100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Keď sa vytratí stopa | druhá časť
Druhá časť epického príbehu RJ Sauera o 1600 kilometrov dlhých pretekoch Iditarod Trail Invitational smerujúcich z Kniku do Nome na Aljaške. Skúsenosť, ktorú musíte zažiť, s mapami, halucináciami, introspekciou a nádhernými detailmi monumentálnej cesty.

Rohn

5. DEŇ / 426. KILOMETER / – 38°C ( – 37°F)

Vstúpil som do dočasného táboru Rohn, ktorý sa onedlho zmenil na arktickú jednotku MASH, triediaci stan plný omrzlín, zranení a strachu. V pokoji pred chaosom mi okamžite ponúkli horúci Tang a dvojitú porciu obrovskej klobásy, z ponuky dňa. Tím Rohn bol dobre namazaný stroj, ktorý sa už vyznal v starostlivosti o deti ITI. Každý z nás bol slušne a pokojne vyzvaný, aby si sadol na posteľ z borovicových konárov, aby sa vysušil a zohrial v spacáku, keď so súcitným tónom jeden po druhom riešili všetky naše potreby.

Vstúpil som do dočasného táboru Rohn, ktorý sa onedlho zmenil na arktickú jednotku MASH, triediaci stan plný omrzlín, zranení a strachu. V pokoji pred chaosom mi okamžite ponúkli horúci Tang a dvojitú porciu obrovskej klobásy, z ponuky dňa. Tím Rohn bol dobre namazaný stroj, ktorý sa už vyznal v starostlivosti o deti ITI. Každý z nás bol slušne a pokojne vyzvaný, aby si sadol na posteľ z borovicových konárov, aby sa vysušil a zohrial v spacáku, keď so súcitným tónom jeden po druhom riešili všetky naše potreby.

Mantra tábora – prvý dnu a prvý von – ma rýchlo začala prenasledovať a čoskoro som bol vykázaný von v najnevhodnejšom čase, aby som uvoľnil miesto pre nových prichádzajúcich, ktorí odchádzali z cesty, mnohí sa škrtali z pretekov. Niekoľko jazdcov prerazilo riečny ľad a boli premočení až po pás. Iní mali rôzne stupne omrzlín nielen na nohách, ale aj prstoch a na tvári. Bartosz prišiel oveľa neskôr a bol na tom veľmi zle. Rozhodol sa bivakovať na rieke práve v čase, keď sme ho míňali, čo zhoršilo jeho situáciu. Neboli sme si istí, či jeho krvavý a omrznutý nos ostane celý. Na prstoch mal pľuzgiere a opuchy – a ako pre mnohých ďalších, jeho preteky sa tu skončili.

Frank prišiel čoskoro po mne a spali sme pred plátenným stanom, posmešne na dosluch tých, ktorí sa chúlili vo vnútri. Jeho infekcia hrudníka bola veľmi zlá. Nedokázal už viac skrývať svoje starosti a sklamanie na tvári bolo zjavné.

Urobil oficiálne rozhodnutie a vyškrtol sa z pretekov ráno, a to hneď po ďalšom chladnom nočnom bivaku. Súcitil som s ním najlepšie, ako som v tej chvíli mohol. No rýchlo som zistil, že musím okamžite odísť. Už som sa tu zdržal príliš dlho a vo vzduchu sa šíril zápach nerozhodnosti, ktorý prichádzal od ostatných pretekárov. Pretekári, ktorí končili, sa tu hromadili – s nimi aj pocit smrteľnosti, akýsi viditeľný dôkaz, že predčasný koniec je možný. Pripravil som bicykel a nabral som si jedlo zo svojho prídelu zásob predtým, než som sa pripojil k Martijnovi Boonmanovi a Jeffovi Bradnerovi.Tí odchádzali do destinácie Nicolai, 120 kilometrov ďalej po chodníku.

