100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Pokračuj alebo sa vráť – útek z Patagónie
Čelíme ťažkým rozhodnutiam v Patagónii, no zároveň sme priekopníkmi, ktorí skúmajú najjužnejšiu trasu na horskom bicykli na ostrove Navarino – vzdialenej čilskej základni mimo južného cípu Južnej Ameriky.

Nič nedokáže odviesť pozornosť od nevoľnosti, ktorá sa mi zadrapúva do žalúdka, ani hryzenie vetra, ktorý okradol všetky pocity z mokrých, zvráskavených prstov, ani úlomky slnečného svetla, ktoré bodajú cez ťažké mraky ako dýka párajúca olejovú plachtu. Tých pár víťazoslávnych lúčov tancujúcich v kalužiach svetla naprieč týmto pustým, bohom zabudnutým úbočím, ktoré by inokedy boli zázrakom, no teraz mi ponúkajú len akúsi malú útechu. Namiesto toho ma skľučujú obavy, pretože jeden z našej posádky chýba. Niekde na tomto divokom, neskrotnom ostrove, stratenom vo víre mrazivej hmly, krupobitia a dažďa, je Claudio. Netušíme, kde je a ani ako sa má. Nechcem sa ani len zaoberať otázkou, či vôbec žije. 

Chce sa mi zvracať. 

Tváre mojich ďalších piatich spolujazdcov úplne odzrkadľujú moje obavy. Vykúkame spod kvapkajúcich kapúc, fúkame si do zovretých rúk a kričíme ponad víchricu, ktorá z nás vytrháva aj posledné zvyšky energie. Musíme vymyslieť plán, a to rýchlo. Dokopy to bol deväťhodinový pochod smrti, aby sme sa dostali do tohto bodu – posledné tri hodiny pod prívalmi krupobitia a snehu – nikto z nás sa nechce vrátiť späť, aby hľadal Claudia, a aby si tak predĺžil tento nekonečný diskomfort. Vnútri zápasím so všetkými emóciami, altruizmom bojujúcim so sebazáchranou. Som si ale istý, že nie som sám. 

Prieskum najjužnejšej cesty na planéte nie je miestom, v ktorom je akýkoľvek priestor byť samoľúby a zameraný na seba, ale samoľúbosť je to, čím sme boli. A práve teraz nás to môže vyjsť draho. Sme len päť hodín od zotmenia, od ďalšieho nemilosrdného zníženia teploty, a náš stratený jazdec nie je vôbec vybavený na prenocovanie na tomto pustom vrchole – nikto z nás nie je. Nemáme mobilný signál, žiadny satelitný telefón ani núdzové lokalizačné majáky, iba dažďom presiaknutú mapu a kompas. Preklínam sám seba, že som sa neujal vedenia, že som nevytiahol svoje skúsenosti a netrval na tom, aby sme sa rozprávali o prípravách, o výstroji, o všetkých možných dôsledkoch a o tom, čo sa má robiť, ak to všetko pôjde úplne opačným smerom.

Na to je už ale neskoro. Namiesto toho sme včera večer pili litre miestneho piva a postupne to išlo celé do hája. Teraz sme len štyria podchladení horskí cyklisti, ktorí žonglujú so zlými rozhodnutiami na odľahlom svahu. Je iróniou, že vrchol, ktorý sa teraz pokúšame prekročiť, sa nazýva Monte Miseria – Mizéria. Samozrejme, núdzové situácie je ťažké predvídať a naše úvodné jazdy na ostrove Navarino, odľahlej čilskej základni pri južnom cípe Južnej Ameriky, v nás zanechali totálnu spokojnosť. Pred šiestimi dňami sa naše kolesá valili cez spleť suchých koreňov a nechávali prach visieť vo vzduchu nad každou zákrutou dlhých, kľukatých zjazdov. Odhalené predlaktia plytvali teplom žeravého patagónskeho slnka, zatiaľ čo tiene Ibisov šedokrídlych poskakovali na lúkach zo zlatej trávy. Teplo ani idylka sa tu neočakávali, obzvlášť, ak poznáte všetky meteorologické výkyvy nálad Patagónie.

Keď som prvýkrát hľadal možnosti, ako jazdiť na tejto nekompromisnej hrudke kameňa, Google vyhľadal tucet blogov turistov, ktoré rezonovali skôr pocitmi bolesti ako potešením. Ale predpoklad byť prvým horským cyklistom, ktorý sa ponoril do okruhu Dientes de Navarino – 53 kilometrovej, nenáročnej pešej trasy, ktorá sa vinie veľkolepými horami s rovnakým menom – jednoducho stačil na to, aby ma nalákal do Navarina. Pri plánovaní cesty s čilským priateľom Javierom Aguilarom sa o tom dozvedeli ďalší jazdci. Daniel Franco, Dennis Beare a Ryan Stimac sa vydali na púť zo Santiaga, Kanady a Colorada, aby sa k nám pridali. Po príchode sme našli horského cyklistu Claudia Osoria z Navarina, ako na nás netrpezlivo čaká. Dozvedeli sme sa, že nechal prácu v ostrovnej nemocnici, a vydal sa na toto dobrodružstvo s nami.

