Michala Hrnčiarová: Keď už rajčiny, tak aj papriky, a keď papriky, tak aj baklažán, či tekvica

Založila prvý cowor­king s det­ským kúti­kom na Slovensku a jej meno sa spá­ja s témou „urban gar­de­ning“. Ukrýva tiež úprim­ný prí­beh mla­dej mat­ky a odváž­nej ženy, kto­rá sa nebá­la plniť si sny. Michala Hrnčiarová.

Michala Hrnčiarová

„Prvý syn je Jonáš. Druhý Emil.“

Emil z Lunebergy? Pýtam sa a Miška pri­ky­vu­je.

„Chcela som však Tristana. Vlastne som aj Tristana poro­di­la. Ale Tristana mi zobra­li, aby ho odvá­ži­li. Keď zavo­la­li par­tne­ra, uká­za­li mu Tristana a spý­ta­li sa, ako sa bude volať. A on pove­dal, že Emil.“

Miška sa na celú zasa­dač­ku nahlas rozo­sme­je. A ja tuším, že ten­to roz­ho­vor bude plný ori­gi­nál­nych prí­hod zo živo­ta. 

Vieš, čo ješ

Miškin prí­beh ma oča­ril prá­ve svo­jou spon­tán­nos­ťou a odva­hou. Jej húžev­na­tosť pus­tiť sa do plne­nia vlast­ných snov je priam nákaz­li­vá. 

„Bývam na tej istej uli­ci celý svoj život. Predtým som býva­la v byte, kto­rý bol oto­če­ný na sever­nú stra­nu. Balkón bol úpl­ne tma­vý, v živo­te tam nezas­vie­ti­lo sln­ko. A nikdy by mi nena­pad­lo čokoľ­vek pes­to­vať v takých­to pod­mien­kach. Ale keď­že som sa pre­sťa­ho­va­la na opač­nú stra­nu, a teda môj bal­kón je orien­to­va­ný na juh, je slneč­ný, svet­lý, krás­ny, tak to si pros­te auto­ma­tic­ky žia­da­lo,“ spo­mí­na na pôvod záľu­by, kto­rej sa venu­je už 8 rokov. 

Michala Hrnčiarová

„Otázka však bola jas­ná. Čo pes­to­vať? A keď­že mám aver­ziu voči muš­ká­tom, …“

Averzia voči muš­ká­tom? Nenechám ju doho­vo­riť a vybuch­nem smie­chom teraz ja. 

„Keď som bola malá, moja teta straš­ne veľa faj­či­la v byte a vša­de mala muš­ká­ty. Dodnes si pamä­tám ten zápach muš­ká­tov a ciga­riet,“ krčí nosom, ako­by tú magic­kú kom­bi­ná­ci­ou zací­ti­la opäť. 

„Začali sme teda raj­či­na­mi — keď už raj­či­ny, tak aj pap­ri­ky, a keď pap­ri­ky, tak aj bak­la­žán, či tek­vi­ca. A tak­to postup­ne sme skú­ša­li pes­to­vať všet­ko mož­né, na čo si len spo­me­nieš. Teraz naprí­klad pes­tu­jem veľa fíg — lebo sú v obcho­doch prí­liš dra­hé. A navy­še ich zbož­ňu­jem,“ vyme­nú­va.

V duchu spo­mí­nam na moje expe­ri­men­ty s bazal­kou na para­pe­te pre­na­ja­tej izby, kto­rá to asi po týžd­ni vzda­la…

Michala Hrnčiarová

„Dôvodov, pre­čo sa pus­tiť do pes­to­va­nia vlast­nej zele­ni­ny a ovo­cia na bal­kó­ne je mno­ho. V prvom rade, bal­kón vyze­rá naozaj prí­jem­nej­šie, keď tam nie­čo ras­tie, ako keď tam iba sušíš prád­lo. Vypestované potra­vi­ny sú eko­lo­gic­ké, bez pou­ži­tia postre­kov, hno­jív. Jednoducho vieš, čo ješ. Navyše, je to dob­ré aj pre ope­ľo­va­čov a našu prí­ro­du. Ak máš die­ťa, tak má pria­mu mož­nosť si nie­čo vyskú­šať vypes­to­vať a zis­tiť, ako to ras­tie. Často sa mi však stá­va, že ani dospe­lí nepoz­na­jú zákla­dy pes­to­va­nia a oslo­vu­jú ma so základ­ný­mi otáz­ka­mi. Akoby sme úpl­ne stra­ti­li schop­nosť si nie­čo vypes­to­vať,“ vysvet­ľu­je mla­dá pes­to­va­teľ­ka. 

