100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Soňa Palovičová: Bežala do kopca a jej život išiel dolu vodou. Teraz sa dotýka hviezd.
Vyše desať rokov reprezentovala Slovensko na medzinárodných súťažiach v atletike a behu do vrchu. Bojovala s anorexiou a hormonálnou nerovnováhou. Prestala pretekať a teraz už behá len pre radosť. Vášeň a zmysel objavila v pomáhaní vrcholovým športovcom, bežným ľuďom, ale najmä ženám. Má vlastné fyzioterapeutické centrum, kde pomáha aj Petre Vlhovej. S manželom vedie bezobalový e-shop zdravých potravín.
Soňa Palovičová
Narodená pod hviezdou anjelských detí.

Upozornenie.
Vstupom do týchto dverí nájdete lepšiu časť seba!


Odhadujem, že tento nápis na vchodových dverách do Soninho centra Fyzio-S v Liptovskom Mikuláši, vyčaril nejeden úsmev na tvárach jej klientov.

Klopem. Vchádzam do Soninho kráľovstva.

Do veľkej presvetlenej miestnosti, ktorá je plná farebných pomôcok na cvičenie, loptičiek, pásov, žineniek a plagátov cvičiacich ľudí. Toto miesto nemá nič spoločné s nudnými či fancysalónmi, ktoré som v minulosti navštívila. Sála z neho hravosť, ale všetko tu má svoje miesto.

„Ahoj, rada ťa spoznávam, ja som Soňa. Cíť sa tu ako doma,“ vraví útle žieňa s plavými vlasmi začesanými dozadu a ukazuje okolo seba.

Soňa Palovičová
Môj priestor, moje kráľovstvo.
Soňa Palovičová
Zákulisie, kde odbornosť strieda hravosť.

Zrak mi padne na šálku teplého čaju, krčah vody s čiernymi kameňmi a misku s orieškami, ktoré pre mňa vopred nachystala.

Sadám si na stoličku, otváram počítač a zapínam nahrávanie.
Soňa ma pozorne sleduje. Sme pripravené, rozhovor sa môže začať.

S behom o preteky

„Pochádzam zo Svitu, a teda asi nie je prekvapivé, že ma zlákali práve behy do vrchu, ktoré sú priamo spojené s horami a prírodou,“ začína svoje rozprávanie Soňa.

„Atletiku som robila aktívne od 13-tich rokov. Skákanie cez prekážky, do výšky, diaľky a hlavne behy v teréne či na štadióne, čo si vyžadovalo veľa, veľa tréningu. Výnimkou neboli ani mesiace dvojfázových tréningov. Doobeda sme posilňovali, poobede behali alebo robili nejakú technickú disciplínu. Navyše, ja som zvyčajne ,chodila‘ na tréningy tie tri kilometre behom,“ uškŕňa sa a milo myká plecom.

„Teraz si uvedomujem, že som to však veľmi preháňala. Bolo obdobie, keď som behávala tridsať až štyridsať kilometrov denne, čo je v puberte nepredstaviteľne veľa. Nesmierne ma to však vtedy napĺňalo. Zlepšenia, zrýchlenia, práca na sebe, skvelá partia. Je to jednoducho úžasný pocit, keď vyjdeš na vrchol, dáš do toho úplne všetko a hore si uvedomíš, že si to zdolala a užiješ si pocit víťazstva. A k tomu krásny výhľad na prírodu okolo,“ rozplýva sa.

V pozadí nám hrá príjemná hudba z jej mp3-ky. 

Byť o krok vpred a pritom nemyslieť dopredu

Úspechy na seba nenechali dlho čakať.

Soňa počas svojej desaťročnej aktívnej kariéry atlétky vyhrala množstvo polmaratónov, umiestnila sa na prvých priečkach majstrovstiev Slovenska na päť alebo desať kilometrov. Pre Slovensko získala historický úspech, keď sa dostala do prvej štyridsiatky na majstrovstvách Európy v crossovom – cezpoľnom behu. Zaznamenala tiež slovenský rekord na hodinovku. „To sa beží na dráhe. Hodinu. A po hodine ťa stopnú a odmerajú, koľko kolečiek si dala. Také bláznovstvo,“ schuti sa zasmeje nad akousi bizarnosťou pretekov.

