So Šimonom sme sa stretli v jeho kancelárii v Liptovskom Mikuláši. Tento office už dobre poznám, keďže som ho navštívila pred pár týždňami pri rozhovore s Martinom Čupkom.

„Dobre, že si prišla dnes, lebo zvyčajne mám veľmi nabitý program,“ začína Šimon. Vymenuje mi pri tom svoj nabitý denný plán. Ráno mal individuálnych klientov, večer ide s inou partiou do lesa.

„Budúci týždeň sa chystám bicyklovať do Chorvátska. Je to pre mňa ako mentálna terapia,“ vraví rýchlo a v podobnom tempe sa popritom hojdá. „Fyzicky sa idem zničiť, denne prejdem aj 150 km, ale psychicky si veľmi oddýchnem. A navyše si strašne veľa problémov aj sám v hlave vyriešim. Tak to vlastne robím vždy. Keď v kancli sedím zaseknutý, niečo sa mi nedarí, jednoducho sadnem na bike, hneď sa mi všetky myšlienky utriedia v hlave a môžem sa pohnúť ďalej,“ rozpráva akoby na jeden dych.

Viem, že má plný kalendár, a tak ideme rovno na vec.

Kto je Šimon Klimčík

Začínam svoj úvodný preslov. Vravím mu, že v médiách som našla články o ňom, ktoré sú skoro vždy spojené s Petrou Vlhovou, keďže je už šesť rokov jej kondičným trénerom.

Mňa však pre zmenu zaujíma on a jeho osobný príbeh.

„Super! Konečne niekto,“ vychrlí zo seba.

„Áno, je pravda, že niekedy som z otázok o Peti už unavený. Na druhej strane to však chápem. Je to náš národný športový poklad, máme takých na Slovensku možno 5 a pol. A rozumiem, že ľudí Peťa zaujíma,“ obhajuje svoju prvotnú spontánnu reakciu.

„Ja to mám podobne so Saganom,“ dodáva so širokým úsmevom fanúšika. „Rozhovory ľudí z jeho tímu úplne hltám a na veľmi veľa vecí by som sa ich chcel dopýtať.“

Prichádzam s klasickou otázkou o tom, čím túžil byť v detstve.

„Keďže som od piatich rokov hral aktívne hokej, moja odpoveď je asi jasná,“ zasmeje sa.

„Pamätám si, ako som mal vtedy celú izbu oblepenú hokejovými hráčmi, zbieral som ich kartičky. V snoch som si vyberal tím NHL, pre ktorý raz budem hrať,“ spomína s nostalgickým úsmevom.

Hokej mu vraj šiel skutočne dobre. Patril v ročníku medzi najlepších, dával veľa gólov, asistencie. „Povyhrával som nejaké sošky na turnajoch a zápasoch, najlepší hráč, útočník, neviem čo,“ vymenúva akoby to bolo úplne samozrejmé.

Nepôsobí arogantne. Skôr ako praktický športovec, ktorý si toho už veľa preskákal. Prekorčuľoval. V desiatich rokoch ku hokeju pridal aj futbal, neskôr bicykel a beh. Od detstva ho bavili rôzne športy. 

„Najviac sa z toho tešila moja mamka. Čím viac športov, tým viac možností mi niečo zakázať, keď mi to v škole niekedy nešlo tak, ako si to predstavovala. Pre mňa bol jednoducho najväčší trest, keď som musel doma sedieť na riti,“ dodáva.

Šimon neskôr dostal ponuku hrať hokej za Slovan Bratislava. Bol členom reprezentačných družstiev a športovú kariéru mal slušne našliapnutú. 

Keď ľad nekĺže, ako má

V dvadsiatich rokoch si však nešťastnou náhodou zranil koleno, a tak namiesto vysnívaných majstrovstiev sveta ležal doma v bolestiach.

„Stalo sa to v najhoršom možnom čase. Lebo práve tam som sa mohol ukázať pred zrakmi rôznych skautov a agentov,“ spomína.

K hokeju sa po zotavení vrátil, no už to nebolo ono. Už nehral s toľkým nasadením ako kedysi.