Farewell Burn pre nás znamenal veľký pokrok. Tohtoročný sneh vytvoril pevnú plynulú stopu, no hlavne tam neboli do kostí trieštiace trsy trávy. O päť hodín neskôr sme sa dostali do JP-ho loveckého tábora, alebo ako som to nazval ja, do kaviarne. JP-ho rodina mala na Iditarod Trail dlhú tradíciu a po desaťročia prevádzkovala starý, teraz už však opustený tábor Buffalo. V nostalgickom geste a príležitosti pre neho loviť a chytať ryby, JP oslovil pretekárov a láskavo im ponúkol oddych od pretekov vo svojom sezónnom kempe. Či už to bolo potrebné alebo nie, toto bol jeden z tých zážitkových momentov, ktoré nemožno poprieť. S JP som sa náhodne stretol v roku 2001 v starom tábore Buffalo, keď bol ešte chlapec. A ako to chcel osud, v ten deň som išiel do jeho tábora s ďalším nováčikom z roku 2001, Jeffom Bradnerom. Toto miesto tvarovalo a zarovnávalo hviezdy.

Privítali nás telá mŕtvych zvierat visiacich zo stromov ako vianočné ozdoby.

Vliezli sme do sauny, ktorá bola ich malým plátenným domovom, a prijali sme veľmi civilizovanú ponuku sendvičov s arašidovým maslom a džemom, ale aj hustú kovbojskú kávu, ktorá sa varila na peci. Diskotékové hity chrapšťali zo starého rádia. Dekadentný pobyt pripomínal popoludňajší čaj v Shangri-La hoteli, keď sme sa vyhrievali v teple úprimnej a nesebeckej pohostinnosti.

Keď som sa prepletal pomedzi zamrznuté rieky a stromy z Nicolai, nasledoval ma veľký a zvedavý havran. Zdalo sa, že on a môj bicykel spolu komunikujú. Ich škrípanie sa ozývalo tam a späť cez studený a ostrý vzduch. V tichu a samote na chodníku znel každý zvuk ako hrom.

Moje myšlienky sa obrátili k môjmu starému otcovi práve vtedy, keď sa majestátny vták unášal z jedného stromu na druhý, s úctou mi pripomínal svoju prítomnosť, ale nikdy na mňa nepôsobil rušivo. Zdalo sa mi, že ma viedol a sprevádzal, zdieľal so mnou cestu celé hodiny. Môj starý otec bol Havran, nemyslím duchovné zviera, ale priezvisko. Ten uhladený, zadumaný vták mal pre mňa a našu rodinu vždy hlbší význam.

Onedlho som priešiel k oknu. Okno som si v hlave vymyslel ako spôsob, vďaka ktorému možno prelomiť čas a vzdialenosť, a odmeniť sa za pokrok. Toto okno bolo zvyčajne asi 8 až 16 kilometrov od môjho ďalšieho cieľa, či už išlo o dedinu, kontrolný bod alebo bezpečnostnú kabínu. Stále som si hovoril: „Len choď k oknu. Drž hubu a choď k oknu.“ Keď som bol v okne, pustil som sa do gumových medvedíkov. Zmizli zo sáčku ako piesok z presýpacích hodín. Keď som dorazil do McGratha, do cieľa 563-kilometrových pretekov, boli preč.

V čase, keď posledný pretekár dokončil tieto preteky, 35 pretekárov z počiatočných 69 oficiálne skrečovalo. Svedectvo fyzického a psychologického dopadu pretekov a mrazivých teplôt neustále klesajúcich pod – 34 stupňov.

RUBY

7. DEŇ / 603. KILOMETER /  – 40 °C ( – 40 °F)

Odchádzal som z McGratha nabitý energiou a posilnený, možno naivne optimistický, pokiaľ ide o moje šance dostať sa cez ďalších 241 kilometrov chodníka do Ruby. Alebo aspoň prejsť bez ujmy. Pred pretekmi som sa psychicky pripravoval na najhorší scenár, najmä po udalostiach v roku 2015, keď stopu pohltilo sneženie a zaviata stopa. Bol som však presvedčený, že pokiaľ dokážem prejsť ďalej, znova sa pripojiť k trase Iditarod na rieke Yukon, môžem preteky dokončiť.

