Petru a jej syna Timoteia sme s fotografom Marekom navštívili v architektonickom štúdiu Createrra v obci Hrubý Šúr.

Dorazili sme v predstihu a pár minút navyše nám tak ponúklo možnosť poobzerať si slamenú kupolu, kde sa mal rozhovor odohrávať. Pripomínala úkryt lesných škriatkov. Oblé tvary a obrie okná, celá konštrukcia pokrytá zelenou trávou.

Po chvíli dorazila Petra.

Hneď na prvý pohľad sympatické žieňa s jemnými plavými vlasmi a širokým úprimným úsmevom. Energicky otvára kufor auta, z ktorého vyberá velikánske čierno-biele látkové vrece.

Malý Timotei si nás zatiaľ nedôverčivo obzerá.

„Priniesla som všetky možné hračky sveta, aby sa zabavil, kým sa budeme rozprávať,“ vraví trocha ustarostene Petra a vyťahuje vrece z auta.

Vchádzame do magického domčeka.
Vchádzame do rozprávky.

Namiesto škriatkov nás však víta kolegyňa Zuzana a moderný kreatívny priestor. Slnečná miestnosť je plná príjemného pokoja napriek pracovnému neporiadku na stoloch a policiach.

Z Indie do Hrubého Šúra

„Po štúdiu medzinárodného manažmentu v Barcelone som sa vydala na trojmesačnú stáž do Indie. Veľmi som totiž chcela robiť niečo, čo je prepojené s ekológiou a udržateľnosťou,“ začína svoje rozprávanie.

Sedíme na veľkom okrúhlom koberci a malý fešák sa s vervou prehrabáva vo vreci plnom autíčok a stavebných kociek.

„Jednalo sa o podnik so sociálnym dopadom – združenie farmárov pestujúcich zázvor. Neziskovka, ktorá to celé dala dokopy, ich tiež vzdelávala. Učili ich, ako pestovať čo najefektívnejšie, ako sa starať o plodiny. Tento koncept social enterprise mi bol vždy veľmi sympatický. Aj preto som sa k tomu chcela dostať bližšie a priučiť sa z praxe, aby som to mohla následne pretaviť do vlastného biznisu,“ vysvetľuje.

„Chcem maľovať!” prerušuje nás Timi.
Petra sa začervená a sklápa oči.
“Farbičky. To je asi jediná vec, ktorú som so sebou nepriniesla,” vraví a obzerá sa po miestnosti.

„Dajme tomu ešte chvíľu šancu takto. Možno na kreslenie zabudne,“ dodáva a hladká syna po chrbte, kým sa opäť púšťa do hry s autíčkami.

Čím budem, keď budem veľká?

„Ja som typ človeka, ktorý od mala hľadal, ako môže niekde pomáhať. Ako teenagerka som mala pocit, že Afrika a chudoba v nej je téma, ktorej by som sa mala venovať. Išla som po tom, kde je najväčší potenciál, respektíve, čo je najväčší problém, ktorý treba riešiť.

Jedna vec je však individuálna pomoc, keď niekam idem a mám obmedzenú kapacitu. Druhá sú škálovateľné riešenia. V tom období som sa preto začala zaoberať myšlienkou založiť si vlastnú firmu, ktorá je postavená na tom, že robí niečo prospešné pre spoločnosť – samotný produkt je prospešný a navyše zamestnáva a rozvíja ľudí. Vtedy som si uvedomila, že práve tam môže mať človek násobne väčší dopad.

Aj preto som sa rozhodla vyštudovať biznis, napriek tomu, že ma to najprv lákalo ku psychológii či sociálnej práci. Cez podnikanie sa totiž dajú realizovať veci, ktoré majú zmysel,“ rozpráva na jeden dych.

„Potavať dom, potavať dom!“ preruší nás Timi.
Petra sa púšťa do stavby farebného domčeka.
„Pozri, tu dáme dvierka, sem toto okienko,“ vysvetľuje každý krok a malý ju hltá očami. Darmo, stavbárčinu má asi v krvi.

