100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Lyžovanie naprieč vulkánmi na okraji mapy
Medzi Aljaškou a Ruskom sa z hlbín Tichého oceánu prudko dvíha reťazec sopečných ostrovov. Fotograf Reuben Krabbe rozpráva príbeh o šťastí aj nešťastí pri lyžovaní na tomto okraji sveta.

Reťazec Aleutských ostrovov je jednou z najkrajších a nedocenených prírodných oblastí na svete. Oblúk vulkanických ostrovov, ktoré sa rozprestierajú medzi Ruskom a Aljaškou, siaha od búrlivých oceánskych vĺn až po vysoké vrchy. Niektoré sú vyhasnuté a zľadovatené, iné naďalej bublajú a chrlia.

Ak si už možno uvažoval o lyžovačke v týchto horách, patríš len k malej hŕstke nadšencov. Mnoho ľudí o tejto oblasti nevie veľa, alebo nepozná jej názov – a ešte menej ľudí sa tam dostalo. A aj ja som sa zrazu ocitol v situácii, kedy som si na toto miesto kúpil letenku.

Z okna lietadla prvýkrát pozorujem z oblakov tisnúce sa špicaté vrcholy ostrovov.
Na vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov nie je vidieť žiadne sedačkové lanovky.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa Aleuty netešia toľkým turistom. Polovicu ostrovov obývajú medvede, ktorých veľkosť sa blíži menším autám. Pristávacie dráhy pre lietadlá sa nachádzajú len na zopár ostrovoch. No a posledný, a azda najhlavnejší dôvod – zažiješ tu jedno z najhorších počasí na celej planéte. 

Táto reťaz sopečných hôr vytvára akúsi dierkovanú morskú stenu, ktorá oddeľuje pomerne teplý Tichý oceán od chladného Beringovho mora. 

Teplota mora ovplyvňuje vzduch nad ostrovmi a vytvára dva fronty počasia, ktoré neprestajne bojujú proti sebe. Pri jednej z najsilnejších búrok sme sa ukryli v chatke, o ktorú bičoval vietor silou víchrice a každú minútu menil smer. 

Alebo inak povedané, nikdy sa nedá močiť pri vetre za chrbtom. 

Kostra zvieraťa na Aljaške.
Malé mestské osídlenie s názvom Nikolski, Aljaška.

Prvý deň sme pristáli v mestečku Nikolski a prechádzali okolo vraku komerčného lietadla, ktoré tu v minulosti havarovalo.

Jeho morbídna prítomnosť hovorí za všetko.

Nikolski sa považuje za najdlhšie obývané miesto na svete.

Aleuti, ako sa hovorí obyvateľom Aleutských ostrovov, lovili zver, rybárčili, vďaka čomu sa im darilo v tejto nevšednej krajine prosperovať, a to aj napriek rokom ekonomických a politických zmien. Aleuty boli súčasťou Ruska a v súčasnosti USA. Boli miestom testovania jadrových zbraní a rozmiestnením takzvanej DEW línie (the Distant Early Warning System, v preklade systém včasného diaľkového varovania), ktorú vybudovali USA a Kanada, aby tak vedeli odhaliť prilietajúce rakety na severnej časti planéty.

Ich lov a rybolov sa v dnešnej dobe spája s vysokým poľovníckym záujmom. Poľovníci prichádzajú do divokej, fascinujúcej krajiny za cenným sobom arktickým. Cesty vedú len po niekoľkých ojazdených tratiach pre terénne štvorkolky.

Totálna dopravná „zápcha“. Alex Taran a Tobin Seagle na štvorkolkách nasledujú našich sprievodcov pavučinou ciest vedúcich cez trávnaté pláne.

Hora Vsevidof je poklad, za ktorým sa ženieme. Vulkán dosahuje výšku dvoch kilometrov, aj keď jej vrchol delí od slanej morskej vody iba sedem kilometrov.

Vrch je ohromujúci, kužeľovitý, vyhasnutý, no nepodlieha erózii.

Ani dva dni po príchode sme horu nemali pred očiach, mraky sa neroztrhali.

Viac orlov skalných ako na zraze motorkárov Harley Davidson.

Takzvaní loveckí sprievodcovia nám nechali kľúče od troch terénnych štvorkoliek a jednej malej odľahlej kabíny s pokynom, aby sme nepálili príliš veľa dreva. Na ostrove totižto nie je ani jeden strom.