Soňa Palovičová
Medzi najväčší úspech radí štvrté miesto na majstrovstvách sveta v behu do vrchu medzi ženami.

„Bol to neopísateľný pocit,“ zamýšľa sa nahlas.
„Škoda, že som ho nemala s kým zdieľať.“

Nerozumiem.

„Priateľ bol vtedy doma. A reprezentačný tréner, ten nestihol dôjsť, bol v tom čase kdesi na lanovke,“ dodáva s nadsázkou.

„Asi som jednoducho bežala prirýchlo,“ vybuchne smiechom, ktorý sa valí po celej miestnosti ako prívalová vlna a cez veľké okno akoby odlietal preč na ulicu. Ostáva po ňom iba jemný vánok, čerstvý tatranský vzduch a kolísajúca sa záclona.

„Bola som behom priam posadnutá. Myslela som si, že za dobrými výsledkami je iba poctivý a tvrdý tréning. Teraz už viem, že športovec musí mať hlavne silnú hlavu,“ vraví.

„Čo to znamená?“ pýtam sa zo zvedavosti.

„Jednoducho byť schopný sa mentálne nastaviť na výkon. Byť maximálne v prítomnosti, vnímať len tú jednu sekundu, ktorá sa práve deje. Nemyslieť dopredu. Jednoducho si užívať, byť v tom naplno. Samozrejme je tiež potrebný cieľ a túžba vyhrať, ale hlavne je potrebné si danú cestu užiť, vnímať každý okamih, aby nám myšlienky neutekali. V tom veľmi pomáha meditácia, rôzne relaxačné techniky, mentálny kouč, regenerácia, spánok,“ vymenúva.

Tučné ilúzie transparentného odrazu

„Pozrime sa na obdobie, keď si mala štyridsať kíl,“ vravím opatrne.
„Štyridsaťdva! Métu štyridsať kíl sa mi nikdy nepodarilo zdolať,“ prerušuje ma a spontánne si pritom pľasne rukou po stehne.
„A tak som po tom túžila,“ dopĺňa mierne sarkasticky.

Po tejto poznámke ostáva na chvíľu ticho.

Soňa Palovičová
Vo víre vlastného sveta.

Očami gúľa zo strany na stranu, vidieť, že nevie, kde začať.

„Bolo za tým strašne veľa vecí. Nedá sa však na nikoho vyhovárať. Bola to jednoducho moja chyba. Mala som na seba skreslený pohľad,“ rozpráva. Slová chrlí na jeden dych.

„V tom tínedžerskom veku sme sa porovnávali s ideálmi krásy z reklám alebo medzi kamoškami – ktorá ako vyzerá, aké má brucho, aké má špeky. A ja som sa v zrkadle začala vidieť inak. Inak ako som v skutočnosti vyzerala. V tom čase sa mi podarilo trocha schudnúť, čo sa pozitívne odrazilo na mojich bežeckých výsledkoch. Hmmm, tak reku, poďme dať tú váhu ešte dole,“ vraví hlasom pripomínajúcim mladú odhodlanú stredoškoláčku.

„Začalo to vlastne nenápadne,“ opäť zvážnie.

„Človek si to neuvedomuje. Vníma len, že chce strašne schudnúť. A tak postupne – trošku uberiem z jedla, trocha viac kilometrov zabehnem, trénerovi to nepoviem, a to sa nabaľuje, nabaľuje a zrazu je problém. Neustále som riešila iba jedlo. Stále som mala pocit, že všetci jedia menej ako ja, že keď si naberú, majú prázdnejší tanier ako ja. V noci som sa často budila na hlad, nevedela som sa dočkať rána. Bola som jednoducho vkuse hladná, unavená, uzimená a naobliekaná,“ spomína na náročné obdobie puberty.

„Do pol roka som sa dostala na váhu štyridsaťdva kíl. Vedela som, že je to problém. Ale netušila som, čo s tým mám robiť. Bála som sa jesť. Nechcela som pribrať. A nevedela som, ako z toho von,“ hovorí s pohľadom zaboreným do obrázkov zdravého ľudského tela na korkovej nástenke oproti.

