100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Zajtrajšok nemusí prísť
Predstavujeme ti tím aljašských dobrodruhov, ktorí podstupujú expedíciu na fat-bikoch a packraftoch. O tri týždne a 450 míľ neskôr ich zastihneme v momente, kedy sa dostávajú na vrchol Aljašky, Utqiagvik (známy ako Barrow). Počas svojej cesty sa dozvedajú o účinkoch antropogénnych zmien klímy, kultúre Inupiaka, čelia svojim silným a slabým stránkam a sledujú všetky detaily, ktoré im ich vybavenie počas dobrodružstva ponúka – fat-bike a packraft – a to v extrémnych a neúprosných podmienkach za polárnym kruhom.

Všetky kamene pod kolesami mi pripomenuli, že mám byť vďačný za neutíchajúci vietor, ktorý nás prenasleduje. Predo mnou sú ďalší traja. Zatlačia na brzdy a bojujú so všetkými možnými nástrahami, aby si udržali kontrolu nad ťažkými naloženými bicyklami. Od expedície nás delia tri dni. Prechádzame cez horský priesmyk pokrytý lišajníkmi. Vietor, ktorý nás prenasleduje, je akousi nočnou morou. Ďalší – a ešte silnejší nárazový vietor nás zhodil z bicyklov, a my sme spadli na zem ako handrové bábky.

„Toto je až neuveriteľné!“ Kričím, no v zapätí zdvíham svoj bicykel a nakláňam sa zo strany na stranu. Široké úsmevy a akýsi nervózny smiech dopĺňajú túto moju poznámku.

Beaufortova stupnica sily vetra klasifikuje vietor s rýchlosťou od 56 do 63 uzlov (čo predstavuje 103 – 117 km/h) ako mohutnú víchricu. Po nej nasleduje už len orkán. Nasledujúce tri dni sa vietor držal medzi týmito dvoma rozmedziami. Aj úplne jednoduchá činnosť, akou je napríklad obliekanie si bundy, si vyžaduje priam metodický postup. Pustiť z rúk podložku na spanie, a to čo i len na sekundu, znamená risk, že ju odfúkne – a s najväčšou pravdepodobnosťou aj to, že ju už nikdy neuvidíš.

Kim McNett, Alayne Tetor a Daniel Countiss postupujú cez hustú hmlu.

Viac ako tisíc míľ južne, v mojej útulnej chate na pobreží Aljašky, mám svoju mapu. Je veľmi dobre navrhnutá, a okrem toho je akýmsi stredobodom, no predovšetkým začiatkom našej konverzácie a má aj záverečné slovo vo všetkých našich diskusiách. Práve ona je prostriedkom, vďaka ktorému mnohé z našich nápadov vôbec započneme.

V chladnom a temnom decembri sme s Kim začali premýšľať nad prechodom cez Aljašku. Pozerajúc na mapu naše prsty prechádzali po cyklistických prechodoch v divočine, niektoré viedli na sever – za polárny kruh. Tam kdesi sa zrodila myšlienka, aby sme pokračovali na mieste, na ktorom sme skončili a pokúsili sa o letné dobrodružstvo – a to na fat-bikoch a packrafte, priamo na vzdialenom severe.

Začínajúc v bode, ktorým je Inupiat Point Hope (Tikigaq), sme navrhli horský prechod pozdĺž pobrežia, chceli sme prejsť dve dediny (Point Lay a Wainwright) a skončiť v najsevernejšom meste v USA – Utqiagvik (predtým Barrow) a ktovie, možno aj o čosi ďalej. Toto mal byť úplne prvý výlet na bicykloch za polárnym kruhom.

Tradičné a ručne vyrobené sane a rámy lodí na pláži blízko dediny Inupiaq Tikigiaq (Point Hope).

Vietor nás zastihol aj na horskom hrebeni Lisburne Hills. Brooks Range – horský systém v Severnej Amerike – sa tiahne od Mackenzieho zálivu po pobrežie Čukotského mora.