Ja mám opäť čas trocha sa porozhliadať. Všímam si, že nielen omietka, ale aj podlaha je hlinená.
Celý priestor pôsobí veľmi príjemne a upokojujúco.

Čo čaká nás a naše deti?

Petra sa po chvíli vracia naspäť k rozprávaniu.

„Relatívne rýchlo som si uvedomila, že klimatická zmena je asi najväčší problém, ktorý je potrebné riešiť. Ak sa s ním totiž nevysporiadame, všetky ostatné problémy sa zhoršia. Alebo s nimi už nebudeme môcť bojovať. Navyše, máme už len veľmi obmedzený čas, v ktorom môžeme konať. Žiaľ, ľudia dnes nemajú potrebu s tým niečo robiť, lebo zatiaľ neprežívame do takej miery desivé následky, ktoré z toho vyplývajú,“ hovorí. Hlas sa jej stíši a viac vyberá vhodné slová.

Neviem, či malý staviteľ cíti maminu úzkosť.
No farebné autíčka, ktoré ho na chvíľu zabávali, necháva spinkať a vrhá sa jej do náručia.
Vyžaduje si pozornosť. A objatie.

„Nedostatok jedla a pitnej vody, masívna migrácia, pandémie podobné tej, akú zažívame tento rok, všetko zintenzívnené práve globálnym otepľovaním, to je to, čo nás čaká. Decká si, žiaľ, budú musieť zvyknúť na úplne iný svet, ako ho dnes poznáme my.“

Čo s tým?

„Túto environmentálnu úzkosť sa však snažím vytesňovať tým, že sa sústredím na to všetko pozitívne, čo robíme už dnes. Naša stratégia je teda jednoduchá – pozerať dopredu a snažiť sa robiť maximum tam, kde vieme,“ pousmeje sa a atmosféra sa opäť trocha uvoľní.

„Toto odtiahnuť, toto odtiahnuť,“ kričí na zelené auto Timi s výrazným francúzskym prízvukom. Mama ako hrdina sveta opäť prichádza na pomoc.

Tieto akčné deti musia dať rodičom poriadne zabrať.

Korupcia = koreň problému

„Po živote v Barcelone, Indii a Paríži sme sa s manželom rozhodli vrátiť na Slovensko. Uvedomili sme si, že keď človek chce robiť niečo prospešné a užitočné, nemusí chodiť cez pol sveta. A navyše, Slovensko sa vyznačuje tým, že tu veľa vecí nefunguje, na každom rohu je milión nápadov, čo sa dá zlepšiť,“ dodáva.

Zisťujem, že domov prišli v čase, keď vznikal rodinný projekt Nadácia Zastavme korupciu.

„Spontánne tak prišla požiadavka, či by som neprišla pomôcť s nejakými excelmi,“ opäť sa uškŕňa a rozprávanie prerušuje smiech. Keď sa takto smeje, pôsobí úplne ako dievčatko.

Z krátkej administratívnej úlohy sa nakoniec vykľula zodpovednosť za rozbeh celej organizácie, budovanie tímu, agendy či protikorupčnej komunity.
 
Po šiestich rokoch práce sa im podarilo vybudovať watchdogovú organizáciu s pozitívnym renomé a dopadom. Poukazujú na veľa káuz, ušetrili sa milióny eur, zastavili sa mnohé tendre.
 
„Áno, môže sa zdať, že to išlo dosť ďaleko od mojich tém udržateľnosti. Zároveň si však treba uvedomiť, že na Slovensku sa tieto environmentálne témy netlačia do popredia aj z dôvodu korupcie v štáte. A teda, ak ju neodstránime, ďalej sa nepohneme.

Až potom sme sa mohli pustiť do nášho podnikania so sociálnym dopadom,“ uzatvára jednu kapitolu.

„Vonkuuuu,“ kričí Timi.
Autíčka a kocky sa mu zunovali.
Aj mne padne vhod rozchodiť stŕpnuté nohy z tureckého sedu.