Cesta do Ophiru nebola dokonalá, no občas bola neskutočne rýchla. Využil som to a nechal môj bicykel „letieť“. Tento rok som bol odhodlaný jazdiť, maximalizovať potenciál svojich dvoch kolies a nechať ich ukázať sa v plnej kráse. Do západu slnka sme s Martijnom Boonmanom prešli 72 kilometrov do Ophiru, čo bola v podstate malá zamknutá chatka chránená elektrifikovaným drôtom. Bol to tradičný kontrolný bod Iditarod, teraz studený a prázdny, viditeľný príklad chýbajúcich pretekov psích záprahov.

Priľahlý prístrešok bol otvorený a prístupný pre cestujúcich, takže sme využili štyri steny a strechu, akákoľvek ochrana pred živlami bola oslavou.

Zobudili sme sa pred východom slnka a hneď nás zdrvila ďalšia úroveň chladu. Naša kôlňa sa zmenila na ľadový box. Nemohli sme si odhaliť naše ruky na viac ako pár sekúnd, hneď štípali od bolesti. Pohyby a motivácia boli otupené, ale obaja sme vedeli, že musíme ísť a vygenerovať aspoň trochu tepla. Opäť raz moje pneumatiky vypustili vzduch a pumpa mi ukázala prostredník presne vtedy, keď som sa ju pokúšal vytiahnuť z tašky. Martijn na chvíľu vystavil ruku chladu, aby si opravil stred pneumatiky, a platil za to celý zvyšok pretekov, keďže mu prsty naďalej opúchali vďaka omrzline prvého stupňa.

Pokračujúci boj s krutými teplotami zmenil našu stratégiu. Keď sme po piatich hodinách dorazili do útulku Carlson Crossing, našli sme naše balíky zásob, ktoré boli nahromadené na snehu. Nad nimi krúžili vrany a sedeli vysoko v korunách stromov. Vymýšlali plán, ako si niečo ukradnúť z hromady balíkov – naskladaných ako nejaká obeta na snehovom oltári. Väčšinu jedla a zásob sme preniesli do chatky kvôli ochrane. Podarilo sa nám rýchlo vygenerovať trochu tepla z ohňa v zhrdzavenej sudovej piecke, s dočasnou úľavou od počasia sme zhltli toľko kalórií, koľko sme mohli, a zabalili si toľko, koľko sme uniesli. Prehrabávanie sa nepotrebnými balíkmi a zanechávaním pozostatkov bolo klasickou kulinárskou aktivitou a degustačným menu Iditarod.

Experimentovanie s opustenými balíkmi iných pretekárov bolo jedinečnou výhodou, ktorá ma zaviedla do bufetu s novými produktami a príchuťami. Pridal som horúcu vodu do niektorých podivných bielych práškov, testoval som zahraničné značky dehydrovaných jedál, popíjal plechovku ovocného koktailu, a dokonca som premýšľal nad výhodami testovania neoznačených červených alebo modrých piluliek, ale nebol som si istý, či som pripravený na dávku reality, ktorú by mohli odhaliť.

Martijn a ja sme vedeli, že nad ďalším úsekom chodníka visel tieň a nedalo sa povedať, ako dlho na ňom zostaneme. Najedení a dostatočne oddýchnutí sme vyrazili po polnoci, radšej sme sa presunuli cez najchladnejšie hodiny dňa, než aby sme trpeli triaškou pri pokusoch o spánok. Chodník bol rozpadnutý, takže denné svetlo nebolo potrebné na vyberanie tej najlepšej cesty na jazdu. Nastal čas tlačiť.