Krajina bez stromov a života na západe pohoria Brooks sa zdala byť starobylá a veľmi ľahko sme si tu vedeli predstaviť stáda mamutov, mastodontov – vyhynutých treťohorových cicavcov a bizónov, ktoré sa túlali a prenasledovali paleo-arktických lovcov. Keď sme prechádzali cez horské priesmyky, mal som v hlave tak veľa myšlienok, ktoré som nedokázal zastaviť. Aj napriek silnému vetru som bol v úplnej eufórii. Toto bol presne ten dôvod, kvôli čomu som sem prišiel – surová a nefalšovaná arktická divočina. Dva dni sme si užívali tú najlepšiu bikovačku, akú sme kedy zažili.

 Kim, Alayne a Daniel na fat-bikoch prechádzajú cez zasnežený priesmyk v Lisburne Hills – najzápadnejšej časti pohoria Brooks Range.

Veľké vzdialenosti medzi dedinami, a tým aj medzi zásobovacími miestami, si vyžadujú aj väčší náklad jedla. Kim, ja a naši dvaja spolupútnici, Daniel a Alayne, ktorí sa k nám pripojili až od dediny Point Lay (Kali), sme si museli niesť jedlo na desať dní. Ako darček na rozlúčku nás náš priateľ Ayagaaq – pôvodný obyvateľ, ponúkol ich tradičnými pokrmami: sušeným síhom, trhaným tulením mäsom a maktakom – veľrybím tukom a kožou. Toto jedlo udržiavalo pri živote ľudí na severe už tisíce rokov.

Koža a tuk – toto je ich tradičný pokrm.

Vyšli sme na kamienkovú pláž asi päť míľ východne od mysu Lisburne. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu náš satelitný komunikátor – zariadenie na obojsmernú komunikáciu – rýchlo strácal výkon. Našou jedinou šancou, ako dobiť potenciálne záchranné zariadenie, by bolo stiahnuť sa do Wevoku – radarovej stanice z čias studenej vojny – v nádeji, že tam niekto je a že majú zásuvku, ktorú by sme si mohli využiť.

Daniel Countiss sa brodí na brehu Čukotského mora.

„Zajtrajšok nemusí prísť,” povedal nám jeden zo štyroch zamestnancov na spomínanej stanici. Najprv som predpokladal, že tým myslel aljašské polnočné slnko. Keď však pokračoval ďalej, uvedomil som si, že tým chcel povedať niečo úplne iné: „Ak máte v Arktíde dobrý deň, nepremárnite ho.“ Po chvíľke ešte dodal: „Zajtra môže prísť silný vietor a čokoľvek, čo bude treba urobiť, bude musieť počkať, ktovie na ako dlho.“ Nemali sme ten luxus, aby sme vysedávali počas nepriaznivých dní, ale táto metafora bola skvelá a utkvela mi v pamäti.

Kim, Alayne a Daniel predierajúci sa nástrahami prírody.

Dni bezbolestného putovania plynuli z jedného dňa na druhý, a ako sa terén vyrovnával, bola to pre nás už rutina. Hodiny jazdenia prerušovali krátke úseky cez hlboké vodné kanály. No vždy sme si našli čas na sledovanie tej krásy a divočiny, ktorá nás neustále obklopovala.

Kim, Alayne a Daniel pádlujú na člnoch okolo zasnežených útesov v Čukotskom mori.

Na stojatej vode za akéhosi vzácneho pokojného rána som zavesloval jeden posledný ťah vpred a nechal som packraft len tak sa unášať posledných pár metrov k brehu. Vyšiel som na pláž pod dedinou Point Lay a popri tom som oháňal všetky tie na komáre bzučiace okolo mojej hlavy.

Keď sme bikovali a konečne sa zorientovali, celá dedina vyzerala byť dosť živá a plná energie. Občas sme videli naložené prívesy, deti sa vonku hrali a jazdili na bicykloch a veľa ľudí stálo priamo pred ich domami a spracovávali čerstvé mäso. „Vitajte v Kali,“ (lokálny názov pre Point Lay) – to nám povedal každý okolo koho sme prechádzali. Deň predtým tu ulovili 33 veľrýb a dnes bol Nalukataq – jarný festival lovu veľrýb – čo pre nás znamenalo vcelku priaznivé načasovanie.

