Michala Hrnčiarová: Keď už rajčiny, tak aj papriky a baklažán či tekvica

Založila prvý coworking s detským kútikom na Slovensku a jej meno sa spája s témou „urban gardening“. Ukrýva tiež úprimný príbeh mladej matky a odvážnej ženy, ktorá sa nebála plniť si sny. Michala Hrnčiarová.

Michala Hrnčiarová: Keď už rajčiny, tak aj papriky a baklažán či tekvica

Založila prvý coworking s detským kútikom na Slovensku a jej meno sa spája s témou „urban gardening“. Ukrýva tiež úprimný príbeh mladej matky a odvážnej ženy, ktorá sa nebála plniť si sny. Michala Hrnčiarová.

„Prvý syn je Jonáš. Druhý Emil.“

Emil z Lunebergy? Pýtam sa a Miška prikyvuje.

„Chcela som však Tristana. Vlastne som aj Tristana porodila. Ale Tristana mi zobrali, aby ho odvážili. Keď zavolali partnera, ukázali mu Tristana a spýtali sa, ako sa bude volať. A on povedal, že Emil.“

Miška sa na celú zasadačku nahlas rozosmeje. A ja tuším, že tento rozhovor bude plný originálnych príhod zo života. 

Výdatné smútičko
Konečne také, ktoré nepotrebuješ dotláčať maslovým chlebom s lekvárom. Navyše do neho pohodlne skryješ aj za hrsť špenátu.

- RÝCHLE
- CHUTNÉ
- ZDRAVÉ
Chcem eBook ZDARMA

Vieš, čo ješ

Miškin príbeh ma očaril práve svojou spontánnosťou a odvahou. Jej húževnatosť pustiť sa do plnenia vlastných snov je priam nákazlivá. 

„Bývam na tej istej ulici celý svoj život. Predtým som bývala v byte, ktorý bol otočený na severnú stranu. Balkón bol úplne tmavý, v živote tam nezasvietilo slnko. A nikdy by mi nenapadlo čokoľvek pestovať v takýchto podmienkach. Ale keďže som sa presťahovala na opačnú stranu, a teda môj balkón je orientovaný na juh, je slnečný, svetlý, krásny, tak to si proste automaticky žiadalo,“ spomína na pôvod záľuby, ktorej sa venuje už 8 rokov. 

„Otázka však bola jasná. Čo pestovať? A keďže mám averziu voči muškátom, …“

Averzia voči muškátom? Nenechám ju dohovoriť a vybuchnem smiechom teraz ja. 

„Keď som bola malá, moja teta strašne veľa fajčila v byte a všade mala muškáty. Dodnes si pamätám ten zápach muškátov a cigariet,“ krčí nosom, akoby tú magickú kombináciou zacítila opäť. 

„Začali sme teda rajčinami – keď už rajčiny, tak aj papriky, a keď papriky, tak aj baklažán, či tekvica. A takto postupne sme skúšali pestovať všetko možné, na čo si len spomenieš. Teraz napríklad pestujem veľa fíg — lebo sú v obchodoch príliš drahé. A navyše ich zbožňujem,“ vymenúva.

V duchu spomínam na moje experimenty s bazalkou na parapete prenajatej izby, ktorá to asi po týždni vzdala…

„Dôvodov, prečo sa pustiť do pestovania vlastnej zeleniny a ovocia na balkóne je mnoho. V prvom rade, balkón vyzerá naozaj príjemnejšie, keď tam niečo rastie, ako keď tam iba sušíš prádlo. Vypestované potraviny sú ekologické, bez použitia postrekov, hnojív. Jednoducho vieš, čo ješ. Navyše, je to dobré aj pre opeľovačov a našu prírodu. Ak máš dieťa, tak má priamu možnosť si niečo vyskúšať vypestovať a zistiť, ako to rastie. Často sa mi však stáva, že ani dospelí nepoznajú základy pestovania a oslovujú ma so základnými otázkami. Akoby sme úplne stratili schopnosť si niečo vypestovať,“ vysvetľuje mladá pestovateľka. 

Tehotenstvo trvá strašne dlho. Našťastie

„Mala som 25. Práve som skončila školu. Konečne full time práca, jednoducho krásny dospelácky svet! Chodíš do práce, robíš veci, ktoré chceš, môžeš cestovať, …“ s nostalgiou vymenúva všetky privilégiá mladej ženy. 

„Proste všetko to super. A mesiac na to zistíš, že si tehotná. Našťastie to tehotenstvo trvá naozaj dlho. Človek má úžasný priestor si všetky veci premyslieť, veľa toho zariadiť.“ 

„My sme v tom čase bývali v podnájme, nemali sme auto, ani jeden z nás nešoféroval, nemali sme žiadne úspory. Boli sme mladí. A prirodzene veľmi vystrašení.“

Miška otočí pohľad smerom k oknu a trochu zvážnie. 

