Tento príbeh je prevzatý z azylo.com
Od historickej etapy, akou bolo Eduardovské obdobie, bola naša neukojiteľná túžba vziať si so sebou oveľa viac vecí, ako je potrebné, zosmiešňovaná sledom slov – v pôvodnom znení „everything but the kitchen sink“ – čo v preklade znamená všetko, čo si len vieš predstaviť alebo všetko pod slnkom. O niečo staršie je slovné spojenie „everything but the kitchen stove“, ktoré siaha prinajmenšom do roku 1894.
Dnes sa niektoré veci podstatne zmenili. Teraz si môžeme so sebou vziať v podstate všetko – kuchynský drez, sporák a prihodiť k tomu aj nejaké bicykle! Totálne nomádstvo. Ale ako sme k tomu celému dospeli? Tá túžba, ten neustále sa opakujúci strach z toho, že niečo premeškáme. Všetky miesta, ktoré môžeme spoznať a objaviť, a pritom sa cítime, akoby sme tam žili a úplne zapadli.
A tak sme si kúpili náš nový domov. Na kolesách. Tomu však predchádzalo niekoľko mesiacov hľadania a oveľa viac času, než by ktokoľvek chcel stráviť s predajcami a ďalším zjednávaním. A zrazu sme jedného dňa odišli s naším vlastným domovom pripojeným k autu. Strávili sme rok jeho používaním – dalo by sa povedať – na akýsi čiastočný úväzok, a to len a len preto, aby sme objavili všetko potrebné, keďže sme nikdy predtým nič podobné nevlastnili. Samozrejme že sa vyskytli aj nejaké chyby a pár zlomových momentov. Odvetvie zamerané na obytné a rekreačné vozidlá je známe nízkou kvalitou dokonale spojenou so zlými službami. To znamená aj to, že sme jednoducho mali šťastie. A tak sme pri všetkom tom odstraňovaní problémov – ako sa zvykne hovoriť – budovali okrem iného aj naše charaktery.
Keď bol prvý rok našich prerušovaných prázdnin úspešný, nasledujúci rok života už na plný úväzok na cestách bol z veľkej časti dokonale idylickým dobrodružstvom. A potom na scénu prišiel sám pán vírus. Pandémia bola pre nás dokonalým priestorom na spomalenie, mohli sme preskúmať blízke miesta a mali sme čas na projekty, ktoré sa neustále odkladali. Odkedy sme sa nasťahovali do nášho malého domu na kolesách, snívali sme o renovácii. Chceli sme, aby sa nám všetko pekne zmestilo do tohto stiesneného priestoru. Pomalšie tempo počas pandémie a menej cestovania boli tým malým postrčením navyše, ktoré sme potrebovali, aby sme sa konečne zhostili aj tejto úlohy.
„Usporiadanie vecí tak, aby sme sa zmestili do malého domu na kolesách, nepredstavuje nič iné ako akési hľadanie o kúsok lepšieho života. Len si vezmite veci, ktoré sa vám páčia, a zvyšok blbostí hoďte pekne za hlavu.“
A tak sme to spravili. Presťahovali sme sa do 30-tich metrov štvorcových. Pocítili sme slobodu, schopnosť robiť to, čo sme chceli presne tak, ako sme to cítili, a to úplne bez obmedzení. No v skutočnosti existujú obmedzenia, v neposlednom rade je to obmedzený priestor. Stať sa nomádmi bol pre nás jednoznačne krok k lepšiemu životu. Usporiadanie vecí tak, aby sme sa zmestili do malého domu na kolesách, nepredstavuje nič iné ako akési hľadanie o kúsok lepšieho života. Len si vezmite veci, ktoré sa vám páčia, a zvyšok blbostí hoďte pekne za hlavu. Či už je to sám život alebo domov na kolesách, vždy sa nájdu maličkosti, na ktorých môžeme popracovať, aby sme sa ich aspoň pokúsili vylepšiť. Chceli sme, aby to bolo majstrovské dielo!
Pôvodný domov na štyroch kolesách nebol domovom. Počas cestovania sme tri alebo štyri bicykle pripevnili k stenám len šnúrami, a okrem toho bez úložného priestoru sa všetko ostatné len hromadilo na podlahe.
Výroba všetkého – od vankúšov až po dvere – by sa nemohla uskutočniť bez priateľov, ktorí nám ukázali, ako sa to robí. A bez obrovskej pomoci na každom kroku.
Naši kamoši nám poskytli kopu pomoci a základňu pre celú renováciu, a nám sa aj počas rušného leta podarilo preplížiť sa na jedno či dva dobrodružstvá. Ako pri každom projekte sme podcenili čas a peniaze potrebné na dokončenie, takže aj malá troška času v horách na prečistenie hlavy bola nevyhnutnosťou.
Sedem mesiacov po tom, čo nám tu ukradli bicykle, sme sa tu vrátili opäť. Po návrate nám zavolá polícia, že sa bicykle našli. Zničené a rozbité – je to neskutočný pohľad. Čo zažili za posledných 200 dní? Nekradnite bicykle… je to akási prehra pre všetkých.
„Ľudská potreba ilúzie a nádeje je protilátka proti prirodzenému stavu zúfalstva.“
Eugene O’Neill
Sneh pokrýva kopce a signalizuje, že je čas ísť ďalej.
Počas o niečo normálnejšieho roku by sme spolu so stovkami tisíc ďalších nomádov migrovali do teplejších oblastí. Ale keďže nie je bežný rok, nebude to tak. Naše eskapády sa obmedzujú na Kanadu práve v období, keď sa blíži zima.
Vo vzduchu je cítiť príchuť tvrdej reality. Niekedy je ťažké sa s ňou popasovať. Kým nás ďalšia dávka ozajsného života neudrie priamo do tváre, budeme blažene naháňať neutíchajúci sen o slnku a teple, ako sa len dá.
Jacob Johnson je profesionálny inštruktor horskej cyklistiky, fotograf, píše príbehy plné dobrodružstva a naplno žije jeho nomádsky život.
