O mame, ktorá na vrchole sopky našla zázračné svetlo

Tritisícdvesto metrov nad morom, na brehu jazera Kari pod sopkou Aragats, stál koncom leta náš malý červený stan. Okolo šantili dve deti — jedenásť mesačná Dorotka a o rok staršia Alžbetka.

„Ja polievam, pozri ako ja polievam trávičku,“ Alžbetka radostne volala na mamu. Z kempovej sprchy vylievala našu jedinú pitnú vodu na mäkučký koberec okolo seba. „Alžbetka, nevylievaj vodičku. Budeme ju potrebovať,“ pokojne vravela Zuzka, pritom rýchlo krájala paradajky a kútikom oka stále pozerala na mohutnú horu kilometer nad nami. V očiach jej bolo vidno nadšenie, no trochu aj obavy. „Ja polievam, pozri mama, pozri ako ja polievam,“ Alžbetka vôbec nepočúvala. Nevedela sa vynadívať na ten priezračný prúd vody ako jej mizne pod nohami. Posledné lúče sa strácali poza tmavé mraky a studený vánok rozfukoval ponad šíre Kaukazské lúky vôňu opraženého cesnaku. 

„Mňam, mňám!“ malá Dorotka sa len tak fuk-fuk priplazila k mame a pýtala si mliečko. Už bola veľmi unavená a Zuzka vedela, že ak ju hneď nedá spať, začne plakať. Nakrájané paradajky rýchlo pridala do panvice s cesnakom a bleskom vstala. „Alžbetka, podaj mi vodu prosím!” rázne jej povedala, no ona stále nepočúvala. Keď jej zobrala kempovú sprchu z rúk, Alžbetka sa rozplakala.

„Mňáám, mňáááám!“ Dorotka začala kričať. Oči jej zaliali prvé slzy. „Už idem Dorotka. Dám ti mliečko a pôjdeme spinkať,” Zuzka rýchlo naliala vodu do hrnca, pridala pár kvapiek olivového oleja, štipku soli, zapálila plynový horák a zobrala Dorotku na ruky aby ju utíšila. Ako to Alžbetka sledovala, tak zabudla prečo vlastne plače: „Mama toto je čo?“ opýtala sa roztraseným hláskom. Rukami si pretrela oči a zvedavo pozerala na hrniec. „Tam zohrievame vodu. Navaríme cestoviny aby sme zajtra vládali. Môžeš pomiešať, ale dávaj pozor! Je to horúce!“ podala jej varechu a s Dorotkou odišla do stanu.

Dorotka zababušená v teplom spacáku rýchlo zaspala. Zuzka potichu vyšla von a do bublajúcej vody nasypala kolienka. O sedem minút boli hotové. Scedila ich, zamiešala s omáčkou, nabrala do misky a posypala syrom: „Poriadne sa napapaj Alžbetka. Zajtra musíš vládať.“ Podala jej misku a šla do stanu pripraviť spacák. Bolo asi šesť stupňov, svetlo sa strácalo, dvíhal sa ľadový vietor.

Alžbetke bolo chladno. Zhltla poslednú lyžicu a utekala za mamou. Zo stanu sa ešte zahľadela na majestátny Aragats. „Zajtra pôjdeme tam hore,“ zašepkala jej do ucha mama a zabalila ju do spacáku.

Aragats, strážca zázračného svetla a symbol nádeje Arméncov, utíšil vietor a rozohnal všetky mraky. Rozvinul nad nami žiarivú hviezdnu noc a všetkým doprial pokojný spánok.

Pred tisícsedemsto rokmi, keď sa raz na vrchole modlil biskup Gregor, zázračné svetlo vraj rozohnalo temné mračná a zišlo k nemu aby ho osvietilo. Gregor, odvtedy Gregor Iluminátor, zniesol kúsok toho svetla medzi ľudí a pri rieke Araks pokrstil Arménskeho kráľa Tiridatesa — z jeho kráľovstva sa tak stala prvá kresťanská krajina na svete. Hovorí sa, že to svetlo na vrchole stále je. Ale vraj ho uvidia len tí s čistou dušou a láskavým srdcom.

Keď prvé ranné lúče začali ponad pokojnú hladinu rozháňať ľadový vánok, zo stanu sa ozval jemný hlások.

„Mama… mama…“ drobná rúčka ťahala Zuzku von zo spacáku, von za svetlom. „Ahój Dorotka. Dobré ránko!“ Zuzka hneď vstala a otvorila stan. Dorotka zvedavo sledovala ako vyberá horák, hrnce a všakovaké ďalšie veci, ktoré ešte nevie pomenovať. „Ťám… ťám…“ prstom ukazovala na misky a žiarivými očkami túžobne pozerala na mamu. „To je miska. Z nej budeš papať kašu aby si dnes vládala.“ Jednu misku jej podala. Dorotka ju pevne uchopila, hlasno sa smiala a nadšene s ňou kývala mame popred oči.

„Ovečky. Pozri mama. Pozri tam sú ovečky!” Alžbetka vyliezla zo stanu a ukazovala hore na nebo — ako také biele ovečky sa tam zbiehali malé obláčiky a utekali k sopke.

„Musíme ísť!“

Zuzka rýchlo zabalila čajík a jedlo, ktoré pripravila. Obliekla dievčatá a naložila ich do batohov. Pritom stále sledovala oblohu nad nami — tie ovečky už neboli také biele, rýchlo pribúdali a zväčšovali sa. Na očiach jej bolo vidno drobný nepokoj, no odhodlane a s úsmevom zodvihla na plecia malú Dorotku. Zobral som Alžbetku a vyrazili sme za zázračným svetlom — na vrchol štvortisícovej sopky.