V noci je to úplná jednoduchosť. Ticho. Pokoj. Tých pár zdrojov svetla je náhle a nápadne zosilnených. Halo svetlo z čelovky osvetľovalo malý priestor mojej existencie a vrhalo tiene zo stromov, ktoré predvádzali divadelné majstrovské dielo sna tejto zimnej noci. Ich temné kontúry sa ohýbali a posúvali pod prúdiacim svetlom reflektorov. Vŕzgajúci sneh pod topánkami a ľadová zvonkohra z kĺbov bicykla vytvárali orchestrálnu predohru. Na pozadí nočnej oblohy sa blyšťal horiaci mesiac, hviezdy a trblietavá choreografia polárnej žiary. Pravidelné, reflexné značky trás vyzerali ako žiariace bdelé oči, mestské svetlá alebo klamlivé záblesky nádeje. Táto obrovská a nekonečná krajina rozprestierajúca sa okolo mňa je rozdrvená, natlačená do tohto malého javiska.

Po čase ma chlad dusí. Únava podnecuje moju frustráciu. V skutočnosti dráždi všetko. Spochybňuje moje rozhodovanie, moju trpezlivosť, vôľu a empatiu. Ako sa posúvam hlbšie do noci a bližšie k hodine čarodejníc, nastupuje akýsi nebezpečný klam, infekcia ľahostajnosti a rezignácie. Zameriavam sa na východ a dlhú čiernu siluetu krajiny, sledujem a zúfalo čakám na prvý náznak vychádzajúceho slnka.

Najprv tmavé indigo krvácajúce do atramentovo čiernej noci sa zmení na jemnejšiu modrú. Potom príde teplá paleta oranžovej, žltej a ružovej. A nakoniec to život potvrdzujúce, významné vynorenie slnka zaplavuje krajinu ako teplý kúpeľ, namáča kožu, končatiny a duchov, zmýva povrchné žihadlo chladu a extrahuje všetok jed hlbokého chladu noci.

Za denného svetla som mohol obrátiť svoju pozornosť a zamestnať sa dešifrovaním rituálnych znakov miestnej divočiny vrátane hŕstky pretekárov predo mnou. Konzistentné škvrny jasne oranžového a žltého moču spáleného v snehu boli upokojujúcimi známkami života a svedectvom našej spoločnej úrovne neustálej dehydratácie.

Kvôli všetkým stopám zvierat v čerstvom snehu som očakával, že za každou zákrutou sa vynorí Noemova archa.

Pokúsil som sa predstaviť si príbehy, ktoré sa skrývajú za križovatkami odtlačkov. Nohy zajačika ponáhľajúceho sa domov na večeru. Ticho sliediaci vlci. Los tvrdohlavo ničiaci cestu aj o to najmenšie zdanie stopy, ktorý za sebou zanecháva hroznú cestu plnú výmoľov. Vo chvíli slabosti ma podnietil zúrivý hnev a jediné, čo som chcel, bolo nájsť toho losa a udrieť ho do tváre.

Sklonil som hlavu a tlačil bicykel 18 hodín v kuse, pričom som pravidelne preklínal práve fakt že som ho tlačil na nesprávnej strane, keďže ističi stopy predo mnou jasne iniciovali stopu s bicyklom na pravej strane. Nevadí, toto všetko som akosi očakával. Musel som to vydržať a krátiť si hodiny a kilometre. Niekde tam ďalej budem znovu jazdiť. Netrvalo dlho a Martijn bol za mnou – bol som opäť sám. Obaja sme potrebovali držať si tempo, ktoré nám vyhovovalo. Celé dni sme nevideli inú dušu a nemali sme žiadne spojenie s vonkajším svetom. Nevedeli sme, či to ostatní pretekári zvládli, alebo za nami išli ďalší.

Pochopenie rozmeru a izolácie Iditarod Trail-u môže byť ťažké. Názvy miest na mape boli niekedy len symbolické, opustené pozostatky mesta duchov z minulosti. Ophir, Cripple (Mrzák), Poorman (Chudák) pozdĺž severnej cesty Iditarod na južnej ceste neboli nič viac ako zatvorená chatka či pristávacia dráha na samote pochovaná pod snehom. Nikto tam nežije, nikto tam nechodí, pokiaľ však pravidelne nehľadá zver alebo zlato.