„Myslím si však, že častokrát potrebujeme nejaké to poštuchnutie, aby sme sa rozhýbali a niečo spravili. A tak, keď sa narodil Jonáško, sťahovali sme sa už do vlastného bytu, mali sme auto, priateľ oprášil vodičák, mal inú prácu. A to všetko sa stalo za tých 7-8 mesiacov,“ vysype úspechy mladého páru pripraveného na rodičovskú rolu.

„Pamätám si, že som v tom čase mala obrovskú paniku z takých základných vecí. Ako napríklad ja dokážem „handlovať“ nejaké dieťa? Ja som vlastne v živote predtým nijaké bábätko nedržala na rukách. Navyše, veď tie deti sú šialene malé.“

„A tak som si nakúpila knižky, čítala som články, pozerala videá, snažila som sa na to nejako svojpomocne pripraviť. Hoci, veľmi ťažko sa na to pripravuje, keď chýba tá živá pomôcka,“ popisuje prvé mesiace prípravy na rodičovstvo. 

Miška v tej bielej miestnosti so školským nábytkom pôsobí úprimne a autenticky.

„Pamätám si, akoby to bolo teraz, keď som sa po príchode domov z nemocnice ocitla medzi štyrmi stenami sama so synom. Bol to pre mňa obrovský šok. Vôbec som netušila, ako budem ďalej takto žiť. Že som tu s nejakým bábätkom, ktoré mi vôbec nerozumie a ja nerozumiem jemu. Navyše, stále potrebuje, aby som pre neho niečo robila. Raz prebaľovala, potom kŕmila, prezliekala, išla von kočíkovať. Ale ja som nemala chuť sa len tak bezcieľne potulovať po sídlisku. Bola som z toho jednoducho úplne zúfalá,“ rozpráva na jeden dych. 

Zdravé vtáčie mlieko? WTF?
Aj ty si videla ten recept na zdravé vtáčie mlieko? Dobrá blbosť. Tu máš radšej návod na kokosovú verziu bez výčitiek.

Stiahni si eBook, v ktorom nájdeš 7 rýchlych, chutných a zdravých receptov pre pohodové rána s celou rodinou.
Chcem eBook ZDARMA

V týchto opisoch je fakt skvelá. Zmätenie a strach sa jej dokonca stále odrážajú na tvári. Mám pocit, akoby som v tej miestnosti plnej protichodných pocitov čerstvej maminy práve stála s ňou.

„Pre mňa to bolo veľmi ťažké obdobie. Väčšinu času si jednoducho s dieťaťom doma sama. Môžeš ísť síce na ihrisko, môžeš sa rozprávať s nejakými inými mamami, ale v zásade máš s nimi spoločné to, že ste porodili dieťa v rovnakom čase. To je všetko. Sú to také neprirodzené väzby. Takže tie dni boli celkom dlhé.“

Na chvíľu stíši hlas. Ticho prerušuje píšťalka z detského ihriska pod oknom. Hrajú sa tam deti členov Miškinho coworkingu. Ostrý piskot ju akosi prebudí zo spomienok, nahlas sa nadýchne a pokračuje ďalej.

Ako nezabudnúť, kto som

„Vtedy mi veľmi pomohlo, že mi vtedajší zamestnávateľ umožnil robiť z domu. Pracovala som ako koordinátorka vzdelávacích aktivít a zodpovednosť za celkom veľký projekt mi pomohla dostať sa z toho začarovaného kolobehu materských povinností. Malý Jonáš bol navyše skvelé dieťa, rýchlo sme si vytvorili svoj režim. Konečne som mala pocit, že sa mentálne trochu namáham a pracovne nestagnujem,“ vykresľuje krízu mladej mamy, ktorá chcela mať pred sebou celý svet.

Zisťujem, že Mišku naozaj čakalo kreatívne obdobie. Pracovne sa posunula do projektového tímu Globsec (fórum globálnej bezpečnosti), kde mala na zodpovednosti ľudské zdroje a nábor viac ako 100 dobrovoľníkov. 

To svoje pravé miesto pod slnkom si však našla až v kreatívnom tíme Starej Tržnice, kde pôsobila necelé 2 roky. Až kým sa jej nenarodil Tristan. Teda Emil.

Práca v Starej Tržnici ju úplne pohltila a hlavne veľmi bavila.

„Vlastná situácia ma však po druhom synovi prinútila zamyslieť sa nad tým, ako sa dokážem naďalej venovať tým veciam, do ktorých som zapojená a tiež Emilovi. A tak vznikol nápad založiť coworking s detským kútikom, ktorý som začala rozvíjať, keď mal Emil tri mesiace. A keď mal pol roka, tak sme podpisovali zmluvu na prenájom s Nadáciou Cvernovka.“

Očarila ju budova opustenej školy. Priestor bol veľmi svetlý, slnečný, v okolí množstvo zelene. 

„Keď sa spätne pozriem na tie fotografie rozbitých stien, trčiacich káblov a vytrhaného linolea, tak nechápem, čím si ma to mohlo takto získať. Akosi som však cítila, že to je ono,“ opisuje začiatky.