Jediným palivom je naplavené drevo z pláže.

Do nášho letu ešte ostáva osem dní, no nakoniec len tri z nich sú dostatočne sľubné na to, aby sme mohli opustiť kabínu a vydať sa na cestu.

Prvý deň, kedy sme sa konečne dostali z chaty, začíname „slávnostným otvorením“ – perlovo biela pyramída vypínajúca sa na obzore. Prechádzame špirálovitou trasou cez trávnatú tundru a prepletáme sa cez sopečné priekopy. Prebrodíme niekoľko potôčikov a niekedy nás nepriaznivá cesta vráti naspäť kvôli vyhladeným oblým balvanom vo vode.

V pozadí sa vynára hora Vsevidof.
Pozri sa hore, ešte vyššie a vyššie.

Lyžovanie sem a tam, hore-dole sopkou prináša stiesnené pocity. Je málo vecí, ktoré by pri masívnom vulkáne vyvolali pocity pokoja.

Hladké široké svahy poskytujú nekonečné množstvo trás, no len málo z nich je zjavných. Bezpečnostných spotov sa z pohľadu zhora zdá byť pramálo a pravdepodobnosť, že budeme vystavení vetru a ďalšiemu nepriaznivému počasiu, je čoraz väčšia. Keď už sa ocitneme vo výške jedného kilometra nad morom, máme dojem, že nie sme ani o trochu bližšie k vrcholu, ale zároveň pri pohľade nadol to vyzerá, akoby sme sa pozerali z lietadla.

Z trávnatej tundry stúpa para. Teplo ranného slnka dvíha sviežu rosu. Prúdy pary sa spájajú do oblakov, ktoré stúpajú za horúcim vzduchom smerom k nám. Ako teplota klesá, oblaky na nás vrhajú vlhkosť. Výhľady na krajinu miznú a s nimi aj príjemné teplo zo slnka. Sneží celé hodiny a my sme ako drobné čierne bodky uviaznuté v tomto bielom vesmíre.

Zozadu šípim na svojich kolegov.

Pokračovať s cestou nahor v takomto počasí je vylúčené.

Tak len vysedávame a vyčkávame – dúfajúc, že nepríde silný vietor.

O niekoľko hodín neskôr sa do nášho zorného poľa pomaly dostávajú miesta modrej oblohy. Rozhodneme sa znova vyraziť smerom nahor, aj keď teraz o niečo pomalšie, teraz už na ďalšom zasneženom snehu. Pätnásť centimetrov novej snehovej vrstvy je ako dar z nebies, pretože sneh, po ktorom sme stúpali pár hodín dozadu, bol ako kovová šmýkačka a my sme mali obuté tanečné topánky.

Návrat kontrastu.
Tobin Seagel vystupuje na kraj krátera Vsevidof sopky.

Deň sa pomaly blíži ku koncu a zostup v snehovo-bielej tme patrí medzi najmenej žiaduce zážitky na takejto hore.

Tobin zmení smer svojho kroku, od steny sopky sa priblíži ku kraju sopečného krátera. Ďaleko pod nami sa rozprestiera fraktál sopečného terénu smerom k moru a vrstvy mrakov sa posúvajú krajinou v nepredvídateľných tvaroch. Bez vizuálnej orientácie tu lyžiari ľahko môžu dostať morskú chorobu. Ak potom, ak čo i len trochu vyjdeš zo svojej línie na trase, je možné, že pôjdeš špirálovito dolu a skončíš kilometre od plánovaného cieľa.

Alex sa ku mne a Tobinovi pripojí na okraji krátera a zrazu si vymeníme medzi sebou pohľady, ktoré nám prezradia, že všetci sa obávame, aby sme zišli z hory čo najrýchlejšie. Takisto sa zdá, že sršíme nadšením a nemôžeme uveriť tomu, že to, čo na začiatku vyzeralo ako tvrdý a zmrznutý sneh, sa zmenilo na čerstvú mäkkú snehovú vrstvu.

Elán neopúšťa ani Tobina.
Toľko priestoru. Alex Taran na hore Vsivedof. 

Keď sa spustím a namiesto škrípania zamrznutého snehu pocítim vznášanie, vleje sa mi do žíl čistá eufória.

