Tento príbeh je prevzatý z azylo.com.
Fascinujú ma nepoznané miesta, ktoré odhaľujú ľudstvu nové svety pre život vďaka moderným technológiám. Zvráskavený povrch Marsu, na ktorom vesmírne roboty hľadajú stopy možného života. Či temný suterén priemyselných budov, kde pokrokové technológie napodobňujú slnečné svetlo na pestovanie rastlín a plodín. Napriek tomu vždy utekám na jedno miesto, kde sa pokrok doby zastavil s poľnohospodárskou revolúciou. Miesto, vďaka ktorému cítim, že niekam patrím.
V severných Karpatoch, na oravskom vidieku, sa nachádzajú posledné fragmenty krajiny, ktoré vedci odborne nazývajú „podmáčané alpské smrečiny, rašeliniská a chladnomilné podhorské lúky.” Ja ich nazývam mojím domovom.
Ako malé dievča som bola hanblivá, pochybovala som o tom, či som dosť dobrá pre ostatných, pre iné „cool” dievčatá. Pre seba. A tak som strávila hodiny a hodiny sama niekde vonku. A moji rodičia sa mohli zblázniť, aby ma našli.
Keď veci nešli, tak ako som si predstavovala, prekĺzla som do otvorených podmáčaných lesov. Skrývala som sa medzi starými smrekmi s korunami siahajúcimi k oblohe – a len tak som pozerala na starostlivo prepletené konáre vzájomne spriaznených stromov. Liezla som po ich zvráskavenej kôre a cítila som spojenie.
A časom, keď sa veci vyvíjali veľmi dobre, oslavovala som intímnym tancom na neďalekej podmáčanej lúke medzi svojimi starnúcimi, vráskavými priateľmi. Už ste niekedy poskakovali na pódiu a zaborili bosé nohy do nadýchaných vlhkých vankúšov rašelinísk? Nepotrebovali by ste ani divákov.
Dlho som toto miesto pred ostatnými ostražito držala v tajnosti tak, aby mi ho nikto nemohol ukradnúť. Ale ako som sa postupne menila a stávala sa silnejšou a odvážnejšou, uvedomila som si, že spolu so mnou sa zmenilo aj moje obľúbené miesto, ktoré som nazývala svojim domovom. Mokrade pomaly vyschýnali a prastaré smreky mizli.
Vždy som sa bála momentu, keď stratím svojich najbližších. No vedela som, že ak sa to jedného dňa stane, tento malý kúsok zeme ma s nimi navždy udrží v spojení. Tak dlho, ako toto územie zostane rovnaké. Ale keď vidím, ako sa mení miesto, kde som vyrastala, a ktoré bolo nemenné tisícky rokov, od poslednej doby ľadovej, je to ako pocit smútku za domovom. Hoci som svoj domov neopustila.
Už viac neskrývam toto milované miesto len pre seba. Ukazujem ho vám. Tak ako mňa kedysi chránili podmáčané smrečiny pred nechceným publikom, teraz potrebujú vaše pohľady pre svoju ochranu. Pretože len ak zdieľame navzájom, dokážeme sa zaujímať spoločne. Je to spôsob, ako sa dejú výnimočné veci. Niektorí ich nazývajú zázraky.
Tatiana Kondelová píše príbehy, ktoré ťa dostanú von. Zameriava sa na vizuálne rozprávanie, kde sa stretáva dobrodružstvo s prírodou a kultúrou. Je zberateľkou kreatívnych riešení na upriamenie pozornosti v oblasti životného prostredia.
