Srdce mi búši v hlave ako bubon, a hoci som vo vyššej nadmorskej výške, uvedomujem si, že na to tlačím až príliš silno. Nasledujem skialpovú stopu, ktorá sa kľukatí čerstvým snehom v ľadových údoliach nad Chamonix. Nechávam sa ovládnuť všetkým tým vzrušením z veľkého dobrodružstva. Ak chcem zlyžovať Haute Route jedným ťahom, musím sa upokojiť a trochu spomaliť. Koniec koncov, nie som žiadny skialpový superhrdina, ale viac ako 90-kilový Brit, ktorý sa naučil lyžovať dosť neskoro a pokúša sa urobiť za deň to, o čo sa zdatní lyžiari usilujú za viac ako týždeň.

Keď sa blížim k Aiguille du Tour, vzdialeného viac ako 100 km od môjho konečného cieľa v Zermatte, uvedomujem si, že som dobehol skupinu, ktorá za sebou zanechala stropu, po ktorej šliapem. Čoskoro sa pristihnem, ako sa predieram cez hlboký prašan a pokúšam sa v lyžiarkach dostať do strmého sedla, ktorý nakoniec vedie na náhornú plošinu Glacier de Trient. Toto má byť tá ľahká časť – úsek, ktorý poznám najlepšie, tá dobre vyšliapaná časť. Každý krok spôsobuje to, že ma pľúca v rednúcom vzduchu o niečo viac pália. Po dosiahnutí vrcholu tohto sedla sa svah postupne začína nakláňať v môj prospech. No tento rozsiahly ľadovec mi to nedáva v žiadnom prípade zadarmo. Namiesto toho som nútený použiť akúsi telemarkovú techniku. Tá sa ukazuje ako efektívny spôsob, ako sa dostať cez tento nepoškvrnený sneh. Stála ma ale ďalšiu cennú energiu.

Ľadovec začína klesať a odmeňuje ma sériou neuveriteľne hlbokých zákrut v prašane, hoci ohromné trhliny a zastrašujúce seraky ma nútia zostať v strehu. Ostro doprava – šmýkam sa tak ďaleko, ako to len ide, smerom k začiatku stúpania do sedla Col des Ecandies (2793 m). S pomocou pevného lana sa šplhám rôznymi štýlmi smerom hore, neskôr si s úľavou vychutnávam poriadny zjazd dolu úchvatným Val d’Arpette.

Znovu sú tu úseky neskutočného snehu a doterajší pomalý pokrok stráca na dôležitosti, keď sa mi na tvári objaví úsmev. V duchu si hovorím, že sa nielen pokúšam zlyžovať túto obrovskú trasu za jeden deň, ale dokonca mám pritom prašan na tvári – toto je moja ideálna Haute Route.

Väčšinou sa mi zdá najťažšia práve prvá tretina akejkoľvek expedície alebo vytrvalostnej výzvy. Prešiel som už úctyhodných 25 km s prevýšením viac než 2 350 m, čo je pre mňa a mnohých skialpinistov za normálnych okolností veľký deň. Ale toto nie sú normálne okolnosti. S únavou, ktorá sa už začala prejavovať, som ledva odkrojil zo svojho neospravedlniteľne ambiciózneho cieľa.

Slnko už začína zapadať za horizont. Pripadám si akýsi zvláštne rozrušený a trochu sa obávam dlhej noci, ktorá ma čaká. Lúčim sa s legendami mojej podpornej posádky – Katie a Markom, ktorých uvidím až ráno. Medzi nami a ďalšou zastávkou, Arollou, je asi 40 km a 3 000 m stúpania.

Pre každého, kto nepozná Haute Route, je to 125 km dlhá cesta, ktorá spája ikonické alpské mestá Chamonix a Zermatt. Prvým priekopníkom tejto trasy bol anglický alpský klub už v 60. rokoch 19. storočia a odvtedy sa stala pravdepodobne najprestížnejšou a najvyhľadávanejšou viacdňovou lyžiarskou túrou na svete.

