Žena, vedľa ktorej som zastal na skialpovej stope, sa zachichotala a povedala niečo po španielsky, ale kvôli mojej obmedzenej slovnej zásobe a prudkému nádychu som rozumel len veľmi málo. O pár krokov vyššie stál barman z minulej noci, dlhovlasý chlapík s hustými fúzmi, ktorý mi ponúkol pomoc v jeho angličtine s prízvukom.
„Povedala, že si s najrýchlejším tímom v Chalténe.“ Zastavil som sa, oprel o palice, zasmial sa, nadýchol, premýšľal nad španielskou odpoveďou a sledoval som, ako sa postavy predo mnou zmenšujú. Keby som čakal dlhšie, nevedel by som, ku ktorému tímu vlastne patrím. Stihol som pokrčiť plecami, úsmev a rýchle „Sí“.
Moji najnovší priatelia nám prerazili cestu. Urobili stopu pre mnohých, a ešte pri tom aj všetkých predbehli. Možno keby som počas tej jazdy autom vypil viac maté… Myšlienky sa mi vytratili a upadol som do známej rutiny – šmýkania, cvakania a kĺzania. Tiene azúrových ľadovcových nánosov ponúkli mojim potom zaliatym očiam úľavu od oslepujúceho bieleho odrazu južného slnka.
Ľadovec sa tiahol nad nami a svah sa zaostroval do tvaru, ktorý pripomínal žraločiu plutvu. Myslel som na všetky tie čiastočne ponorené žraloky pod povrchom a na ryhy, ktoré by zle načasovaná hlboká zákruta mohla zanechať. Prečo som si len ja do tohto vetrom ošľahaného konca sveta priniesol karbónové lyže?
Zameral som sa na to, aby som sa priblížil do konverzačnej vzdialenosti s mojimi partnermi. Potreboval som držať krok s najrýchlejším tímom v Chalténe. Aby ste porozumeli lyžiarskej komunite, musíte sa pozrieť na to, ako tí najlepší komunikujú s nováčikmi.
Medzi dlhými pochodmi pred úsvitom, medzi rozhodovaním sa o stope a počas všetkých tých prestávok vďaka nestálemu patagónskemu počasiu, medzi prestávkami vyplnenými jedením empanád, som mal veľa času premýšľať o tom, čo som dúfal, že nájdem na konci sveta.
Hľadal som miestny príbeh – príbeh nefalšovaný neohrozenými profesionálnymi miláčikmi z odvetvia, firemnými sponzormi a klišé príbehmi o hromade lyžiarskych drvičov skákajúcich z helikoptér, ktorí sa nadchli duchom zimy. Ale to, čo som našiel, nebol príbeh, v ktorom išlo o akési hnutie: skôr skupinu miestnych obyvateľov – tridsiatich, viac-menej, ktorí napriek všetkým očakávaniam vytvorili lokálnu komunitu šialených lyžiarov, amatérskych nadšencov, a na moje prekvapenie – našiel som tu veľa ľudí, ktorí sa začali učiť lyžovať v jednom z najnehostinnejších prostredí na planéte.
Tvrdiť, že existuje dôvod, prečo nie je lyžovanie v El Chaltén populárne, by bolo hrubým podhodnotením – je ich najmenej tucet.
Búrlivé, nepredvídateľné počasie pravidelne pustoší vysokohorské prostredie. Klimatická zmena spôsobila ústup snehovej hranice a riedke subalpínske lesy redukujú lyžovanie po snehovej fujavici len na márnu túžbu. Prístup k vlekom je vzdialený hodiny akýmkoľvek smerom a oveľa ďalej, ak hľadáte viac ako len miestny kopec. Terén je objektívne nebezpečný, plný bezpádových zón, trhlín, previsov a vetrom ubitých snehových dosiek. Limitovaný prístup vás dostane niekoľko hodín pred hranicu sneženia a odtiaľ je to všetko do kopca. Je to vysoko riziková hra s nízkou odmenou. A predsa to nie je kvôli topografickým a klimatologickým komplikáciám regiónu, ale skôr kvôli všadeprítomným výzvam, ktorým lyžiarska komunita v El Chaltén čelí. Môže sa pochváliť svojim prístupom, ktorý sa výrazne odlišuje od tradičného modelu lyžiarskeho priemyslu a je skutočne symbolický pre charakter tejto komunity.
