100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Snehové putá komunity, ktoré zachraňujú
Charakteristický duch kultúry a komunity severu Britskej Kolumbie zachránil miesto, na ktorom lyžovanie predsa len prežilo.

Keď vysadnete z lietadla na dráhu na severozápadnom regionálnom letisku v Terrace (čo je najpravdepodobnejšia cesta, ako sem doraziť, ak necestujete 15 hodín z Vancouveru), práve tu možno skutočne pocítiť sever Britskej Kolumbie. Najmä ak cestujete z Colorada. Môj prvý nádych čerstvého vzduchu je akýsi chladný, vlhký a bohatý na kyslík. V tento marcový deň sa hmla zdržiava v údoliach, zahaľuje okolie a vznáša sa nad slávnou riekou Skeena, ktorá sa kľukatí okolo štrkových vyvýšených miest na svojej ceste do neďalekého Pacifiku.

Vlhkosť, tmavé drevo, drsné pobrežie, zo všetkého je cítiť… život.

Presne tak som počula ľudí opisovať toto miesto – veľké hory, hlboký sneh a úzka lyžiarska komunita plná domácich. Dobrovoľníci tu poskytujú lokálnym prevádzkam podporu, ktorú potrebujú, aby sa dokázali posúvať a napredovali.

Terrace a Smithers – to sú mestá, v ktorých sa zdržiavame, aby sme mali ľahký prístup k tomu najlepšiemu lyžovaniu v celom regióne – ale sever Britskej Kolumbie, oblasť väčšia ako Kalifornia, dvakrát väčšia ako Spojené kráľovstvo a obývaná menej ako 250 000 ľuďmi, sa tiahne na sever ďalších 500 míľ prevažne neobývanej divočiny až k hraniciam s Yukonom. Je tu dosť miesta pre každého, čo ocenili aj prví obyvatelia – drevorubači, mlynári, banníci, rybári, geodeti a lyžiari v Terrace. Miluje to tu aj náš lyžiarsky sprievodca Hatha Callis. Prvýkrát prišiel do priemyselného centra Terrace pred 10 rokmi.

„Je to magická zmes lokálnej komunity a skvelých možností, ktoré sa dajú robiť vonku,“ hovorí Callis, ktorý lyžuje, bicykluje, kitesurfuje a stará sa o obrovskú záhradu, ktorá po celý rok uspokojuje potreby celej rodiny. „Je to vcelku surová, hornatá krajina na severnom pobreží, ktorá určite nie je pre masy.“

V meste Terrace prší len asi o polovicu menej ako u pobrežných susedov, akým je prístavné mesto Princ Rupert, ale vo výške iba 196 stôp nad morom a 37 míľ od oceánu je to stále mierny dažďový prales. Je to miesto, kde v zime na neďalekom lyžiarskom kopci dosahuje priemerná výška snehu 130 stôp. Dvadsaťdva míľ západne od Terrace, na konci kľukatej a odkrytej prašnej cesty bez zvodidiel, oblasť Shames Mountain ponúka 1 600 vertikálnych stôp lyžovania na ploche viac ako 250 akrov. Snehu je vždy dosť – minulý február nasnežilo 45 palcov za jediný deň. Keď je dostatočne sucho – ako to často býva na tak ďalekom severe – kopec ponúka množstvo prašanu, ale skutočným pôvabom Shames, kde polovica lyžiarov čaká v rade na vleky, je samotný prístup do voľného terénu.

„Súperí s akýmkoľvek lyžiarskym terénom na Rogers Pass, Kootenays, Whistler alebo juhovýchodnej Aljaške a je prístupný priamo z lanovky,“ hovorí Callis. „Nie je tu toľko ľudí a väčšina z nich využíva voľný terén.“

BackcountrySkiingCanada.com rozdeľuje Shames s rozlohou 7 800 akrov na 26 rôznych turistických oblastí rozdelených povodím rieky Shames. Na severe, zostava nádherných horských kotlín hodných aj na stránky heli-skiingu; až po juh plný epických celodenných výletov do málo poznateľných miest, ako je Happy Valley a Valley of Instant Doom. Spojenie hrebeňov, strmého a rôznorodého terénu a snehu, ktorý sa drží ako omietka, vytvára v tejto oblasti lyžiarsky raj. Najbližšie k lyžiarskemu stredisku leží príjemný a mierny terén, ako napríklad Zimicord Trees, Burnt Trees a Waterfall Trees. Odľahlejšie obrovské a zložité alpské terény ako Geronimo Bowl, Hidden Lake, Super Bowl a Mt. Remo lákajú skialpinistov, keď sú vhodné podmienky, čo sa pri tejto snehovej pokrývke často stáva. Ale je tu predovšetkým skvelá komunita, ktorá drží pri sebe.