Soňa Palovičová
Aj to, čo je očiam neviditeľné, je dôležité.

„Ja by som si závažnosť tohto problému ani neuvedomila. No zrazu prišli jedny preteky v zime. Musela som sa obliecť do dresu. A tajomstvo bolo zrazu odhalené. Vtedy sa to začalo riešiť,“ rozpráva opäť veľmi pomaly, vyberá slová. Akoby bol pocit previnenia stále živý.

Soňa tak strávila skoro dva týždne v nemocnici. Bola tam „na vykŕmenie”, ako sama vraví. Nasledovali pravidelné stretnutia s psychologičkou a hľadanie cesty von.

„Veľa sme sa kvôli jedlu hádali doma s rodičmi. Nevedeli, ako sa ku mne chovať. Či sa máme na túto tému rozprávať, alebo radšej nie. Mamka sa mi snažila veľa variť, hlavne moje obľúbené jedlá. Myslím, že doteraz si vyčíta, že na to vtedy neprišla,“ spomína.

„Vo vnútri, v kútiku duše som bola rada, že mi niekto chcel pomôcť. No stále som nebola v poriadku. Držala som si nejakých štyridsaťštyri kíl. Začala som ešte viac behať. Trošku viac som jedla, ale stále to bolo málo. Behávala som aj štyridsiatky, každý deň, čo je strašne veľa v 16-tich až 17-tich rokoch.“

Priamočiara cesta do minulosti vedie zákrutami šialenstva

„Potom som stretla môjho muža. Ten mi nesmierne pomohol vykľučkovať z tohto šialenstva. Pomohol mi nájsť lásku k samej sebe – čo trvalo dlhé roky, ale krôčik po krôčiku to šlo. Stále sa ma pýtal, ako sa cítim, či som sa najedla. A dookola mi hovoril, aká som krásna a úžasná,“ hanblivo prevráti oči a mierne sa začervená.

Soňa Palovičová
Sama so sebou.
Soňa Palovičová
Krok vpred.

„Je mojím najväčším darom z neba. Aj to, ako sme sa spoznali. Prišiel na miesto, kde vôbec nemal byť. Oslovil ma. A bolo,“ potmehúdsky sa usmeje.

Celá tvár sa jej pri myšlienke na manžela rozjasní.

Soňa Palovičová
Dvom je lepšie ako jednému.
Soňa Palovičová
Soňa našla lásku. No on jej pomohol nájsť lásku k samej sebe.

Ťažoba minulosti je odrazu preč a ja pred sebou vnímam opäť to usmiate dievča s veľkou vnútornou silou a optimizmom.

„Spätne si uvedomujem, že v behu som vlastne hľadala sebalásku. Tréningami a pretekmi som samej sebe dokazovala, že za niečo stojím. A veľa som sa trápila,“ dodáva.

„A teraz? Ako sa vidíš teraz?“ pýtam sa.
„Kráááásna!“ usmieva sa, celá žiari.

„Zrkadlo už nie je môj nepriateľ. Tu ho mám pred sebou celý deň a je to v poriadku,“ ukazuje rezko vedľa seba. 

Soňa Palovičová
Vnútorná sila a vyrovnanie z nej vyžaruje na celú miestnosť.

25-ročná perióda môjho života bez nej

Zisťujem, že aktívny šport či nízka váha mali zásadný vplyv nielen na jej psychiku, ale tiež fyzický vývin.

„Menštruáciu som nemala do 25-tich rokov vôbec,“ zaskočí ma.

„Ešte v 16-tich sme to začali riešiť s gynekologičkou, dostala som nejaké vyvolávacie lieky, ktoré však nezaberali. Nastúpila preto antikoncepcia. Síce som krvácala, no antikoncepčné krvácanie nie je menštruácia. O tom veľa žien nevie, a preto o tom treba všade hovoriť,“ rozvášni sa. Vidieť, že ju táto téma úprimne zaujíma.

„Pomocou antikoncepcie len dochádza ku krvácaniu sliznice. Aby totiž nastúpila menštruácia, žena musí mať ovuláciu. Tá je však antikoncepciou potláčaná. A tak sa v tele vôbec netvorí progesterón, ktorý je veľmi dôležitý hormón pre ženské telo. Pre zdravie vlasov, nechtov, akné, libido, kosti, regeneráciu svalov,“ vymenúva húževnato.

