100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Lyžovanie pri čiernom Slnku – zatmenie v Arktíde
Fotograf Reuben Krabbe sa počas zatmenia Slnka na Špicbergoch ženie za nemožnou fotografiou. Snažiť sa priblížiť hviezdam je nebezpečná záležitosť.

Pri pohľade naspäť sa tento nápad – lyžovať počas zatmenia Slnka pri severnom póle – nezdá až tak zlý. Našťastie sme neprišli o prsty na rukách kvôli omrzlinám a ani nás neuhryzol žiadny polárny medveď. Počasie, sneh a to divadlo na nebi sa spojili, aby vytvorili to najrealistickejšie a najkrajšie predstavenie, aké len človek môže vidieť.

Avšak vo fáze plánovania a prípravy sa nám naše predstavy zdali úplne hlúpe. V marci sa Slnko ešte len do Arktídy po dlhej zimnej noci vracia. Lenže aj vtedy je väčšinu dňa skryté pod mrakmi. Teplota môže v okamihu klesnúť pod spodnú hranicu teplomera, batérie fotoaparátov rýchlo zmrznú, aj zamrznutý plast sa ľahko zlomí a akékoľvek zranenie sa môže v priebehu zopár hodín zhoršiť – a niekedy môže viesť k ohrozeniu života.

Lyžiari Chris Rubens, Cody Downsend, Brody Leven a filmár Anthony Bonello sa posúvajú vpred v búrlivej temnote.

Vtipná vec na nápadoch, či už tých dobrých alebo zlých, je to, že majú viacero spoločných vlastností: riziko, neistotu, motiváciu, ktorá ženie vpred a cieľ. Dobrodružstvo s neobmedzenými možnosťami zlyhania v sebe ukrýva potenciál toho najlepšieho výletu života.

So skupinkou desiatich ľudí (medzi nami boli lyžiari, sprievodcovia, filmári, asistenti a teda aj ja) sme mali v pláne stráviť tri týždne na ďalekom severnom súostroví Špicbergy, ktoré patrí Nórsku. Z Osla sme leteli tri hodiny smerom na sever. Ak by náš let pokračoval ešte ďalšie dve hodiny, skončili by sme priamo nad severným pólom. S touto – až príliš reálnou myšlienkou na pamäti – chcel sprievodca otestovať našu odvahu ešte predtým, ako nás na niekoľko týždňov vezme hlboko do hôr.

Chris Rubens na chvíľu zastaví a uvedomí si, čo vlastne práve robíme.

Zaviedol nás priamo do centra špicberskej búrky: viedol nás zamrznutou krajinou na snežnom skútri stavajúc a rozkladajúc naše stany počas víchrice. Pri tejto skúsenosti sme čelili jednej zdrvujúcej skutočnosti – bez ohľadu na naše sebavedomie sme sa ocitli v nehostinnom prostredí, ktoré bolo celé ako jedna vopred nastražená pasca. Sila v našich svaloch, naše vysoké sebavedomie a sebadôvera v tejto situácii nie sú veľmi užitočné. Jediné, čo ťa ochráni a udrží nažive, je tímová práca, odhodlanie a uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti a slabosti. No nad to všetko je dôležité vyberať si boje, ktoré vieš, že si schopný vyhrať.

Deň začína ako každý iný počas zatmenia Slnka. Vychádza a zachádza v takom čase, ako sa predpokladalo. No počas dvoch hodín, pri zlome zo dňa na noc, prejde Mesiac z prednej strany cez Slnko. Začína sa to nenápadne: mierne stmavnutie Slnka, keď sa Mesiac ešte len jemne dotýka okrajov Slnka. Bez špeciálnych okuliarov by si si prvých tridsať minút zatmenia sotva všimol. Po tom, ako Mesiac blokuje cestu čoraz viac slnečným lúčom, krajinu omámi zvláštne svetlo. V tejto chvíli nás premknú prvé pocity neistoty a nepokoja, akoby niečo nebolo s kostolným poriadkom.

Asi dve minúty sa zdá, že Slnko je otočené naruby. Nič z doterajších životných skúseností sa nepodobá chaosu pocitov, ktoré v nás teraz nastali. Počiatočný strach, krása, údiv, hviezdy žiariace cez denné svetlo a ľudia vyjúci na oblohu ako svorka vlkov.

Filmár Anthony Bonello sa snaží priblížiť hviezdam.

V tej chvíli, ak bude obloha jasná, a ak bude mať naša posádka šťastie a nájde sneh, budeme môcť uskutočniť nemožné – surreálny obraz, ktorý sa bude zdať akoby mimo realitu – a ktorý sa dá zachytiť asi len raz alebo dvakrát za život. Budeme musieť potlačiť svoje automaticky vyvierajúce pocity chaosu, aby sme sa mohli dokonale sústrediť na lyžovanie a fotografovanie.

