Nič nepovie „Ahoj Aljaška“ výstižnejšie ako moje studené ruky napenené detským krémom na zapareniny na intímnych partiách, v tme zimného rána, pozdĺž cesty Iditarod Trail.
Teplo z uhaseného ohňa sa z vnútra prístrešku takmer úplne vytratilo práve vtedy, keď sa plazím zo spacáku a pripravujem si bicykel na ďalší deň cesty. Každý povrch vonkajšieho sveta a vybavenie priviazané k môjmu bicyklu Salsa Mukluk je pokryté námrazou. Bola to ďalšia veľmi studená noc. To mrazivé a nebezpečné miesto, kedy sa Celsius a Fahrenheit križujú.
Bolo to druhýkrát, čo som súťažil v The Iditarod Trail Invitational (ITI) na bicykli, 1600-kilometrové preteky pozdĺž severnej trasy historickej cesty Iditarod Trail. Keďže preteky psích záprahov sa zaviazali k oficiálnemu reštartu vo Fairbanks, naše pretekárske cesty sa skrížili až po rieke Yukon a dedine Ruby, v polovici súťaže.
Znamenalo to aj určité pochybnosti o podmienkach trate na odľahlejších častiach, na ktorých sme závislí na stope po predchádzajúcich priekopníkoch. Tí vytvárajú aspoň nejaké zdanie o stope, hlavne cez nenavštevované a neobývané oblasti medzi Ophirom a Ruby. Pred Rohnom bola tiež nová sekcia pretekov, ktorá obchádzala tradičný Rainy Pass a Dalzell Gorge kvôli dlhšiemu prejazdu cez Hell’s Gate a Ptarmigan Pass, ktorý využívali preteky Železný pes (Iron Dog) o niekoľko týždňov skôr ako ITI.
Budeme mať stopu? Odpovie nám len čas a matka príroda.
Užili sme si relatívne pokojný odchod z jazera Knik, oficiálneho začiatku cesty Iditarod Trail, neďaleko mesta Wasilla na Aljaške. Môj priateľ Frank Janssens a ja sme sa ležérne vymotali s ďalšími 80-timi konkurentmi, imúnni voči adrenalínu tých, ktorí pretekajú na kratšie vzdialenosti s cieľovými čiarami vo Finger Lake (210 kilometrov) a McGrath (563 km).
Sústredili sme sa na riadenie nášho tempa a cieľ dosiahnuť Nome, cieľovú čiaru 1600 kilometrov. Toto bol Frankov tretí pokus po jeho sklamaniach v rokoch 2014 a 2015. Bol som nadšený z toho, že sa s ním postavím pod ikonický oblúk Iditarod Burled Arch v Nome a splníme si spolu sen raz a navždy. Nehovoriac o mojom vlastnom druhom dokončení pretekov.
Prvé etapy prebiehali s minimálnymi nehodami, hoci Frank stále bojoval s infekciou hrudníka spred pretekov. Usadil som sa do sedla, pedáloval za ním a snažil sa vyhnúť jeho infekcii. Musel som sa sústrediť, pravidelne sa vyhýbať priateľskej paľbe jeho sopľavých rakiet a neustáleho prívalu nosových výparov predo mnou, ktoré okamžite zamrzli do chemických oblakov a míňali ma ako protiletecká paľba.
Pokračovali sme v zmiešaných podmienkach a konzervatívne sme sa presúvali od jedného kontrolného bodu k druhému. S každým kilometrom teploty klesali a chlad sa čoskoro stal hlavným faktorom pretekov.
Jazero Puntilla
- DEŇ / 274. KILOMETER / – 30 °C ( – 22 °F)
Prehrabávam sa cez hromadu zle označených plechoviek namočených v hrnci s teplou vodou na sporáku na drevo. Dúfal som v kuracie rezance a skončil som s rybacou krémovou polievkou. Bude to musieť stačiť.
Chatu na kontrolnom bode jazera Puntilla, posledného útočiska pred dlhou cestou cez Hell’s Gate a Ptarmigan Pass, zachvátila úzkosť. Spolujazdci odišli vo vlnách, len aby ustúpili z predných línií pobití a rozbití neľútostným obliehaním mrazivých teplôt, škriekajúceho vetra a snehom uviaznutých chodníkov stratených v krajine. Za nami sa šírili chýry o pretekároch, ktorí to už zabalili kvôli chorobe, chladu a frustrácii.
Frank a ja sme si dali čas na oddych. Jeho infekcia hrudníka sa nezlepšovala, v skutočnosti sa očividne zhoršovala a on to vedel. Stále sme si však mohli dovoliť byť trpezliví, keďže naším cieľom bolo dosiahnuť Nome. Nebolo potrebné byť ľahkomyseľný, nemalo zmysel vyhrať jeden boj a následne prehrať celú bitku.
Nasledovala nás malá skupinka neistých jazdcov, ktorí v skorej rannej tme nesmelo vytlačili dvere v nádeji využiť denné svetlo, aby sa dostali tak ďaleko, ako sa len dalo. Prvých pár kilometrov sa dalo jazdiť a o vetre nebolo ani chýru ani slychu. Možno sa naša trpezlivosť vyplatila. Pravda bola taká, že masaker na nás ešte len čakal.
Vystúpili sme na hrebeň a zasiahla nás krížová paľba vetra. Rýchlo sme začali tlačiť naše bicykle, naslepo sme blúdili pri hľadaní stopy, zatiaľ čo moje okuliare zamrzli zvnútra aj zvonka a moje oblečenie bolo pokryté ľadom.