„Úplne mi zlenivela hypofýza, prestala tvoriť hormóny, začala som sa nalievať, priberať. Myslím, že aj to malo vplyv na moju anorexiu. A tak som tabletky odložila do šuplíka, rovnako ako celú tému menštruácie. Mala som dosť,“ vraví rázne.

Až po rokoch sa Soňa rozhodla opäť pustiť do pátrania po probléme.

Soňa Palovičová
Svetlo na začiatku tunela.

Za pomoci akupunktúry, čínskej medicíny, bylín, psychoterapie a hlavne špeciálnej fyzioterapie, ktorá zahŕňa uvoľňovacie techniky panvového dna, sa dočkala vytúženého dňa.

„Bola to velikánska úľava,“ vraví s nezameniteľnou radosťou v hlase. „Hneď som volala mamke. Tá sa už podľa mňa premodlila ku všetkým svätým,“ smeje sa.

„Až spätne si uvedomujem, aké náročné to musel mať so mnou môj manžel celé tie roky. Lebo žena bez hormónov nie je úplne žena. Chýbalo mi libido, bola som veľmi stiahnutá. Mala som veľa napätia, veľa športu, stresu, to všetko ovplyvňuje okrem iného práve trapézové svaly a svaly v panvovom dne.“

„Všimol si odvtedy manžel na tebe nejaké zmeny?“ pýtam sa so záujmom.

„Ohohooo, určite,“ hurónsky sa rozosmeje a tón jej hlasu je nespochybniteľný.

„V 26-tich rokoch mi narástli prsia, je zo mňa zrazu žena,“ slovo žena zdôrazní s celou vážnosťou, no vzápätí sa začne chichotať a hľadať slová. Akoby mi chcela porozprávať ďalšie detaily nového korenistého rozmeru ich manželstva.

Po chvíli sa upokojí, rumenec z líc začne blednúť a len diplomaticky podotkne:
„Manžel sa už nemôže sťažovať.“

Pri týchto slovách na mňa dievčensky žmurkne.

Soňa Palovičová
Už aj ja som ženou.

Ženou (nielen) pre ženy

Po chvíli pokračuje opäť so všetkou vážnosťou.

„Odvtedy sa vyvíjam v tejto ženskej roly. Objavujem, čo to znamená byť ženou. Aj skrz túto skúsenosť sa v mojom fyzio centre veľa venujem tehotným ženám, ženám po cisárskom a témam, akými sú napríklad neplodnosť, bolestivé pohlavné styky a cysty. Aj takéto problémy sa totiž dajú riešiť práve pomocou fyzioterapie. Napríklad aj bolestivá menštruácia. Veľa žien o tom, žiaľ, nevie. A mali by.“

Rezko vyskočí zo stoličky, prinesie si malú repliku časti ženského podbruška. Pripomína mi to časy základnej školy, kedy sme sa učili o tom, ako funguje ľudské telo.

Aj jej prejav sa zrazu mení.

Používa množstvo odborných slov ako pani učiteľka, na svojej pomôcke mi názorne ukazuje, ako sa vychyľuje panva, kde vznikajú spazmy, aké je postavenie orgánov – všetko, čo môže mať vplyv na bolestivé dni.

Je zaujímavé ju pozorovať. Jej odbornosť, snahu vysvetliť náročnú tému pochopiteľne. No hlavne húževnatosť, ktorú vkladá do svojho výkladu.

Soňa Palovičová
Vďaka vlastnému životnému príbehu teraz pomáha ona.

„Konečne tým ženám viac rozumiem. Keďže už aj ja som žena,“ dodáva, akoby chcela ospravedlniť svoj odborný prejav.
Zaujímavá prednáška sa nateraz končí.
Kiežby som mala takéto pani učiteľky na škole. 

Od biofyziky konečne k dotykom

Obe zrazu máme potrebu zmeniť polohu. Presúvame sa do tureckého sedu na žinenku.
Pozerám na drevené paličky dôkladne poukladané na dvojmetrovom páse vedľa seba.
Pripomína mi to cestu lesom z detských rozprávok. Všimne si môj pohľad.

