Hovoria, že sú akísi pochabí začiatočníci, ktorí začínajú od nuly s niečím, o čom nemajú potuchy. V hlave mi znie, že len blázni môžu investovať do orechového sadu, keď nemajú skoro žiadne skúsenosti s farmárčením.
Prišla som to sem zistiť.
Podľa Sama a Jančiho je práve toto jediný spôsob, ako sa naučiť niečo nové. Ako byť o čosi lepší než včera. Všetko sa akosi mení. Akoby nestačilo arašidové maslo. Teraz k tomu ešte aj orechový sad. Rok plný zmien asi nekončí. Pre Pure Nuts určite nie. Sú tak trochu blázni v ešte bláznivejšom svete.
Do orechového sadu sa dostali akousi okľukou. Okrem arašidového masla na začiatku začali aj s receptúrou biodegradovateľného plastu v kefkách, ktorý sa správa ako plast, ale na konci svojej cesty sa dokáže rozložiť – rovnako ako taký banán. Prišli až sem, do sadu. Pozerám sa okolo seba a cítim ju. Tú zmenu, ktorá visí vo vzduchu.
Aj keď jej zatiaľ úplne nerozumiem, snažím sa ju vnímať a porozumieť jej.
Chalani hovoria, že to bola kľukatá cesta, na ktorej pochopili, že farmárčením a tým, ako sa produkuje jedlo, dokážu pomôcť planéte oveľa viac a zásadnejšie. Minimálne trikrát denne je každý človek schopný rozhodnúť sa, čo si vyberie na jedlo – najzásadnejšie riešenia sú ukryté v tom, ako k nemu pristupujeme a získavame ho. „Vďaka takejto produkcii dokážeme byť carbon-sink – farmárčením dokážeme viazať uhlík z atmosféry a okrem toho ho veľmi dlho v pôde uchovať. Bioplast v kefkách je síce fajn a je carbon-neutral, no rovnica je takto stále na nule. Síce sme plast nezískali z ropy, ale aj tak sme museli mnoho surovín dovážať – takpovediac cez pol sveta. Farmárčiť dokážeme lokálne a vieme takto uživiť desiatky ľudí,“ zanietene vysvetľuje Samo a opisuje zákutia kľukatej cesty, o ktorej mi prezrádzajú spolu s Jančim všetko.
Jeden pochábeľ za druhým
Na konci dňa – sú predsa Pure Nuts. Čistí pochábli. Tí, ktorí naučili mnohých ľudí pred niekoľkými rokmi, ako vôbec orechové maslá jesť. Niečo sa však zmenilo. Orechový sad je nový level. No niečo sa nezmenilo vôbec.
„Jedna vec, ktorá sa nezmenila, je reakcia okolia a nastavenie väčšiny ľudí, ktorá si radšej povie: ‚Načo to robiť, keď sa to dá doviezť a lacnejšie.‘ A potom, samozrejme, náš obľúbený pohľad – ‚Vlastný sad? Veď to sa vôbec nedá!‘“ Samo vysvetľuje a popri tom sa pousmieva, pretože je zjavné, že tieto reakcie očakávali aj spolu s Jančim.
Stojíme však všetci priamo v ňom. Na pomedzí radov orechových stromov v mikroregióne Uhrovská dolina.
„Čo je ale iné, že dnes máme základňu zákazníkov a fanúšikov,“ nachvíľu sa Janči zastaví a zasmeje sa: „Teda aspoň dúfame, že nejdeme úplne od nuly.“
Snažím sa pochopiť to, čo sa zmenilo od posledného rozhovoru – je toto opäť začiatok, prerod alebo vývin?
„Môžu byť aj všetky tri odpovede správne? Určite je to začiatok niečoho úplne nového, v čom zatiaľ nemáme také know-how. V určitom zmysle aj prerod – alebo skôr návrat k tomu, čo bolo úplne bežné ešte pre našich starých rodičov. Nazbierať si každú jeseň orechy na vlastnej záhrade a podeliť sa alebo ich povymieňať so susedmi a kamošmi za niečo, čo práve nemajú. A vývin v tom zmysle, že chceme zákazníkom ponúknuť zase vyššiu kvalitu, na ktorú sa môžu prísť pozrieť – produkt, ktorý rastie stopercentne doslova u nich doma.“
V kruhu začiatkov
Opäť ďalší kruh, v ktorom sa točím? Spomínam si, ako vznikalo logo – z bláznivého začiatku sa dostali opäť k ďalšiemu. Priamo pod nohami a priamo okolo nás všetkých. „Asi to bude znieť ako klišé, ale tento sad si našiel nás, nie my jeho,“ zaznie spomedzi stromov. Obrovská vďaka patrí majiteľovi sadu, ktorý ho sám vysadil a dôveruje im, že bude v dobrých rukách.
