Chceš cookies zadarmo?

Deň (- y)

:

H(s)

:

Minúta(y)

:

Druhý(s)

Košík 0 0,00 
23-ročný poklad ukrytý v ľadovom tajomstve hôr
Našim cieľom bolo vyliezť a lyžovať na Mount Hutton, 2 822 metrový vrchol v Leibig Range medzi vrchom Mount Cook a jazerom Tekapo. Od začiatku bolo zrejmé, že na tomto trojdňovom lyžiarskom výlete sa vyskytnú akési ďalšie udalosti – a my sme tam koniec-koncov neboli prví.

Ako býva zvykom, Jeremy Lyttle mi zavolal neskoro večer a povedal, že zajtra skoro ráno vyrážame. V jeho starom aute, 4WD Toyota Land Cruiser, sme strávili tri hodiny jazdením z Queenstownu do Tekapa, diskutovali sme o našej trase a pozerali sme všetky miesta na mapách. Posledná časť cesty je 20 kilometrov pomalého skalnatého pobrežia rieky po Cass Valley od Glenmorskej farmárskej stanice. Majiteľ stanice a horolezec, Will Mackenzie, využíva svojbuldozér asi raz za rok, aby si takýmto spôsobom udržal prístup k miestam, na ktoré sa aj tak dostanete len vďaka autám s pohonom všetkých kolies. Musíme získať povolenie od Willa ešte predtým, ako sa vydáme do údolia. Okolo poludnia sme dorazili na chatu Memorial pri sútoku Ailsa do rieky Cass. Výstroj v zadnej časti auta pekne „tancovala“, no potom sme našu batožinu akosi prehodnotili a určili, čo je absolútne potrebné pre našu trasu a súčasné podmienky.

Tri kilometre do oblasti Ailsa a my sme postupne vymenili topánky za pásy. Po troch kilometroch sa nám ukázal skrytý klenot – žľab, ktorý sa tiahol od vrcholu hory Mt Lucia (2 617 m) až po údolie vo výške 1 550 m. 1 000 vertikálnych metrov strmého a skalnatého úseku, ktorý nás zalieva jarným slnečným pozdravom, ktorý vedie priamo na dno celého údolia. Zajtrajší plán na ráno bol okamžite potvrdený.

O 16:00 sme boli na plošine v údolí Ailsa, kde sme plánovali kopať a prespať. Plošina predstavovala oblasť s priemerom približne 500 m, ktorá je zavalená desiatkami skalnatých výstupov, ktoré vytvárajú valcovité útvary okolo skaly – ideálne na vykopávanie snežnej jaskyne ako úkrytu. Po prechádzke a troche rozmýšľania sme sa usadili na jednom konkrétnom skalnatom úseku a začali.

Svetlo slablo a tieň sa blížil k nášmu skalnatému domovu. Rýchlo sme sa pripravili ešte pred ústupom slnka a ortuť klesla hlboko do záporných dvojitých číslic.

Keď si Jeremy išiel uľaviť za skaly, spod nejakých uvoľnených častí jeho oko zachytilo čosi v diaľke. Jeho počiatočný predpoklad predstavoval to, že to bol niečí odhodený odpad; bol by prekvapený aj smutný, keby našiel odpadky na tak vysokom a vzdialenom mieste, ako je toto. Pravdepodobne je len hŕstka ľudí, ktorí niekedy boli na tejto konkrétnej skale. Po odstránení kameňov sa jeho prekvapenie zmenilo na smiech.

„Poď sa pozrieť na toto!“ Jeremy na mňa volal spoza skalného výbežku. Prestal som kopať, zastrčil som lopatu do snehu a prešiel som za roh a premýšľal, čo by to mohlo byť. Ďalšia nová trasa v diaľke, ktorú sme ešte nevideli? Podivný chrobák na skale? Hrdá socha, ktorú ktosi vytvoril zo svojich výkalov? Tisíc odhadov a stále som nedokázal predpovedať, čo ozaj našiel. Hneď v okolí skaly, 10 krokov od našich úkrytov nachádzam Jeremyho, ako hľadí dolu do malého krátera, z ktorého odstránil nejaké kamene. Na dne bolo 7 pív čiastočne obalených ľadom!

Moja prvá myšlienka bola, že ich tam tajne nosil zo svojho batohu a vytvoril túto skrýšu. „Nie, brácho,” povedal, „práve teraz som zdvihol ten veľký plochý kameň a našiel som ich tam ukryté.”

Schytil som svoj cepín a obaja sme ich začali opatrne vysekávať z ľadu ako paleontológovia, ktorí obnovujú vyhynutý druh. Bližšia kontrola odhalila, že v skutočnosti išlo o vyhynutý druh.

