Slaná kvapka v sladkom mori

Zavčas rána, ešte za tmy, nalo­žil Adam do auta krom­páč a lopa­tu. Odviezol sa pod horu za mes­tom, natia­hol ruka­vi­ce, schma­tol nára­die a zmi­zol v lese. Bol sych­ra­vý feb­ru­ár, na pre­mo­če­nú zem ste­ka­la z koná­rov voda po daž­di a s briež­de­ním sa pome­dzi stro­my zača­li ozý­vať tupé zvu­ky. V malom žliab­ku, pod koru­na­mi sta­rých smre­kov, neúnav­ne kopal do kame­nis­tej zeme pre­ras­te­nej koreň­mi. Po tvá­ri mu ste­ka­li sla­né kvap­ky potu a na očiach mu bolo vid­no, že mys­ľou je nie­kde inde. Niekde v suchu a v tep­le. Niekde na pie­soč­nej plá­ži, pri šume vĺn, šlia­pe do pedá­lov svoj­ho bicyk­la, prá­ši sa mu spod kolies a koše­ľa mu veje vo vlh­kom mor­skom ván­ku.

Adam toho veľa nena­ho­vo­rí, ale jeho auto pod horou vídať čas­to. Pracuje v auto­ser­vi­se a po ránach, keď zem nie je zamrz­nu­tá, sta­via v lese trať. Aby mal kde tré­no­vať. Pripravuje sa na sve­to­vý pohár v zjaz­de na bicyk­loch. Raz by sa tým chcel živiť — jaz­diť na bicyk­li a ces­to­vať po sve­te. Dnes ráno sa pri kopa­ní tak zasní­val, že úpl­ne stra­til pojem o čase a do prá­ce pri­šiel nesko­ro.

O pol šies­tej večer už nebo­lo v diel­ni počuť žiad­ne hla­sy. Od žele­zo­be­tó­no­vých stien nasiak­nu­tých aró­mou sta­ré­ho ole­ja sa odrá­ža­la iba ozve­na kro­kov, cven­got nára­dia a hukot brús­ky. Adam ostal v diel­ni sám — musel ešte dopí­liť dera­vý výfuk. Dosť sa ponáh­ľal, čosi mal v plá­ne.

Hoci zimy na Liptove už nie sú, čo býva­li, na jaz­de­nie sú stá­le chlad­né. Aj dnes cez deň pri­tuh­lo, tro­chu aj nasne­ži­lo a rých­lo sa stmie­va­lo. Už dáv­nej­šie roz­mýš­ľal, čo môže robiť, aby sa ešte zlep­šil. Keď zamkol diel­ňu, sadol do auta a odvie­zol sa k vod­nej nádr­ži za mes­tom. Na bre­hu Liptovskej Mary si vyzul topán­ky a vyzlie­kol oble­če­nie. Šiel to skú­siť prvý krát.


Letmo pozrel na hodin­ky a bosý­mi noha­mi poma­ly vkĺzol do ľado­vej vody. Chcel vydr­žať aspoň minú­tu, no bola mu taká hroz­ná zima, že o tom začí­nal pochy­bo­vať. Pery mu zmod­re­li skôr, ako sa vôbec dot­kol hla­di­ny. Drkotal zuba­mi, prs­ty na nohách mal úpl­ne bie­le a chlad cítil až v kos­tiach. Stále si vra­vel, že to pred­sa musí zvlád­nuť — veď ľudia sa otu­žu­jú bež­ne; a vydr­žia ove­ľa dlh­šie. Tak zatvo­ril oči a pred­sta­vil si, že je nie­kde v tep­le. Niekde v Afrike; na pies­ko­vej plá­ži, pod veľ­kým skal­ným oblú­kom na bre­hu atlan­ti­ku.

Vlhký opar sa v bez­vet­rí vzná­šal ponad roz­bú­re­nú hla­di­nu a hlas­né dune­nie vĺn sa odrá­ža­lo od skal­ných úte­sov na pobre­ží. Adam rých­lo zabu­dol, že leží v ľado­vej vode a vša­de oko­lo neho je sneh. Zuby mu pre­sta­li drko­tať, no keď na chví­ľu otvo­ril oči, noha­mi mu pre­nik­la taká zima, že si ich pre­stá­val cítiť. Musím to pred­sa vydr­žať, hovo­ril si. A tak oči zno­vu pri­vrel.

Zo spe­ne­nej vody vybe­hol na pláž a po mok­rom pies­ku krá­čal k svoj­mu bicyk­lu. Obliekol si koše­ľu, nasa­dil hel­mu, schma­tol ria­dít­ka a dupol do pedá­lov.

Vydal sa rov­no k horám; k čer­ve­ným púšt­nym vrchom, neďa­le­ko od Sahary. Kdesi počul, že tam bude dob­rá hli­na — taká, po kto­rej sa vraj na bicyk­li jaz­dí ako s lyža­mi v pra­ša­ne. Keď došiel pod str­mé sva­hy Veľkého Atlasu, musel zosad­núť a pome­dzi kak­tu­sy a malé pich­ľa­vé kria­ky bicy­kel ďalej tla­čiť. Škriabal sa s ním cez veľ­ké skal­né bra­lá a po tvá­ri mu ste­ka­li sla­né kvap­ky potu; až kým nevy­šiel na samý vrchol. Len aby sa mohol pus­tiť dole.

