O mame, ktorá na vrchole sopky našla zázračné svetlo

Tritisícdvesto met­rov nad morom, na bre­hu jaze­ra Kari pod sop­kou Aragats, stál kon­com leta náš malý čer­ve­ný stan. Okolo šan­ti­li dve deti — jede­násť mesač­ná Dorotka a o rok star­šia Alžbetka.

„Ja polie­vam, pozri ako ja polie­vam trá­vič­ku,“ Alžbetka radost­ne vola­la na mamu. Z kem­po­vej spr­chy vylie­va­la našu jedi­nú pit­nú vodu na mäkuč­ký kobe­rec oko­lo seba. „Alžbetka, nevy­lie­vaj vodič­ku. Budeme ju potre­bo­vať,“ pokoj­ne vra­ve­la Zuzka, pri­tom rých­lo krá­ja­la para­daj­ky a kúti­kom oka stá­le poze­ra­la na mohut­nú horu kilo­me­ter nad nami. V očiach jej bolo vid­no nad­še­nie, no tro­chu aj oba­vy. „Ja polie­vam, pozri mama, pozri ako ja polie­vam,“ Alžbetka vôbec nepo­čú­va­la. Nevedela sa vyna­dí­vať na ten priez­rač­ný prúd vody ako jej miz­ne pod noha­mi. Posledné lúče sa strá­ca­li poza tma­vé mra­ky a stu­de­ný vánok roz­fu­ko­val ponad šíre Kaukazské lúky vôňu opra­že­né­ho ces­na­ku. 

„Mňam, mňám!“ malá Dorotka sa len tak fuk-fuk pri­pla­zi­la k mame a pýta­la si mlieč­ko. Už bola veľ­mi una­ve­ná a Zuzka vede­la, že ak ju hneď nedá spať, začne pla­kať. Nakrájané para­daj­ky rých­lo pri­da­la do pan­vi­ce s ces­na­kom a bles­kom vsta­la. „Alžbetka, podaj mi vodu pro­sím!” ráz­ne jej pove­da­la, no ona stá­le nepo­čú­va­la. Keď jej zobra­la kem­po­vú spr­chu z rúk, Alžbetka sa rozp­la­ka­la.

„Mňáám, mňá­á­á­ám!“ Dorotka zača­la kri­čať. Oči jej zalia­li prvé slzy. „Už idem Dorotka. Dám ti mlieč­ko a pôj­de­me spin­kať,” Zuzka rých­lo nalia­la vodu do hrn­ca, pri­da­la pár kva­piek oli­vo­vé­ho ole­ja, štip­ku soli, zapá­li­la ply­no­vý horák a zobra­la Dorotku na ruky aby ju utí­ši­la. Ako to Alžbetka sle­do­va­la, tak zabud­la pre­čo vlast­ne pla­če: „Mama toto je čo?“ opý­ta­la sa roz­tra­se­ným hlás­kom. Rukami si pre­tre­la oči a zve­da­vo poze­ra­la na hrniec. „Tam zohrie­va­me vodu. Navaríme ces­to­vi­ny aby sme zaj­tra vlá­da­li. Môžeš pomie­šať, ale dávaj pozor! Je to horú­ce!“ poda­la jej vare­chu a s Dorotkou odiš­la do sta­nu.

Dorotka zaba­bu­še­ná v tep­lom spa­cá­ku rých­lo zaspa­la. Zuzka poti­chu vyšla von a do bub­la­jú­cej vody nasy­pa­la kolien­ka. O sedem minút boli hoto­vé. Scedila ich, zamie­ša­la s omáč­kou, nabra­la do mis­ky a posy­pa­la syrom: „Poriadne sa napa­paj Alžbetka. Zajtra musíš vlá­dať.“ Podala jej mis­ku a šla do sta­nu pri­pra­viť spa­cák. Bolo asi šesť stup­ňov, svet­lo sa strá­ca­lo, dví­hal sa ľado­vý vie­tor.

Alžbetke bolo chlad­no. Zhltla posled­nú lyži­cu a ute­ka­la za mamou. Zo sta­nu sa ešte zahľa­de­la na majes­tát­ny Aragats. „Zajtra pôj­de­me tam hore,“ zašep­ka­la jej do ucha mama a zaba­li­la ju do spa­cá­ku.

Aragats, stráž­ca zázrač­né­ho svet­la a sym­bol náde­je Arméncov, utí­šil vie­tor a rozoh­nal všet­ky mra­ky. Rozvinul nad nami žia­ri­vú hviezd­nu noc a všet­kým doprial pokoj­ný spá­nok.