Chlad bol dusivý. Počasie Frankov stav okamžite zhoršilo a bol nútený použiť predpísaný inhalátor na uľahčenie dýchania. Zvažoval, že sa vráti, ale už sme mali za sebou niekoľkohodinovú cestu. Povzbudzoval som ho, aby to dotlačil do Rohna.
Čas a trpezlivosť. Vyplatilo sa to. Keď už nič iné, vždy som sa mohol spoľahnúť na čas. Zmena bola nevyhnutná. Napriek mrazivým teplotám sa vietor prehnal a my sme sa mohli nadýchať. Trať sa zlepšila a čoskoro sme mohli jazdiť. Ešte dôležitejšie je, že sme konečne mohli otvoriť oči a oceniť rozľahlú majestátnu krajinu, ktorá nás obklopovala. Hladké, tvarované biele vrcholy lesknúce sa na jasnej modrej oblohe. Iditarod Trail má svoj spôsob, ako vás odmeniť za vytrvalosť, alebo vás možno len láka hlbšie a hlbšie do svojho zovretia.
V kaňone a na zamrznutej rieke vedúcej do priesmyku Ptarmigan sa opäť zdvihol prudký vietor. Našli sme chránené miesto na brehu, ktoré bolo schované pod stromami, tesne mimo pazúrov vetra. Nazbierali sme voľné konáre a drevo. Založili sme oheň, ktorý prilákal ďalších unavených pretekárov a čoskoro sme mali improvizovaný tábor.
Tú noc teploty klesli na – 40 °C ( – 40 °F). Všetci sme sa chúlili v niečom, čo sa stále viac a viac podobalo páperovým vreciam na mŕtvoly. Bivakujúc pri slabnúcom ohni som hľadel cez malé okienko môjho spacáku a sledoval mihotavý tanec polárnej žiary hrajúci Pong s hviezdnou oblohou. S každým malým posunom mojej telesnej hmotnosti sa na tvár zosypala jemná vrstva ľadových čiastočiek, ktoré kryštalizovali na okraji spacieho vaku ako prach škriatkov. Okolité stromy vŕzgali, kymácali a prehýbali sa v nárazovom vetre. Vlci štekli a zavíjali z tmy – možno žiarliví alebo teritoriálne naštvaní našou nečakanou prítomnosťou.
V tej chvíli bolo akékoľvek povrchové utrpenie prekonané pocitom čistej mágie. Nie je to presne to, prečo som sem prišiel?
Čo sa týka pretekov, všetci sme ráno zaspali. Fakt, že sme boli pochovaní v našich kočovných posteliach, nám spomalilo ráno. Rituál obliekania sa v páperovom kokóne pripomínal Houdiniho únik z pút – organizovanie a vyhrabávanie oblečenia z našich spacích vakov nám dalo zabrať. Nízke teploty poznali spôsob, ako zhoršiť a skomplikovať aj tie najjednoduchšie úlohy.
Do rána mi nočný chlad vysal vzduch z bezdušových pneumatík a zlepil brzdové doštičky. V tejto chvíli som sa príliš nebál o môj brzdný výkon, ale vypustené pneumatiky neboli ideálne. Skúšal som použiť pumpu, ale nefungovalo to. Nešiel z nej vzduch. Bol som opatrný s každým jedným kusom výbavy, najmä s tými zraniteľnými predmetmi, ako je ventil pneumatiky. Všetko sa zdalo krehké od neustáleho vystavovania chladu.
Totálne neefektívne som sa motal po ľade na mäkkých pneumatikách a napäto som čakal, kým sa pumpa zastrčená pod pazuchou zahreje. Po viacerých pokusoch sa mi konečne do nich podarilo dostať vzduch. Rýchlosť sa okamžite zvýšila a ja som uháňal po ceste cez zvlnené údolie Ptarmigan Pass. Predbehol som viacero jazdcov, všetci bojovali s chladom na rôznych úrovniach. To všetko si vyberalo emocionálnu, psychologickú a technickú daň na pretekároch a ich výstroji.
Predbehol som poľského jazdca Bartosza Skowronského, ktorý vyzeral zmätene a blúdil, ale pomaly sa pohyboval vpred smerom k Rohnu. Aby som bol úprimný, nezdal sa mi v horšom stave, aj keď som mu nerozumel, ale pravdupovediac ani nikdy predtým som mu nerozumel. Ostatným povedal, že chce zastaviť, pretože si chcel prerobil ráfik, aby sa mu išlo lepšie.
Mal som dobrý čas, pohyboval som sa rýchlosťou viac ako 16 kilometrov za hodinu. Môj tlak vzduchu bol perfektný a stopa dostatočne pevná na to, aby zostala konzistentná. Bojoval som s pokušením pozrieť sa na polohu na GPS Garmin v strachu zo sklamania, ktoré by to mohlo priniesť pokroku, ktorý som vnímal. Potreboval som sa však uistiť, či som skutočne odbočil z kaňonu – túžil som vedieť, kde som. Keď som konečne vytiahol mapu, s prekvapením som zistil, že som už na polceste ku kontrolnému bodu Rohn. Toto odhalenie ma povzbudilo a dodalo mi odvahu. Sklonil som hlavu a zrýchlil tempo, akoby sa táto rýchla stopa mala zrazu vytrhnúť. V skutočnosti sa to niektorým doslova stalo.
RJ Sauer je filmár, spisovateľ, fotograf, bikepacker a otec Olivera Ravena na materskej.