Značka Canterbury Draught, ktorá ukončila výrobu v roku 2011 po tom, čo pivovar poškodilo zemetrasenie z 22. februára. Ľad sme opatrne odštiepili, pričom sme boli mimoriadne opatrní, aby sme neprerazili jemný hliník. Plechovky boli v perfektnom stave, ale značka vyzerala ako z minulej éry. Nakoniec sme jednu z nich vyslobodili z ľadu. Stlačenie plechovky nám naznačilo, že nebola prepichnutá a stále je pod tlakom. Datovaná značka ma nabádala, aby som hľadal dátum spotreby. Na dne som našiel vyrazené čísla 130195.

13. januára 1995! Canterbury Draft zastavil výrobu v roku 2011 a práve sme našli tento poklad, ktorý bol pravdepodobne uvarený v polovici zimy v roku 1994. Toto pivo malo minimálne 23 rokov! Uvarené, keď som mal 9 rokov, Jacinda Ardern mala 14, Once Were Warriors práve uzreli svetlo sveta a Sir Peter Blake sa chystal prvýkrát vyhrať Americký pohár, Justin Bieber bol čerstvý kanadský plod.

No ako dlho je tu to pivo? Kto ho tu schoval a prečo? Prečo sa kvôli tomu nevrátil?

Toľko otázok, ale po dlhom dni sme potrebovali urobiť len jednu vec. Pssshht. Museli sme ochutnať. Po otvorení to vydávalo ten správny zvuk, nie som žiadny pivný fajnšmeker, ale aj voňalo. Pri jeho ochutnávke tu však niečo nesedí. Ani po dlhom vyprahnutom dni ma nenechalo uhasiť smäd ani sa osviežiť, chuť som si vôbec nevychutnal, ale vydržal som to a pretrvala v mojich ústach určitá chlpatá textúra. Jeremy si dal jeden malý dúšok a vyhlásil, že už viac nechce, no ja som vydržal. Mal som v úmysle dokončiť osud tohto piva.

Rozhodol som sa vychutnať si pivový poklad 23-ročného chladeného jačmeňa a chmeľu s večerou, v mojom prípade elegantne spárovaného s lyofilizovaným malajzijským Vege Curry Backcountry – jedlom vo vrecku z hliníkovej fólie na zips. Slnko už bolo dávno preč, bola úplná tma a my sme boli pod fakľami zo spacákov na verande nášho starostlivo vytvarovaného snehového komplexu.

Počas toho, ako som čakal, kým sa moje malajzijské kari uvarí v spacáku, ktorý fungoval ako fľaša na teplú vodu bezpečne zapečatená vo vrecku so zipsom. Čakal ma ďalší nútený dúšok môjho osudu. Ako som to urobil, moja čelovka náhodou zasvietila priamo do plechovky a osvetlila to, čo bolo vo vnútri. Pohľad, ktorý som videl vo vnútri plechovky, mi okamžite zmrazil ruku, ktorej som držal pivo až tak, že som ju už vôbec nedokázal zdvihnúť bližšie k ústam. S mojimi perami milimetre od okraja sa mi oči upreli na ten odporný pohľad. Hnedé hlienovo vyzerajúce pevné látky veľkosti malých lariev žiab v potoku. Zrazu som si uvedomil, že tá „chlpatú textúru“, ktorú som cítil, boli oni plávajúce priamo cez moje ústa a zuby.

Dlhý a ťažký deň plný „zarábania si na pivo“ môže často spôsobiť, že aj tie najobyčajnejšie pivá budú chutiť ako sladký nektár, no aj napriek tomu som netrpel natoľko, aby som ich dokázal vypiť. Poriadne som si odpľul a niekoľkokrát som si vypláchol ústa našimi vzácnymi zásobami vody. Teraz si aspoň môžem zregenerovať chuťové bunky s malajzijským zeleninovým kari, ktoré sa mi pohodlne rozlievalo medzi nohami v spacáku. Siahol som hlboko dnu a cítil som horúcu hliníkovú fóliu, ale to, čo som objavil bol akurát tak teplý a mokrý neporiadok. Vytiahol som ruku a zistil som, že je celá pokrytá malajzijským zeleninovým kari. Uzatváranie na zips jednoducho zlyhalo. Znečistenie spacáku v 2 000 m pri -17 stupňoch Celzia je nielen veľmi nepríjemné, vlhkosť akéhokoľvek druhu môže spôsobiť podchladenie. Nemal som žiadny náhradný spací vak, musel som to vyčistiť a vysušiť túto vec. Moja metóda spočívala v tom, že som obrátil spacák naruby, nechal kari zamraziť (zatiaľ čo som sa triasol) a potom ho zoškrabať. Fungovalo to… tak nejako. Deň bol emocionálnou kuchynskou horskou dráhou – v tú noc všetky arómy malajzijského neporiadku z môjho spacieho vaku vyvolali nočné kari mory. Môj spánok teda nebol nič moc.