Ľudia sa zhromaždili pred školou a v telocvični. Vnútri sa pripravovalo jedno jedlo za druhým. Deti sa hrnuli priamo k nám a našim strašidelne vyzerajúcim nadrozmerným bicyklom. „Môžem to skúsiť?“ pýtali sa. Pristavovali sa dookola a chceli ich vyskúšať.

Zvedavé deti nadšene skúmajú naše fat-biky.

Na pošte nás čakalo zabalené jedlo na päť dní, ktoré sme si dva týždne predtým posielali. Keď sme si reorganizovali naše tašky na bicykloch, aby sme uvoľnili miesto na tieto zásoby, ľudia z dediny sa zastavovali – pýtali sa a chceli nám poradiť. „Nalukataq čoskoro začne. Poďte sa najesť,“ všetci okoloidúci nás okrem iného nezabúdali pozvať na jarný festival.

Kapitán Kali a ďalší starší sú s úctou obsluhovaní ako prví na všetlých tradičných hostinách.

Sedeli pri jednom zo školských jedálenských stolov, ktoré už boli pripravené na slávnosť. Jedlo sa podávalo kolo za kolom, pričom ako prví boli s úctou obsluhovaní starší. Dostali sme chutné tradičné domáce jedlo – varenú bieluhu, vtáčiu polievku, tradičný pokrm maktak, vyprážaný chlieb a sladké. Popri jedle sme dostávali rady od kapitána Douga Rexforda a ďalších ľudí pri stole. Naším najväčším problémom počas cesty bolo to, že sme nevedeli nájsť pitnú vodu. Všetci okolo nám s radosťou na mape ukazovali tie najlepšie možnosti, ktoré máme.

Bubeníci z kapely Kali (Point Lay) predvádzajúci starodávne piesne počas festivalu lovu veľrýb – Nalukataq.

Po jedle a pred začiatkom zábavy sme zrazu boli opäť obklopení deťmi. Každé z nich nám porozprávalo príbehy o ich tradíciách a prekrikovali sa, aby povedali práve tú svoju verziu ľudových rozprávok. Staré príbehy odovzdávané tisícročia. Kultúra Inupiaq je tu v bezpečí.

„Existujú len dva druhy problémov, ktoré tu máme:,“ toto sú slová dobrodruha Vilhjalmura Stefanssona, „tie imaginárne a skutočné. Z týchto dvoch je práve tá domnienka najreálnejšia.“

Keď sme sa v Point Lay rozlúčili s Alayne a Danielom, naše predstavy sa postupne upokojili a utíšili. Ľadové medvede sa neschovávali za každým kameňom a terén, ktorý sa zdal byť najnáročnejší, bol už za nami. Opustili sme dedinu ako o čosi múdrejší tím vyzbrojený miestnymi znalosťami a ďalšími zásobami.

Kim, ktorá jazdí na fat-biku z Point Lay (Kali) po pláži.

O dva dni neskôr sme sa s Kim schovávali za naše bicykle v okamihu, keď k nám vytrvalo kráčalo stádo sobov. Na začiatku cesty sme stretli medveďa hnedého. Boli sme radi, že medveď zastavil, zachytil náš pach, otočil sa a utiekol, no teraz sme dúfali v opak. Malé stádo bolo len pár metrov od nás. Zastavili sa, pričuchli si a nenútene sa túlali dookola.

Pozdĺž úzkej – 120 míľ dlhej lagúny Kasegaluk prechádza malé stádo sobov arktických.

