Veronika Pizano: Podržte dvere ženám. Ale aj pánovi, ktorý nesie dve tašky

Nebojí sa vyjad­ro­vať k témam, kto­ré iní skrý­va­jú. Hovorí a píše o slo­ven­skom pôrod­níc­tve, mater­stve či krí­ze v man­žels­tve. Organizuje vzde­lá­va­cie dis­ku­sie pre rodi­čov. Veronika Pizano.

Stretli sme sa u Veroniky doma. Malý Henry mal poobe­de spať. Dnes sa však roz­ho­dol inak. Pri dve­rách ma pri­ví­tal so širo­kým šibal­ským úsme­vom a ja som zača­la tušiť, že mamu nene­chá len tak roz­prá­vať. Nemýlila som sa. 

“Ako si sa dosta­la k napí­sa­niu kni­hy Ešte netlač­te ?,” nene­chá­vam sa odbiť Henryho opa­ku­jú­cim “papá”. Snažím sa nebrať si ho osob­ne.

“Prvé z troch detí som rodi­la v Bratislave. Cisárskym rezom,” vysy­pe na mňa Veronika, a ja začí­nam tušiť, že to nebu­de vese­lý prí­beh. “Bol august, mrte veľa ľudí, nema­li pre mňa ani posteľ. Mala som pocit, že kde­si v tom spar­ne visia nevy­slo­ve­né slo­vá Potrebujeme ďal­šiu čo naj­rých­lej­šie odba­viť.” Asi si to neuve­do­mu­je, ale napriek tomu, že prvý pôrod absol­vo­va­la pred sied­my­mi rok­mi, cítim z nej zra­zu akú­si zatr­pk­nu­tosť.

Ostávam zasko­če­ná jej pria­my­mi odpo­ve­ďa­mi. Pýtam sa na poci­ty prvo­ro­dič­ky v takom­to stre­se. 

“Tam nebo­li poci­ty, to bol iba strach. Povedia “die­ťat­ko sa nemá dob­re, zaj­tra cisár­sky rez”. Bodka. Podpísala som síce neja­ký papier, ale nepý­ta­li sa na môj názor, neda­li mi mož­nos­ti. Nemala som nič vysvet­le­né, žiad­ne infor­má­cie. To nie je súhlas, to je ozná­me­nie, kto­ré mi dali dokto­ri.” Bez uve­do­me­nia zvy­šu­je hlas. A potom sa zasta­ví.

Mlčím.

Ticho pre­ru­šu­je Henry so žia­dos­ťou o viac mamin­ho mlie­ka. Veroniku mier­ne vytrh­ne zo spo­mie­nok a pri­ro­dze­ným pohy­bom sťa­hu­je trič­ko.

Vracia sa späť do kuchy­ne. Henryho drží v náru­čí a ako­si pokor­ne pokra­ču­je ďalej:

“Nemyslím si, že to bol opod­stat­ne­ný cisa­rák. Aj pre­to mi dlho trva­lo sa s tým vyspo­ria­dať, ale momen­tál­ne to beriem tak, že ma to pri­vied­lo k téme pôrod­níc­tva. Napísala som kni­hu a násled­ne sa na Slovensku spus­til veľ­ký hum­buk oko­lo tej­to témy spo­lu s fil­mom Medzi nami,” dodá­va, kým malý spo­koj­ne bľa­bo­ce.

Táto frus­tru­jú­ca skú­se­nosť s prvým pôro­dom jej naštr­bi­la pôvod­ne naiv­nú a opti­mis­tic­kú pred­sta­vu o pôrod­níc­tve na Slovensku. 

“Začala som obja­vo­vať stá­le viac prí­kla­dov toho, aký sil­ný a škod­li­vý je pre ženy pat­riar­chát v zdra­vot­níc­tve a kon­krét­ne v pôrod­níc­tve. Veľa žien si to neuve­do­mu­je. Fakt, že muži tam majú tak sil­nú moc nad žena­mi, však naozaj spô­so­bu­je veľ­ké trau­my a množ­stvo prob­lé­mov.”

Ticho počú­vam.

Hanbím sa pri­znať, že aj ja pat­rím medzi ženy, kto­ré to nechá­pu. 

Zatiaľ.

