, že vyzerám posledné týždne oveľa staršie. Stres spojený s vedením expedície si vyberá svoju daň a nepochybne skracuje aj môj čas na tejto očarujúcej planéte, a to rovnakým spôsobom, ako život skracujú alkohol alebo omamné látky.
O pár hodín neskôr sa ešte v ten istý deň dostaneme k Discovery bez ujmy na zdraví, len aby sme sa dozvedeli, že prívesný motor člnu bol v skutočnosti v katastrofálnom stave. Na spiatočnej ceste držal ešte pohromade, bez problémov nás priviedol k Ezrovi aj so všetkým vybavením. No ako sme dorazili do cieľa, motor sa rozpadol a vylial sa z neho olej, čiže už je nepoužiteľný a neopraviteľný, hoci ani rok starý. Ku koncu našej štvrtej expedičnej sezóny loď Discovery prichádza o silu. Bez funkčného motora na člne a s dlhým zoznamom ďalších vecí. Obaja sme vyčerpaní.
Pomyslím na jeden z mojich obľúbených citátov Yvona Chouinarda: „Dobrodružstvo nezažiješ, pokým sa niečo nepokazí.“ Podľa mojich skúseností majú cestovateľské objavy, ako ten v Mozambiku, fyzickú, emocionálnu a ekonomickú cenu. Dovolím si prebrať hlášku z klasickej reklamy od Mastercard: „Paraglajding v Mozambiku? Na nezaplatenie.“