Počas zatmenia prechádza nejasný tieň s čiernym bodom v strede cez Zem pri pohľade z vesmíru. Tieň vytvára akúsi zakrivenú čiaru skrz zemeguľu. Táto čiara, široká len niekoľko kilometrov, je jediným miestom, kde je možné vidieť celé predstavenie. Na mapách od NASA, ktoré ukazujú nadchádzajúce zatmenia Slnka, som za svoj život videl len dve takéto čiary ponad zasneženú krajinu. S istotou teda viem, že 20. marca 2015, o 10:11 ráno buď zachytím alebo nezachytím fotografiu, ktorá ovplyvní moje najbližšie roky na tejto planéte.

Cody Townsend trénuje svoje strelecké zručnosti pre prípad, že by sme sa museli brániť pred rozhnevaným ľadovým medveďom.
Celkom pokojný ľadový medveď.

Riešením proti zlému počasiu, nevyspytateľného snehového povrchu a nového terénu bolo vybrať si na lyžovanie primeraný čas a preskúmať hory, aby sme našli ideálnu trasu, na ktorú by sme sa mohli spoľahnúť.

Slnko sa do severných zemepisných šírok vracia po dlhej zimnej noci. Pohybuje sa nízko na oblohe a pre predstavu sa nevyšplhá vyššie ako tri päste na sebe, na dĺžku vystretej ruky. Deň za dňom sme šli magickou krajinou pokrytou nádherným slnečným svetlom. Dostali sme sa aj do istého ruského mestečka, kde stála už nefunkčná uhoľná baňa. Mesto obývalo niekoľko obyvateľov, ktorým ruská vláda platila, aby udržiavali túto nemilosrdnú pevninu takpovediac nažive. Prechádzali sme zamrznutými oceánskymi zátokami, hľadali sme a sledovali ľadové medvede. Tie sa postavili na zadné nohy a následne presunuli celú svoju váhu na predné laby, aby tak zlomili ľad, a to všetko sa dialo pri love tuleňov.

Cody Townsend testuje neobvykle mäkký sneh na Špicbergoch.

Na špicberských horách sa drží špecifický druh snehu – vyzerá ako zamrznutá voda v tvare lisovaného polystyrénu. Na miestach s takýmto snehom bolo oveľa ťažšie sa pohybovať. Keď sme sa snažili zachytiť čaro slnečného zatmenia pomocou teleobjektívu, bolo treba, aby bol sneh na okraji pohoria. Avšak sneh bol skôr v žľaboch a v dolinách, takže sa zriedkavo nachádzal na hrebeni.

Najlepšie riešenie bolo nájsť zlyžovateľný hrebeň.

Cody Townsend nasleduje Chrisa Rubensa.

Ráno 20. marca sa ani jeden z nás ešte nedostal na zasnežený hrebeň hory. Naša posádka sa ocitla v akomsi strese. Počasie nám však prialo a obloha bola jasná. Po tom, ako sme si skontrolovali všetko naše vybavenie a vysielačky, lyžiari sa vydali na hrebeň, a to smerom, ktorý sa zdal, že by bol bezpečný a dobrý. Vyzeral ako morská vlna a pôsobilo to, že bol na dobrej pozícii, na mieste, kde budú Slnko, Mesiac, Zem a naši lyžiari takom dobrom uhle, kde bude vidieť všetko.

Lyžovali sme zasneženým ľadovcom a boli sme priamo pred zatmením Slnka. Mnohí si ani neuvedomovali, že majú za sebou zatmenie, vnímali len extrémne studený vietor s teplotou -20 °C. Vietor, zákerný spolupracovník, priniesol sneh. Zároveň však zabezpečil, že nikto z nás pri fotení nepríde o žiadny prst.

Slnko zrazu tvorilo akúsi svetelnú dieru, priestor zaplnili výkriky radosti a nadšených pohľadov, a vtedy môj objektív zachytil jeden moment.

Napriek všetkému, čo nám doteraz stálo v ceste, naskytla sa nám možnosť sledovať fascinujúce zatmenie.

Fotoaparát neprestajne ťukal a môjmu oku poskytoval scénu medzi zábermi.

Momenty, ktorých som bol svedkom, boli nezabudnuteľné. A momenty, ktoré som nevidel, tie ma utvrdili v tom, že nápad lyžovať pri zatmení Slnka bol jednoducho neskutočný, aj keď nebezpečný a riskantný, ale koniec-koncov to bol zážitok na celý život.

Chris Rubens, Cody Townsend alebo asi Brody Leven. Ozaj nevieme, kto zachytil túto poslednú fotografiu.

Reuben Krabbe | Azylo

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.