Boli tri hodiny ráno a ja som ležala v spacáku pre tri osoby so Chantel a Jasonovými nohami tlačiacimi na moje boky. Mesiac a hviezdy osvetľovali náš žltý stan dostatočne na to, aby som vedela rozpoznať ich hlavy vyčnievajúce z druhej strany spiaceho vaku.
Chantel začala čítať predpoveď počasia zo satelitného komunikátoru inReach®. Znela dosť unavene. Ďalšie optimistické výhľady na dobré počasie sa zmenili na nepokojné sneženie a silný vietor. Jason rozopol stan a vystrčil hlavu von, pričom si všimol mrak, ktorý zakrýval hornú časť hory.
Rok predtým, v septembri 2018, Chantel Astorga, moja dlhoročná lezecká partnerka, poslala mne a môjmu manželovi Jasonovi fotografiu masívu Pumari Chhish, ktorý je súčasťou pakistanského pohoria Karakorame a opýtala sa nás, či by sme tam nechceli naplánovať expedíciu.
Dychvyrážajúca drsnosť Pakistanu a jeho mohutných zasnežených hôr je na zozname každého alpinistu, a ja som na tom nebola inak.
Nasledujúcich dvanásť mesiacov sme plánovali a pripravovali každý detail výpravy, posilňovali sme sa psychicky aj fyzicky, aby sme boli pripravení, keď sa naskytne obdobie s ideálnych počasím. Riziko je neodmysliteľnou súčasťou vysokohorského horolezectva. Je tu toľko neistoty, ktorá súvisí s počasím, podmienkami a zdravím, že horolezec môže ovplyvniť len veľmi málo. A aj napriek nášmu najlepšiemu úsudku, pokiaľ ide o veľké neprebádané hory, vždy vstupujeme do niečoho nepredvídateľného.
Ako horolezci si radi myslíme, že máme všetko pod kontrolou a že naše rozhodnutia sú opodstatnené. Pravdou však je, že hory sú tie, ktoré majú všetko vo svojich rukách a my sa nimi prepletáme v nádeji, že sa nám podarí vyliezť na vrchol bez zranení. Som svedkom toho, čo spôsobuje intenzívny čas strávený v horách – priatelia, ktorí prišli o život, narušené vzťahy, nezdravá závislosť dostať ešte jednu šancu vyliezť na vrchol. Aj ja som zažila momenty, kedy som bola blízko smrti – zrútenie masívnych kusov ľadu, ktoré načisto zničili niektoré tábory a tiež aj pády, zaseknutie uprostred lavíny a aj také pády, ktoré sa mohli skončiť oveľa horšie, ako v skutočnosti.
Niektorí by povedali, že existujú dôvody, prečo seknúť s horolezectvom nadobro, no ja o tom nie som presvedčená. Hoci viem, že ide o nebezpečný šport, je v ňom aj istá dávka slobody, neznámych výziev, ktoré predstavujú hory. Sloboda, ktorá je fyzická a duševná, ale aj sloboda od spoločenského tlaku, ktorý môže začať silne ovplyvňovať náš spôsob života.
Je tu okolo nás tlak nájsť si dobrú prácu, kúpiť si dom, založiť si rodinu a takto postupne zaškrtávať povinné políčka, ktoré spoločnosť považuje za dôležité. Nie že by som v týchto veciach nenachádzala hodnotu a tú dôležitosť, len si nemyslím, že by sa mali stať jediným centrom našich životov. Zároveň si však nemyslím, že ani lezenie by nemalo byť jediným cieľom v mojom živote. Ide o rovnováhu, ktorá je potrebná – rovnováha, ktorá nám umožní nechať si odstup, nadýchnuť sa a zamyslieť sa nad nebezpečenstvami horolezectva tak, aby sme sa mohli naďalej osobne učiť a rásť a snažiť sa byť lepšími ľuďmi pre seba a našu komunitu.
Po tom, čo Chantel prečítala predpoveď počasia, v stane zavládlo ticho. Jediné, čo bolo počuť, bolo naše plytké dýchanie a nepríjemné vrtenie sa v spacom vaku. Po niekoľkých minútach potichu odvetila: „No, to nie je veľmi pozitívna predpoveď.“
Jej prosté slová viseli vo vzduchu ako kvapky rosy na vonkajšej stene stanu, dusili nás a naše nádeje. Bola to naša posledná príležitosť vystúpiť na Pumari Chhish z východnej strany. Rýchlo nás zachvátil pocit neúspechu, pretože sme si boli vedomí toho, že naša šanca na zdolanie neprebádaného vrcholu skončila.
„Ešte stále máme tri dni s dobrým počasím, možno by som mohli liezť ešte ďalej a uvidíme, ako ďaleko sa dostaneme,“ navrhla som.
Vedela som, ako to znie.
Sebecky a bezohľadne.
Ale tak som to cítila. Chcela som liezť ďalej, a aj keď som vedela, že nemám šancu dosiahnuť až na vrchol. Dvanásť mesiacov sme strávili tréningom a posledné štyri týždne sme sedeli na ľadovci a čakali na príležitosť na samotný výstup. V okamihu, keď mi všeky ríležitosti boli odňaté, som sa necítila dobre.
„Naozaj si myslíš, že je dobrý nápad ísť teraz vopred veľkej hore, keď predpovedajú veľkú búrku už o niekoľko dní?“ Jason sa pokojne spýtal.
„Neviem. Ale možno sa predpoveď zmení, a ak áno, budeme na dobrom mieste. Fakt neviem. Len by som chcela využiť tú šancu…“ prosila som a snažila som sa presvedčiť Chantel a Jasona, no a nakoniec aj seba. Ťaživé ticho v stane sa rozplynulo, keď ľadovce a hory okolo nás ožili v skoré ráno.
„Nie som za to, aby sme liezli ďalej a riskovali bez šance dostať sa na vrchol,“ slová Chantel boli vecné a úprimné.
Vedela som, že má pravdu, ale prinútilo ma to zamyslieť sa. Prečo sme ochotní podstúpiť riziko za účelom vystúpiť na vrchol, ale v inom prípadne ochotní nie sme? K tejto otázke sa neprestajne vraciam, no ešte stále nenachádzam odpoveď.
Neustále sa snažím nájsť rovnováhu medzi lezením z lásky k dobrodružstvu a jednoduchosťou tohto športu a mojimi osobnými ambíciami a túžbou po úspechu. Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Niekedy nám môžu otvoriť oči pre veci, ktoré sme predtým nikdy nevideli alebo nezažili.
Aktívny poľský horolezec Voytek Kurtyka povedal: „Keď si úplne prehral, začneš sa opäť tešiť z maličkostí okolo seba. Stačí ísť do hôr, nie kvôli víťazstvu alebo sláve, ale kvôli tomu, aby si sa tešil z prírody a z dobrých ľudí okolo seba.“
Možno je riziko lezenia opodstatnené, ak nám prináša hlbší pocit spojenia s prírodou, ľudstvom a koniec koncov, aj so sebou samým.
Text: Anne Gilbert Chase
Fotografie a popisy fotografií: Jason Thompson | Azylo
Dôležité upozornenie: Tento príbeh bol licencovaný spoločnosťou Patagonia Inc. a môže byť ďalej licencovaný len spoločnostiam, ktoré nie sú jej priamymi konkurentmi v žiadnej z príslušných oblastí trhu.