Okrem cesty, jazdci predo mnou mi ponúkali všetky možné stopy, stopy k príbehu, ktorý by Sherlocka Holmesa vyburcoval k peneniu rozkošou. Kto tu spal? Kedy? Čie sú to odtlačky? Prečo? Omrvinky jedla, ktoré minuli ústa, skamenelé odtlačky podložky na spanie, spadnutá snežnica, obrys spadnutého jazdca odtlačený v hlbokom snehu mimo cesty, kde sa určite prevrátil pri pokuse jazdiť, alebo len jednoducho zaspal počas jazdy. Tieto hádanky boli mojím jediným spojením s ľudstvom v čase, keď som pociťoval izoláciu od všetkého vonkajšieho. Aké máme šťastie, že po celé dni kráčame po tejto stope sami – prechádzame tajnou krajinou, ktorú dokážeme oceniť len my. Mám pocit, akoby som dostal kľúče od súkromnej návštevy v ekologickom zábavnom parku.

Keď nastala noc, bivakoval som na okraji chodníka. Bol to nepríjemný a podráždený spánok. Moja karimatka sa rýchlo zmenila na čiernu kožu – v noci sa mi snívalo, že okolo mňa chodia náhodní psychoterapeuti, aby ma posúdili podľa výberu miesta na prenocovanie. Je to klasická halucinácia typu „som hoden“. Duchovia mojich chronických nespavých pretekov Highland 550 v Škótsku ma stále prenasledujú. Moja neschopnosť spať je problém. Ale nakoniec pomaly prechádzam ich hĺbkovou analýzou a dám sa nejako dokopy.

Zbalím sa a tlačím. Môj rám z uhlíkových vlákien mi začínal pripadať ako z olova, ale napredujem ďalej. Zásoby jedla sa zmenšovali, takže nebol čas na váhanie. Len sa hýb, opakoval som si.

A potom sa to stalo. Rovnako, ako okraj útesu alebo zreteľné pobrežie mora, sa neprerušená cesta premenila na utlačenú diaľnicu. Vychodený chodník zo západu sa zblížil s chodníkom Iditarod smerom na sever a zrazu som mohol jazdiť. Naskočil som na sedlo ako svojrázny kovboj a poháňal som svoj tučný bicykel, akoby mi bol za chrbtom každý bandita na aljašskej hranici.


RJ Sauer je filmár, spisovateľ, fotograf, bikepacker a otec Olivera Ravena na materskej.

Autor: RJ Sauer

Mohlo by sa ti páčiť

Zaži Zermatt na dvoch kolesách

Zaži Zermatt na dvoch kolesách

Takmer 40 vrcholov nad 4 000 metrov a impozantné trasy v jednom z najkrajších prostredí na svete – Zermatt je vysnívaným miestom pre mnohých horských cyklistov. Klasické švajčiarske horské mestečko má svoju povesť, no okrem toho tu investujú mnoho prostriedkov, aby vznikla destinácia, ktorá bude jednou z najpriaznivejších práve pre horských cyklistov.

Dominika Podolanová: Mama, ktorá pod ťarchou udržateľnosti nachádza ľahkosť bytia

Dominika Podolanová: Mama, ktorá pod ťarchou udržateľnosti nachádza ľahkosť bytia

Dominika Podolanová – mama. Je to ozaj skutočná definícia toho, kým je? Je podnikateľka. Tak kto teda je? Projekt na univerzite a dnes už fungujúca a rozrastajúca sa značka upcyklovaných (nielen) batohov WAKIVAKY je odrazom jej vývinu z vysokoškoláčky až po mamu, ktorou sa stala. Obe definície sú súčasťou toho, kým ozaj je – nemožno ich od seba oddeliť, rovnako ako pútka od ostatných častí batohu. Bez seba nedávajú zmysel. Byť mamou a podnikať udržateľne je však niekedy totálne o držku.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.