Priestor musel prejsť obrovskou rekonštrukciou, menilo sa v ňom úplne všetko — steny, podlahy, elektrina, trvalo to niekoľko mesiacov. 

„Emil bol stále so mnou. Ako malé batoľa tak chodil na všetky stretnutia. Sedel v strede stola, kým my sme riešili pôdorysy.“

Z jej úsmevu cítiť, že je na tento husársky počin úprimne hrdá. Hoci sama to nechce priznať a neustále sa zamýšľa nad tým, ako to tu vylepšiť.

Keď tebe samej nefunguje to, čo robíš pre druhých

„Už v predchádzajúcej práci v Starej tržnici som si uvedomila, že mnohí rodičia nepotrebujú dať dieťa do škôlky na 10 alebo 12 hodín. Jedná sa hlavne o freelancerov, ktorí pracujú na rôznych projektoch. Im často stačia 3-4 hodiny času, kým odpíšu na emaily, porozmýšľajú, niečo nakreslia, posunú projekt ďalej. A následne majú celý zvyšok dňa na to, aby boli so svojím dieťaťom. Zároveň tak nemajú výčitky svedomia, že ho niekomu odovzdali na celý deň. Navyše sú pokojnejší, lebo doobedu sa pracovne realizovali a nemysleli iba na všetky tie detské témy,“ vysvetľuje svoj biznis model Miška.

Verím, že tak pomohla mnohým rodinám s problémom, ktorý si zažila na vlastnej koži. A tak, keď mal Emil 12 mesiacov, v coworkingu otvorili detský klub. Mal byť jedným z prvých členov. Žiaľ, nestalo sa tak. Strašne plakal a cítil sa odstrčený. 

„Vtedy som dostala silnú facku. Uvedomila som si, že ja idem robiť niečo pre iných, ale mne samej to nefunguje. Lebo moje vlastné dieťa tam nechce byť.“ 

Aj na základe tejto skúsenosti zmenili minimálny vek škôlkarov z 12 na 18 mesiacov, kedy sú už viac pripravení takto sa adaptovať.

„Keď mal Emil 18 mesiacov, priniesla som ho do coworkingu na druhý pokus. A zrazu sa mu tam tak páčilo, že nechcel odísť domov. Jednoducho potreboval ešte podrásť, dozrieť.“ 

Fakt husté lievance
Lievance tak sýte, že konečne ostane aj pre teba. Za pár dní budeš ľutovať, že si si nezamrazila ešte jednu várku.

- PRIPRAVÍŠ DO 10 MINÚT
- ZBAŠTIA AJ TÍ NAJVÄČŠÍ PREBERAČI
- AJ TATKO SÁM NACHYSTÁ AJ ZJE
Chcem eBook ZDARMA

Dnes majú vyše 60 členov, ktorí dochádzajú z celej Bratislavy, Svätého Jura či Modry. A tak majú v pláne otvárať ďalšie coworkingy s detskými klubmi, keďže záujem je stále väčší ako dokážu pokryť. 

V kreatívnych priestoroch navyše pravidelne organizujú množstvo vzdelávacích a rozvojových aktivít pre členov a verejnosť. Svoj priestor si tam nachádzajú aj workshopy o balkónovom pestovaní, kde môže Miška zdieľať svoje niekoľkoročné skúsenosti. 

Coworking Cvernovka funguje

Ideme na obhliadku Coworkingu Cvernovka. Z terasy je nádherný výhľad na celé okolie Malých Karpát. Pýtam sa Mišky: ‚Aký je to pocit, zbierať ovocie tejto práce?‘ Mierne sa začervená a s povahou neustáleho kritika ma zavalí množstvom nápadov na vylepšenie. Táto aktívna žena si snáď nikdy neoddýchne.

Kráčame pomedzi stoly v spoločnom priestore, kde za počítačmi sedí vyše desať mladých ľudí. Miestnosť je útulná, zelené kvety na drevených regáloch jej dodávajú hipsterský vzhľad.

Dole na ihrisku v piesku šantí aj Emil. Uvažujem, že meno Tristan by mu tiež pristalo. 

Miška s akýmsi zenovým pokojom a nenápadným úsmevom na tvári pozoruje šantiace deti. 

„Musím sa ešte vrátiť k tej otázke, ktorú si sa ma opýtala na terase,“ preruší naše ticho.

„Keď sme prechádzali cez spoločný priestor a ja som zbadala tie maminy a tatinov, ktorí sem chodia už rok či dva, pocítila som radosť z toho, že im takto nastavený koncept funguje a pomáha,“ hneď sa však sama zastaví a opäť na nej vidno ako rozmýšľa, čo by mohla zlepšiť.

Fotografie: Marek Švančara

Viac informácií o samotnom coworku nájdeš na Coworking Cvernovka, prehľad aktuálnych udalostí si môžeš pozrieť tu. Ak hľadáš inšpiráciu pre svoj balkón, klikaj na foresterblog.sk.