„Zistil som, že na NHL asi nemám, ani na to, aby som išiel hrať nejakú brutálnu európsku extra ligu, a zarobil tak kopec peňazí. A preto som si proste zrátal 2 a 2 a vybral sa iným smerom. Bohužiaľ, asi nemôžeme byť všetci profesionálni športovci, majstri sveta a olympijskí víťazi,“ vraví s nesmiernou pragmatickosťou v hlase.

Dopytujem sa ho na toto obdobie. Na pocit sklamania a nesplneného detského sna. Reaguje však stále veľmi analyticky a zmierene.

„Maminka mi vtedy povedala, že dôležité je, aby ma to, čo robím, skutočne bavilo a mal som to rád. Vraj, ak budem na hokej chodiť už len tak, z akéhosi zvyku, tak sa tam budem iba tackať, svoj odchod budem každým rokom odkladať, a nakoniec zistím, že mám tridsať rokov a všetok potenciál v keli. Mala úplnú pravdu,” hovorí.

Som zvedavá, či mu hokej ešte chýba.

Vraví, že je to práve hokejová šatňa, za ktorou sa mu cnie najviac. Všetky podpichovačky, doťahovačky, tímový duch. „To si človek musí jednoducho zažiť,“ usmieva sa potmehúdsky.

Z času načas sa stretne so svojou hokejovou partiou, čo si vraj jeho frajerka hneď všimne.

Nerozumiem.

„Môj slovník je potom ešte chvíľu trocha iný. Drsnejší,“ dodá s hurónskym smiechom a spomína na priateľský hokej spred troch týždňov. Na korčuliach vraj stál asi po 2 rokoch. Hneď, ako mu hodili puk, dve a pol hodiny ho nikto nevedel dostať z ľadu.

„Bol som ako malé dieťa,” usmieva sa naširoko.

Ja si medzitým na poličke po jeho pravej strane všímam zarámovanú fotku so Saganom. 

Športový maniak so srdcom na dlani

Šimona v čase kariérnej zmeny veľmi inšpiroval jeho kondičný tréner v Bratislave.

„Bol to výborný človek so správnymi hodnotami. Celý žil športom,“ spomína. „Úplne som ho obdivoval a túžil som byť ako on,” vraví a opisuje ho ako svojho superhrdinu z detských čias.

Jeho kondičný tréner vraj každú nedeľu ráno o siedmej organizoval skupinové dobrovoľné behy. Raz sa k nemu pridali desiati študenti, inokedy ostal sám. „Ale on tam bol vždy,” dodáva s obrovským obdivom.

Keďže v Liptovskom Mikuláši, kolíske športu, vtedy nepôsobil žiadny kondičný tréner, Šimon si povedal, že to skúsi on sám.

„Chcel som byť pre ľudí rovnako inšpiratívny, ako bol pre mňa môj tréner v študentských časoch.”

Hovorí pomalšie, viac premýšľa o slovách. Akoby sa nachvíľu premiestnil do obdobia spred pätnástich rokov.

„Šport je môj celý život. Neviem si predstaviť robiť niečo iné. Trávim ním 16 hodín denne. A to tiež len preto, lebo zvyšných osem spím,“ vraví a celý sa rozplýva.

A teda predstava o tom, že bude môcť každý deň športovať a ľudia ho za to budú dokonca platiť, sa mu skutočne zapáčila.

Šimon sa preto po strednej škole vrhol na samoštúdium, množstvo odborných kurzov v zahraničí, kde nabral potrebné vedomosti z fyziológie, anatómie či biomechaniky.

„Mal som jasné v tom, čo som chcel. A tak som sa po hokejovej minulosti jednoducho vzchopil a začal som na tom pracovať. Krok za krokom. Silní chlapi pomaly rastú,“ hovorí presvedčivo. 

A s motivačným prejavom hneď pokračuje.

„Možno mi to vo vrcholovom športe nevyšlo. Ale vlastnosti, ktoré si človek cibrí pri športe, sú na nezaplatenie aj v reálnom živote. Morálka, disciplína, cieľavedomosť, pracovitosť,“ vymenúva a srší z neho nadšenie a zápal. 

Jeden verzus celá skupina

Zisťujem, že si na svojej trénerskej ceste prešiel kadečím. Robil lektora spinningu na bicykli, kde sa zbavil ostychu z vedenia veľkých skupín. Bol tiež inštruktorom skupinových cvičení – TRX alebo kruhových tréningov. Tie ho vraj dnes už vôbec nelákajú. 