Na druhý deň ráno nás však čakalo 1 000 m južne orientovaného kopca na jazdenie. Je zaujímavé, čo môže nočný spánok urobiť s morálkou človeka. Najmä keď je potrebné poriadne jazdenie. Po úspešnejších raňajkách sme sa s Jeremym vyšplhali až na vrchol Mt Lucia, potom sme s výhľadom na Mt Cook a jazero Tekapo strhávali suchý prašan po tesnom žľabe s kamennými stenami. Zišli sme až na dno údolia, kde sme prvýkrát zbadali túto cestu. Je fér povedať, že sme to „dali“. Po stopách naspäť do tábora sme uvažovali, koľko ľudí, ak vôbec niekto, dal práve tento skrytý klenot.

Späť v tábore, pred zlatou hodinou, sme mali čas zanechať svoju stopu na ešte jednom južnom bielom svahu tesne nad naším táborom plnom vzácnej koristi. Nechali sme tú prekliatu skrýšu pív na pokoji, ale stále sme premýšľali a špekulovali, kto tu nechal tieto pivá? Prečo ich opustil? Prečo sa nevrátil?

Pri prvom svetle nášho tretieho dňa sme sa občerstvili vodou z ľadového potoka Ailsa. Mali sme šťastie, že sme ho našli deň predtým, naša plynová bomba bola takmer prázdna. Očakávali sme, že cesta bude zatiaľ celkom bezproblémová, ale plán bol stále vystúpiť na vrchol a zlyžovať Mt Hutton (2 822 m). Dostať sa cez priesmyk Kehua a vydať sa na vrchol ľadovca Ridge nám trvalo dlhšie, ako sme očakávali. Počasie z juhu vyzeralo neisto a my sme si neboli istí, či sa dostaneme po hrebeni, ktorý by nám dal šancu dostať sa na Hutton. Na vrchole sme nevedeli, či môžeme bezpečne zlyžovať dole na Faradayov ľadovec bez toho, aby sme sa vracali späť po technickom hrebeni. A ak nie, cez deň nebolo dosť denného svetla na to, aby sme sa dostali späť po hrebeni.

Zlyžovali sme z ľadovca Ridge dole po ľadovci Faraday až na dno údolia. Od konca Faradayovho ľadovca sme videli, že hrebeň je zjazdný, lyžiarska línia išla z vrcholu Hutton a počasie v to popoludnie vydržalo. Rozhodnutie nepokračovať po dôkladnom zvážení okolností bolo stále správnym rozhodnutím, aj keď nám spätný pohľad ukázal jasnú cestu.

Pred 23 rokmi tieto hory mali možnosť sledovať to, ako niekto schoval 7 čapovaných pív Canterbury na neznámy účel. Tieto hory sa pozerali 23 rokov a nikto sa po ne nevracal – až kým sme s Jeremym na ne nenarazili. Tieto hory nás pozorne sledovali, ako sa pokúšame dostať na vrchol Hutton. Budú sa pozerať, či sa vrátime, a budú sa pozerať ďalšie milióny rokov, rovnako ako sa pozerali roky predtým, ako títo ľudia schovali pivá.

Čo ešte videli? Čo ešte uvidia?


Pete Oswald je freeskier, fotograf, spisovateľ a producent krátkych filmov. Miluje tie najrôznejšie alpské dobrodružstvá s ľuďmi, ktorí si užívajú zábavu.

Mohlo by sa ti páčiť

Matúš Vnenčák: Tatranská šelma, ktorá musela nájsť slobodu v obmedzeniach

Matúš Vnenčák: Tatranská šelma, ktorá musela nájsť slobodu v obmedzeniach

Skialpinista, bežec, horský nosič, Tatranská šelma, no predovšetkým obyčajný človek – to o sebe povedal Matúš Vnenčák. Práve v obyčajnosti sa ukrýva toľko krásy, ktorú sa oplatí spoznať. Zoznám sa s človekom a športovcom, pre ktorého dobrodružstvo v posledných rokoch zmenilo svoj význam a príchuť. Vo víre nepredvídateľnosti života, no v ľahkosti bytia a silnej odhodlanosti smerovať vyššie a vyššie, zbieraj výškové metre spolu s niekým (ne)obyčajným. Toto je Matúš.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a máš dopravu zdarma
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.