„Nikde to nie je také, aké je to tu,“ povedal mi Max Odell jedno popoludnie, keď sme pri brehoch Rio Electrico nakladali lyže do jeho auta. „Väčšina z týchto ľudí sa naučila lyžovať tu, v tejto divočine.“
Keď sa Odell, argentínsky sprievodca, ktorý vyrastal v Crested Butte a Bariloche, natrvalo presťahoval do El Chaltén v roku 1997, lyžovanie tu prakticky neexistovalo. Okrem príležitostných horolezeckých výprav na južnom patagónskom ľadovcovom poli – prístupovom bode k západnej stene Cerro Torre a iných významných cieľov. Toto však Odella neodradilo a vydal sa, zvyčajne sólo, na priekopnícke zimné zostupy po rozľahlých okolitých horách.
V priebehu rokov sa zvyšoval počet jednotlivcov, ktorí najprv prišli do El Chalténu len na horolezeckú sezónu, a neskôr sa tu natrvalo usadili. Lyžiarska komunita (ak sa to tak dá nazvať) bola vo všeobecnosti stále len „skupinou“ s jedným členom. Bolo ale jasné, že je tu veľa ľudí so zmyslom pre hory, no bez zimného vyžitia – okrem boulderingu a sporadického lezenia na ľade.
Odell a malá hŕstka ďalších miestnych horských vodcov a lyžiarov tu videli akúsi príležitosť. „Ak ich naučím lyžovať, budem mať nových parťákov,“ povedal mi Odell po návrate z celodenného nosenia zásob do miesta zimnej lezeckej výpravy. Koncept bol jednoduchý: prostredníctvom Odellovho mentorstva si mohli miestni obyvatelia rozšíriť svoj arzenál alpských zručností – on by zase získal rad lyžiarskych kamarátov z rôznorodého množstva horolezcov a turistov.
V praxi bolo základné vzdelávanie lyžiarov v El Chaltén radikálnym odklonom od normy lyžiarskeho priemyslu, bolo plné prekážok.
Zatiaľ čo najvýraznejšie znaky klimatickej zmeny v regióne sú zreteľne viditeľné na ustupujúcich špičkách ľadovcov Torre a Piedras Blancas, najmä v letných mesiacoch s vysokým turistickým ruchom, environmentálna kríza ďalej komplikuje už aj tak náročnú cestu pre celú lyžiarsku komunitu.
Nízka akumulácia snehu v zalesnených subalpínskych svahoch v posledných rokoch (pričom rok 2020 bol výnimkou) úspešne tlačí lyžiarov rôznych schopností do zložitého, často zľadovateného vysokohorského terénu, čím sa ešte viac vyostruje už aj tak strmá krivka učenia sa pohybu v neznámom teréne.
Navyše nedostatok snehu na hranici lesa má výrazný vplyv na celkový počet dní vhodných na lyžovanie v Chalténe. Posunutá hranica snehu obmedzuje lyžiarsky potenciál na vysokú viditeľnosť a slabé veterné dni – bonus, ktorého sú si horolezci aj lyžiari dobre vedomí v premenlivej „búrlivej štyridsiatke” (obávaná oblasť so silnými vetrami medzi 40. a 50. stupňom zemepisnej šírky). Má to ďaleko od najpriaznivejšieho prostredia pre začiatočníkov.
Ak uznáme komerčné lyžovanie ako notoricky úzku komunitu založenú na privilégiách, skialpinizmus a lyžovanie vo voľnom teréne možno považovať za vnútornú svätyňu Valhally. Exkluzivita činnosti poháňanej ľudským výkonom na verejnom priestranstve v sebe nesie zvláštnu iróniu.