„To je balančný senzomotorický chodníček pre deti. Učia sa tak terén vnímať naboso, snažia sa pracovať s prstíkmi, je to pre nich veľká zábava,“ vysvetľuje a usmieva sa naširoko.
Vidieť, že to tu má rada.

Soňa Palovičová
Vnímať sa dá aj naboso.

Pohodlne sa usádza predo mňa.

„Fyzioterapia bola moja cesta od začiatku. Možno to vyznie úchylne, ale už od detstva som vždy každého chcela ošahávať, masírovať,“ pokračuje svoje rozprávanie.

Soňa Palovičová
Soňa už od detstva vedela, ktorým smerom by chcela bežať, neskôr kráčať. 
Soňa Palovičová
Začala študovať biofyziku, ale neskôr presedlala na fyzioterapiu.

„Navyše, mala som dve kamošky, ktoré tiež behávali a už na základnej škole boli na operáciách kolena. Pamätám si, ako som sa nad tým vtedy pozastavila. Že je to hlúposť, že sa tým zraneniam nijako nepredchádza, iba sa následne hasí oheň,“ vraví.

Až teraz si všímam jej liptovský prízvuk, ktorý je popretkávaný sporadickým východniarskym zatiahnutím.

Po štúdiu na nemeckom bilingválnom gymnáziu sa Soňa vybrala do Brna študovať biofyziku. „Na fyzio som sa prvýkrát nedostala. Nevadí, po roku som to vyskúšala opäť a už som sa do víťaznej tridsiatky z vyše tristo kandidátov dostala,“ vraví hrdo. 

Na troch stoličkách sa sedieť dá. Nezmyselne a krátko.

Soňa tak konečne začala objavovať svoj vysnívaný svet masáží a zákutí ľudského tela. Paralelne študovala obe školy – biofyziku a fyzioterapiu, robila si rôzne praxe, kurzy a zároveň vrcholovo športovala.

„Bol to úplný masaker. Tréningy každý deň, desať až dvadsaťpäť  kilometrov denne. Okrem toho som trénovala rôzne intervaly, úseky, odrazy, výbehy do kopca, zmeny tempa. Do toho každý víkend nejaké preteky. Bolo to veľmi vyčerpávajúce a zároveň ma to frustrovalo, keďže som cítila, že nedávam 100 % ani škole, ani športu. Ani priateľovi, ktorý za mnou pravidelne cestoval. Mala som pocit, že som sebecká, že všetko sa v našom vzťahu točí iba okolo mňa a bolo mi z toho zle. Navyše, už som si svoj milovaný beh neužívala, išlo iba o výsledky a bola som z toho jedine vystresovaná,“ opisuje ťažké obdobie.

„A tak som z jedného dňa na druhý skončila s pretekaním,“ vraví nahlas a rázne. 

„Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Nesmierne sa mi uľavilo. Konečne som mohla celú energiu vkladať do štúdia, praxe a tam, kde som videla, že to dáva zmysel,“ vysvetľuje mi. V jej sebavedomom prejave cítim, že je s týmto rozhodnutím plne stotožnená.

„Často si chodievam zabehať. Tentokrát už ,iba‘ pre radosť,“ vraví s miernou iróniou v hlase. „Zbožňujem ten pocit endorfínov, ktoré sa vyplavujú, keď bežím tak rýchlo a tam, kde v danom momente chcem. Žiadne ciele, tempá, tepy, žiadne stupne víťazov,“ vymenúva s mierne pootvorenými očami. Rozplýva sa.

Soňa Palovičová
Žiadne ciele, tempá, tepy, žiadne stupne víťazov. Iba radosť.
Soňa Palovičová
Dvom sa lepšie kráča, ale v tomto prípade aj behá.

Na druhej strane športu

Po škole, desiatkach kurzov a praxí v rôznych fyzio zariadeniach, si Soňa otvorila svoje vlastné centrum. Aj vďaka kontaktom zo športového sveta sa jej to nesmierne rýchlo rozbehlo. Na termín sa dnes, rok a pol po otvorení, čaká vyše dvoch mesiacov.