Pred tisíc­se­dem­sto rok­mi, keď sa raz na vrcho­le mod­lil bis­kup Gregor, zázrač­né svet­lo vraj rozoh­na­lo tem­né mrač­ná a ziš­lo k nemu aby ho osvie­ti­lo. Gregor, odvte­dy Gregor Iluminátor, znie­sol kúsok toho svet­la medzi ľudí a pri rie­ke Araks pokrs­til Arménskeho krá­ľa Tiridatesa — z jeho krá­ľov­stva sa tak sta­la prvá kres­ťan­ská kra­ji­na na sve­te. Hovorí sa, že to svet­lo na vrcho­le stá­le je. Ale vraj ho uvi­dia len tí s čis­tou dušou a lás­ka­vým srd­com.

Keď prvé ran­né lúče zača­li ponad pokoj­nú hla­di­nu roz­há­ňať ľado­vý vánok, zo sta­nu sa ozval jem­ný hlá­sok.

„Mama… mama…“ drob­ná rúč­ka ťaha­la Zuzku von zo spa­cá­ku, von za svet­lom. „Ahój Dorotka. Dobré rán­ko!“ Zuzka hneď vsta­la a otvo­ri­la stan. Dorotka zve­da­vo sle­do­va­la ako vybe­rá horák, hrn­ce a vša­ko­va­ké ďal­šie veci, kto­ré ešte nevie pome­no­vať. „Ťám… ťám…“ prs­tom uka­zo­va­la na mis­ky a žia­ri­vý­mi očka­mi túžob­ne poze­ra­la na mamu. „To je mis­ka. Z nej budeš papať kašu aby si dnes vlá­da­la.“ Jednu mis­ku jej poda­la. Dorotka ju pev­ne ucho­pi­la, hlas­no sa smia­la a nad­še­ne s ňou kýva­la mame pop­red oči.

„Ovečky. Pozri mama. Pozri tam sú oveč­ky!” Alžbetka vyliez­la zo sta­nu a uka­zo­va­la hore na nebo — ako také bie­le oveč­ky sa tam zbie­ha­li malé oblá­či­ky a ute­ka­li k sop­ke.

„Musíme ísť!“

Zuzka rých­lo zaba­li­la čajík a jed­lo, kto­ré pri­pra­vi­la. Obliekla diev­ča­tá a nalo­ži­la ich do bato­hov. Pritom stá­le sle­do­va­la oblo­hu nad nami — tie oveč­ky už nebo­li také bie­le, rých­lo pri­bú­da­li a zväč­šo­va­li sa. Na očiach jej bolo vid­no drob­ný nepo­koj, no odhod­la­ne a s úsme­vom zodvih­la na ple­cia malú Dorotku. Zobral som Alžbetku a vyra­zi­li sme za zázrač­ným svet­lom — na vrchol štvor­ti­sí­co­vej sop­ky.

Obloha sa rých­lo zme­ni­la. Ovečky vyhna­lo stá­do divých čier­nych koní a s nimi pri­šiel sil­ný ľado­vý vie­tor. Alžbetka s Dorotkou spa­li. Boli sme asi tri­ti­síc­se­dem­sto met­rov nad morom keď Zuzka zra­zu zasta­vi­la. Uprene poze­ra­la na vrchol miz­nú­ci v mra­koch a opie­ra­júc sa ruka­mi o kole­ná pove­da­la: „Ja neviem…“ rých­lo a zhl­bo­ka dýcha­la, „či to zvlád­nem.“ Vtedy sa z môj­ho bato­hu ozval vese­lý hlá­sok: „Hijó koník, hijó!“ Alžbetka sa zobu­di­la a ťaha­la ma za vla­sy ako za opra­ty. „Mama pozri! Pozri ako ja idem na koní­ko­vi,” nad­ska­ko­va­la a hlas­no sa smia­la. Zuzka hneď zabud­la že led­va sto­jí na nohách.

„Daj ju dole…“ stá­le zhl­bo­ka dýcha­la. „Oblečiem ju a dám jej čajík.” Vybrala ter­mos­ku, otvo­ri­la ju a poda­la Alžbetke aby sa napi­la. Vytiahla aj malú pápe­ro­vú bun­du: „Jedna rúč­ka, dru­há rúč­ka, ešte ťa zapnem… a môžeš ísť nas­päť na koní­ka“.

Sto met­rov pod vrcho­lom nás úpl­ne pohl­ti­li tma­vé mra­ky. Teraz už nebo­lo vid­no vôbec nič. Aspoň že vie­tor nezo­sil­ňo­val. Zuzka poma­ly pre­kla­da­la jed­nu nohu pred dru­hú — nad­mor­ská výš­ka ju stá­le viac a viac obe­ra­la o dych. Iba občas, keď na moment zasta­vi­la, upre­ne na mňa pozre­la. Videl som že už má dosť, no stá­le mala v očiach nádej. Pomaly krá­ča­la a dúfa­la, že na vrcho­le pred­sa bude to svet­lo. A že tam s Dorotkou na ple­ciach dôj­de. 