Vzdelávanie o pohybe vo voľnom teréne vo svojej podstate predpisuje roky praxe v lyžiarskych strediskách, po ktorých nasleduje podvedomý, no zámerný výber partnera založený na podobnosti: podobná úroveň zručností, podobný prah vnímania rizika, podobné lyžiarske skúsenosti, dokonca podobný typ osobnosti – to všetko v mene vyhýbania sa riziku a konfliktom počas nebezpečnej činnosti. Je samozrejmé, že bezpečnosť je nevyhnutná a hodnota pripravenosti by sa nemala znižovať, ale kedy sme si pomýlili schopnosť s rovnorodosťou?
Odell sa práve vrátil z výpravy do národného parku Los Glaciares s jedným zo svojich najnovších „zverencov“ – spolu zlyžovali novú 45-stupňovú stenu blízko masívu. „Jeho kondička nie je najlepšia, ale je silný a plný nadšenia,“ povedal Odell o svojom miestnom kamošovi s úsmevom. „Je viac než schopný.“
Mnohým skúseným „strediskovým“ lyžiarom by sa myšlienka ísť hlboko do voľného terénu a zlyžovať strmú technickú stenu bez bohatých lyžiarskych skúseností zdala neprípustná, ak nie priam bezohľadná. Tento pohľad však nezohľadňuje veľa nehmotných horských zručností miestnych obyvateľov, ktoré by sa nemuseli nevyhnutne prejaviť na kontrolovaných svahoch s exkluzívnym prístupom k lanovke.
Tu sa vynaloží menej energie na to, aby parťáci na lyžiach hľadali rovnaký zážitok, a viac pozornosti sa venuje spoločnému cieľu dostať sa von v zime. „Rozumejú horám, pretože boli na strmých miestach,“ povedal Santi Guzman, jeden z najtalentovanejších lyžiarov El Chaltén, miestnych obyvateľov, ktorí sa dali na lyžovanie vo voľnom teréne.
Guzmana sponzorujú viaceré severoamerické značky, trávi časť leta v Spojených štátoch a svoje zimy delí medzi domov v El Chalténe a Bariloche, kde trénuje argentínsky národný freeridový tím. „Vedia používať lano, postroj, vedia sa zachrániť, sú vo forme – všetky tieto veci ich robia pripravenými na to, aby sa naučili lyžovať vo voľnom teréne oveľa lepšie, ako som sa to učil ja prvýkrát ako lyžiar v lyžiarskom stredisku,“ povedal Guzman. „Mal som dobrú techniku a lyžiarsku výstroj, no títo chlapci vedia, čo to znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny.“
Je jasné, že väčšina začínajúcich lyžiarov v El Chaltén nechodí na tie najzastrašujúcejšie trate v regióne. Vedia, že je to postupný proces.
Prudký záujem miestnych viedol k vzniku veľmi cenovo dostupných viacdňových kurzov pre začiatočníkov a stredne pokročilých, ktoré vyučuje ďalšia generácia lokálnych sprievodcov a sústredí sa okolo novej, komunitou financovanej a udržateľnej útulne pod Cerro Creston (prvá svojho druhu, ktorá sa postavila pre lyžiarov v južnej Patagónii). Možno viac ako o čokoľvek iné ide o zameranie sa na podporu ďalšej generácie lyžiarov bez ohľadu na ich zručnosti, vek alebo ekonomické zázemie, vďaka čomu táto komunita naďalej rastie.