Na výber je veľa možností, ako ju prejsť, pričom väčšina lyžiarov sa rozhodne ísť cez Verbier a využiť lyžiarske vleky v stredisku, a to v polovici ich šesť alebo sedemdňového výletu. Po troche zisťovania sa ukázalo, že žiadny z non-stop úspešných pokusov neprešiel cestou Verbier. A navyše to dosiahli iba medzinárodní skimo pretekári a špičkoví horskí vodcovia.

Mohol by sa vôbec „obyčajný lyžiar“ pripojiť k alpskej elite a dokončiť túto skutočne ikonickú výzvu? Po tom, čo som svoju výstroj podrobil serióznej diéte (preteková kombinéza z Lycry už bola za hranicou, ktorú som bol ochotný prekročiť), bol som teda pripravený dať tomuto dňu s prevýšením 8 000 m úplné maximum.

Keď sa konečne dostanem do švajčiarskeho strediska Champex, asi 38 km po mojej trase, napojím sa na krátky cestný úsek do Verbieru na bicykli. Podporujem svoje puristické tendencie tým, že idem na vlastný pohon, ale zároveň si doprajem príjemnú, aj keď krátku zmenu pohybu. Aj napriek tomu, že strácam cennú nadmorskú výšku, zábava pokračuje touto cyklojazdou dole dolinou. Nemôžem sa prestať usmievať od ucha k uchu. Napriek horúcemu popoludňajšiemu slnku sa na serpentínach dostávam do dobrého rytmu a rýchlo stúpam späť na 1 500 m do Verbieru. Tu si opäť nasádzam lyže na zvyšok trasy.

Vždy som si predstavoval túto časť ako najťažšiu, mentálne aj fyzicky, ale predpokladám, že v tejto situácii, ktorá si vyžaduje veľa sebadôvery, sa mi bude dariť.

Darí sa mi robiť stabilný pokrok po všetkých tých uzavretých zjazdovkách, zatiaľ čo sa živé oranžové svetlo mení na ružové a nakoniec sa pomaly stráca v tme. Ako sa vzduch ochladzuje, hviezdy o sebe postupne dávajú vedieť. Ja sa kľukatím prírodným žľabom medzi okolitými obrami Mont Fort a neslávne známou stenou Bec des Rosses, zastrašujúcim vrcholom, ktorý ma zatieňuje pred trblietavým mesačným svetlom.

Keď som sa konečne dostal do sedla Col de la Chaux, tento bod pri pripadal ako brána do alpskej divočiny. Obul som si lyže a pustil sa do môjho prvého nočného zjazdu. Je tu tvrdý a silno vyjazdený sneh, ale som príjemne prekvapený, koľko toho vidím v lúči mojej čelovky. Cítim akúsi hmatateľnú úľavu, že práve môj prvý nočný zostup prebehol bez problémov. Onedlho už mám na lyžiach opäť pásy a smerujem k najvyššiemu bodu tejto noci, ktorým je Rosablanche – 3335 m.

Práve teraz začínam zápasiť so skutočnou samotou. Namiesto obáv cítim silné prepojenie s horami. Koniec koncov, teraz je to len o nás dvoch. Zdá sa, že celý svet spí, keď sa bez námahy presúvam cez tieto pevné biele hory, sneh sa mi leskne pod žiarou z čelovky.

Som za polovicou, a aj keď som na lyžiach viac ako 18 hodín vkuse, cítim sa byť prebudený – skutočne nažive, a hoci som fyzicky unavený, viem, že čoskoro dosiahnem ďalší vrchol.

Po skontrolovaní mojej trasy v dôveryhodnej aplikácii FATMAP prechádzam vľavo a hľadám vstup do žľabu. Počas prieskumu trasy pred pár týždňami sa mi s mojím priateľom, talentovaným splitboardistom Ollie Walkerom, naivne podarilo spustiť snehovú dosku práve v tejto rokline. Nemalo to vážne následky, ale konečný výsledok bol v celku dramatický: celá stena sa zosunula a dnes v noci je roklina stále posiata časťami lavíny. Existuje cesta okolo tohto strmého úseku, ale je to obchádzka a už nemám veľa energie na rozdávanie.