Zakempovali sme 13 kilometrov od okruhu Dientes a vytlačili bicykle po strmých chodníkoch obkolesených zubatými štítmi. Zabávali sme sa na našich rozdieloch v kondícii, no puto skupiny posilnilo všetko to spoločné nepohodlie, počas ktorého sa slnečných lúčov zmocnili krúpy a sneh. Keď sme o tri dni neskôr konečne vystúpili z Dientesovho chodníka, s hlavou hore sme stúpali za pocitom vytúženého úspechu. Ochutnali sme výzvy Navarina, prehltli sme ich a boli sme hladní po ďalších. Chodník Mount Misery však nikdy nebol v našom pôvodnom menu – nenašiel som o ňom žiadnu zmienku na internete a nebol vyznačený ani na mojej mape, ale vynoril sa počas stretnutia so starostom ostrova, Patriciom Fernandezom, v meste Puerto Williams. Rozprával nám o málo používanej trase, ktorá začína v Puerto Toro, v najjužnejšej osade na svete, a vedie po nej asi 32 kilometrov na severné pobrežie. Fernandez ma jednoducho dostal týmto „najjužnejším“ miestom. Bolo mi úplne jedno, aký chodník tam je.

Nasledujúce ráno si stopneme odvoz okolo ostrova do Puerto Toro na 30-metrovom zásobovacom člne a míňame stroskotané pripomienky schizofrenických tendencií kanála Beagle. Grafy tejto oblasti sú posiate názvami, ktoré označujú boje zle pripravených osadníkov na tomto búrkou zničenom kúte planéty – Desolation Island, Port Famine, Fury Harbour a samozrejme, Mount Misery. Pre mnohých pred nami to bolo temné miesto. 

Náš čln vpláva do idylickej, pokojnej zátoky, ktorá skrýva zhluk vlnitých plechových striech a hrdzavejúce satelitné antény, ktorým je Puerto Toro (populácia, 20). Hustý bukový les Lenga sa rúti až k okraju vody a medzi týčiacimi sa hromadami krabích rybárskych nádob sa pod kusom plexiskla krčí podobizeň Ježiša. Policajt nám pomáha vyložiť bicykle z lode a usmieva sa zmätene na našu plánovanú trasu. Hovorí, že je to močiar.

Prejazd týmto močiarom nasledujúce ráno trvá päť hodín. Na najľahšom prevode prechádzame cez energiu sajúci machový matrac, ktorý sa rozteká pod pneumatikami, lemujeme nespočetné množstvo mlák s vodou farby dechtu, pretkávame sa pomedzi kostry stromov s konármi vybielenými ako slonovina. Občas je vetva zauzlená oranžovou stuhou – tieto značky nás bezpečne vedú cez surovú divočinu. Je to drsná, ale nádherná krajina. My máme to šťastie, že po nej šliapeme pod bezoblačnou oblohou. Ale to sa všetko zmení, keď dosahujeme úpätie hory Mizéria. Mraky sa od západu rýchlo zhlukujú a uvoľňujú prvé kvapky dažďa, rýchlo siahame po našom Goretexe. Sedíme v úkryte vytvorenom zo skrútených stromov, ktorých temné utrápené tvary sa nad nami spriadajú ako veštci záhub, diskutujeme o všetkých možnostiach. „Musíme sa rozhodnúť o medznom bode,” hovorí Aguilar. Myslím si ale, že na to je už neskoro. Za nami je dušu ničiaca 5-hodinová drina a nikto si ju už nechce zopakovať. Aj keď stojíme pred strmým výstupom s bicyklami na chrbtoch, aby sme dosiahli 640-metrový vrchol Mount Misery, domnievame sa, že keď sme už na hrebeni mimo nížiny s močiarom, malo by to ísť jednoduchšie. Naše úvahy veľmi podceňujú všemožné rozmary tohto ostrova. 

Vietor do nás udrie, len čo sa vytackáme na sutinové úbočie. Zmrznutým dažďom nám opláchne začervenané tváre, a potom ho odsúdi na osud zapečatený v soľnom objatí Atlantiku. Na vrchole Mizéria znova nasadneme na bicykle, začíname náročnú jazdu na sever. Máme 16 kilometrov hrebeňa pred konečným klesaním do kanála Beagle. Tu, v tieni niekoľkých rybárskych chát, na východnom konci jedinej cesty ostrova, bude čakať Osoriova priateľka so svojim pickupom. Taký je aspoň plán. Nemôžeme to ale zmeniť. Akonáhle opustíme Toro, nebude už žiadne pokrytie mobilným telefónom, nebudú už žiadne obydlia a ani žiadne ďalšie možnosti trasy. Pokračuj alebo sa vráť – Mizéria je zaväzujúca výzva.