Obloha sa rýchlo zmenila. Ovečky vyhnalo stádo divých čiernych koní a s nimi prišiel silný ľadový vietor. Alžbetka s Dorotkou spali. Boli sme asi tritisícsedemsto metrov nad morom keď Zuzka zrazu zastavila. Uprene pozerala na vrchol miznúci v mrakoch a opierajúc sa rukami o kolená povedala: „Ja neviem…“ rýchlo a zhlboka dýchala, „či to zvládnem.“ Vtedy sa z môjho batohu ozval veselý hlások: „Hijó koník, hijó!“ Alžbetka sa zobudila a ťahala ma za vlasy ako za opraty. „Mama pozri! Pozri ako ja idem na koníkovi,” nadskakovala a hlasno sa smiala. Zuzka hneď zabudla že ledva stojí na nohách.

„Daj ju dole…“ stále zhlboka dýchala. „Oblečiem ju a dám jej čajík.” Vybrala termosku, otvorila ju a podala Alžbetke aby sa napila. Vytiahla aj malú páperovú bundu: „Jedna rúčka, druhá rúčka, ešte ťa zapnem… a môžeš ísť naspäť na koníka“.

Sto metrov pod vrcholom nás úplne pohltili tmavé mraky. Teraz už nebolo vidno vôbec nič. Aspoň že vietor nezosilňoval. Zuzka pomaly prekladala jednu nohu pred druhú — nadmorská výška ju stále viac a viac oberala o dych. Iba občas, keď na moment zastavila, uprene na mňa pozrela. Videl som že už má dosť, no stále mala v očiach nádej. Pomaly kráčala a dúfala, že na vrchole predsa bude to svetlo. A že tam s Dorotkou na pleciach dôjde. 

„Ňam ňám!“ ozvalo sa jej spoza hlavy. Dorotka sa zobudila a rázne si pýtala papať. „Tu máš mňamku.“ Zuzka zastavila, z vrecka jej podala ovocnú tyčinku a cez plece sa na ňu pousmiala. Kde-tu bolo počuť jemné klopnutie, ako keď na sklo padne zrnko piesku. Zrazu tých klopnutí pribúdalo. „Krúpy!“ Rýchlo sme zložili batohy. Natiahli sme pláštenky a s vypätím všetkých síl sme pomaly kráčali ďalej — na vrchole mal byť z lávových kameňov vyskladaný malý prístrešok. Do tvárí nám v silnom vetre šlahali drobné kúsky ľadu, ako keby nás niekto pichal ihličkami. Alžbetka a Dorotka, schované pod pláštenkami, cez malé okienka z batohov zvedavo sledovali ako z oblohy padajú drobné biele guľôčky.

„Aha! Tam je!“ Zuzka ukazovala na kopu skál tridsať metrov pred nami. Vošli sme dnu.

Krúpy rýchlo prešli. Ostal iba hukot vetra a všade naokolo sivé nič strácajúce sa v oblakoch. Takmer štyritisíc metrov nad morom, na južnom vrchole sopky Aragats, nebolo po zázračnom svetle ani stopy.

„A toto je čo mama?“ Alžbetka ukazovala prstom na biely obal v Zuzkinej ruke. „To sú vreckovky. Pomôžeš mi prebaliť Dorotku?“ Alžbetka ich schmatla a začala jednu po druhej vyťahovať. „Jedna stačí Alžbetka,“ Zuzka pozbierala vreckovky naspäť do obalu, prestrela svoju bundu na drevené dosky a Dorotku rýchlo prebalila.

„Ste na najvyššej hore Arménska,“ hladila ich po líčkach a s láskou na ne pozerala. Alžbetka ani Dorotka nič nehovorili. Len sa chichotali. Vietor sa utíšil a mraky začali rýchlo stúpať. Všade naokolo bolo zrazu zvláštne ticho. Zodvihla Dorotku, chytila Alžbetku za ruku a spolu vyšli von. Ukázal sa obrovský kráter posiaty zbytkami snehu a postupne aj všetky štyry vrcholy — celý Aragats. 

„Nevidím! Mama ja nevidím!“ Alžbetke padla čiapka cez oči a hneď sa rozplakala. Zuzka posadila Dorotku na zem, kľakla si pred Alžbetku a podvihla jej čiapku: „Kuk! Už vidíš,“ utrela jej slzy a usmievala sa na ňu. Ako tak na seba hľadeli, zrazu sa v Alžbetkiných očiach zjavilo jasné svetlo. Keď sa otočila k Dorotke, mala v očiach to svetlo tiež. Zuzka s podvihnutým obočím na ne udivene pozerala, až kým si neuvedomila, že je to len odraz. „Pozri mama. Pozri tam je slniečko,“ Alžbetka prstom ukazovala mame poza chrbát. Otočila hlavu a naozaj — jasný lúč svetla zišiel spomedzi sivých mrakov a zasvietil rovno pod najvyšší vrchol sopky.

Znova sa začal dvíhať vietor. Pomaly rozfukoval mraky a zhora presvitali ďalšie a ďalšie lúče. Zuzka pokojne odpíjala z teplého čaju a zadumane sledovala ako sa nad nami začína otvárať nebo. „Ja behám! Pozri ja behám,” Alžbetka skákala okolo vežičky z lávových kameňov a Dorotka na zemi nadšene ťukala malými kamienkami o seba. Keď Zuzka dopila posledný dúšok čaju, pozrela na mňa a nenápadne sa pousmiala. Akoby to zázračné svetlo naozaj našla.

KomentáreZatvoriť komentáre

1 Comment

  • gabina
    Posted 15. februára 2019 19:53 0Likes

    Nádherné! Príbeh, fotografie, nálada, aká ide zo slov. Vďaka, že ste sa podelili o túto krásu…

Napíš komentár