Stretnutia s divokou zverou boli súčasťou našej výpravy. Mali sme šťastie, že sme mohli zahliadnuť veľké bieluhy morské, veľryby grónske, tulene fúzaté, medveďa hnedého, líšky – a mohli sme pozorovať dokonca aj vzácne druhy vtákov. Nakoniec sme sa dostali až do bodu, kedy sme už prestali len tak spontánne vykrikovať na všetko, čo sme zahliadli. Toto dobrodružstvo obohatilo môj život spôsobom, ktorý by mi materiálno ani peniaze nikdy nekúpili; Arktída nás jednoznačne štedro odmenila.

V oblasti Wainwright Inlet sme pátrali po najužšom mieste, kde by sme mohli prekročiť na druhú stranu. Prvýkrát od Lisburne Hills nás vietor poháňal vpred. Keď sme sa pripravovali na posledný prechod, vietor zosilnel a obloha sa zatemnila. Až keď sme všetko pripútali na naše člny, pochopil som, čo sa okolo nás deje. Rozhodli sme sa to risknúť. V polovici prechodu som sa prudko naklonil do závetria, pádloval som čo najviac, no v zápätí som oľutoval toto naše rozhodnutie.

Kim McNett po strastiplnom preplávaní vypúšťa čln a pripravuje sa na zostávajúce míle do dediny Wainwright.

Veľa dobrodruhov, lovcov a mnohí iní – prechladnutí, hladní či unavení urobili chybu a nedbali na svoju bezpečnosť, keď sa už začali blížiť do cieľa. Netrpezlivosť môže mať desivé následky. Odvážnemu možno šťastie praje, ale dlhý život je naklonený k tým rozvážnym.

Lovec z dediny Wainwright zdraví náš tím a podelí sa o časť mäsa zo soba, ako aj o postrehy zo života na Arktíde.

„V tej chatrči býval môj prastrýko,“ hovorí lovec z Wainwrightu s dvoma sobmi prehodenými cez štvorkolku. Ukazoval na rúcajúci sa, ale neporušený tradičný domček. Odkedy sme opustili Cape Lisburne, videli sme niekoľko týchto pôvodných chatrčí a vždy sme predpokladali, že uplynuli stovky rokov, odkedy ich ľudia naposledy obývali. V Nunagiaq, severne od Wainwrightu, sme počúvali príbehy o rodine lovca a o tom, aký tu bol život – a to ešte nie tak dávno. Pôsobivé a nezabudnuteľné príbehy priamo na našej ceste.

Pozostatky tradičného drnového iglu.

V zadnej časti Peard Bay som sa pokúsil skrátiť si cestu cez hlbokú vodu. Ako som prechádzal, bicykel bol stále ťažší a ťažší – plávajúce kúsky rašeliny sa prichytávali na bicykel.

Zhruba jedna štvrtina pevniny na severnej pologuli je zamrznutá a najhrubšia je v Arktíde. Permafrost zachytáva viac ako dvojnásobné množstvo uhlíka, ktoré sa už nachádza v zemskej atmosfére. Ako sa naša planéta rýchlo otepľuje vplyvom veľkoobchodného spaľovania fosílnych palív, topenie sa zrýchľuje a tento zachytený uhlík sa uvoľňuje do atmosféry.

Kim McNett na svojom fat-biku pozdĺž pobrežia Severného ľadového oceánu, ktoré rýchlo eroduje do mora v dôsledku antropogénnej zmeny klímy. 

Keď som čistil kúsky rašeliny z bicykla, pozeral som sa pred seba na rýchlo sa roztápajúcu krajinu erodujúcu do mora a rozmýšľal som, ako to tu bude vyzerať o päť či desať rokov… alebo už skôr, napríklad budúci mesiac. Kedy Aljaška a zvyšok ľudí začne myslieť na znižovanie našej závislosti od fosílnych palív a zmierňovanie klimatických zmien? Rozhodneme sa konať až pred dosiahnutím kritického bodu? Opäť mi na um zišlo to, čo som počul vo Wevok: „Zajtrajšok nemusí prísť.“ Teraz je čas konať.

Kim sleduje terén a pozoruje rýchlo erodujúcu líniu pobrežia.