„Ňam ňám!“ ozva­lo sa jej spo­za hla­vy. Dorotka sa zobu­di­la a ráz­ne si pýta­la papať. „Tu máš mňam­ku.“ Zuzka zasta­vi­la, z vrec­ka jej poda­la ovoc­nú tyčin­ku a cez ple­ce sa na ňu pous­mia­la. Kde-tu bolo počuť jem­né klop­nu­tie, ako keď na sklo pad­ne zrn­ko pies­ku. Zrazu tých klop­nu­tí pri­bú­da­lo. „Krúpy!“ Rýchlo sme zlo­ži­li bato­hy. Natiahli sme pláš­ten­ky a s vypä­tím všet­kých síl sme poma­ly krá­ča­li ďalej — na vrcho­le mal byť z lávo­vých kame­ňov vys­kla­da­ný malý prí­stre­šok. Do tvá­rí nám v sil­nom vet­re šla­ha­li drob­né kús­ky ľadu, ako keby nás nie­kto pichal ihlič­ka­mi. Alžbetka a Dorotka, scho­va­né pod pláš­ten­ka­mi, cez malé okien­ka z bato­hov zve­da­vo sle­do­va­li ako z oblo­hy pada­jú drob­né bie­le guľôč­ky.

„Aha! Tam je!“ Zuzka uka­zo­va­la na kopu skál trid­sať met­rov pred nami. Vošli sme dnu.

Krúpy rých­lo pre­šli. Ostal iba hukot vet­ra a vša­de naoko­lo sivé nič strá­ca­jú­ce sa v obla­koch. Takmer šty­ri­ti­síc met­rov nad morom, na juž­nom vrcho­le sop­ky Aragats, nebo­lo po zázrač­nom svet­le ani sto­py.

„A toto je čo mama?“ Alžbetka uka­zo­va­la prs­tom na bie­ly obal v Zuzkinej ruke. „To sú vrec­kov­ky. Pomôžeš mi pre­ba­liť Dorotku?“ Alžbetka ich schmat­la a zača­la jed­nu po dru­hej vyťa­ho­vať. „Jedna sta­čí Alžbetka,“ Zuzka pozbie­ra­la vrec­kov­ky nas­päť do oba­lu, pre­stre­la svo­ju bun­du na dre­ve­né dosky a Dorotku rých­lo pre­ba­li­la.

„Ste na naj­vyš­šej hore Arménska,“ hla­di­la ich po líč­kach a s lás­kou na ne poze­ra­la. Alžbetka ani Dorotka nič neho­vo­ri­li. Len sa chi­cho­ta­li. Vietor sa utí­šil a mra­ky zača­li rých­lo stú­pať. Všade naoko­lo bolo zra­zu zvlášt­ne ticho. Zodvihla Dorotku, chy­ti­la Alžbetku za ruku a spo­lu vyšli von. Ukázal sa obrov­ský krá­ter posia­ty zbyt­ka­mi sne­hu a postup­ne aj všet­ky šty­ry vrcho­ly — celý Aragats. 

„Nevidím! Mama ja nevi­dím!“ Alžbetke pad­la čiap­ka cez oči a hneď sa rozp­la­ka­la. Zuzka posa­di­la Dorotku na zem, kľak­la si pred Alžbetku a pod­vih­la jej čiap­ku: „Kuk! Už vidíš,“ utre­la jej slzy a usmie­va­la sa na ňu. Ako tak na seba hľa­de­li, zra­zu sa v Alžbetkiných očiach zja­vi­lo jas­né svet­lo. Keď sa oto­či­la k Dorotke, mala v očiach to svet­lo tiež. Zuzka s pod­vi­hnu­tým obo­čím na ne udi­ve­ne poze­ra­la, až kým si neuve­do­mi­la, že je to len odraz. „Pozri mama. Pozri tam je slnieč­ko,“ Alžbetka prs­tom uka­zo­va­la mame poza chr­bát. Otočila hla­vu a naozaj — jas­ný lúč svet­la zišiel spo­me­dzi sivých mra­kov a zasvie­til rov­no pod naj­vyš­ší vrchol sop­ky.

Znova sa začal dví­hať vie­tor. Pomaly roz­fu­ko­val mra­ky a zho­ra pre­svi­ta­li ďal­šie a ďal­šie lúče. Zuzka pokoj­ne odpí­ja­la z tep­lé­ho čaju a zadu­ma­ne sle­do­va­la ako sa nad nami začí­na otvá­rať nebo. „Ja behám! Pozri ja behám,” Alžbetka ská­ka­la oko­lo vežič­ky z lávo­vých kame­ňov a Dorotka na zemi nad­še­ne ťuka­la malý­mi kamien­ka­mi o seba. Keď Zuzka dopi­la posled­ný dúšok čaju, pozre­la na mňa a nená­pad­ne sa pous­mia­la. Akoby to zázrač­né svet­lo naozaj našla.

Prečítaj si jed­no­du­chý recept na chut­ný a zdra­vý šíp­ko­vý džem od mamy Zuzky tu: Šípkový džem

KomentáreZatvoriť komentáre

6 Comments

Napíš komentár