100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Začať podnikať s produktom, ktorý ľudia nevedia jesť? Čisté bláznovstvo!
Spojila ich náhoda. Nudný korporát, v ktorom následne vznikla kreatívna biznis myšlienka. Na Slovensko tak ako prví priniesli kvalitné arašidové maslá, ktoré si zamilovali tisíce ľudí. Sú rovnako vtipní a blázniví ako ich značka Pure Nuts. Samuel Olejár a Ján Vlk.

Rozhovor som si so Samom a Jančim dohodla v priestoroch ich výrobne v Bratislave.

Taxík ma vyložil pred štadiónom na Poliankach a ja vskutku netuším, kde sa nachádzam.

Oproti mi však kráča usmievavý mladý muž s dlhými tmavými vlasmi, čiernym tričkom a roztrhanými džínsami. Tuším, že to bude jeden z nich.

Samo.

Po točitých schodoch ho nasledujem do haly výrobne. Pri vchode mi zrak padá na malú striebornú kolobežku. Všimol si môj prekvapený výraz.

„Človek by tu inak cez deň nachodil dosť kilákov,“ vysvetľuje.

V kancelárii ma už pri dverách čaká Janči.

Zoznamujeme sa a obaja ma začnú veľmi pohotovo, no zároveň aj trochu nervózne obsluhovať. Nalievajú mi kombuchu, čistia podložku pod počítač, otáčajú kreslo, vypínajú rádio, aby sme sa dobre počuli.

Sú zvedaví, čo budem robiť s nahrávkou rozhovoru.

„Keď bude Pure Nuts multikorporácia, nieže nás prídeš s touto MP3kou vydierať,“ upozorňuje ma Samo so šibalským úsmevom.

Začínam tušiť, že tento rozhovor bude plný smiechu.

Stláčam record, rozhovor sa môže začať. 

O vychladnutých stoličkách, obedoch a ťukaní.

„Vyštudovali sme odlišné univerzity. Ja MBA v Bratislave a Janči Ekonomickú univerzitu tiež tu. Stretli sme sa v korporáte, do ktorého sme nastúpili hneď po škole,“ začína svoje rozprávanie Samo sediac za veľkým stolom oproti.

„Ani jeden z nás tam však stoličku dlho neohrial,“ nahlas sa obaja rozosmejú.

„Ja som to vydržal šesť mesiacov,“ vraví Samo.

„U mňa to bolo dlhšie,“ dopĺňa ho Janči s akousi hrdosťou v hlase. „Chcel som totiž hypotéku,“ vysvetľuje a hlas sa mu trasie smiechom. „A tak som tam zotrval skoro rok. Na druhý deň po podpise papierov k novému bytu som už volal manažérke a dával som výpoveď.“ Opäť sa schuti smejú a ja s nimi.

„Bola to vlastne celkom dobrá práca. Chodí ti nejaký plat, ale pritom si môžeš riešiť svoje veci. Ako napríklad začínajúci biznis,“ dodáva Samo.

Po týchto slovách sa mi predstava ich pohodlného života začína páčiť. A tak sa hneď pýtam na náplň práce. Obaja sa zamyslia. „Pamätám sa, že sme chodili na dvojhodinové obedy. A potom sme niečo ťukali,“ spomína nahlas Samo a rukami znázorňuje monotónny pohyb strojopisu.

„To ťukanie do počítača však bolo asi treba, nie?“ zamýšľa sa nahlas Janči. Vzápätí si však protirečí. „Vlastne ani neviem. Po mne už nezobrali nikoho. Tak som aspoň nemusel nikoho zaúčať,“ vybuchne smiechom a celá serióznosť je v keli.

Pri káve s maslom na hlave

„Chodili sme spolu počas pracovnej doby na takzvané kreatívne stretká, počas ktorých sme filozofovali a vymieňali si idey o možnom podnikaní. Janči vtedy prišiel s tým, že v Amerike počas leta dosť fičal na peanut butter. Kvalitné arašidové maslo sa na Slovensku však vtedy nedalo zohnať, a preto si ho po príchode domov vyrábal sám,“ pokračuje v rozprávaní Samo.

„Ako biznis sa mi to veľmi nepozdávalo. Mal som predstavu rozbehnúť nejaký digitálny projekt. Spraviť napríklad appku alebo software a ten by sa predával tisícom ľudí. Vyrobiť jeden produkt iba pre jedného zákazníka mi prišlo príliš prácne,“ spomína.