Začiatky majú rôznu príchuť a treba ich rozlúsknuť. Zhodli sa na tom, že je to únavné: „Ale zároveň aj veľmi zábavné. Je to doslova lúskanie poriadne tvrdého oriešku,“ hovorí Samo a zároveň sa usmieva. Viem, že mu hlavou idú všetky príhody, ktoré sa tu doteraz stihli odohrať. A ver či never, málo ich nebolo.
Po chvíľke sa všetci rozhliadame do diaľky a sledujeme hniezdo vybudované na neďalekom strome: „Je to hlavne ďalší veľký krok do budúcna pre Pure Nuts. Tajne dúfame, že aj inšpirácia pre ďalších, ktorých chceme povzbudiť k tomu, že všetko, čo naozaj chcú, je ozaj možné,“ dodáva Janči.
Je to zmena, ktorá je jednoducho nutná pre ďalší rast. Dochádza mi to.
Začínam ju prijímať. Všetko predsa podlieha transformácii. Aj keď často zmeny nemám rada, sú prostriedkom na to, aby som dokázala vyjsť zo zóny istého pohodlia a bezpečia. Zmena je jediná konštanta a všetko ňou neustále prechádza.
Jediné, čo sa nikdy nezmení, je samotná prítomnosť zmeny.
„Pracovný názov bol od začiatku iba ‚náš sad‘, ale myslím si, že je to dosť trefné, takže ho asi povýšime na Náš sad.“ Čo je však dôležité, že nie je len ich, ale môžeš doň patriť aj ty. Stačí tomu veriť.
Otvárajú dvere
Všetky produkty a Náš sad spája poctivá práca, čistý úmysel, láska, príroda, bláznovstvo, chuť po živote naplno a po skúšaní nového. „Do istej miery je to prešliapavanie chodníčka a inšpirácia pre ďalších,“ vysvetľuje Janči. „Keď sme začínali s Pure Nuts, bolo nezvyčajné nájsť v reťazcoch drahšie produkty, pokiaľ neboli špecifické, väčšinou nie na dennú spotrebu, ako napríklad drahá bonboniéra alebo dobré víno. Dodnes je veľké percento položiek v cene okolo jedného alebo dvoch eur, aby to zákazník nevnímal ako príliš drahé,“ opisuje ďalej. „Má to však za následok to, že často už nenájdeš stogramovú čokoládu, ale iba osemdesiat, alebo že štandard už nie je 150 g jogurt, ale iba 125 g.“
Vnímajú to, že otvorili dvere aj ďalším produktom a značkám, ktoré sa len pár rokov dozadu bežne nedali nájsť na pultoch. „A to je náš dlhodobý cieľ – ukázať, že takýto spôsob života môže byť nielen dobré, ale nadštandardné a skvele platené živobytie, a to bez akýchkoľvek kompromisov. A s kopou srandy k tomu!“
Kancelárske paradoxy
Laptop, office vs. sad. Pole. Pôda. Stromy. Práca rukami. Toto je ten návrat, o ktorom hovorili na začiatku – bežná súčasť života našich starých rodičov.
„Je to do istej miery veľký relax,“ začína Janči. „Minimálne na začiatku,“ hneď dopĺňa Samo. „Je ale dôležité si uvedomiť, že každý si môže nájsť ten pravý balans práve pre neho – práca rukami v sade sa nijak nevylučuje napríklad s kreatívnou prácou na laptope.“ Presne takto fungoval Samo už od septembra. „Vnímam to ako skvelý doplnok, nie prekážku.“
Adoptuj si orech
Pozerám sa na takmer päťsto stromov vlašského orecha. Sledujem línie, ktoré sa tiahnu do diaľky. „Je tu skvelé podnebie,“ ukazuje Janči a postupujeme spolu sadom ďalej. „Napríklad počas septembra a októbra tu skoro každý deň spŕchlo, a ak náhodou nie, po zotmení je tu brutálna rosa, takže vegetácii sa skvele darí,“ dopĺňa Samo a pristavujeme sa pri jednom strome zarastenom šípkami.
Rastie tu všetko možné – veľké šípky, ktoré obrastajú celý sad. Sledujem ich husté porasty umocnené tŕňmi, na ktoré mi padá zrak. Divé jahody a repík lekársky. Vidím obrovský dub. Zatúlané jablone a kvalitný trávnatý porast všade dookola. „Niektoré z nich som ani nepoznal, len som si to tu od začiatku pobehal s apkou na rozpoznávanie rastlín, takže teraz o nich môžem mudrovať,“ so smiechom to celé opisuje Samo a popri tom niektoré z nich ukazuje.
Nezastavujú sa. Prichádzajú s myšlienkou, ako podporiť a predplatiť si odber „budúcich orechov“. Ak sa ti táto myšlienka páči, ak s tebou rezonuje to, čo sa v Našom sade deje, jednoducho si môžeš aj ty Adoptovať orech: „Funguje to formou adopcie jedného stromu – úroda je však vopred garantovaná a spriemerovaná, v prípade neúrody ju nahradíme v adekvátnej kvalite.“ Taká je ich rovnica.