Obklopení víriacou sa hmlou sa jazda pozdĺž hrebeňa, severne od hory Mizéria, stáva štvorhodinovým pochodom smrti. Opakovane nás odfukuje mimo chodníka a potácame sa pri tom, ako kladieme nohy pomedzi zubaté skaly – čaká na nás ale ešte veľa takýchto členok lámajúcich pascí na medvede. Po dvoch hodinách padáme z bicyklov a hľadáme útočisko medzi zakrpatenými kríkmi. Dennisov zips na bunde sa zachytí a poláme. Žmýkam studenú hnedú vodu z ponožiek. Znovu sa bavíme o ďalších možnostiach – ako keby nejaké vôbec máme. Letmý otvor v hmle nám umožňuje výhľad na vrak lode, ktorý sme minuli v kanáli Beagle o deň skôr, ale potvrdzuje to najhoršie, že sme sa nedostali tak ďaleko, ako sme dúfali. 

Kričiac cez nárazový vietor a zvuky krupobitia odrážajúceho sa od kapúc, Aguilar a Franco argumentujú a sú za to, aby sme opustili hrebeň a zostúpili na pobrežie. Je to skratka z bezprostredných problémov, ale bez chodníka na okraji vody je to skratka, ktorou riskujeme, že sa stratíme medzi spleťou skál a hustým, nepreniknuteľným podrastom. Prvýkrát vnútorne cítim vážnosť našej situácie. V mysli hľadám riešenia, ale našich možností je málo a žiadna nie je dobrá. Pokračujeme teda ďalej, hlavy sklonené dole, ochraňujeme si oči pred búšiacim krupobitím, sledujeme nejasnú líniu značkovačov, ktorá sa vynára z víriacej hmly. Niekde za nami tlačí svoj bicykel Osorio. A potom je zrazu preč. Čakáme. 

Uplynie dvadsať minút, ktoré trvajú celú večnosť, a potom sa vrátime na vrchol, aby sme preskúmali cestu, po ktorej sme išli. Po mrazivom zistení, že Osorio sa stratil, nasleduje rozhodnutie, z ktorého nám zviera žalúdok – opustiť ho. Nič viac jednoducho nemôžeme urobiť a naše telá sa v tú chvíľu nekontrolovane chvejú. Pridáva sa hypotermia a sebazáchrana argumentuje tým, že toto je jej limit. Musíme sa dostať do Puerto Williams a zohnať záchrannú helikoptéru, aby sme mohli hľadať Osoria. Musíme sa dostať z tejto prekliatej hory. Ľadový vietor sa zarýva hlboko do môjho bytia. Trasiem sa, som vyčerpaný a hladný. Pocit bezmocnosti v tejto krajnej situácii je silný. Urobili sme chyby, zlé rozhodnutia, zlé úsudky a toto bezohľadné prostredie z nich vyťažilo. Uprostred neskrotnej krásy okolo nás je temnota. Je mi zle. A viem, že nie som sám.

Do Puerto Williams sme dorazili o 23:00 – príliš neskoro na zabezpečenie helikoptéry. Osorio sa objavil na rybárskych chatách pri prvom svetle, o dvanásť hodín neskôr, keď v búrke niekde na hrebeni nechal mŕtvu váhu, ktorou bol jeho bicykel. Toto bolo rozhodnutie, ktoré mu pravdepodobne zachránilo život. Zostúpil hustým, zauzleným lesom k pobrežiu – lemoval ho až k rybárskym chatám. Aguilar, ktorý sa svojho priateľa nevzdával, na neho čakal. Osorio mal podchladenie druhého stupňa. Trvalo mu päť týždňov, kým získal svoj bicykel späť z hrebeňa. Aj napriek tomu stále rád jazdí.


Dan Milner je britský nezávislý komerčný a redakčný fotograf špecializujúci sa na tvorbu dobrodružného, cestovateľského a horského obsahu. Dokumentoval priekopnícke expedície na najodľahlejších miestach sveta.

Autor: Dan Milner

Mohlo by sa ti páčiť

Keď sa vytratí stopa | prvá časť

Keď sa vytratí stopa | prvá časť

Prvá časť epického príbehu RJ Sauera o 1600 kilometrov dlhých pretekoch Iditarod Trail Invitational smerujúcich z Kniku do Nome na Aljaške. Skúsenosť, ktorú musíte zažiť, s mapami, halucináciami, introspekciou a nádhernými detailmi monumentálnej cesty.

Vidím svoj domov miznúť

Vidím svoj domov miznúť

V severných Karpatoch, na oravskom vidieku, sa nachádzajú posledné fragmenty krajiny, ktoré vedci odborne nazývajú „podmáčané alpské smreky, rašeliniská a chladnomilné podhorské lúky.” Ja ich nazývam mojím domovom.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
Košík
Nakúp ešte za 24,00  a máš dopravu zdarma
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.