„Povedali sme si však, že to vyskúšame. V Amerike máš plný regál rôznych arašidových masiel. To bola aj naša vízia – dostať to bližšie k ľuďom. Aby nemali na výber iba klasické maslo s palmáčom, bielym cukrom a treťotriednymi arašidmi. Síce si za to priplatia, ale už majú na výber. Či sa napokon rozhodnú pre nákup našich masiel, to je už na nich,“vysvetľuje históriu firmy Janči.

„A ľudia nakoniec rozhodli. Ale vlastne nemali na výber. Lebo naše maslo je príliš dobré,“ dopĺňa ho Samo.

Naraz sa opäť rozosmejú.

Cítiť, že sa poznajú už roky.

(30 sekúnd + 1 hodina) x 1,5 dňa = 4 kilá

Dozvedám sa, že prvú ochutnávku vlastného arašidového masla mali chlapci v júli 2015. Potrebovali otestovať, či je na trhu reálny dopyt po tomto produkte.

„Štyri kilá masla som na túto ochutnávku robil asi deň a pol. Je pravda, že už na začiatku som cítil, že niečo nie je v poriadku, keďže mixér mi doslova vrel pod rukami. Tak som mixoval 30 sekúnd, po ktorých nasledovala hodinová pauza. Potom opäť 30 sekúnd a opäť čas na vychladnutie stroja. A tak dookola. A potom sa spálil,“ rozpráva svoj príbeh Janči a šibalsky sa pritom pohupuje na kolieskovej kancelárskej stoličke.

Akcia však dopadla nad očakávanie.

Chlapci odišli domov nielen s pozitívnym feedbackom, ale hlavne s vyše päťdesiatimi objednávkami.

Samo a Janči sú skutočne skvelí rozprávači.

Horlivo sa pýtam, čo nasledovalo po akcii.

„No čo? Išiel som domov na home office vyrábať maslo,“ odpovedá pohotovo so smiechom v hlase Janči.

Uzavretý kruh sladkým začiatkom

„Potom sa celý kolotoč roztočil naplno. Riešilo sa, ako tieto objednávky vyrobiť a distribuovať. Obaja sme tak v batohoch roznášali naše prvotiny – arašidové maslá v holom sklíčku – domov za našimi prvými zákazníkmi. Až neskôr sme vymysleli názov, etiketu a logo…“ rozpráva Samo.

„Pozor, kredit za naše logo patrí tu – Samovi,“ ukazuje Janči žltým perom na kolegu a ja opäť čakám nejakú vtipnú historku.

„Vedel som vtedy v Illustratore spraviť iba štvorček a krúžok. Tak sme sa rozhodli pre krúžok. Ten vyzeral lepšie,“rehoce sa Samo.

„Aj názov vymyslel Samo,“ opäť nás prerušuje Janči a v jeho pohľade cítiť akúsi priateľskú hrdosť na kreativitu kolegu.

„Preklad slovného spojenia Pure Nuts znamená Čisté oriešky. Ale aj Čisté bláznovstvo či Úplná magorina,“ usmieva sa Samo a dodáva: „Veľká väčšina produktov, ktoré boli vtedy na trhu, komunikovala veľmi nudne. My sme chceli byť iní. A práve tým zaujať. Navyše, každý nám hovoril, že preraziť s arašidovým maslom je úplná blbosť. To, že si to ľudia okolo nás nevedeli predstaviť, však nič neznamená. Je to iba ich limit,“ zamýšľa sa nahlas Samo a pomaly si odpíja z kombuche.

Nie je arašid ako strukovina

Zaujíma ma, ako dlho chlapci vymýšľali svoje maslo, kým ho začali vo veľkom predávať.

„Dva roky sme dolaďovali receptúru,“ so smiechom vyprskne Janči. „Jednalo sa o prísne tajný recept. 100% arašidy. Ale to tiež nikomu nemôžeš povedať,“ rehoce sa.

„Tak ešte raz,“ začína odznova, tentokrát úplne seriózne.