Sad možno klasifikovať nielen ako „bio”, ale aj ako „beyond bio či organic”. To znamená, že sa tu nepoužívali nielen hnojivá označené nálepkou bio, ale neboli používané vôbec žiadne hnojivá ani postreky. „Všetko si tu rastie po svojom a jediný pravidelný zásah je mulčovanie dvakrát do roka. Pre priblíženie, je to forma kosenia, pri ktorej nakosený materiál nezbieraš do nádoby ako pri klasickej záhradnej kosačke, ale tento materiál stroj rozseká na drobné kúsky a hneď vypľuje za seba. Takže biomasa ostáva na danom mieste a ďalej zúrodňuje pôdu,“ chalani vysvetľujú jednotlivé úkony, ktoré sú potrebné na to, aby sa zo sadu mohol stať Náš sad.
„Na jednej strane je tento typ konkurencie a životaschopnosti v sade skvelý,“ začína opatrne Janči, v tom ho preruší Samo: „Ale na druhej strane si to nevyhnutne vyžaduje trochu viac práce práve na začiatku. Keď divoká šípka prerastá cez korunu orecha, nie je to optimálny scenár.“
Zamrznutí v minulosti
Rozprávajú o tom, že farmárčenie na Slovensku zamrzlo niekde v 50. rokoch a je veľmi skostnatené. „Okrem toho, že chceme produkovať skvelé orechy, Náš sad vnímame aj ako pilotný projekt a test toho, čo všetko je naozaj možné na šiestich hektároch. Chceme ukázať, že nepotrebuješ sto hektárov, tri obrovské traktory a dvadsať kusov príslušenstva, aby si produkoval kvalitné jedlo a mal z toho slušné živobytie.“
„Farma by mala fungovať skoro ako park, kde nemáš pocit, že sa len produkuje jedlo, ale cítiš to, že farmár tam žije, pozná svoje stromy – vie, ktorý strom mal koľko plodov. A dokážeš z takejto návštevy mať nezabudnuteľný zážitok.“
„Naša vízia je produkciou vyriešiť zákazníkovi konkrétny problém – napríklad ako pripraviť chutný a nutričný nedeľný obed pre celú rodinu s tým, že dodáme kompletné riešenie vrátane vyladeného receptu a všetkých potrebných surovín.“
Divoká zmena
Pri orechu čiernom sa dá využiť všetko, nielen plod. „Aj pri našom – vlašskom orechu – sa dá toho veľa využiť. Napríklad taká škrupina je veľmi výhrevná alebo sa z nej dá minimálne vyrobiť biochar – drevené uhlie. A samozrejme, orech je od určitého priemeru kmeňa veľmi hodnotné a pekné drevo,“ popri prechádzaní okolo stromu zarasteného obrovskou šípkou sledujem, čo všetko z neho dokážu využiť.
Pri otázke na to, čo najviac z pohľadu klimatickej krízy ohrozuje pestovanie orechov, sa najviac odpovedí nachádza práve v divokej a neporušenej prírode: „Práve tam je jedinou konštantou zmena. A jediný spôsob, ako sa so zmenou vyrovnať, je rôznorodosť,“ vysvetľuje Samo a zároveň opisuje, ako celý sad možno vnímať: „Berieme ho ako súbor všetkých živých organizmov a nikde nie je striktne nalinajkované, že tu musíme mať len orechy.“ Zároveň sa rozprávame o tom, ako farmár nemôže lipnúť len na jednom jedinom druhu produktu: „Vtedy sa veľmi ľahko môže stať, že už o pár rokov ho vôbec nedopestuje alebo to bude oveľa náročnejšie, a tým pádom menej ziskové ako je to dnes.“
Aj napriek tomu, že všeobecný konsenzus je „nedá sa to“ alebo „načo to vôbec robíte“, hovoria, že od začiatku sa im dostáva úžasnej individuálnej podpory na tých úplne najnezvyčajnejších miestach: „To je pre nás všetkých signál, že v tom máme pokračovať a sme na správnej ceste.“
Vytvárať priestor, v ktorom podpora prerastá všetko ostatné, je nesmierne dôležité. A popri vytváraní občas treba vytrhať niekoľko obrovských dvojmetrových šípok. Aj napriek tomu je zmena nevyhnutná a okrem toho za to stojí. Presvedčila som sa o tom.
„Grow-the-shit-out-of-it!“
Ozve sa na záver Samo s kliešťami a tŕnistou šípkou v zovretí: „Neviem to vlastne ani plnohodnotne preložiť – ale skúsime z toho ‚vymačkať‘ všetko, čo sa len dá. A aj keď to nevyjde, máme istotu, že sme tomu dali všetko.“
Uvidíme, čo všetko tu vyrastie budúcu sezónu. Grow-the-shit-out-of-it.
Fotografie: Samuel Antoška | Treesnation
