Veronika Pizano: Podržte dvere ženám. Ale aj pánovi, ktorý nesie dve tašky

Nebojí sa vyjadrovať k témam, ktoré iní skrývajú. Hovorí a píše o slovenskom pôrodníctve, materstve či kríze v manželstve. Organizuje vzdelávacie diskusie pre rodičov. Veronika Pizano.

Stretli sme sa u Veroniky doma. Malý Henry mal poobede spať. Dnes sa však rozhodol inak. Pri dverách ma privítal so širokým šibalským úsmevom a ja som začala tušiť, že mamu nenechá len tak rozprávať. Nemýlila som sa. 

“Ako si sa dostala k napísaniu knihy Ešte netlačte ?,” nenechávam sa odbiť Henryho opakujúcim “papá”. Snažím sa nebrať si ho osobne.

“Prvé z troch detí som rodila v Bratislave. Cisárskym rezom,” vysype na mňa Veronika, a ja začínam tušiť, že to nebude veselý príbeh. “Bol august, mrte veľa ľudí, nemali pre mňa ani posteľ. Mala som pocit, že kdesi v tom sparne visia nevyslovené slová Potrebujeme ďalšiu čo najrýchlejšie odbaviť.” Asi si to neuvedomuje, ale napriek tomu, že prvý pôrod absolvovala pred siedmymi rokmi, cítim z nej zrazu akúsi zatrpknutosť.

Ostávam zaskočená jej priamymi odpoveďami. Pýtam sa na pocity prvorodičky v takomto strese. 

“Tam neboli pocity, to bol iba strach. Povedia “dieťatko sa nemá dobre, zajtra cisársky rez”. Bodka. Podpísala som síce nejaký papier, ale nepýtali sa na môj názor, nedali mi možnosti. Nemala som nič vysvetlené, žiadne informácie. To nie je súhlas, to je oznámenie, ktoré mi dali doktori.” Bez uvedomenia zvyšuje hlas. A potom sa zastaví.

Mlčím.

Ticho prerušuje Henry so žiadosťou o viac maminho mlieka. Veroniku mierne vytrhne zo spomienok a prirodzeným pohybom sťahuje tričko.

Vracia sa späť do kuchyne. Henryho drží v náručí a akosi pokorne pokračuje ďalej:

“Nemyslím si, že to bol opodstatnený cisarák. Aj preto mi dlho trvalo sa s tým vysporiadať, ale momentálne to beriem tak, že ma to priviedlo k téme pôrodníctva. Napísala som knihu a následne sa na Slovensku spustil veľký humbuk okolo tejto témy spolu s filmom Medzi nami,” dodáva, kým malý spokojne bľaboce.

Táto frustrujúca skúsenosť s prvým pôrodom jej naštrbila pôvodne naivnú a optimistickú predstavu o pôrodníctve na Slovensku. 

“Začala som objavovať stále viac príkladov toho, aký silný a škodlivý je pre ženy patriarchát v zdravotníctve a konkrétne v pôrodníctve. Veľa žien si to neuvedomuje. Fakt, že muži tam majú tak silnú moc nad ženami, však naozaj spôsobuje veľké traumy a množstvo problémov.”

Ticho počúvam.

Hanbím sa priznať, že aj ja patrím medzi ženy, ktoré to nechápu. 

Zatiaľ.

“Žena je vnímaná ako nástroj na to, aby porodila dieťa. Zdravotný personál chráni dieťa. A neberie sa žiadny ohľad na ženy, a to, aké popôrodné traumy zažívajú. A tým, že muži nemajú túto skúsenosť, vnímajú to cez rovnicu porodila = prežila, tak čo riešime. Ale ona často nabrala veľkú životnú traumu. Je zničená zdravotne aj psychicky. Hovoríme o tých ženách, ktoré mali neopodstatnený cisarák, zničené panvové dno, popôrodné depresie a psychické traumy, kvôli ktorým často utekajú z domu alebo si dokonca vezmú život. Toto všetko je dôsledkom stavu pôrodníctva a toho, že žena tam nie je vnímaná viac ako len maternica. Žena a dieťa sú práve naopak jednotkou, o ktorú sa treba starať spoločne, nie osobitne.”