„Pätnástim ľuďom na jednom tréningu len ťažko nejako skutočne pomôžem,” vysvetľuje.

Vraj každý človek je na tom inak. A teda, keď na tréning príde pätnásť ľudí, pätnásť ľudí z neho bude mať iný pocit. Pre niekoho to bude ťažké, iný sa ani nespotí.

„Ja tým ľuďom chcem reálne pomáhať,” dopĺňa Šimon, ktorý sa tak posledných šesť rokov venuje iba individuálnym klientom. Jedine pri športovcoch robí výnimku – ako skupine sa venuje napríklad začínajúcim basketbalistom či hokejistom.

Zrazu nás spoza otvorených dverí preruší zvuk krokov. Šimon spozornie a čaká, kto sa zo schodov objaví.

Mladý muž v šiltovke prechádza a mávnutím ruky sa nám zdraví.

„To bol môj prvý zverenec,“ ukáže hrdo na odchádzajúceho chlapca.

Trpezlivosť kondičku prináša

Dozvedám sa, že s mnohými klientami sa po čase spriatelil, no to im nepomohlo k tomu, aby bol na nich Šimon pri tréningoch mäkší. Práve naopak. „Už tu po mne kadejako hulákali, aj boli zdutí, ale mne to je jedno,“ vraví úplne odosobnene až flegmaticky. „Oni mi neplatia za to, aby som ich tľapkal po pleci. Ja im chcem iba dobre – vyžmýkať z nich ich možné maximum,“ dopĺňa so šibalským žmurknutím.

Šimon ma následne prevádza zákutiami jeho práce. Rozpráva o tom, ako učí ľudí správne sa hýbať, následne ich motivuje k tomu, aby športovali tak často, ako sa len dá. Svojim individuálnym klientom garantuje to, že ak teraz investujú do pohybu, tak v budúcnosti nebudú musieť míňať peniaze na lekárov a lieky. 

„Musia však byť trpezliví,” dodáva.

U svojich začínajúcich klientov si vždy prosí aspoň mesiac plnej dôvery. Je totiž presvedčený o tom, že po prvých tridsiatich dňoch určite začnú vidieť a hlavne cítiť rozdiely na svojej kondícii, ale aj v bežnom živote – pri chôdzi po schodoch alebo behu za autobusom.

„Nič sa nevyrovná pocitu, ktorý cítim, keď naštartujem človeka, lenivca, ku aktívnemu pravidelnému pohybu a radosti z neho. Ak ho navyše vďaka tomu konečne prestane bolieť polka tela, je to pre mňa dokonca väčšia výhra ako stupne víťazov mojich športových zverencov,“ zdôveruje sa mi.

Cítim z neho úprimné nasadenie pre vec. Už len počúvať jeho rozprávanie o športe je motivačné.

Keď sa už nebavíme o fazuľkách

Zrazu si na poličke s jeho spomienkami všimnem fotoknihu s názvom Pre naj trénerka Šimiho. Na jej obale svieti ich spoločná fotografia s Petrou Vlhovou. Zaujíma ma, kde sa s našou najlepšou zjazdárkou zoznámili.

„Poznáme sa od detstva, chodili sme do tej istej základnej školy,“ odpovedá a spustí kopec vtipných príhod z dávnych čias. „Peťa bola hrozné šidlo. Drzá, zle robila, vyrývala, čert malý,“ vraví s láskavosťou v hlase. 

Vo štvrtej triede odišiel Šimon na hokejovú školu, a tak prerušili kontakt. Až neskôr pri jej úspechoch na Majstrovstvách sveta juniorov v roku 2014 viac spozornel. Ponuka spolupracovať prišla od jej trénera Ivana Ilanovského po prvom roku Šimonovej praxe.

„Pomyslel som si, no ty kokso, teraz čo,“ vraví, zalamuje rukami akoby opäť preciťoval ten moment zneistenia.

A tak sa Šimon odvážne chopil výzvy. Dodatočného vzdelávania a praxe. Absolvovali spolu intenzívnu letnú prípravu. A v zime už Petra vyhrala prvýkrát svetový pohár.  