O klientov nemá núdzu. Chodia za ňou z celého Slovenska. Jedná sa o vrcholových športovcov, no rovnako aj o „bežných ľudí.“ 

Soňa Palovičová
Jej rukami prešli mnohí ľudia, známi aj neznámi. 

Vyhľadali ju napríklad lyžiarka Martina Dubovská, úspešná atlétka Gabika Gajanová, zjazdár Adam Rojček, reprezentanti v rýchlostnej kanoistike Marko Mirgorocký, Jakub Grigar, Monika Škáchová, biatlonistka Aneta Smerčiaková, či mladý úspešný hokejista – najlepší hráč majstrovstiev sveta juniorov – Šimon Nemec.

Mimo sezóny ju už rok a pol pravidelne každý deň navštevuje aj Petra Vlhová.

„Nebála si sa prvého stretnutia s ňou?“ pýtam sa vzrušene.
„Ježíííš, straaašne, celá som sa chvela,“ zaskočí ma svojou milou úprimnosťou a nahlas sa rozosmeje.

„Navyše, ona ma navštívila ešte v čase, keď som mala provizórny priestor za bazárom so športovým náradím. Aby sa ku mne dostala, musela vyslovene kľučkovať pomedzi bordel, prechádzala cez staré lyže, bicykle či sane,“ chichoce sa pri tejto spomienke. „Vošla do starej zapáchajúcej miestnosti, prezrela si ma od hlavy po päty a opýtala sa: Ty máš koľko rokov?“ napodobňuje výrazný hlas našej majsterky sveta.

Viac ako ty – odpovedala som Peti pohotovo. A hneď som na ňu vyvalila, s čím má podľa môjho odborného oka problém. Naštudovala som si totižto jej športové videá dopredu, a tak som mala zanalyzované, čo ju asi trápi. Dosť ju to prekvapilo. Asi aj tým som si ju získala,“ spomína na začiatky ich spolupráce.

Odvtedy navštevuje Petra svoju fyzioterapeutku v lete pravidelne vždy pred tréningom.

„Tu sa Petra rozcvičí, zastabilizuje a môže ísť do plného tréningu,“ vysvetľuje Soňa.

„Funguje to tak, že prostredníctvom fyzického cvičenia meníme aj neurológiu – stimulujeme mozog. A akonáhle telo nastavíme do nejakej správnej polohy, dáme mozgu impulz, že práve toto je to správne držanie, takto to chceme. Takže ja Peťu neučím, aký má mať zjazdový postoj. Ale skrz naše cvičenie učím jej mozog správnemu nastaveniu, napríklad chrbtice alebo bedrového kĺbu. A to by sa malo v konečnom dôsledku odraziť aj na jej lyžovaní a samotnej technike,“ vysvetľuje.

Hovorí jasne, so záujmom a sebavedomo. Veľa gestikuluje, využíva dlane a päste.

„Aj vďaka korone mala Peťa v lete viac času, veľa sme spolu a s kondičným trénerom Šimonom Klimčíkom makali. A z môjho pohľadu sa za toto obdobie veľmi posunula. Verím, že aj preto je táto sezóna pre ňu tak pozitívna,“ zamyslí sa. V jej hlase je veľa láskavosti.

„Petra má v sebe nesmierne silný koreň, vnútornú silu. A tie lyže jednoducho miluje. Na tom svahu je iba tam. Nikde inde. Nelieta v oblakoch, nemyslí na to, čo bude večerať, ale je tam,“ vraví s tichým obdivom.

„Nechýba ti vrcholový šport?“ vyletí zo mňa.

„Určite nie! Som na všetkých mojich športovcov nesmierne hrdá. Je pre mňa omnoho naplňujúcejšie byť súčasťou vrcholového športu z tejto druhej strany. Myslím, že tú radosť teraz prežívam ešte viac,“ opäť celá žiari. Verím jej každé slovo.

Soňa Palovičová
Na druhej strane športu  však našla samú seba.

„Potrebuješ aj ty chodiť k fyzioterapeutovi?“ pýtam sa.
„Ja cvičím skoro každý deň, momentálne nepotrebujem nastavovať telo. Zatiaľ to nijako nesilím, kým nič nebolí,“ zasmeje sa sama nad vlastným výrokom. 