“Žena je vní­ma­ná ako nástroj na to, aby poro­di­la die­ťa. Zdravotný per­so­nál chrá­ni die­ťa. A nebe­rie sa žiad­ny ohľad na ženy, a to, aké popô­rod­né trau­my zaží­va­jú. A tým, že muži nema­jú túto skú­se­nosť, vní­ma­jú to cez rov­ni­cu poro­di­la = pre­ži­la, tak čo rie­ši­me. Ale ona čas­to nabra­la veľ­kú život­nú trau­mu. Je zni­če­ná zdra­vot­ne aj psy­chic­ky. Hovoríme o tých ženách, kto­ré mali neopod­stat­ne­ný cisa­rák, zni­če­né pan­vo­vé dno, popô­rod­né dep­re­sie a psy­chic­ké trau­my, kvô­li kto­rým čas­to ute­ka­jú z domu ale­bo si dokon­ca vez­mú život. Toto všet­ko je dôsled­kom sta­vu pôrod­níc­tva a toho, že žena tam nie je vní­ma­ná viac ako len mater­ni­ca. Žena a die­ťa sú prá­ve naopak jed­not­kou, o kto­rú sa tre­ba sta­rať spo­loč­ne, nie oso­bit­ne.”

Veronika opäť naštar­to­va­la svoj odu­šev­ne­ný pre­jav a sype prí­kla­dy jeden po dru­hom. Malý ju nepria­mo kopí­ru­je. Kope noha­mi, roz­ha­dzu­je ruka­mi. Nechce sa upo­ko­jiť. 

Pri kaž­dom pohľa­de na mňa opa­ku­je svo­je “papá”. 

A mne na chví­ľu pre­blesk­ne hla­vou obdiv ku všet­kým mamám a otcom, kto­rí sa zo svo­jich detí nezb­láz­ni­li. 

Dozvedám sa, že zdie­ľa­nie podob­ných nega­tív­nych skú­se­nos­tí medzi kamoš­ka­mi otvo­ri­lo vre­ce ďal­ších prí­be­hov.

“Moja kole­gy­ňa, spo­lu­au­tor­ka kni­hy, na tom bola ešte hor­šie. Keď ju odvá­ža­li na sálu, pove­da­li jej “zomrie­te buď vy, ale­bo die­ťa”. Takže v momen­te, keď otvo­ri­la oči, a uve­do­mi­la si, že je naži­ve, jej prvá myš­lien­ka bola, moje die­ťa zomre­lo. Čo našťas­tie nebo­la prav­da.” 

Na chví­ľu stích­ne. Ukrutnosť toh­to momen­tu ako­by stá­le pre­ží­va­la s ňou.


Tri kole­gyn­ky z tímu TEDx Bratislava, dve frus­tro­va­né, a jed­na prá­ve tehot­ná, sa tak na popud časo­pi­su .týž­deň pus­ti­li do písa­nia člán­kov s tou­to tema­ti­kou. Tie po násled­nom úspe­chu vyús­ti­li do kniž­né­ho spra­co­va­nia. Jedná sa o kom­pi­lá­ciu vedec­kých poznat­kov a roz­ho­vo­rov s odbor­ník­mi a odbor­níč­ka­mi a výpo­ve­de žien, kto­ré ilus­tru­jú podob­né situ­ácie v zdra­vot­níc­tve.

Očakávam, že sa kni­ha sta­la akou­si bib­li­ou pre prvo­ro­dič­ky.

“Veľa žien ju odmie­ta čítať, lebo je to ťaž­ká kni­ha. Nechcú sa jed­no­du­cho vystra­šiť,” vyvá­dza ma z omy­lu. 

“Ja to úpl­ne chá­pem. Ale ak ľudia nebu­dú infor­mo­va­ní, lep­šie to nebu­de. Až keď si infor­mo­va­ná, môžeš reál­ne žia­dať neja­kú zme­nu a pýtať sa.”

Niekoľkoročné prie­kop­níc­tvo v téme pôrod­níc­tva na Slovensku neskôr zave­si­la na kli­nec. Hlavne, po troch deťoch už cíti­la, že sa sama posú­va do inej eta­py. V tom čase .týž­deň otvá­ral .klub pod lam­pou s rôz­ny­mi pra­vi­del­ný­mi podu­ja­tia­mi a Veroniku tiež láka­la pred­sta­va uro­biť si vlast­ný dis­kus­ný for­mát. 