Napravo odo mňa sa vlny Beringovho mora vlievajú do dlhého zálivu v tvare polmesiaca pri mestečku Nikolski. Pred špicami svojich lyží sledujem lávové polia a pobrežie, za ktorým sa rozpína oceán na niekoľko tisíc kilometrov až po Havajské ostrovy.

Alex Taran na vrchu Vsevidof, za ním Beringovo more obmývajúce pobrežie.

Keď slnko na oblohe klesá, vietor sa upokojuje a mraky sa rozchádzajú. Spomalíme, neponáhľame sa, užívame si každý moment a nasávame výhľady. Neuniká nám ani fakt, že toto je jeden z mála dní v roku, kedy takéto dokonalé bezvetrie skrášľuje zasneženú južnú stranu Vsevidofu.

O dva dni neskôr sme sa ponaťahovali a oddýchli si, prečkali dážď a nabrali nové sily. Teraz zameriavame naše ciele na starší vulkanický masív, ktorý je známy pod názvom Recheshnoi.

Je to mocná široká hora, ktorá by vyzerala desivo, keby nebola pokrytá snehom. Táto sopka takisto už dávno vyhasla, ľadovce sa pohli k boku hory a zanechali úlomky tvrdších hornín, ktoré trčia ako tŕne a bodliaky.

Čo tam hľadáš, Tobin? 

Biele nebo, ktoré teraz splynulo so zasneženým povrchom hory, nám bráni v pohybe vpred, až kým sa neskoro popoludní nedostaneme na menej ako štvrtinu cesty k miestam, kde by sa dalo super lyžovať. Po tom, čo sme pred dvoma dňami mali šťastie si nemyslíme, že ďalší riskantný krok by bol dobrý nápad. Vraciame sa preto do chaty a strávime deň počúvaním vetra, ktorý stále bije na steny chatky a skúša jej odolnosť.

Zabíjame čas.

Na nasledujúc deň je nám dopriaty tretí deň jasnej oblohy. Znova si to nasmerujeme na Vsevidof a stúpame k okraju vulkanického krátera s malým odporom. Sneh sa vrátil do svojej stvrdnutej formy, s priečnymi tvarmi, ktoré pripomínajú neuveriteľne kontrastné počasie z predošlých dní. Prechádzame cez ľadovec na okraji krátera a sledujeme trasy a línie, ktoré by nám potenciálne poskytli skvelý zostup pre prípad, že by sme mali čas a primerané podmienky na zdržanie sa.

Vedľajšie menšie vrcholy pri hore Vsevidof.
Čítaj nápis na stene, nepravé Slnko na Vsevidofe.

Dostávam satelitnú správu s upozornením na zmenu počasia, a keď uprieme svoj zrak na nebo, vidíme takzvaný výškový opar a kruhovú dúhu, ktorá obklopuje slnko.

Hovorí sa tomu nepravé slnko alebo sundog.

Znamená to, že pravdepodobná zmena počasia je tu a teraz. Aleuty sa nazývajú kolískou búrok a my stojíme dva kilometre nad morom, pričom nám jedna z takých búrok dýcha na krk.

Tobin Seagel sa preteká so stúpajúcimi oblakmi.

Lyžujeme späť dolu cez plochý okraj krátera.

Kým pri zostupe trikrát zabočíme, zahalí nás mrak. Ak budeme lyžovať viac ako štyri zákruty od seba, stratíme sa v hromadiacej sa hmle. V našich navigačných aplikáciách sme zanechali piny, aby sme vedeli nájsť cestu „domov“, ak to bude potrebné – ako Janíček a Marienka.

V tomto bode lyžujeme naslepo dolu kopcom, sledujeme malý pin v apke a veríme, ak zlyžujeme kôrnatý sneh čo najrýchlejšie, vyhneme sa zúrivej búrke skôr, ako nás pohltí.

Len sa pozri na tie výhľady!

Keď pristaneme pri terénnych štvorkolkách, sneh sa premení v dážď a my uháňame k potoku skôr než v ňom voda stúpne. O hodinu neskôr sme pri chatke, vietor za nami zabuchne dvere, akoby sa prichádzajúcej búrke nepáčili naše výpravy. Pred hnevom matky prírody sa ukrývame v našej prímorskej chatke malej ako krabica od topánok, na mieste kolísky búrok.


Reuben Krabbe | Azylo

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.