„Existujú desiatky druhov arašidov. Navyše, sú rôzne triedy – A, B, C, rôzne veľkosti či spôsoby praženia. Od začiatku používame arašidy najvyššej kvality z Argentíny, pražené na mieru. Arašid v surovom stave vydrží bez problémov 7 rokov, kým sa neupraží. Jedná sa o strukovinu. Chutí ako starý hrach. Od momentu upraženia je však ideálne ho čo najskôr spracovať, začína totiž oxidovať. A preto sa aj my snažíme o čo najmenší interval medzi pražením a výrobou samotného masla,“ vysvetľuje priam akademicky Janči. Jeho hlas zvážnel, rozpráva pomalšie a hojdanie na stoličke tiež ustalo.

Vidieť, že sa v tejto tematike naozaj vyzná.

V tom sa otočí na Sama a vraví mu: „Včera som bol v potravinách a mali v akcii arašidovú čokoládu. Tak som si ju v noci ládoval.“

„Len si vybral tie prepražené arašidy, čo tam boli, že?“ kontruje mu pohotovo Samo.

„Nedáš si? Máme tu nesolené, ocmúľané arašidy pre hostí,“ so smiechom mi ponúka imaginárnu misku.

Smejeme sa.

Namiesto orieškov dostávam sušienky.

Takýto originálny a spontánny rozhovor plný smiechu som už dávno nerobila.

Do tretice všetko najlepšie

Zaujíma ma, kedy a prečo sa Samo a Janči pustili do výroby rôznych príchutí masiel.

„Na začiatku sme urobili dosť výraznú chybu. Ľudia boli naučení jesť Nutellu. A my sme im zrazu núkali orieškové maslá bez cukru. Spočiatku sa predaj dial hlavne na eventoch, kde sme tým pádom rovno dostávali spätnú väzbu, že to nie je dosť sladké. A tak sme začali vymýšľať rôzne sladšie verzie, napríklad kombinácie mandľa s kokosom, fakt husté kešu, extra chrumkavé mandle či super sladké arašidy,“vysvetľuje Samo a pri vymenúvaní masiel sa s Jančim milo dopĺňajú.

„Hlavným pravidlom však je zahrnúť maximálne 3 ingrediencie do jedného masla. Má to samé výhody. Je to kvalitné, zákazníci vedia, čo jedia a brigádnici, ktorí to predávajú na eventoch, si to ľahšie zapamätajú. Jednoducho win-win,“ dodáva Janči.

S našimi cookies budete súhlasiť

V priebehu štyroch rokov sa produkty Pure Nuts značne rozšírili. V novej vlastnej výrobni v Bratislave sa miešajú rôzne raňajkové maškrty ako napríklad bezlepková vegánska granola sladená kokosovým sirupom či raňajkové kaše.

„Túto výrobňu sme kúpili pred skoro dvomi rokmi s cieľom vyrábať si vlastné cookiesky. Avšak, špeciálny stroj z Talianska meškal vyše roka. Navyše, proces výroby takej sušienky je omnoho zložitejší. Viac ingrediencií, viac premenných – napríklad dĺžka pečenia, teplota či vlhkosť. Je to obrovský rozdiel oproti maslu – keď už máš ingrediencie, stlačíš gombík a samo sa to mixuje na homogénnu zmes,“ vysvetľuje Samo.

„To takto nemôžeme povedať. Lebo potom ľudia doma začnú miešať maslá a my skrachujeme,“ preruší ho Janči s typickou nadsázkou.

Samo však pokračuje ďalej. „Verím, že táto cookieska bude náš kľúčový produkt, ktorý sa bude navyše jednoduchšie predávať. Dokonca aj v porovnaní s naším maslom, keďže pri ňom sme museli ľudí naučiť, ako ho majú jesť. Ale keď človek uvidí sušienku, dúfam, že mu bude jasné, čo s ňou má urobiť,“nahlas sa zasmeje.

Ide to ako po masle

Zamýšľam sa nad Samovými slovami.

Ako sa vôbec arašidové maslo konzumuje?

„Najväčší odborníci ho jedia lyžičkou,“ reaguje Janči.

„Dá sa však jesť na mnoho spôsobov. Môže to byť rýchly snack alebo klasicky si to natrieš na chlieb s džemom tak, ako to jedávajú v Amerike – peanut butter jelly. Alebo do jogurtu, do kaše, do koláča, ako toping. Ja už asi tri roky jedávam na raňajky jogurt s medom a maslom. Je to chutné, zdravé a jednoduché. Nemusím uvažovať nad tým, čo si dám,“ vymenúva Janči.