Tehotenstvo trvá strašne dlho. Našťastie

„Mala som 25. Práve som skon­či­la ško­lu. Konečne full time prá­ca, jed­no­du­cho krás­ny dospe­lác­ky svet! Chodíš do prá­ce, robíš veci, kto­ré chceš, môžeš ces­to­vať, …“ s nos­tal­gi­ou vyme­nú­va všet­ky pri­vi­lé­giá mla­dej ženy. 

Michala Hrnčiarová

„Proste všet­ko to super. A mesiac na to zis­tíš, že si tehot­ná. Našťastie to teho­ten­stvo trvá naozaj dlho. Človek má úžas­ný pries­tor si všet­ky veci pre­mys­lieť, veľa toho zaria­diť.“ 

„My sme v tom čase býva­li v pod­náj­me, nema­li sme auto, ani jeden z nás nešo­fé­ro­val, nema­li sme žiad­ne úspo­ry. Boli sme mla­dí. A pri­ro­dze­ne veľ­mi vystra­še­ní.“

Miška oto­čí pohľad sme­rom k oknu a tro­chu zváž­nie. 

„Myslím si však, že často­krát potre­bu­je­me neja­ké to poštuc­hnu­tie, aby sme sa roz­hý­ba­li a nie­čo spra­vi­li. A tak, keď sa naro­dil Jonáško, sťa­ho­va­li sme sa už do vlast­né­ho bytu, mali sme auto, pria­teľ oprá­šil vodi­čák, mal inú prá­cu. A to všet­ko sa sta­lo za tých 7–8 mesia­cov,“ vysy­pe úspe­chy mla­dé­ho páru pri­pra­ve­né­ho na rodi­čov­skú rolu.

„Pamätám si, že som v tom čase mala obrov­skú pani­ku z takých základ­ných vecí. Ako naprí­klad ja doká­žem „hand­lo­vať“ neja­ké die­ťa? Ja som vlast­ne v živo­te pred­tým nija­ké bábät­ko nedr­ža­la na rukách. Navyše, veď tie deti sú šia­le­ne malé.“

Michala Hrnčiarová

„A tak som si nakú­pi­la kniž­ky, číta­la som člán­ky, poze­ra­la videá, sna­ži­la som sa na to neja­ko svoj­po­moc­ne pri­pra­viť. Hoci, veľ­mi ťaž­ko sa na to pri­pra­vu­je, keď chý­ba tá živá pomôc­ka,“ popi­su­je prvé mesia­ce príp­ra­vy na rodi­čov­stvo. 

Miška v tej bie­lej miest­nos­ti so škol­ským nábyt­kom pôso­bí úprim­ne a auten­tic­ky.

„Pamätám si, ako­by to bolo teraz, keď som sa po prí­cho­de domov z nemoc­ni­ce ocit­la medzi štyr­mi ste­na­mi sama so synom. Bol to pre mňa obrov­ský šok. Vôbec som netu­ši­la, ako budem ďalej tak­to žiť. Že som tu s neja­kým bábät­kom, kto­ré mi vôbec nero­zu­mie a ja nero­zu­miem jemu. Navyše, stá­le potre­bu­je, aby som pre neho nie­čo robi­la. Raz pre­ba­ľo­va­la, potom kŕmi­la, pre­zlie­ka­la, išla von kočí­ko­vať. Ale ja som nema­la chuť sa len tak bez­cieľ­ne potu­lo­vať po síd­lis­ku. Bola som z toho jed­no­du­cho úpl­ne zúfa­lá,“ roz­prá­va na jeden dych. 

V tých­to opi­soch je fakt skve­lá. Zmätenie a strach sa jej dokon­ca stá­le odrá­ža­jú na tvá­ri. Mám pocit, ako­by som v tej miest­nos­ti plnej pro­ti­chod­ných poci­tov čerstvej mami­ny prá­ve stá­la s ňou.

„Pre mňa to bolo veľ­mi ťaž­ké obdo­bie. Väčšinu času si jed­no­du­cho s die­ťa­ťom doma sama. Môžeš ísť síce na ihris­ko, môžeš sa roz­prá­vať s neja­ký­mi iný­mi mama­mi, ale v zása­de máš s nimi spo­loč­né to, že ste poro­di­li die­ťa v rov­na­kom čase. To je všet­ko. Sú to také nepri­ro­dze­né väz­by. Takže tie dni boli cel­kom dlhé.“

Na chví­ľu stí­ši hlas. Ticho pre­ru­šu­je píš­ťal­ka z det­ské­ho ihris­ka pod oknom. Hrajú sa tam deti čle­nov Miškinho cowor­kin­gu. Ostrý pis­kot ju ako­si pre­bu­dí zo spo­mie­nok, nahlas sa nadých­ne a pokra­ču­je ďalej.