„Postkoronová“ doba bežecká 

Soňa mi navrhuje prechádzku po okolí.
Obe sme dosť usedené.

Obliekame sa.

Zrazu zbadám malý červený fliačik na jej nose. Žeby ju oškrel respirátor?

„Nie, to mám od narodenia. To je moja poznávacia značka,“ hovorí milo a hrdo. „Vraví sa, že tí, ktorí majú takéto červené značky na sebe, sú anjelské deti,“ dodáva s úsmevom.

Čistá víla. 

Soňa Palovičová
Neprehliadnuteľná víla z Liptovského Mikuláša.
Soňa Palovičová
Príroda ako učiteľ. 

Vonku mi rozpráva o svojich klientoch. O tých „postkoronových,“ ako ich ona nazýva. Sama to v práci videla, že mesiace domácej izolácie vyhnali ľudí do lesov, do bežeckých topánok, na bicykle a korčule.

„Ošetrovala som veľa bežeckých zranení. Ani tie často nie sú o technike behu, ale skôr lepšom nastavení tela. Napríklad častý problém, takzvané bežecké koleno, je väčšinou spôsobené tým, že je slabo zastabilizovaná panva. Ďalší problém je, že noví bežci na to nejdú rozumne a teda nedodržujú jednotlivé pravidlá zvyšovania záťaže. Zo dňa na deň začnú behať štyrikrát do týždňa päťkrát až sedem kilometrov a ich telo na to nie je adaptované. Totižto šľachy a väzy sa adaptujú na záťaž omnoho pomalšie ako kardiovaskulárny systém. To znamená, že síce si noví bežci rýchlo zvyšujú kondičku, ale väzivá na to nie sú pripravené. Pre začiatočníkov platí 30 % pravidlo. A teda  zvyšovať objem alebo intenzitu o 30 % za týždeň, nie viac,“ hovorí opäť zreteľne a pomaly.

„Aha, Vlha,“ ukazuje prstom pred seba na okoloidúce auto.
„Sedel v ňom Petin ocko,“ dopĺňa. 

Ako zmeniť svet? Ako opice.

Vonku je pár stupňov nad nulou. Zimný vzduch ma štípe v nose. Prechádzka po Liptovskom Mikuláši je príjemným spestrením dňa.

Sonička mi rozpráva o rodinnom biznise, ktorý si založili s manželom pred piatimi rokmi. Jedná sa o bezobalový e-shop Plody Zeme, kde predávajú zdravé potraviny – oriešky, kaše, strukoviny, semiačka či čokolády.

Soňa Palovičová
Popri fyzioterapii stíhajú s manželom aj ich vlastný biznis.

„Teší ma, že stále viac a viac ľudí má o to záujem. Je to podľa mňa aj vďaka väčšej informovanosti spoločnosti a Netflixu, ktorý v poslednom čase dosť tlačí na tému ekológia a udržateľnosť,“ prekvapuje ma svojím tvrdením. Niečo na tom však asi bude.

„Minule som čítala jeden príbeh, ktorý ma nesmierne oslovil.

Príbeh jednej opice.

Na opustenom ostrove žil kmeň opíc. Tie mali veľmi radi sladké zemiaky. Jedného dňa opica zistila, že ak si zemiak očistí od hliny, bude omnoho chutnejší. Postupne to po nej začali opakovať ďalšie a ďalšie opice. A keď sto opíc z ostrova začalo takto čistiť svoje zemiaky, tak zrazu to začali robiť všetky opice daného druhu na celom svete, bez toho, aby si túto informáciu akokoľvek odovzdali,“ rozpráva s úprimným nadšením.

„Naozaj verím, že podobne to bude fungovať aj v našom ľudstve. Keď prekročíme nejaké kritické množstvo ľudí, zrazu sa zmení zmýšľanie celej zeme. Preto si myslím, že je dôležité, aby každý urobil nejaký malý krôčik. Je potrebné začať od seba. Niet inej cesty,“ dodáva odhodlane.

Soňa Palovičová
Buďme slnko, ktoré zmení svet.

Ako bežať len pre dobrý pocit

Míňame malé rodinné domčeky a úzke ulice. Smerujeme ku miestu, na ktorom Soňa vedie každý piatok bežecké tréningy pre ženy.