„Vraj máte nové maslo, dlho očakávanú zdravšiu Nutellu,“ pýtam sa.

„Áno, jedná sa o bio Nutellu, ktorá však neobsahuje žiadny palmový olej,“ odpovedá mi Janči. Po chvíli stíchne, zmraští obočie a podozrivo sa na mňa zahľadí. „Tá ešte nie je na e-shope. To ako vieš?“

Tentokrát sa usmievam ja.

Mám svoje zdroje.

„Hmm, ale mohli by sme to na e-shop dať,“ zamyslí sa nonšalantne Janči. „To si teda poznačím.“ Z kopy papierov vytiahne jeden a čosi si naň rýchlo zapíše svojim žltým perom.

Na stole má niekoľko čierno-oranžových šanónov a kopec rôznych dokumentov.

Som zvedavá, kedy si ho táto poznámka opäť nájde.

Všetko stále do kruhu

Medzi najnovšie produkty plánujú chalani zaradiť aj ovocné tyčinky s minimálnym množstvom ingrediencií a vysokým percentom kvalitných orechov.

„Tu máme náčrt ako bude vyzerať etiketa,“ ukazuje Janči na čmáranicu na bielej tabuli za sebou. Vidím iba narýchlo nakreslený obdĺžnik a v ňom pár čiernych kruhov.

Nerozumiem.

„Stále sme sa nenaučili v tom Illustratore viac geometrických tvarov,“ rozosmeje sa Samo. „Ale toto malé tu, to je srdiečko. Takže mierny progres sme predsa len spravili,“ postaví sa a ukazuje na neidentifikovateľný tvar.

Kokos, to je haluz!

Zisťujem, že minulý rok boli chalani na pracovnej ceste v Indonézii. Keďže odtiaľ veľkoobchodne dodávajú kokosový cukor do ďalších firiem na Slovensku a v Čechách, rozhodli sa osobne navštíviť svojich dodávateľov.

„Bol to neuveriteľný zážitok,“ spomína s akýmsi cestovateľským vzrušením v hlase Samo. Janči zatiaľ v mobile hľadá fotky, ktoré mi chce ukázať.

„Proces výroby kokosového cukru je mega zaujímavý. Jedna šarža cukru je napríklad od 200 farmárov. Jedná sa o farmárske rodiny, kde každá má cca 10 paliem a denne tak vyrobia 3-5 kíl cukru. Ráno týpek vylezie na obrovskú palmu a odoberie nektár z kokosových kvetov. Následne jeho žena tento nektár niekoľko hodín varí na veľkej platni, aby z neho odparila vodu. Z nektáru sa stáva hustý sirup, ktorý sa potom usuší a kokosový cukor je na svete,“ opisuje Samo.

„Aha, už som to našiel,“ prerušuje ho Janči, nakláňa sa smerom ku mne cez stôl a vytešene preklikáva medzi jednotlivými obrazmi paliem a farmárov. „Je to totálna haluz. Bosý týpek na palme, žena pomaly varí, nič nerieši. A potom to príde do Európy ako TOP produkt. Ale keď to vidíš naživo, je to úplne iný svet! Nie je to špinavé. Ale úplne iné,“ dopĺňa Samo.

S údivom sa pozerám na fotky žien, ktoré sedia pri ohni, na ktorom sa varí cukor.

„Čo ma ešte viac prekvapilo bolo, že všade bol samý plast. Strašný bordel. Potoky a trávniky úplne zamorené plastovými taškami a obalmi,“ pokračuje Samo, tiež sa nahýna smerom ku mne a berie si Jančiho telefón do ruky. „Aha, tu je fotka národného parku. Idylka, krása. Na to si týpek odbalí cigy a celofán hodí za seba. Akoby im ešte jednoducho nedošlo, že ten plast tu bude 500 rokov,“ rozhorčene mi ukazuje fotky ako dôkazový materiál tejto environmentálnej katastrofy.

Dozvedám sa, že posledné obdobie sa chalani aktívne venujú aj výrobe bioplastu, ktorý plánujú ďalej veľkoobchodne predávať. Ich granulát je výnimočný v tom, že je z 96% z obnoviteľných zdrojov, dá sa recyklovať a je tiež bio-rozložiteľný.

„Nech sa to tam tým Indonézanom aspoň rozkladá, keď to už nevedia normálne vyhodiť do koša,“ dodáva mierne ironicky Samo.