“Bolo to navy­še obdo­bie ťaž­kej man­žel­skej krí­zy po 10tich rokoch. Vtedy som pocho­pi­la, že ….. ty tla­číš! Miláčik, ty tla­číš do plien­ky. Ale veď tu máme noč­ník!”

Obe sme vybuch­li od smie­chu. 

Malý naozaj tla­čil. Nemohol si to lep­šie naplá­no­vať.

Po chví­li sa Veronika vrá­ti­la s Henrym na rukách a poda­la mu mis­ku s ryžou z obe­da. Jej kús­ky boli poroz­ha­dzo­va­né po kuchyn­skej lin­ke. Zmývala ich han­drou, malý zatiaľ drob­né zrn­ká roz­ha­dzo­val po dláž­ke.

Asi ich čosko­ro pozbie­ra­me na ponož­kách…

Veronika pokra­čo­va­la:

“A vte­dy som pocho­pi­la, že to je síce skve­lé, že nás všet­ci pod­po­ru­jú, aby som rodi­la, ale nikto ma nikdy nevie­dol k vzťa­ho­vej výcho­ve. Sme spo­lu 14 rokov. Ale nikto nás neupo­zor­nil na to, aký je to pre vzťah nášup, keď sa naro­dia deti. Že dva­ja na seba nema­jú čas. A trpia. Takže sme to za sebou rok­mi ticho vliek­li. Potom sa naro­di­lo tre­tie die­ťa a ono to vybuch­lo.”

Problémy vo vzťa­hu a ich rie­še­nie za pomo­ci páro­vej tera­pe­ut­ky tak stá­li za vzni­kom pra­vi­del­nej kaž­do­me­sač­nej dis­ku­sie Homo Parens

“Páčila sa mi pred­sta­va pri­niesť for­mát, kde ti nie­kto povie, ako sa na nie­čo podob­né pri­pra­viť. Prvá dis­ku­sia sa vola­la Ako udr­žať vzťah po naro­de­ní detí,” vyme­nú­va. 

Témy ako naprí­klad Ako sa stať dob­rý­mi rodič­mi po roz­vo­de, Neuromotorický vývoj ale­bo Ako si vybrať základ­nú ško­lu sa tešia veľ­ké­mu ohla­su hlav­ne vo for­me live stre­a­mov a pod­cas­tov. 

Ryža už pre Henryho nie je zau­jí­ma­vá. 

Teraz je čas kres­liť. 

“Tam nie. Na papier, aha, sem,” pre­ru­šu­je svo­je odu­šev­ne­né slo­vá a mne pad­ne zrak na počmá­ra­nú kuchyn­skú ste­nu. 

Veronika ma ohu­ru­je svo­jím mul­ti­tas­kin­gom či schop­nos­ťou udr­žať pozor­nosť a lás­ka­vý prí­stup. Malý si pýta piť, vylie­va vodu, lezie po sto­lič­kách, hrá sa v dre­ze, …

Pýtam sa jej, ako to všet­ko zvlá­da. Prácu na plný úvä­zok, tri deti, man­že­la, akti­vi­ty, písa­nie blo­gov, mode­ro­va­nie dis­ku­sií. 

“Nezvládam,” s hurón­skym smie­chom vykrík­ne. 

Poznám ju už dlho, a teda viem, že to nie je cel­kom prav­da. 

“Pozri. Môj man­žel je dnes plne kom­pe­tent­ný posta­rať sa o deti. Mám kamoš­ky, kto­ré pove­dia: “Ja nemô­žem man­že­la doma nechať s dvo­mi deť­mi, lebo on by to nez­vlá­dol.” Ja ho úpl­ne bež­ne nechá­vam s tro­mi deť­mi a zvlá­da to. To, že on robí veľa vecí, kto­ré ja nemu­sím, to mi umož­ňu­je veno­vať sa viac sebe, mať full­ti­me a čítať kni­hy.” 