„Nerobíme tu žiadne veľkolepé scény, nebúchame sa do pŕs, nič v štýle – pozri sa na môj zjazd,“ dodáva. „Mohli ste kľudne zlyžovať ten najväčší a najhorší zjazd a povedať to všetkým v bare, ale nie je to o nič lepšie ako 2-ročné dieťa, ktoré sa v ten deň naučilo plúžiť. Toto je rozdiel medzi Shames a miestami, akými sú Nelson a Whistler. Je to hlavne o rodinnej atmosfére. Nikto sa sem nepríde len tak ukazovať.“

Shames Mountain sa v roku 2011, keď sa spoločnosť My Mountain Co-Op ujala prevádzky a vytvorila prvú neziskovú lyžiarsku oblasť na kontinente, dostala do značnej miery aj do tlače. Keď bývalí majitelia pohrozili, že ak nenájdu kupca, zatvoria Shames Mountain, skupina miestnych lyžiarov vyzbierala necelých 360 000 kanadských dolárov a zachránila svoj domáci kopec. Znížením prevádzky na štyri dni v týždni, udržiavaním nízkych cien (47,62 kanadských dolárov za denný lístok) a spoliehaním sa na dobrovoľníkov, ktorí pomôžu urobiť všetko od vymaľovania chaty až po zapojenie generátora počas rekordného dňa návštev lyžiarov počas minulej sezóny, aby sa udržali toalety v prevádzke. Odvtedy funguje v čiernych číslach, s 20 000 návštevami lyžiarov za sezónu sa drží stabilne. Z veľkej časti za to môže manažér Shames Mountain, Christian Theberge – jediný zamestnanec Shames na plný úväzok.

„V minulej sezóne, keď sme mali skončiť, naše príjmy ozaj vzrástli,“ hovorí Theberge. „Nie sme schopní sa uživiť, ale sme schopní opraviť a zlepšiť našu infraštruktúru. Mám dojem, že sa nám darí lepšie ako 70-tim percentám lyžiarskeho priemyslu.“

Aj keď je to cieľová oblasť pre backcountry lyžiarov, vzdialená poloha znamená aj to, že jej prežitie závisí od miestnej komunity, ktorá je, našťastie, taká lojálna. V minulej sezóne predal Shames 1 350 členstiev za 299 kanadských dolárov pre jednotlivcov a 599 dolárov pre podniky. Ktosi daroval záložný generátor z bowlingovej dráhy, ktorý Theberge vymenil za dva menšie generátory, aby znížil náklady spoločnosti na palivo o 60 percent.

Brian Hall

„To je to, čo skutočne vidíte na tejto našej komunite – hrdosť na vlastníctvo a ochota pomôcť pri prevádzke,“ hovorí Theberge. „Každý sa cíti byť súčasťou lyžiarskej komunity.“

Asi hodinu od Terrace, keď pokračujeme na východ po diaľnici pozdĺž rieky Bulkley, sa klíma dramaticky zmení. Oblačno sa dvíha a odhaľuje vetrom ošľahané vrcholy, jedle a cédre prechádzajú do smrekov a borovíc a dno údolia zapĺňa poľnohospodárska pôda. Za menej ako tri hodiny sme dosiahli východný svah pobrežia. Smithers, horské mestečko so 6 000 obyvateľmi s pseudo-švajčiarskou hlavnou ulicou obklopenou Babine Mountains a horou Hudson Bay. Kombinácia švajčiarskych a holandských prisťahovalcov, prvých obyvateľov, hippies, drevorubačov, baníkov a rastúci počet lyžiarskych nadšencov vytvára rôznorodú komunitu, ktorá udržiava lyžiarsky svah, deväť obchodov s vonkajším vybavením, hŕstku etnických reštaurácií a na čele je progresívny 36-ročný starosta.

