Čo tu do pekla robím?
Je sedem hodín ráno, mrzne a ja sa na kolenách plazím v snehu pomedzi konáre a popadané stromy.
Ledva začal deň a už som do nitky premočený. Preliezam cez polo-zamrznuté vodopády ľadového kaňonu v strede tatranskej divočiny – ďaleko od tepla mojej periny, pod ktorou som teraz mohol spokojne snívať.
Neviem, čo nás ešte čaká, ale keď sme sa raz rozhodli, že túto zabudnutú dolinu prejdeme, nemôžeme sa predsa otočiť.
Úžina pomedzi vysoké bralá vyzerá takmer nepriechodne. Opatrne zasekávam cepíny do tenkého ľadu a krok po kroku pomaly stúpam hore.
Bez lana.
Nikdy som neliezol žiadny ľad a nemám tušenie, či ma udrží. Praskavý zvuk ma trochu desí.
Radšej nepozerám dole.
No keď vidím Peťa, s akou ľahkosťou prelieza ľadové kaskády, poháňa ma to dopredu. Je príliš zvedavý na to, aby vôbec rozmýšľal, či je bezpečnejšie otočiť sa. Veselý úškrn na Peťovej tvári, ako malé dieťa tesne pred skokom do kaluže vody, hovorí za všetko – užíva si to.
Avšak vôbec netuší, čo nás čaká.
S Peťom sa nepoznáme dlho, ale jedno máme spoločné. Akúsi horskú slabosť. Túžbu objavovať, loziť po kopcoch. Keď som mu povedal o tomto mieste, súhlasil skôr, než vôbec tušil, že plánujem tento kaňon preskúmať v zime.
Odvtedy neprešiel ani týždeň a sme tu.
Dunenie vody pod ľadom, jemné sneženie a čerstvé stopy vlka vykresľujú nad údolím tieň tajomstva.
Na brehu rieky, priamo pod útesom, z ktorého visia stovky cencúľov ako Damoklove meče, leží telo diviaka. Vyzerá to ako učebnicová práca vlka – prenasleduje korisť na kraj útesu, až kým nespadne. Ale korisť ešte nie je zjedená.
Vyrušili sme predátora na love? Dúfam, že sa neskrýva niekde za starými smrekmi, zatiaľ čo trpezlivo čaká na náš odchod.
Dychtivo sa štveráme ďalej, nech si nemyslí, že mu chceme zožrať obed.
Závan krvi nás ženie vpred.
Som zvedavý, ako sa sem ten vlk chce dostať. Za nami je zamrznutý vodopád a pred nami len tenký padnutý strom, po ktorom kráčame ponad zafírovú vodu. Peťo balansuje nad zasneženým kmeňom a ja ho opatrne nasledujem v nádeji, že neskĺznem do ľadovej vody, ktorá buráca pod mojimi nohami. Zdá sa, že po pár hodinách lezenia a plazenia, sa moja ostražitosť výrazne oslabila.
Našťastie, ďalší drobný ľadopád pred nami vyzerá ľahko zdolateľný. Peťo s veľkou dávkou sebadôvery šliape hore bez toho, aby použil cepín.
Keď v tom prásk – blok ľadu pod ním sa rúti. Masa zamrznutej vody sa s rachotom valí dole a naplno demonštruje svoju silu.
Peťovi sa našťastie podarilo uskočiť a cepínom sa zachytil na vrchu ľadopádu.
Po troch sekundách ticha pozeráme na seba a smejeme sa. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa nezranil, keby spadol do rieky, ale mohol by zamrznúť, kým by sme našli cestu z tohto zabudnutého údolia.
Mlčíme.
Ticho kráčam ďalej.
Ruky mi mrznú vo vlhkých rukaviciach, moje nohy horia od únavy a začínam mať toho dosť. No niečo ma stále ženie vpred.
Znovu sa pýtam sám seba, čo tu do pekla vlastne robím? Je to číra zvedavosť alebo je niečo hlbšie v tom, byť hodiny uviaznutý medzi skalnými stenami, uprostred ničoho?
Zdá sa, že táto dolina nemá konca. Za každým rohom je ďalšia spleť konárov a popadaných stromov, ďalší ľadopád, úžina či jazierko.
Prichádza súmrak a my stále netušíme, ako ďaleko je koniec. Existuje buď cesta späť do divočiny, alebo vpred do neznáma.
Nie som si istý, ktorá z týchto možností je lepšia či horšia.
Konečne sme dorazili na koniec údolia a začína sa stmievať. Nebol by to problém, ak by sme mali čelovky. Ale kto mohol tušiť, že sa touto dolinou budeme trmácať celý deň? Opäť raz musím priznať, že môj odhad je mizerný.
Ako mizne svetlo, mrzne čoraz neznesiteľnejšie. Moje prsty v mokrých rukaviciach sú nehybné. S Peťom si delíme poslednú čokoládu, obliekame na seba všetko mokré oblečenie a vstupujeme do lesa, v nádeji, že bezpečne zostúpime skromnejšou tvárou kopca. Naspäť k ústiu rieky, kde sme ráno začali.
Po ďalších dvoch hodinách sme dole.
Konečne.
Naše podanie ruky naznačuje víťazstvo. Ale na zodpovedanie ostáva ešte jedna otázka:
Čo som tu do pekla naozaj robil?
Bolo to iba dobrodružstvo a nič viac? Čistá zvedavosť a túžba preskúmať neznáme? Alebo je niečo hlbšie v tom, že som celé hodiny uviaznutý medzi zamrznutými stenami, uprostred ničoho, keď nevedno kedy a kde to skončí?
Zhlboka dýcham, pozerám sa na rieku kľukatiacu sa medzi skalnými stenami, nekonečne plynúcu v ich zovretí.
Tá rieka určite nič nehľadá, ani v nič nedúfa. Tečie z vlastnej vôle a nechce tiecť nikde inde.
Tá rieka je totiž slobodná.
No ak by nebola spútaná medzi dvomi brehmi, prúd by sa rozplynul a jej sloboda by bola navždy stratená.