Predtým, ako sa spustím, nemôžem si pomôcť a pripomeniem si, že toto je vážne miesto, kde chyba alebo zmena podmienok môže mať nepredstaviteľné následky. Ešte k tomu v roku 2018 neďaleko odtiaľto tragicky prišli o život siedmi perfektne zdatní lyžiari so skúseným a plne kvalifikovaným horským vodcom. Vďaka tomu, že som sa sám uistil, že k nehode došlo v silnej búrke, sa dokážem sústrediť na úlohu, ktorá ma teraz čaká. Túto trasu si nikto nemôže dovoliť nijakým spôsobom podceniť.

Opatrne som bočne skĺzol na začiatok zľadovateného svahu a pokusne som dal svojich prvých pár zákrut dolu 40-stupňovým tvrdým terénom. Obrovské kusy ľadu v tme si určite vyžadujú moje plné sústredenie. Postupne sa sklon svahu začína zmierňovať, a keď sa rozšíri, môžem ďalej pokračovať nad jazerom Lac Dix. Pripadá mi to ako kľúčová súčasť nočného lyžovania, keďže je to o niečo technicky náročnejšie, ale zároveň je to spôsob, ako si udržať dobrú výšku, aby som ušetril svoju obmedzenú energiu. S extrémne pevným snehom som schopný byť na hranách a dostať sa až k začiatku posledného a podstatného výstupu pred ukončením tejto etapy.

S vedomím sklonu tohto dobre upraveného svahu som si nasadil lyžiarske mačky a zjedol zvyšok zmenšujúcich sa zásob. Nastupujem do skutočnej šichty na cintoríne. Je to presne teraz ráno, pred návratom slnka, keď sa všetko vo vašom tele chce vypnúť a spať. Táto vytrvalá námaha si začína vyberať svoju daň na mojom žalúdku.

Lyžiarske túry sa aj za tých najlepších podmienok môžu zdať zdĺhavé, a napriek vždy prítomnej vôli byť za najbližšou zákrutou, sa začínam cítiť úplne prázdny. Jama v mojom žalúdku sa akosi prehlbuje. Viem však, že sa to dá rýchlo napraviť jedlom. Je fantastické, že moji priatelia Katie a Mark mi pri príchode do Arolly sľúbili vajíčka so slaninou. Ak ma už toto nedokáže poháňať ďalej, potom už neviem, čo by to dokázalo.

Hovorím si, že pokiaľ budem jednu nohu kĺzať popri druhej, dostanem sa tam a nakoniec zbadám blikajúci odraz od mojej čelovky. Najprv som trochu zmätený, keď sa približujem k obrovskej skalnej stene, no neskôr zisťujem, že sú to značky pre rebríky cez Pas de Chèvres. Pri posledných krokoch v mačkách sa klaniam divokej scenérii, ktorú za sebou nechávam, a stúpam po kovových rebríkoch. Následne ešte otestujem svoje nohy pri zlyžovaní tvrdšieho a drsnejšieho ľadu – smerom k raňajkám.

(Poznámka: Keďže som chcel byť v časoch COVID-u úplne sebestačný, rozhodol som sa stratiť cennú výšku a doplniť si zásoby vody a jedla v Arolle namiesto toho, aby som išiel trasou Pigne d’Arolla. Pripadala mi to tiež ako bezpečnejšia cesta počas noci).

Akosi v predstihu som dobehol k rozospatej, no usmievavej dvojici. Bolo okolo pol piatej ráno. Katie a Mark sledovali môj Garmin LiveTrack a na sporáku už pripravovali poriadnu „žranicu“. Nič viac nepotrebujem. Konečne som sa zastavil a som si vedomý toho, že mám veľmi málo energie a telesná teplota mi klesla. Ani 5 minút odpočinku v spacáku nezastaví túto agresívnu triašku, ktorú zažívam.