Zatiaľ čo lyžujeme v Smithers – Hudson Bay Mountain Resort, priateľskí miestni obyvatelia s nami zdieľajú, prečo to tu tak milujú. „Nemáme veľa snehu, ale pravidelne tu nasneží štyri až šesť centimetrov,“ hovorí miestny, ktorý seba a svoje deti naučil lyžovať na týchto svahoch. Básnil o nepreľudnenom teréne. „Takmer vždy mám každú jazdu len pre seba.“

Dve kotvy a pomalá trojsedačka rezortu Hudson Bay Mountain Resort vytvárajú prístup vo veľkosti 300 akrov a 1 750 vertikálnych stôp. Stredisko funguje štyri dni v týždni na začiatku sezóny, päť dní v týždni vo februári a sedem dní v týždni v marci – lístok má v hodnotu 57 amerických dolárov. Možnosti backcountry sa rozširujú o ďalších 3 000 stôp na vrchol hory Hudson Bay. Kathlyn Flank na vrchole je taká klasika. Ale rekreačná oblasť Hankin-Evelyn Backcountry – 30 minút od Smithers – ponúka skvelé backcountry lyžovanie v tejto oblasti.

Miestny hostiteľ a lyžiar Brian Hall (65) si vysníval myšlienku lyžiarskeho areálu bez lanoviek, našiel 9 300 akrov verejných pozemkov, získal podporu „99,7 percenta“ komunity, zabezpečil provinčné a federálne granty (na kontrolu bezpečnosti lyžiarskych tratí, na postavenie prístrešku a udržiavanie prístupovej cesty) a pristúpil k lyžiarskemu stredisku svojich snov. O sedem rokov neskôr tu bolo 13 zjazdoviek Hankin-Evelyn, väčšina z nich širokých okolo 65 stôp, zmapovaných Kanadskou lavínovou asociáciou a chata na hranici lesa, ktorá ponúka skvelý výjazd na svah.

Po Halle cez Hankin-Evelyn sa po hodine dostávame do chatky, potom sa schováme pred studeným vetrom a rozpálime kachle na drevo. Vnútri nám Hall hovorí, že keby snežilo, zlyžovali by sme svahy Run 8 a Run 8A (tu sú zjazdovky pomenované na konkrétny účel, nie pre tlačové správy). Postupne ideme po hrebeni a pozeráme sa na tie skvelé miesta, ktoré na nás čakajú: žľaby, Morning Bowl, Christmas Tree Bowl, Southside Chutes a Main Bowl. Nikto nikde. Striedavo zanechávame čerstvé stopy.

Od začiatku novembra do začiatku mája tu počas sezóny jazdí až 4 000 lyžiarov. Na tomto území rastie populácia backcountry lyžovania, čo je presne to, v čo Hall dúfal. „Ľudia môžu lyžovať relatívne bezpečne a dozvedieť sa viac o tomto športe,“ hovorí. „Pre ľudí s rôznymi schopnosťami je skvelé spolu lyžovať práve v takejto oblasti, spájať sa, vytvárať priateľstvá a zdieľať navzájom svoje skúsenosti. Je to jednoducho skvelé pre celú našu komunitu.“

Brian Hall a Silvia Moser

Opúšťam oblasť s uznaním pre tento drsný a divoký sever a taktiež aj s obnovenou dôverou v lyžiarsky priemysel. Ak projekty ako Shames, Hudson Bay a Hankin-Evelyn dokážu prežiť v odľahlom, riedko obývanom kúte sveta, určite existuje nádej pre malé, rodinné a nezávislé rezorty v regióne Nového Anglicka, však? Možno len potrebujeme importovať toho nápomocného kooperatívneho ducha severnej Britskej Kolumbie.

Viac fotografií nájdeš tu:


Tess Weaver je spisovateľka a editorka. Pôvodne z Oregonu, dnes so sídlom v Aspene. Bývalá editorka magazínov Powder a Freeskier, Tess prispievala do Wall Street Journal, The Atlantic, Outside, ESPN, Deseret, Bike, Surfer, SKI, Backcountry, The Ski Journal a ďalších.

Text: Tess Weaver

Fotograf: Mattias Fredriksson

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.