Kde je moje miesto

Odvtedy sú spolu už šesť rokov.
„Za ten čas sme si vytvorili naozaj blízky priateľský vzťah,“ vraví opäť s nehou v hlase.

Pýtam sa ho, či na ňu jeho priateľka nežiarli.

„Nie, nie. Máme jasne zadefinované striktné mantinely. Navyše, Peťa je pre mňa ako mladšia sestra,“ zvážnie.

„Síce mám aj s jej mamkou a ockom priam rodinný vzťah, snažím sa ich dôveru nenarúšať. A nezabúdať na to, čo je moja robota, a prečo som tam,“ zdôveruje sa.

Nechávam mu priestor pred tým, ako skočím na ďalšiu otázku. Všímam si za ním korkovú tabuľu a na nej pripnutých možno tridsať lyžiarskych „akreditačiek“. 

Tréning na kľúč

Dlho sa nám sedí, a tak mi Šimon navrhuje presunutie sa do vedľajšej miestnosti.
Vchádzame do štýlovej telocvične s tehlovou stenou a dreveným stropom.

Rozpráva mi o svojom sne, na ktorom tieto mesiace intenzívne pracuje. Chce totiž vybudovať centrum, kde budú pod jednou strechou odborníci z rôznych odvetví. Aby športovec, ako klient, dostal komplexnú starostlivosť – od diagnostiky a výživy až po tréning, fyzioterapiu a regeneráciu.

„Tento priestor bol fajn na začiatok, ale už sa to prerástlo, už by to chcelo niečo väčšie, modernejšie,“ ukazuje okolo a podomácky si sadá na širokú parapetu okna. 

Dozvedám sa, že v týchto priestoroch s ním necvičia iba jeho individuálni klienti, ale niekedy aj samotní slávni slovenskí športovci. Z čoho sú vraj ľudia často dosť vykoľajení a čudujú sa, že robia rovnaké cviky ako oni.

„Vrcholoví športovci nerobia nejaké super špeci cvičenia,“ objasňuje Šimon. „Rozdiel je jedine v objeme a intenzite – to znamená počet opakovaní daného cviku a to, s akou intenzitou ich daný športovec robí,“ vysvetľuje odborne. 

Zaujíma ma, čo vlastne práca kondičného trénera so športovcami zahŕňa. Zisťujem, že to závisí od konkrétneho typu športu. S hokejistami napríklad trávi 2 až 3 mesiace každý deň počas ich letnej prípravy. Naopak s lyžiarmi a vodnoslalomármi je intenzívne v kontakte v čase mimo ich sezóny, následne počas súťažného obdobia komunikujú hlavne online.

Na základe momentálneho stavu jeho zverencov, ich levelu periférnej únavy a autonómneho nervového systému im zostavuje čo najviac efektívny program na každý deň.

„Každého zverenca sa však snažím edukovať, aby bol schopný fungovať aj bez trénera či dokonale vybaveného fitka. Aby bol sebestačný kdekoľvek príde,“ poznamenáva.

Šimon mi ako bežnému smrteľníkovi odporúča vlastného trénera. Aspoň v začiatkoch, aby som sa naučila správne sa hýbať a nechtiac si neublížila. Je veľkým antizástancom online programov pre masy ľudí.

„Píšu mi rôzni ľudia s prosbou o tréningový program, ako zostavujem iným vrcholovým športovcom, lebo chcú cvičiť ako oni. Ale to je strašná blbosť! Vždy je potrebné si najprv prejsť anamnézu a diagnostiku daného človeka. Až potom sa môže pustiť do tréningu,“ hovorí rozhorčene.

Šimon mi následne pri pohľade na smart hodinky navrhuje ešte krátky výlet na Háj, kde s mestom pomáhal zrealizovať takzvané kyslíkové trasy pre verejnosť.

Balím svoje veci a cupitkám na parkovisko. Kráča rýchlo a ja cítim, ako mi stúpa tep. Na ňom nebadať žiadne zadychčanie.

Po stopách hrdinov

Sadáme do jeho terénneho auta a smerujeme na „mikulášsku Kolibu“, ako to sám nazval, kde sa nachádza aj známy vojenský cintorín.

Stihnem sa ho ešte opýtať, či mu chýba súťaženie. Téma je mu viditeľne veľmi blízka.