Keď sa už dostaneš do peknej kaše, pokračuj!

Uvažujem, v čom tkvie tajomstvo ich úspechu.

Jedná sa o mládežnícku odvahu spojenú s trochou šťastia, jasný premyslený biznis plán či úplnú improvizáciu?

„Náš produkt a komunikácia boli jednoducho iné. Chceli sme vytvoriť ideálny pomer hodnoty – vysokú kvalitu za stále dostupnú cenu v maloobchode. A čo sa týka komunikácie, inšpirovali sme aj iné firmy, takže asi to robíme dobre, nie?“ uškŕňa sa Janči.

„Jasné, že začiatky boli veľmi ťažké. Pamätám sa napríklad na spätnú väzbu od jedného staršieho pána, ktorý znel Fuj, toto by ani môj pes nežral,“ spomína Samo.

„Pričom naše psy to jedia ako o dušu,“ kontruje mu so smiechom Janči. „Podľa mňa sú to naj-fit psy v okolí. Možno preto majú takú zdravú srsť,“ dodáva.

„Máš pravdu, pamätám sa, že to bolo na začiatku veľmi náročné,“ vraví Janči tentoraz opäť s vážnejším výrazom v tvári a ticho sa zadíva na zoznam obchodov na tabuli. „Spočiatku naše maslá nechceli žiadne obchody. Navyše, mnohí nám vraveli, že na tom nič nezarobíme, že je to jednoducho blbosť. Veľa ľudí by si v tom štádiu asi povedalo OK, nepredáva sa to, seknem s tým. V tom je možno ten rozdiel. My sme vytrvali.“

S chalanmi sa presúvame do výrobnej haly.

Vchádzame do menšieho skladu, kde sa na mňa z preplnených poličiek dívajú stovky sklíčok s rôznymi maslami. Očami prechádzam po jednotlivých názvoch masiel a začínajú sa mi zbiehať slinky.

Pozerám na chalanov, ktorí sa tiež bez slova dívajú na plody svojej niekoľkoročnej práce. Následne mi začnú pripravovať balíček plný zdravých maškŕt, aby som domov neodišla s prázdnymi rukami.

Pýtam sa, či všetko to úsilie a práca stoja za to.

„Ak by som to mal brať ako prácu, radšej sa normálne zamestnám. Jednoduchšie by som tie peniaze zarobil niekde na TPP-čku,“ zaskočí ma svojou úprimnosťou Janči. „A s menšou zodpovednosťou či rizikom,“ dopĺňa ho rázne Samo a na chvíľu sa obaja odmlčia.

Žeby premýšľali o návrate k pohodlnejšiemu životu?

„Určite nie. Teraz som spokojnejší. Síce stále ťukáme do počítača, ale máme lepšiu predstavu o tom, čo robíme,“ rozosmeje sa Janči a bratsky potľapká Sama po chrbte.

Opäť je celá serióznosť v paži.

Títo chalani sú fakt Pure Nuts.



Fotografie: Marek ŠvančaraPeter Lengyel

Simona je veľkou fanúšičkou objavovania rôznych kreatívnych foriem komunikácie. Od detstva aktívne pôsobí v umení. Jej kučeravé vlasy, zamatový hlas a gitara patria neoddeliteľne k sebe. Dva roky pôsobila v programe Teach for Slovakia ako Talent recruiter a marketing manager. Momentálne pôsobí ako komunikačná manažérka v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Mohlo by sa ti páčiť

Keď sa vytratí stopa | prvá časť

Keď sa vytratí stopa | prvá časť

Prvá časť epického príbehu RJ Sauera o 1600 kilometrov dlhých pretekoch Iditarod Trail Invitational smerujúcich z Kniku do Nome na Aljaške. Skúsenosť, ktorú musíte zažiť, s mapami, halucináciami, introspekciou a nádhernými detailmi monumentálnej cesty.

Vidím svoj domov miznúť

Vidím svoj domov miznúť

V severných Karpatoch, na oravskom vidieku, sa nachádzajú posledné fragmenty krajiny, ktoré vedci odborne nazývajú „podmáčané alpské smreky, rašeliniská a chladnomilné podhorské lúky.” Ja ich nazývam mojím domovom.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
Košík
Nakúp ešte za 24,00  a máš dopravu zdarma
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.