“Museli sme si pove­dať, že pozri, toto mi musíš tro­chu viac uľah­čiť a rešpek­to­vať to, a pocho­piť pre­čo, keď všet­ko robím sama, nemám chuť a ener­giu na kon­ci dňa sa s tebou poroz­prá­vať.” 

Hlas sa jej zme­nil. 

Cítim v ňom akú­si bolesť.

A úna­vu.

Odhaľuje, že prá­ve toto bola jed­na z prí­čin sil­nej man­žel­skej krí­zy. Pochopenie, že ak má byť na všet­ko sama, svo­je potre­by nebu­de mať uspo­ko­je­né. A tak nebu­de môcť uspo­ko­jo­vať ani potre­by svo­jich detí a man­že­la. 

Pomoc páro­vej tera­pe­ut­ky si nevie vyna­chvá­liť.

“Vždy bolo pre mňa veľ­mi pod­stat­né vedieť, že môj par­tner je otvo­re­ný mož­nos­ti rie­šiť prob­lé­my spo­loč­ne za odbor­nej pomo­ci. Myslím, že by sa o tom mali par­tne­ri pred svad­bou urči­te poroz­prá­vať a byť ochot­ní sa k tomu zavia­zať,” pri­zná­va. 

Tento ori­gi­nál­ny pred­man­žel­ský sľub sa mi veľ­mi páči. 

“Slová ako na vyrie­še­nie kon­flik­tov úpl­ne sta­čí zdra­vý roz­um sú klam­stvom. Drvivá väč­ši­na z nás nevie rie­šiť prob­lé­my nená­sil­nou komu­ni­ká­ci­ou, sme zvyk­nu­tí skôr úto­čiť a keď jeden zaú­to­čí, dru­hý sa brá­ni. Preto sme sa za jej pomo­ci uči­li a stá­le učí­me viac počú­vať, čo jeden hovo­rí a nevní­mať to ako útok.”

Táto Veronikina potre­ba rov­no­cen­nos­ti a zdie­ľa­nia zod­po­ved­nos­tí vychá­dza tiež z toho, že ako sama o sebe hovo­rí: “Som femi­nis­t­ka. Bohužiaľ, stá­le je to vní­ma­né tak, že femi­nis­t­ka je tá s neoho­le­ný­mi noha­mi, kto­rá nezná­ša mužov. Tak to nie je. Feminizmus boju­je za rov­no­práv­nosť. A nie­len pohla­ví, ale cel­ko­vo, ľudí a men­šín. Tým, že som sa sta­la mat­kou, sta­lo sa to pre mňa omno­ho dôle­ži­tej­šie. Nie je to iba o tom, že chcem, aby dcé­ra mala rov­nosť šan­cí, ale chcem, aby z mojich dvoch synov vyrást­li muži, kto­rí rešpek­tu­jú ženy a vní­ma­jú tú nerov­no­práv­nosť pohla­ví. Lebo ono sa to veľ­mi pre­lí­na.

Keď sa raz naučíš vní­mať roz­die­ly, bude pre teba jed­no­duch­šie ich rešpek­to­vať a budeš cit­li­vej­ší a vní­ma­vej­ší k ostat­ným. A to je pre mňa veľ­mi pod­stat­né. K tomu vycho­vá­vam aj svo­je deti.”

Tľapká Henryho a usmie­va sa. 

Čistá mate­rin­ská lás­ka.

Malého však náš roz­ho­vor už vyslo­ve­ne začí­na nudiť. Aj Veronika má dnes ešte kopec prá­ce, ide po deti do škôl­ky, večer ju čaká šich­ta za počí­ta­čom. 

Balím si kabel­ku. 

Ona balí malé­ho, kočík, obú­va topán­ky, hľa­dá kľú­če.

Sme na odcho­de. 

Pri dve­rách sa ešte zamys­lí a dodá: “To, že mi neja­ký gen­tle­man podrží dve­re je síce fajn, ale ja hovo­rím: Prečo ich nepo­dr­ží­te aj tomu páno­vi, kto­rý nesie dve taš­ky. Len pre­to, že je muž?” 


Fotografie: Marek Švančara

Prečítaj si jed­no­du­chý recept na chut­ný a zdra­vý šíp­ko­vý džem tu: Šípkový džem

KomentáreZatvoriť komentáre

Napíš komentár