Vedeli sme, že pred dosiahnutím najsevernejšieho miesta – Utqiagvik – nás čaká ešte jedna prekážka – Skull Cliffs. Postupovali sme ďalej, až kým sa piesočnatá pláž nezmenila na hlinené platne a nespozorovali sme strmé steny útesov. Skúšali sme to prejsť. Vlny narážali do útesov priamo pod našimi nohami a tak sme obišli prvý mys. Pri pohľade pred seba a na strmé útesy pod nami sme vedeli, že je čas nafúknuť packrafty.

Kim McNett pred útesmi Scull Cliffs opäť zostavuje fat-bike.

V ten večer sme sa utáborili v nádhernom slnkom zaliatom údolí a zvyšok útesov sme si nechali na ráno. Keď vietor utíchol, kecali sme o našich ďalších plánoch. Pôvodne sme dúfali, že budeme pokračovať v ceste na východ z Utqiagviku. Začali sme to ale postupne prehodnocovať.

Pred odchodom sme si často prezerali našu mapu a premýšľali, ako by sme sa priblížili k terénu plnému dlhých zálivov, mohutných jazier a mokrej tundry – medzi Utqiagvikom a Prudhoe Bay. Tento úsek by bol najdlhší aj s ohľadom na zásobovanie na celej trase a zatiaľ sme nenašli spôsob, ako na to. „Možno by to bolo lepšie uskutočniť na jar, keď je ešte sneh a jazerá sú zamrznuté,“ toto sme počuli neraz.

Utiahli sme sieť proti komárom a pripravili sa na noc – akoby sme rezignovali. Utqiagvik, najsevernejšie mesto, bolo záverom našej cesty, aspoň zatiaľ.

Tulenie mláďa sa prebúdza zo spánku na pobreží Severného ľadového oceánu.

Za posledných desať rokov sa fat-bike a packraft rýchlo vyvinuli – a to nielen vizuálne, ale tiež aj funkčne. Oba tieto prostriedky, vďaka ktorým sme skúmali divočinu, poháňala len a len naša sila. A okrem toho, oba boli pôvodne vytvorené a vyvinuté na Aljaške, ale ich účinnosť a praktickosť zaujala ľudí na celom svete. Čaro a dobrodružstvo toho, čo sa dá uskutočniť s fat-bikom v spojení s ľahkým jednoosobným packraftom, sa stále ešte len skúma a postupne objavuje.

Kim McNett na ceste späť – smeruje na pláž pozdĺž Čukotského mora.

Na predchádzajúcich bikových výletoch som bol spokojný s tým, keď sme mohli prejsť na bicykloch aspoň polovicu celkovej vzdialenosti. Na tomto výlete sme však viac ako 90 percent trasy šliapali do pedálov. A okrem toho to bola jazda pútavá a obohacujúca!

Spolu s Kim sme si dali pizzu hneď v prvej reštaurácii, na ktorú sme narazili priamo v Utqiagviku – a hneď sme pokračovali ďalšími koláčmi. Presne tak, ako keby zajtrajšok už nemusel prísť.

Bjørn Olson a Kim McNett stoja pred čeľusťami veľryby grónskej na arktickej Aljaške.

Bjørn Olson je filmár, fotograf, spisovateľ, aktivista v oblasti klimatických zmien a celoživotný dobrodruh. Narodil sa vo vnútrozemí Aljašky. Svoj život zasvätil objavovaniu odľahlých kútov krajiny a dokumentovaniu svojich skúseností.

Mohlo by sa ti páčiť

Ako stopnúť vlak, ktorý nezastaví

Ako stopnúť vlak, ktorý nezastaví

Počas 700 kilometrov dlhej cesty sme sa vo dne v noci potácali po obrovskej neobývanej saharskej púšti a spali sme na vrchu známeho mauretánskeho vlaku so železnou rudou. Verili sme, že na ceste pozdĺž pobrežia nájdeme zabudnuté vraky lodí a odľahlé miesta na surfovanie.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a máš dopravu zdarma
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.