Vychádzame.
Pred nami sa otvára farebná paleta poľných kvetov a stromov.
Malý je vo vytržení.
„Tam je hrab,“ kričí na strom pred nami.

„Niektoré rastliny pozná lepšie ako ja. Je to veľký milovník prírody,“ dodáva hrdo Petra. Nečudujem sa.
Priznávam, doteraz som ani netušila, ako taký hrab vyzerá.

Zabudnuté prírodné bohatstvo a dostupné riešenie v jednom

Zisťujem, že pred vyše rokom sa Petra s manželom stali súčasťou firmy EcoCocon, ktorá sa venuje výrobe a distribúcii slameno-drevených stavebných panelov.

„Ľudia si neuvedomujú, ako extrémne neekologické sú stavebné materiály ako betón, oceľ a tehly. Tým, aká náročná je ich výroba a transport, zanechávajú za sebou obrovskú uhlíkovú stopu. V prvý deň nasťahovania sa do takéhoto domu je jeho ekologická stopa rovnaká ako počas päťdesiatich rokov aktívneho užívania a kúrenia. To je predsa šialené,“ rozhorčí sa Petra.

 „Slamené domy sú skvelou odpoveďou na tento problém. Slama je odpadový materiál, ktorý sa za normálnych okolností buď spáli, alebo sa rozloží na poli. My tým, že ho zabudujeme do stien, bezpečne uložíme CO₂ obsiahnuté v slame na dlhé desaťročia mimo atmosféry. Navyše energia potrebná na výrobu našich panelov je minimálna. Každoročne sa vyprodukuje toľko slamy, že by mohla s prehľadom nahradiť všetku izoláciu v každom jednom dome na svete,“ vysvetľuje zanietene.

„Ďalšou výhodou je fakt, že vieme ľahko dosiahnuť pasívny štandard, a teda naše domy majú takmer nulovú spotrebu energie na vykurovanie. Čiže je to ideálne kombo. Nielenže ich výroba je veľmi šetrná k prírode, ale samotné budovy majú počas celého svojho života minimálny ekologický dopad.“

Timi je celý ponorený do sveta byliniek a hmyzu.
Pohľad mu však zrazu padá na obsypanú čerešňu, spontánne ma chytá za ruku, aby prešiel cez náročnejší terén a následne šibalským behom uteká vpred.

„Timuško, čím viac čerešní nazbieraš, tým viac koláčikov budeme môcť spraviť,“ vraví Petra. Malý botanik sa s nadšením chopí tejto zodpovednej úlohy a my sa môžeme ďalej nerušene rozprávať.

„Keď sme do firmy vstupovali, komunikácia nebola mierená na mainstream užívateľa. Viac k tomu inklinovali ľudia, ktorí sa už zaujímali o prírodné staviteľstvo. Ale my v tom vidíme neuveriteľný potenciál. Veď toto je také super, to by mal chcieť každý,“ rozosmeje sa. Je milé pozorovať, ako jej zanietenie pre túto tému rozjasňuje tvár.

„Naše panely sú robené na mieru, a teda sa z nich dá postaviť moderný dom či nákupné centrum,“ dodáva a s chuťou si odtrháva čerešňu zo stromu.

Zaseknutá v dennej rutine. Čo teraz?

S manželom sa stretli pred ôsmimi rokmi v Paríži. „Nikdy by mi nenapadlo, že môj partner bude Francúz. S tým jazykom som bojovala od malička a prišiel mi hrozne náročný na výslovnosť,“ vraví a kútiky úst jej opäť idú hore. „Na začiatku to bolo ťažké. Odkedy sa však bavíme po francúzsky, začali sme rozoberať aj hlbšie témy.“ To sa už opäť rozosmeje na plné hrdlo a ja sa smejem s ňou. Asi je to prirodzená daň za bilingválne vzťahy.