„Túžila som ženám ukázať, že beh môže byť aj radosť. Všetci máme beh spojený s tým, že to bolí, zadýchame sa, spotíme, nevládzeme. No beh môže byť aj o dobrých pocitoch,“ rozplýva sa.

Nevšíma si, že sme zišli dole z chodníka a nohy sa nám zabárajú do blata.
Prichádzame k zeleným kopcom, ktoré sú teraz ponorené do zimnej hmly.

„Tak tu si často robíme rozcvičku, beháme do vrchu, hore dole, robíme odrazy,“ hrdo mi predstavuje okolie. „Podstatné je, že každá žena ide vo vlastnom tempe, beh strieda s chôdzou, podľa jej potreby. Nepotrebuje nikomu nič dokázať, nemusí si brať hodinky či bežeckú aplikáciu na mobile. Môže vybehnúť preto, lebo chce, môže zastaviť vtedy, kedy chce. Nie je tam žiaden merateľný cieľ, žiadne súťaženie. Od začiatku som moje ženy podporovala k láske k behu. Vravela som im: Tu sa nejdeme pretekať, tu si to ideme užiť v uvoľnenej, podporujúcej a dôvernej atmosfére,“ rozpráva s úprimným presvedčením a zanietením.

Stojíme a pozeráme sa pred seba.
Pri pohľade na zimnú krajinu sa usmieva.
Pery jej cez rúško nevidím, ale oči jej žiaria ako malé reflektory. 

Seba(láska)

„Najviac ma baví práca so ženami. Žena, ako bytosť. Snažím sa im ukázať lásku k sebe. Žiaľ, vôbec samé seba nemilujeme. A ako ženy máme o sebe veľmi nízku mienku,“ zaborí do mňa svoje prenikavé modré oči a mnou na chvíľu prejdú zimomriavky.

Pohľad následne opäť otočí smerom k lesu a pokračuje.

„Dievča musí od detstva poslúchať, musí byť jednoducho dobré dievčatko. A navyše ho spoločnosť málo chváli. Nedostáva pochvalu. Lebo nie je nikdy dosť dobré. A ono sa stále snaží robiť viac a viac. Preto tie čisté jednotky, túžba dostať sa na dobrú vysokú školu, do dobrej práce,“ slovo dobré výrazne zdôrazňuje v každej vete.

„Lebo potom ma možno konečne mamka či ocko pochváli,“ vyriekne slabým hlasom.

Ticho.
Pískanie vetra ustalo.
Poletujúce listy našli svoje miesto na zemi.
Na chvíľu zastal svet.

Soňa Palovičová
Soňa je príkladom toho, že sa oplatí počúvať svoju intuíciu. Našla samú seba a svoju vášeň odovzdáva druhým.

„Aj ty si čakala na pochvalu?“ spýtam sa opatrne.

„Možno.
Trošku.
Asi trošku hej.“

Tieto slová vyslovuje pomaly.
Premýšľa.
Zhlboka sa nadychuje a s výdychom zahadzuje tému minulosti za seba.

„A teraz ma chvália až moc! Moji športovci, rodičia, môj muž,“ dodá opäť veselým štebotavým hlasom. Otočí sa smerom ku mne, hlavou mi naznačí smer, ktorým sa vydáme naspäť. Za chvíľu mi odchádza vlak smerom domov.

„Ďakujem, donútila si ma zamyslieť sa nad mojím životom. Už som to potrebovala,“ vraví na rozlúčku Soňa.

Lúčime sa vrúcnym priateľským objatím.
Rada spoznávam tak krásnych, čistých ľudí.


Viac o Soninom fyzio kráľovstve sa dozviete tu a o ich bezobalovom obchode zase tu.


Fotografie: Monika Beňová, Peter Lengyel

Simona je veľkou fanúšičkou objavovania rôznych kreatívnych foriem komunikácie. Od detstva aktívne pôsobí v umení. Jej kučeravé vlasy, zamatový hlas a gitara patria neoddeliteľne k sebe. Dva roky pôsobila v programe Teach for Slovakia ako Talent recruiter a marketing manager. Momentálne pôsobí ako komunikačná manažérka v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.