Veronika opäť naštartovala svoj oduševnený prejav a sype príklady jeden po druhom. Malý ju nepriamo kopíruje. Kope nohami, rozhadzuje rukami. Nechce sa upokojiť. 

Pri každom pohľade na mňa opakuje svoje “papá”. 

A mne na chvíľu prebleskne hlavou obdiv ku všetkým mamám a otcom, ktorí sa zo svojich detí nezbláznili. 

Dozvedám sa, že zdieľanie podobných negatívnych skúseností medzi kamoškami otvorilo vrece ďalších príbehov.

“Moja kolegyňa, spoluautorka knihy, na tom bola ešte horšie. Keď ju odvážali na sálu, povedali jej “zomriete buď vy, alebo dieťa”. Takže v momente, keď otvorila oči, a uvedomila si, že je nažive, jej prvá myšlienka bola, moje dieťa zomrelo. Čo našťastie nebola pravda.” 

Na chvíľu stíchne. Ukrutnosť tohto momentu akoby stále prežívala s ňou.


Tri kolegynky z tímu TEDx Bratislava, dve frustrované, a jedna práve tehotná, sa tak na popud časopisu .týždeň pustili do písania článkov s touto tematikou. Tie po následnom úspechu vyústili do knižného spracovania. Jedná sa o kompiláciu vedeckých poznatkov a rozhovorov s odborníkmi a odborníčkami a výpovede žien, ktoré ilustrujú podobné situácie v zdravotníctve.

Očakávam, že sa kniha stala akousi bibliou pre prvorodičky.

“Veľa žien ju odmieta čítať, lebo je to ťažká kniha. Nechcú sa jednoducho vystrašiť,” vyvádza ma z omylu. 

“Ja to úplne chápem. Ale ak ľudia nebudú informovaní, lepšie to nebude. Až keď si informovaná, môžeš reálne žiadať nejakú zmenu a pýtať sa.”

Niekoľkoročné priekopníctvo v téme pôrodníctva na Slovensku neskôr zavesila na klinec. Hlavne, po troch deťoch už cítila, že sa sama posúva do inej etapy. V tom čase .týždeň otváral .klub pod lampou s rôznymi pravidelnými podujatiami a Veroniku tiež lákala predstava urobiť si vlastný diskusný formát. 

“Bolo to navyše obdobie ťažkej manželskej krízy po 10tich rokoch. Vtedy som pochopila, že ….. ty tlačíš! Miláčik, ty tlačíš do plienky. Ale veď tu máme nočník!”

Obe sme vybuchli od smiechu. 

Malý naozaj tlačil. Nemohol si to lepšie naplánovať.

Po chvíli sa Veronika vrátila s Henrym na rukách a podala mu misku s ryžou z obeda. Jej kúsky boli porozhadzované po kuchynskej linke. Zmývala ich handrou, malý zatiaľ drobné zrnká rozhadzoval po dlážke.

Asi ich čoskoro pozbierame na ponožkách…

Veronika pokračovala:

“A vtedy som pochopila, že to je síce skvelé, že nás všetci podporujú, aby som rodila, ale nikto ma nikdy neviedol k vzťahovej výchove. Sme spolu 14 rokov. Ale nikto nás neupozornil na to, aký je to pre vzťah nášup, keď sa narodia deti. Že dvaja na seba nemajú čas. A trpia. Takže sme to za sebou rokmi ticho vliekli. Potom sa narodilo tretie dieťa a ono to vybuchlo.”

Problémy vo vzťahu a ich riešenie za pomoci párovej terapeutky tak stáli za vznikom pravidelnej každomesačnej diskusie Homo Parens

“Páčila sa mi predstava priniesť formát, kde ti niekto povie, ako sa na niečo podobné pripraviť. Prvá diskusia sa volala Ako udržať vzťah po narodení detí,” vymenúva. 

Témy ako napríklad Ako sa stať dobrými rodičmi po rozvode, Neuromotorický vývoj alebo Ako si vybrať základnú školu sa tešia veľkému ohlasu hlavne vo forme live streamov a podcastov. 

Ryža už pre Henryho nie je zaujímavá. 

Teraz je čas kresliť. 

“Tam nie. Na papier, aha, sem,” prerušuje svoje oduševnené slová a mne padne zrak na počmáranú kuchynskú stenu. 