Už viem, že Timuško bolo plánované a vytúžené dieťa. Aj tehotenstvo bolo vraj v pohode. „Ale čo nebolo v pohode, bol ten pôrod,“ priznáva. „Jednoducho a skrátene, keď som si to už celé odrodila, povedali mi, že musím ísť na cisarák. To sú však také spomienky, na ktoré žena rýchlo zabudne, keď už má bábätko pri sebe,“ dodáva s pokorou.

„Prvé mesiace s ním boli úplne krásne. Po čase mi však začal šialene chýbať sociálny kontakt. Bola som doma s malým a dennodenná rutina sa opakovala – prebaliť, nakŕmiť, grgnúť, uspať, popratať, navariť, zobudiť, prebaliť, nakŕmiť, obliecť, ide sa von, zobudiť, vyzliecť, prebaliť a tak dookola,“ gestikuluje stále výraznejšie. Točivým pohybom rúk mi pripomína akési nekonečné perpetuum mobile.

„Človek sa jednoducho nezastaví. A ja som mala pocit, že s malým musím byť 24 hodín vkuse. Z domu som sa prakticky dostala prvýkrát až po roku. Šla som si konečne zacvičiť. Zrazu som mala pocit, že svet sa za ten čas neuveriteľne zmenil.“

„Cikááááááť!“ preruší nás malý Timi.
Chytá ho za ruku a spolu kráčajú k širokej farebnej lúke.
„Tuto môžeme poliať tieto maky, čo ty na to?“ vraví pokojne a malý prikyvuje.
 
„Druhé dieťa bude určite pohodovejšie. A zacvičiť si pôjdem už po 1,5 mesiaci,“ dodáva s úsmevom z diaľky.
 
Spokojní sa vracajú ku mne.
Petra k mikrofónu a Timi k zbieraniu čerešní. Táto aktivita sa mu náramne zapáčila.

Škôlka ako darček pre syna

Petra sa do práce vrátila za pomoci babysitterky v čase, keď mal malý jeden rok.
 
„Škôlku dostal Timuško ako darček na svoje druhé narodeniny,“ zaskočí ma Petra. Po všetkých zážitkoch mojich kamarátok s takýmto odlúčením sa jednoducho musím opýtať, nakoľko úspešné bolo narodeninové prekvapenie. „Bez akejkoľvek irónie som bola presvedčená o tom, že sa mu tam bude páčiť. Že bude nadšený. Hovorila som si, že mu v tomto veku musí chýbať styk s deťmi. Veď predsa byť stále doma s dospelou osobou, to nemôže byť taká sranda ako s deťmi. Úplne tak to však nebolo,“ uškŕňa sa a červená.

Zisťujem, že po prvotnom šoku a plači, keď malý zistil, že mamka sa tak skoro nevráti, prešli ešte 2 mesiace, počas ktorých sa adaptoval.

„Musela som si to však v hlave zrovnať aj ja. Aby som nemala výčitky, keď som sa už po roku vrátila do práce na pár hodín. Potrebovala som si hlavne v sebe spracovať, že moje dieťa netrpí, keď s ním nie som a je o neho dobre postarané,“ dodáva.

Timiho už čerešne trocha omrzeli. Odviedol kus dobrej práce.
Pomaly sa vraciame naspäť k domčeku.
Rozhovor sa ako zvyčajne dosť natiahol.
A Timi potrebuje ísť čochvíľa spať.

Lúčime sa a v rukách si odnášam škatuľu čerstvo natrhaných čerešní.
Petra s Timim ruka v ruke vchádzajú do domčeka pobaliť si veci.
My s Marekom tiež za chvíľu vyrazíme.

Vo vchodových dverách sa Petra na mňa otočí a zamyslene dodá:

„Keď má človek deti, zrazu má väčšiu potrebu dosahovať výsledky. A hlavne ich dosahovať čím skôr. Lebo ak chceme krajší svet pre naše deti ako ten, ktorý ich zatiaľ čaká, musíme zamakať. Tu a teraz.“

Fotografie: Marek Švančara