„V Argentíne je lyžovanie športom elity – je to drahé,“ povedala Laura Fina, učiteľka angličtiny na miestnej strednej škole. Vysvetlila, že zobrať rodinu len na dva dni lyžovať do stredísk neďaleko Bariloche by stálo viac ako mesiac jej platu, ak by chceli aj lekcie. Jej tvrdenie odráža skutočný príbeh. „Ale to nie je tento prípad. Lyžovať môže každý. Dostanem starú výstroj a potom vám ju požičiam, aby ste sa mohli učiť aj vy. Je to jediné také miesto v Argentíne. Skialpinistické výlety sú zadarmo.“
Fina vyrástla pri hlavnom meste Argentíny ako dcéra tesára a učiteľky. Prišla do El Chaltén, vydala sa za horolezca a turistického sprievodcu Pedra. Za posledných dvanásť rokov sa naučila lyžovať vo voľnom teréne. Myslí si, že viac ako polovica miestnej lyžiarskej komunity sa naučila lyžovať v neupravenom teréne, a to počas jednej „ťažko zarobenej” jazdy za druhou. „Je to ťažší proces, ale deje sa to,“ povedal Guzman. „A ak sa tu títo ľudia učia lyžovať, keď majú 30 rokov, bude tu ďalšia generácia v čase, keď ich deti dostanú pásy a výstroj – určite sa to bude vyvíjať a zlepšovať.“ Guzman vlastní Fresco, miestny bar známy medzi horskými turistami hlavne v lete.
Po tom, čo zmiznú davy po hlavnej sezóne, do malého teplého baru, tradičnej aprés-ski destinácie malej lyžiarskej komunity, sa dostáva miestna klientela. Je to rozmanitá skupina jednotlivcov – deti čakajú na domácu pizzu, lyžiar nadšene ukazuje horolezcovi fotografiu ľadového útvaru, ktorý zbadal z cesty, niekoľko sprievodcov sa rozpráva o rodine s miestnym v plátennej kombinéze oprskanej farbou.
Moja obmedzená španielčina stále preberá rôzne dialekty. „Nikto nie je odtiaľto,“ povedal mi raz barman. „Každý je prisťahovalec.“ Nepreháňa. El Chaltén je najmladšie mesto v Argentíne, oficiálne založené v roku 1985. V mnohých ohľadoch je stále v období akéhosi dospievania. Populácia naďalej rýchlo narastá, keďže prisťahovalci hľadajú ekonomickú príležitosť poháňanú cestovným ruchom, ale obec je geograficky obmedzená. Nachádza sa medzi národným parkom a dvoma spletenými riekami, ktoré hraničia so súkromným pozemkom. Rozlišovanie medzi verejnou a súkromnou pôdou bráni rozrastaniu tohto mesta, pričom sa snaží vyhovieť zvýšenému turistickému ruchu a rastúcej miestnej populácii – problém, ktorý stavia zachovanie vidieckeho turistického šarmu El Chaltén oproti zvýšeným potrebám infraštruktúry. Rovnaké otázky sa vynárajú v izolovaných horských mestečkách na americkom západe.
Jednému z miestnych, s ktorým som bol na lyžovačke, sa má čoskoro narodiť dieťa. V meste nie je žiadne pôrodné centrum, takže miestne deti sa rodia niekoľko hodín na juh v nemocnici v El Calafate – možno preto sa hovorí, že nikto nie je skutočne miestny.
Jedna matka mi povedala, že El Chaltén „má všetky výhody vidieckeho mesta, ale ťaží z prevažne medzinárodnej kultúry, ktorú si zvyčajne dovoľujú iba veľké mestá“. Deti môžu voľne behať a každý pozná svojich susedov, no prílev rôznorodého turizmu ich učí byť pri zemi a vďačnými za to, kde vyrástli.
Keď som sa rozhliadol po bare, videl som lyžiarov ako Guzman, Odell a trojicu sprievodcov, ktorých som často sprevádzal. Zdieľali spolu vedomosti, pili pivo – a čo je možno najdôležitejšie – povzbudzovali okolitých ľudí, ktorí možno nikdy nelyžovali niekde inde. Sledoval som mladého chlapca, ako prechádza prstami po pripnutej fotke miestneho vrcholu a robí nespochybniteľné S-otočky. V El Chaltén sa technicky možno nikto nenarodil, no táto malá dedina je nepochybne rodiskom miestnych lyžiarov.
Tento príbeh bol pôvodne publikovaný na stránke Patagonia’s The Cleanest Line.
Matthew Tufts je fotograf na voľnej nohe a žurnalista, ktorý sa fokusuje na hľadanie spojenia medzi rekreáciou, ochranou divokej prírody a vidieckych komunít.
