V malom žliabku, pod korunami starých smrekov, neúnavne kopal do kamenistej zeme prerastenej koreňmi. Po tvári mu stekali slané kvapky potu a na očiach mu bolo vidno, že mysľou je niekde inde. Niekde v suchu a v teple. Niekde na piesočnej pláži, pri šume vĺn, šliape do pedálov svojho bicykla, práši sa mu spod kolies a košeľa mu veje vo vlhkom morskom vánku.
Adam toho veľa nenahovorí, ale jeho auto pod horou vídať často. Pracuje v autoservise a po ránach, keď zem nie je zamrznutá, stavia v lese trať. Aby mal kde trénovať. Pripravuje sa na svetový pohár v zjazde na bicykloch. Raz by sa tým chcel živiť — jazdiť na bicykli a cestovať po svete. Dnes ráno sa pri kopaní tak zasníval, že úplne stratil pojem o čase a do práce prišiel neskoro.
O pol šiestej večer už nebolo v dielni počuť žiadne hlasy. Od železobetónových stien nasiaknutých arómou starého oleja sa odrážala iba ozvena krokov, cvengot náradia a hukot brúsky. Adam ostal v dielni sám — musel ešte dopíliť deravý výfuk. Dosť sa ponáhľal, čosi mal v pláne.
Hoci zimy na Liptove už nie sú, čo bývali, na jazdenie sú stále chladné. Aj dnes cez deň prituhlo, trochu aj nasnežilo a rýchlo sa stmievalo. Už dávnejšie rozmýšľal, čo môže robiť, aby sa ešte zlepšil. Keď zamkol dielňu, sadol do auta a odviezol sa k vodnej nádrži za mestom. Na brehu Liptovskej Mary si vyzul topánky a vyzliekol oblečenie. Šiel to skúsiť prvý krát.
Letmo pozrel na hodinky a bosými nohami pomaly vkĺzol do ľadovej vody. Chcel vydržať aspoň minútu, no bola mu taká hrozná zima, že o tom začínal pochybovať. Pery mu zmodreli skôr, ako sa vôbec dotkol hladiny. Drkotal zubami, prsty na nohách mal úplne biele a chlad cítil až v kostiach. Stále si vravel, že to predsa musí zvládnuť — veď ľudia sa otužujú bežne; a vydržia oveľa dlhšie. Tak zatvoril oči a predstavil si, že je niekde v teple. Niekde v Afrike; na pieskovej pláži, pod veľkým skalným oblúkom na brehu atlantiku.
Vlhký opar sa v bezvetrí vznášal ponad rozbúrenú hladinu a hlasné dunenie vĺn sa odrážalo od skalných útesov na pobreží. Adam rýchlo zabudol, že leží v ľadovej vode a všade okolo neho je sneh. Zuby mu prestali drkotať, no keď na chvíľu otvoril oči, nohami mu prenikla taká zima, že si ich prestával cítiť. Musím to predsa vydržať, hovoril si. A tak oči znovu privrel.
Zo spenenej vody vybehol na pláž a po mokrom piesku kráčal k svojmu bicyklu. Obliekol si košeľu, nasadil helmu, schmatol riadítka a dupol do pedálov.
Vydal sa rovno k horám; k červeným púštnym vrchom, neďaleko od Sahary. Kdesi počul, že tam bude dobrá hlina — taká, po ktorej sa vraj na bicykli jazdí ako s lyžami v prašane. Keď došiel pod strmé svahy Veľkého Atlasu, musel zosadnúť a pomedzi kaktusy a malé pichľavé kriaky bicykel ďalej tlačiť. Škriabal sa s ním cez veľké skalné bralá a po tvári mu stekali slané kvapky potu; až kým nevyšiel na samý vrchol. Len aby sa mohol pustiť dole.
Spod kolies sa mu prášilo presne ako to raz videl v kanadskom frírajdovom videu. Bol tam úplne sám — iba on a bicykel. V strede ničoho; tisíce kilometrov od chladného Liptova. Ranné lúče sa odrážali od lesklých sádrovcových skál a teplý vánok obtekal dlhé hrebene vyprahnutej krajiny. Adam svišťal dole ako s vetrom o preteky. Akoby tam bol naozaj.
Adam má bicykel v malíčku; veď je s ním už od troch rokov. Presne vie, ako rýchlo má ísť, aby nespadol. Kolesami akoby cítil hlinu pod sebou, precízne kopíroval terén a užíval si vysnívanú jazdu. No keď sa odrazil od zeme aby na chvíľu vzlietol, spravil chybu.
Zo skalného útesu letel asi dvanásť metrov. Po tvrdom náraze mu pri dopade skĺzla noha z pedálu a stratil balans. Tak radšej rýchlo otvoril oči. Okolo neho bola takmer tma a chodidlá si od zimy už vôbec necítil. Ešte chvíľu; už iba pár sekúnd, hovoril si. Zhlboka sa nadýchol, zaťal zuby a na chvíľu sa ešte vrátil do červených púštnych vrchov.
Okrem škorpiónov a malých jašteríc skrývajúcich sa pod ostrými bielo-žltými skalami tam nestretol živú dušu. Až dole v údolí, pri zelenej oáze s palmami, sa pred ním zjavila malá dedina. Okná na domoch boli zatvorené, no na šnúrach medzi kamennými múrmi sa sušilo oblečenie. Nikde nikoho, iba z diaľky bolo počuť zvonce oviec a nejaké hlasy. Spomalil a potichu vkĺzol medzi hlinené domky.
Keď vychádzal z dediny, hlavou mu preblyslo, o čom asi tak môžu snívať tie deti tu, v strede púšte, na úpätí hôr Veľkého Atlasu. Zrazu sa od zimy začal celý triasť. Už len posledný skok pri zapadajúcom slnku a pôjdem z ľadovej vody von, povedal si.
Silno šliapal do pedálov, ponáhľal sa naspäť na pláž. Hrejivé lúče sa stratili za kopcami a nad pobrežím vychádzal mesiac. Hukot rozbúreného atlantiku sa mu začínal zlievať s mrazivým tichom pokojnej hladiny Liptovskej Mary. Triasol sa, tuhlo mu celé telo, už viac nemohol vydržať. Pod skalným oblúkom zosadol z bicykla a po mokrom piesku kráčal k vlnám slaného oceánu.
Otvoril oči a bleskom vybehol z ľadovej vody na breh, no mysľou bol stále v slnečnom Maroku. Zrazu mu vôbec nebola zima. Len tak nehybne stál a z vlasov mu stekali kvapky vody. Sledoval, ako miznú v snehu pod jeho bosými nohami a pomaly sa prebral do mrazivej reality. Keď pozrel na hodinky, spokojne sa pousmial. V ľadovej vode vydržal skoro tri minúty. Vedel, že je to len jedna malá kvapka v mori — len jeden malý krôčik na dlhej ceste za veľkým snom; no vedel aj to, že z tých kvapiek raz bude celé more. A nebude slané.
Od severu zafúkal ľadový vietor a rozvíril hladinu. Adam sa rýchlo obliekol, sadol do auta a vyrazil naspäť k mestu. Doma si ľahol do postele vo svojej malej izbe, nastavil budík, zatvoril oči a po dlhom dni rýchlo zaspal. Ráno ho v práci čakal ďalší deravý výfuk a on nechcel znovu meškať.
Rider: Adam Rojček
Fotografie: Peter Turek & Peter Lengyel