Veronika ma ohuruje svojím multitaskingom či schopnosťou udržať pozornosť a láskavý prístup. Malý si pýta piť, vylieva vodu, lezie po stoličkách, hrá sa v dreze, …

Pýtam sa jej, ako to všetko zvláda. Prácu na plný úväzok, tri deti, manžela, aktivity, písanie blogov, moderovanie diskusií. 

“Nezvládam,” s hurónskym smiechom vykríkne. 

Poznám ju už dlho, a teda viem, že to nie je celkom pravda. 

“Pozri. Môj manžel je dnes plne kompetentný postarať sa o deti. Mám kamošky, ktoré povedia: “Ja nemôžem manžela doma nechať s dvomi deťmi, lebo on by to nezvládol.” Ja ho úplne bežne nechávam s tromi deťmi a zvláda to. To, že on robí veľa vecí, ktoré ja nemusím, to mi umožňuje venovať sa viac sebe, mať fulltime a čítať knihy.” 

“Museli sme si povedať, že pozri, toto mi musíš trochu viac uľahčiť a rešpektovať to, a pochopiť prečo, keď všetko robím sama, nemám chuť a energiu na konci dňa sa s tebou porozprávať.” 

Hlas sa jej zmenil. 

Cítim v ňom akúsi bolesť.

A únavu.

Odhaľuje, že práve toto bola jedna z príčin silnej manželskej krízy. Pochopenie, že ak má byť na všetko sama, svoje potreby nebude mať uspokojené. A tak nebude môcť uspokojovať ani potreby svojich detí a manžela. 

Pomoc párovej terapeutky si nevie vynachváliť.

“Vždy bolo pre mňa veľmi podstatné vedieť, že môj partner je otvorený možnosti riešiť problémy spoločne za odbornej pomoci. Myslím, že by sa o tom mali partneri pred svadbou určite porozprávať a byť ochotní sa k tomu zaviazať,” priznáva. 

Tento originálny predmanželský sľub sa mi veľmi páči. 

“Slová ako na vyriešenie konfliktov úplne stačí zdravý rozum sú klamstvom. Drvivá väčšina z nás nevie riešiť problémy nenásilnou komunikáciou, sme zvyknutí skôr útočiť a keď jeden zaútočí, druhý sa bráni. Preto sme sa za jej pomoci učili a stále učíme viac počúvať, čo jeden hovorí a nevnímať to ako útok.”

Táto Veronikina potreba rovnocennosti a zdieľania zodpovedností vychádza tiež z toho, že ako sama o sebe hovorí: “Som feministka. Bohužiaľ, stále je to vnímané tak, že feministka je tá s neoholenými nohami, ktorá neznáša mužov. Tak to nie je. Feminizmus bojuje za rovnoprávnosť. A nielen pohlaví, ale celkovo, ľudí a menšín. Tým, že som sa stala matkou, stalo sa to pre mňa omnoho dôležitejšie. Nie je to iba o tom, že chcem, aby dcéra mala rovnosť šancí, ale chcem, aby z mojich dvoch synov vyrástli muži, ktorí rešpektujú ženy a vnímajú tú nerovnoprávnosť pohlaví. Lebo ono sa to veľmi prelína.

Keď sa raz naučíš vnímať rozdiely, bude pre teba jednoduchšie ich rešpektovať a budeš citlivejší a vnímavejší k ostatným. A to je pre mňa veľmi podstatné. K tomu vychovávam aj svoje deti.”

Tľapká Henryho a usmieva sa. 

Čistá materinská láska.

Malého však náš rozhovor už vyslovene začína nudiť. Aj Veronika má dnes ešte kopec práce, ide po deti do škôlky, večer ju čaká šichta za počítačom. 

Balím si kabelku. 

Ona balí malého, kočík, obúva topánky, hľadá kľúče.

Sme na odchode. 

Pri dverách sa ešte zamyslí a dodá: “To, že mi nejaký gentleman podrží dvere je síce fajn, ale ja hovorím: Prečo ich nepodržíte aj tomu pánovi, ktorý nesie dve tašky. Len preto, že je muž?” 

Fotografie: Marek Švančara

KomentáreZatvoriť komentáre

Napíš komentár