Ako nezabudnúť, kto som

„Vtedy mi veľ­mi pomoh­lo, že mi vte­daj­ší zamest­ná­va­teľ umož­nil robiť z domu. Pracovala som ako koor­di­ná­tor­ka vzde­lá­va­cích akti­vít a zod­po­ved­nosť za cel­kom veľ­ký pro­jekt mi pomoh­la dostať sa z toho zača­ro­va­né­ho kolo­be­hu mater­ských povin­nos­tí. Malý Jonáš bol navy­še skve­lé die­ťa, rých­lo sme si vytvo­ri­li svoj režim. Konečne som mala pocit, že sa men­tál­ne tro­chu namá­ham a pra­cov­ne nestag­nu­jem,“ vykres­ľu­je krí­zu mla­dej mamy, kto­rá chce­la mať pred sebou celý svet.

Michala Hrnčiarová

Zisťujem, že Mišku naozaj čaka­lo kre­a­tív­ne obdo­bie. Pracovne sa posu­nu­la do pro­jek­to­vé­ho tímu Globsec (fórum glo­bál­nej bez­peč­nos­ti), kde mala na zod­po­ved­nos­ti ľud­ské zdro­je a nábor viac ako 100 dob­ro­voľ­ní­kov. 

To svo­je pra­vé mies­to pod sln­kom si však našla až v kre­a­tív­nom tíme Starej Tržnice, kde pôso­bi­la nece­lé 2 roky. Až kým sa jej nena­ro­dil Tristan. Teda Emil.

Práca v Starej Tržnici ju úpl­ne pohl­ti­la a hlav­ne veľ­mi bavi­la.

„Vlastná situ­ácia ma však po dru­hom syno­vi pri­nú­ti­la zamys­lieť sa nad tým, ako sa doká­žem naďa­lej veno­vať tým veciam, do kto­rých som zapo­je­ná a tiež Emilovi. A tak vzni­kol nápad zalo­žiť cowor­king s det­ským kúti­kom, kto­rý som zača­la roz­ví­jať, keď mal Emil tri mesia­ce. A keď mal pol roka, tak sme pod­pi­so­va­li zmlu­vu na pre­ná­jom s Nadáciou Cvernovka.“

Očarila ju budo­va opus­te­nej ško­ly. Priestor bol veľ­mi svet­lý, slneč­ný, v oko­lí množ­stvo zele­ne. 

„Keď sa spät­ne pozriem na tie foto­gra­fie roz­bi­tých stien, trčia­cich káb­lov a vytr­ha­né­ho lino­lea, tak nechá­pem, čím si ma to moh­lo tak­to zís­kať. Akosi som však cíti­la, že to je ono,“ opi­su­je začiat­ky.

Priestor musel prejsť obrov­skou rekon­štruk­ci­ou, meni­lo sa v ňom úpl­ne všet­ko — ste­ny, pod­la­hy, elek­tri­na, trva­lo to nie­koľ­ko mesia­cov. 

„Emil bol stá­le so mnou. Ako malé bato­ľa tak cho­dil na všet­ky stret­nu­tia. Sedel v stre­de sto­la, kým my sme rie­ši­li pôdo­ry­sy.“

Z jej úsme­vu cítiť, že je na ten­to husár­sky počin úprim­ne hrdá. Hoci sama to nech­ce pri­znať a neus­tá­le sa zamýš­ľa nad tým, ako to tu vylep­šiť.

Keď tebe samej nefunguje to, čo robíš pre druhých

“Už v pred­chá­dza­jú­cej prá­ci v Starej trž­ni­ci som si uve­do­mi­la, že mno­hí rodi­čia nepot­re­bu­jú dať die­ťa do škôl­ky na 10 ale­bo 12 hodín. Jedná sa hlav­ne o fre­e­lan­ce­rov, kto­rí pra­cu­jú na rôz­nych pro­jek­toch. Im čas­to sta­čia 3–4 hodi­ny času, kým odpí­šu na emai­ly, poroz­mýš­ľa­jú, nie­čo nakres­lia, posu­nú pro­jekt ďalej. A násled­ne majú celý zvy­šok dňa na to, aby boli so svo­jím die­ťa­ťom. Zároveň tak nema­jú výčit­ky sve­do­mia, že ho nie­ko­mu odo­vzda­li na celý deň. Navyše sú pokoj­nej­ší, lebo doobe­du sa pra­cov­ne rea­li­zo­va­li a nemys­le­li iba na všet­ky tie det­ské témy,“ vysvet­ľu­je svoj biz­nis model Miška. 