Ale už 20 minút po jedle prežívam akýsi zázrak. Som späť v hre! Keď začalo svitať, vydal som sa smerom ku Mont Collon, ktorý sa týči vysoko nad cestou. Ťažké nohy začínajú byť o čosi ľahšie s každou ďalšou hodinou, ktorá plynie po východe slnka. Teraz mi to pripadá ako záverečná rovinka, aj keď dlhá. Som rád, že mám spoločnosť Marka, ktorý súhlasil, že sa pridá a urobí nejaké ďalšie fotky. To znamená, že 24 hodín po odchode z Chamonix mám pred sebou ešte 30 km dlhú cestu s ďalšími 2 000 m stúpania, ako aj úplne novú výšku 3 500 m, ktorú musím prekonať pred dosiahnutím Zermattu.

Ľadovec d’Arolla je krásna tichá túra, pri ktorej sa cítite úplne malý – hladký ľadovec sa vlní nekonečným údolím. Nakoniec sa dostanem k stále nepolapiteľnému Col du Mont Brûlé a navliekam si mačky. Dúfam, že už poslednýkrát. Vzduch je riedky a nohy mám ako z olova. V diaľke vidím hrebeň posledného stúpania a som šťastný. Oceňujem to, že najbližších pár hodín budeme v Taliansku, nálada je dobrá a ja sa trochu upokojím, keď viem, že to cíti podobne aj Mark.

Po krátkom zostupe na vysoký ľadovec du Tsa de Tsan sme sa vydali na môj desiaty a posledný výstup tohto veľkého dobrodružstva. Ľadovcové náhorné plošiny sú o niečo pomalšie, ale stabilnejšie. Postupne sa zväčšujú, aby vyústili v sedle Col de Valpelline – 3551 m. Pomsta slnka je späť a horúčave sa nedá uniknúť. Posledná hodina je náročnejšia ako všetky predchádzajúce, pretože únava a nadmorská výška si vyberajú svoju daň. Vyhnaný na vrchol a odhodlaný dokončiť trasu konečne vystupujem a alpskí giganti Matterhorn a Dent d’Hérens sa vynárajú predo mnou.

Pokiaľ ide o mňa, so všetkými zjazdmi odtiaľto ďalej je to cieľová čiara a neuveriteľné miesto na dokončenie celej trasy. Ľadovec Stokji pôsobí ako z iného sveta. Nemôžem si pomôcť, ale hľadím na prečnievajúce seraky, keď sa preplietam cez trhliny, ktoré by mohli pohltiť celé budovy. Je to skutočne-neskutočné zakončenie takejto výpravy. Zažívame úplne celú škálu snehových podmienok, od krásne ľahkého prašanu, cez tvrdú kôru až po jarný sneh pripomínajúci povrch kukurice. Po trocha namáhavej kombinácii traverzovania, korčuľovania a odrážania sa od paličiek sa tento kašovitý zjazd končí. Konečne dostávam do horského mesta Zermatt.

Som úplne rozpálený, totálne nevyspatý a trochu v šoku z toho, že opäť vidím ľudí. No keď si dávam pivo na oslavu, konečne mi dôjde, že som sa stal prvým človekom, ktorému sa podarilo zlyžovať trasu Verbier jedným ťahom.

A čo je na tom všetkom najbláznivejšie? Užil som si každú minútu.

Aaron prekonal 124,43 km a vystúpal 7 934 m za 31 hodín a 27 minút.

Sledujte Aarona na Instagrame @aaronrolph
Fotografie vytvoril @markjameschase v mene skupiny @britishadventurecollective
British Adventure Collective je výsledkom spolupráce britských športovcov, ktorí chcú objavovať, zdieľať ďalej a inšpirovať ostatných, aby zažili svoje vlastné outdoorové dobrodružstvá. Viac nájdete na stránke www.britishadventurecollective.com.

Aaron Rolph je dobrodružný športovec, športový fotograf a filmový producent zo Spojeného kráľovstva.