Spod kolies sa mu prá­ši­lo pres­ne ako to raz videl v kanad­skom frí­raj­do­vom videu. Bol tam úpl­ne sám — iba on a bicy­kel. V stre­de ničo­ho; tisí­ce kilo­met­rov od chlad­né­ho Liptova. Ranné lúče sa odrá­ža­li od lesk­lých sád­rov­co­vých skál a tep­lý vánok obte­kal dlhé hre­be­ne vypra­hnu­tej kra­ji­ny. Adam sviš­ťal dole ako s vet­rom o pre­te­ky. Akoby tam bol naozaj.

Adam má bicy­kel v malíč­ku; veď je s ním už od troch rokov. Presne vie, ako rých­lo má ísť, aby nespa­dol. Kolesami ako­by cítil hli­nu pod sebou, pre­cíz­ne kopí­ro­val terén a uží­val si vysní­va­nú jaz­du. No keď sa odra­zil od zeme aby na chví­ľu vzlie­tol, spra­vil chy­bu.

Zo skal­né­ho úte­su letel asi dva­násť met­rov. Po tvrdom nára­ze mu pri dopa­de skĺz­la noha z pedá­lu a stra­til balans. Tak rad­šej rých­lo otvo­ril oči. Okolo neho bola tak­mer tma a cho­did­lá si od zimy už vôbec necí­til. Ešte chví­ľu; už iba pár sekúnd, hovo­ril si. Zhlboka sa nadý­chol, zaťal zuby a na chví­ľu sa ešte vrá­til do čer­ve­ných púšt­nych vrchov.

Okrem škor­pi­ó­nov a malých jaš­te­ríc skrý­va­jú­cich sa pod ostrý­mi bie­lo-žltý­mi ska­la­mi tam nestre­tol živú dušu. Až dole v údo­lí, pri zele­nej oáze s pal­ma­mi, sa pred ním zja­vi­la malá dedi­na. Okná na domoch boli zatvo­re­né, no na šnú­rach medzi kamen­ný­mi múr­mi sa suši­lo oble­če­nie. Nikde niko­ho, iba z diaľ­ky bolo počuť zvon­ce oviec a neja­ké hla­sy. Spomalil a poti­chu vkĺzol medzi hli­ne­né dom­ky.

Keď vychá­dzal z dedi­ny, hla­vou mu pre­blys­lo, o čom asi tak môžu sní­vať tie deti tu, v stre­de púš­te, na úpä­tí hôr Veľkého Atlasu. Zrazu sa od zimy začal celý triasť. Už len posled­ný skok pri zapa­da­jú­com sln­ku a pôj­dem z ľado­vej vody von, pove­dal si.

Silno šlia­pal do pedá­lov, ponáh­ľal sa nas­päť na pláž. Hrejivé lúče sa stra­ti­li za kop­ca­mi a nad pobre­žím vychá­dzal mesiac. Hukot roz­bú­re­né­ho atlan­ti­ku sa mu začí­nal zlie­vať s mra­zi­vým tichom pokoj­nej hla­di­ny Liptovskej Mary. Triasol sa, tuh­lo mu celé telo, už viac nemo­hol vydr­žať. Pod skal­ným oblú­kom zosa­dol z bicyk­la a po mok­rom pies­ku krá­čal k vlnám sla­né­ho oce­ánu.

Otvoril oči a bles­kom vybe­hol z ľado­vej vody na breh, no mys­ľou bol stá­le v slneč­nom Maroku. Zrazu mu vôbec nebo­la zima. Len tak nehyb­ne stál a z vla­sov mu ste­ka­li kvap­ky vody. Sledoval, ako miz­nú v sne­hu pod jeho bosý­mi noha­mi a poma­ly sa pre­bral do mra­zi­vej rea­li­ty. Keď pozrel na hodin­ky, spo­koj­ne sa pous­mial. V ľado­vej vode vydr­žal sko­ro tri minú­ty. Vedel, že je to len jed­na malá kvap­ka v mori — len jeden malý krô­čik na dlhej ces­te za veľ­kým snom; no vedel aj to, že z tých kva­piek raz bude celé more. A nebu­de sla­né.

Od seve­ru zafú­kal ľado­vý vie­tor a roz­ví­ril hla­di­nu. Adam sa rých­lo oblie­kol, sadol do auta a vyra­zil nas­päť k mes­tu. Doma si ľahol do poste­le vo svo­jej malej izbe, nasta­vil budík, zatvo­ril oči a po dlhom dni rých­lo zaspal. Ráno ho v prá­ci čakal ďal­ší dera­vý výfuk a on nech­cel zno­vu meš­kať.


rider: Adam Rojček
foto: Peter Turek & Peter Lengyel

Pozri rých­ly recept na zdra­vé a chut­né ovse­né koc­ky, kto­ré ti doda­jú ener­giu na podob­né dob­ro­druž­stvo tu: Rýchly snack: Ovsené koc­ky

Napíš email, občas ti pošleme najlepšie príbehy a rozhovory z Pure Nuts magazínu.

KomentáreZatvoriť komentáre

Napíš komentár