Rozrozpráva sa o svojom sne prekonať samého seba na veľkom triatlone a zdolať tak dokopy 3,8 km plávania, 180 km bicyklovania a maratón za menej ako 10 hodín. „Ten pocit motýľov v bruchu pred samotným štartom preteku je nesmierne návykový. Je to mix radosti, nedočkavosti a chuti vydať zo seba maximum,“ chrlí vzrušene.

Prichádzame na samotný vrchol k náučnej tabuli, ktorá nesie meno Michala Martikána. Je na nej znázornená odporúčaná rozcvička, rovnako ako mapa trasy a krátky odsek o Michalových úspechoch.

Pozeráme na Liptovskú Maru a majestátne hory, ktoré ju lemujú. Naraz sa obaja zhlboka nadýchneme. „Lockdown v okrese Liptovský Mikuláš – myslím, že v pohode, nie? Ja sa nesťažujem na nič,“ podotkne Šimon a oči má uprené pred seba.

Športom ku trvalému zdraviu

Okolo nás štebotajú nejaké deti, ktoré si s rodičmi prišli užiť trocha slnka. Pri pohľade na nich Šimon komentuje smutnú realitu dnešnej doby. Vraj ho veľmi mrzí, keď sú mladí nezmyselne oslobodení z telesnej výchovy na škole. Keď sme totiž boli deti my, mali sme jedného či dvoch obéznych spolužiakov. Dnes je to naopak.

„Kedysi sme celé dni trávili vonku a domov sme sa vrátili len keď bola tma, začalo liať alebo sme boli hladní,“ vraví a spomienkovo ukazuje na strom, po ktorom zvykol liezť ako malý chalan. „Žiaľ, z miest, kde sme sa kedysi hrali, sú dnes parkoviská,“ dodáva so zvrašteným obočím a húževnato pokračuje o tom, aký negatívny dopad má nedostatok pohybu na fyzické a mentálne zdravie ľudí. 

U detí, ktoré trénuje, chce Šimon v prvom rade vybudovať pozitívny vzťah k športu. Chce, aby skúšali všetky možné aktivity a nebáli sa. Nech si tak vybudujú atribúty, ktoré šport dal aj jemu, a budú z nich môcť ťažiť celý svoj život.

„Nechcem im to povedať úplne priamo, že tá šanca, že sa budú živiť športom, je strašne malá. Naozaj mi úprimne záleží na tom, aby si šport skutočne zamilovali. Aby neskôr, keď si budú v puberte vyberať medzi krčmou alebo športom, tak si deväťkrát vyberú šport a raz krčmu. Toto je môj cieľ,” dodáva.

Na druhej strane sa teší, že vďaka korone sa aspoň dospelí začali viac hýbať. Možno si podľa jeho slov uvedomili, že keď človek športuje, má to pozitívny vplyv aj na jeho imunitu – a teda je viac ochránený pred vírusmi.

„Myslím, že polovica z tých ľudí by v živote nešla na skialpy, ak by tu nebola pandémia. A dnes ten šport nielen objavili, ale majú ho tiež radi,“ rozplýva sa.

Opäť pozerá na hodinky. Čas sa nám kráti, keďže po tomto rozhovore sa chystá so svojim klientami a priateľmi na podvečernú turistiku. Po vzore svojho kondičného trénera z mladosti.

„Áno, môžem povedať, že svoju robotu robím hlavne vďaka nemu a jeho inšpirácii,” vysvetľuje.

Jeho klienti ho vraj musia mať za hotového blázna. Skialpuje, behá, bicykluje, pláva.

„Chcem im však ukázať tak, ako kedysi môj kondičný tréner mne, že šport môže a mal by byť každodennou súčasťou života. Chcem byť pre nich vzorom.“

Skončí svoj prejav. Je zamyslený a mierne kýva hlavou.

Svojím úprimným zanietením ma naozaj dostal.

Škoda, že už musím ísť.

Aj keď nie som fanúšička turistiky, rada by som sa k jeho večernej skupinke dnes pripojila.

Nenechajte si ujsť Šimonove kroky na ceste stať sa vzorom a inšpiráciou. Kráčajte, ale hlavne bežte, plávajte a bicyklujte s ním na jeho Instagrame.
 
Fotografie: Samuel Antoška a Martina Jurecová