Michala Hrnčiarová

Verím, že tak pomoh­la mno­hým rodi­nám s prob­lé­mom, kto­rý si zaži­la na vlast­nej koži. A tak, keď mal Emil 12 mesia­cov, v cowor­kin­gu otvo­ri­li det­ský klub. Mal byť jed­ným z prvých čle­nov. Žiaľ, nesta­lo sa tak. Strašne pla­kal a cítil sa odstr­če­ný. 

„Vtedy som dosta­la sil­nú fac­ku. Uvedomila som si, že ja idem robiť nie­čo pre iných, ale mne samej to nefun­gu­je. Lebo moje vlast­né die­ťa tam nech­ce byť.“ 

Aj na zákla­de tej­to skú­se­nos­ti zme­ni­li mini­mál­ny vek škôl­ka­rov z 12 na 18 mesia­cov, kedy sú už viac pri­pra­ve­ní tak­to sa adap­to­vať.

„Keď mal Emil 18 mesia­cov, pri­nies­la som ho do cowor­kin­gu na dru­hý pokus. A zra­zu sa mu tam tak páči­lo, že nech­cel odísť domov. Jednoducho potre­bo­val ešte pod­rásť, dozrieť.“ 

Dnes majú vyše 60 čle­nov, kto­rí dochá­dza­jú z celej Bratislavy, Svätého Jura či Modry. A tak majú v plá­ne otvá­rať ďal­šie cowor­kin­gy s det­ský­mi klub­mi, keď­že záu­jem je stá­le väč­ší ako doká­žu pokryť. 

V kre­a­tív­nych pries­to­roch navy­še pra­vi­del­ne orga­ni­zu­jú množ­stvo vzde­lá­va­cích a roz­vo­jo­vých akti­vít pre čle­nov a verej­nosť. Svoj pries­tor si tam nachá­dza­jú aj works­ho­py o bal­kó­no­vom pes­to­va­ní, kde môže Miška zdie­ľať svo­je nie­koľ­ko­roč­né skú­se­nos­ti. 

Coworking Cvernovka funguje

Ideme na obhliad­ku Coworkingu Cvernovka. Z tera­sy je nád­her­ný výhľad na celé oko­lie Malých Karpát. Pýtam sa Mišky: ‚Aký je to pocit, zbie­rať ovo­cie tej­to prá­ce?‘ Mierne sa začer­ve­ná a s pova­hou neus­tá­le­ho kri­ti­ka ma zava­lí množ­stvom nápa­dov na vylep­še­nie. Táto aktív­na žena si snáď nikdy neod­dých­ne.

Michala Hrnčiarová

Kráčame pome­dzi sto­ly v spo­loč­nom pries­to­re, kde za počí­tač­mi sedí vyše desať mla­dých ľudí. Miestnosť je útul­ná, zele­né kve­ty na dre­ve­ných regá­loch jej dodá­va­jú hips­ter­ský vzhľad.

Dole na ihris­ku v pies­ku šan­tí aj Emil. Uvažujem, že meno Tristan by mu tiež pri­sta­lo. 

Miška s akým­si zeno­vým poko­jom a nená­pad­ným úsme­vom na tvá­ri pozo­ru­je šan­tia­ce deti. 

„Musím sa ešte vrá­tiť k tej otáz­ke, kto­rú si sa ma opý­ta­la na tera­se,“ pre­ru­ší naše ticho.

„Keď sme pre­chá­dza­li cez spo­loč­ný pries­tor a ja som zba­da­la tie mami­ny a tati­nov, kto­rí sem cho­dia už rok či dva, pocí­ti­la som radosť z toho, že im tak­to nasta­ve­ný kon­cept fun­gu­je a pomá­ha,“ hneď sa však sama zasta­ví a opäť na nej vid­no ako roz­mýš­ľa, čo by moh­la zlep­šiť.

Michala Hrnčiarová

Fotografie: Marek Švančara

Viac infor­má­cií o samot­nom cowor­ku náj­deš na Coworking Cvernovka, pre­hľad aktu­ál­nych uda­los­tí si môžeš pozrieť tu. Ak hľa­dáš inšpi­rá­ciu pre svoj bal­kón, kli­kaj na foresterblog.sk.

Napíš email, občas ti pošleme najlepšie príbehy a rozhovory z Pure Nuts magazínu.

KomentáreZatvoriť komentáre

Napíš komentár