100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Klaudia z Na Okraji: Keď som videla, akú tu majú ľudia iskru v očiach, vedela som, že im chcem ukázať celý región.
Čo všetko môže ukrývať miesto na okraji? Možno sme hľadali kone a ranč, možno kúsok nedotknutej prírody alebo čerstvý vzduch ďaleko od smogu mesta. Objavili sme mladú rodinu s vášňou k životu, pre ktorý sa spoločne rozhodli. A okrem toho ho žijú naplno. S láskou k tomu, čo ich napĺňa, no predovšetkým jeden k druhému. Toto sú Jagnešákovci. Toto je Na Okraji.
Ranč Na Okraji v oravskej prírode. 

„Kde si chceš sadnúť, Eli?“ pýta sa Klaudia, mama Ely a Vandy. Obe sa najskôr motali všade okolo nás a netrpezlivo sledovali, čo sa bude ďalej diať. „Dedko zobral Vandu, tak sa snáď budeme aj počuť.“ Klaudia sa pousmeje a ja sa pozerám všade okolo seba. Popravde, neviem kam skôr.

Sme Na Okraji – na Orave, na rodinnom ranči v Novoti. Alebo – ako sa na prvý pohľad môže zdať – v rozprávke. Zaparkovali sme na prašnej ceste, uvideli stajne a veľkú halu, spozorovali kone a pri malom potoku pri okraji cesty zahliadli nachvíľu celú rodinu. Klaudiu, jej manžela Jakuba a ich dcéry – Elu a Vandu. Rozhodli sa žiť tu, pracovať a trénovať kone, no zároveň ukázať, čo všetko môže skrývať oravská príroda priamo z konského chrbta.

Najlepší kamoši. Kvôli nim to tu celé začalo.

Domov sú ľudia

Sedeli sme pri drevenom stole a pýtala som sa, či si myslia, že ich spôsob života dokážu skôr pochopiť práve tí, ktorí vyrastali v prírode: „Skôr by som povedala, že je to o tom, do akej miery sú ľudia otvorení iným spôsobom života a výchovy. Možno že sú to práve ľudia z mesta, ktorých to tu zaujíma a inklinujú k tomu, aby spoznali, ako tu žijeme. Niekedy ale práve ľudia z dediny vedia lepšie vnímať všetku tú prácu, ktorá za tým reálne je.“ Pridáva sa Jakub, ktorý dodal, že niekedy sú to len skreslené predstavy a ľudia nevidia, čo všetko sa za tým ozaj ukrýva. Nie je to len instagramové pozlátko.

Po ceste k obľúbenému miestu, ktoré nám ukázali. 

Obaja študovali vo väčších mestách, no Jakub sa prispôsobil a rozhodli sa spolu usadiť na Orave. Rozprávali sme sa o tom, ako vnímajú mestá a to, v čom im vyhovuje ranč a výchova dievčat práve tu. „Je úplne jedno, kde človek je, ale dôležitejšie je to, či je tam s tým, s kým tam chce byť,“ dodal Jakub a tým len potvrdzuje to, že domovom sú vlastne ľudia. Celá táto myšlienka je len podčiarknutá zvukom traktora, ktorý dopĺňa náš rozhovor – a samozrejme Ela, ktorá sa pridala do rozhovoru.

Ranč Na Okraji je pre nich slobodou. A je to vidieť aj na prvý pohľad. „Síce som na materskej, ale aj tak môžem pracovať a zobrať sem deti, to je pre mňa obrovská pridaná hodnota. Môžeme fungovať tu – dokonca všetci spolu.“ Klaudia mi ukazuje, ktorým smerom bývajú – len pár minút od ranča. Časom by sa chceli presťahovať: „To by bolo pre mňa najpraktickejšie – budili by sme sa rovno tu. Dojíme kozy, sú tu zvieratá, stále sa niečo okolo nás deje – pretrhne sa oplôtok, vždy musíme rýchlo utekať.“ Jakub dodáva, že vlastne nemajú voľný čas, pretože ho tak či onak trávia prácou: „Človek vie, že si takto niečo spoločne budujeme a že nám to zostane.“

Ďalší zvierací kamoši a kamošky. Ukázali nám, ako tu spolu fungujú.
Občas sa treba aj schladiť.

Zvuk motora stále v pozadí. Neprestajne sa tu pracuje a neustále sa niečo deje.

Pozerám sa na malú Elu, ktorá sedí vedľa mňa – pýtam sa, ako Klaudia a Jakub vnímajú výchovu a všetko to, čo tu obe odmalička zažívajú. Sú neustále v tesnej blízkosti koní, kôz, sliepok, trávia tu všetok čas. „Pre mňa je to veľké plus, pretože si ich kvázi beriem so sebou do práce, sú tu so mnou – zvieratá a príroda sú takisto pridaná hodnota. Nezažila som, aké je to vychovávať deti v meste, takže poznám len jednu stranu. Tu je to pre nás obrovská sloboda – vieme, že ich môžeme vypustiť a nikto nám ich neukradne,“ smejeme sa a Klaudia dopĺňa, že ako sa stala mamou, o to viac vníma všetko, čo všetko im toto miesto ponúka. A niektorí im aj závidíme, keď sledujeme kúsok z ich detstva prežitého na ranči, v zablatených čižmách a s očami, ktoré žiaria. A so zvieracími kamošmi, ktorých tu majú.

Šli sme sa prejsť ku malému potoku, kde si všetci našli to svoje.
Radovánky vo vode.

Na prvý pohľad nikomu neunikne obrovská červená budova. Je to veľká jazdecká hala a priestor pre tréning cuttinových koní. „Naše kone trénuje ocino,“ hovorí Klaudia a pozrie sa na neho. V náručí drží malú Vandu. „Ja skôr jazdím, ponúkam základy jazdenia – učím všetkých tých, ktorí by si to chceli vyskúšať a doteraz na koňoch nesedeli. A potom ich berieme na vychádzky, tie sú vhodné pre pokročilých, ktorí už majú niečo najazdené. Začiatočníci najskôr musia absolvovať kurz v hale.“

Veľká neprehliadnuteľná hala a zvedaví návštevníci.

Celá myšlienka tohto miesta súvisí s tým, že Klaudiin ocino chcel trénovať kone a venovať sa športovej disciplíne. „Potom sa postavila aj hala a začalo sa pomaly trénovať. Pracujú tu s nami ľudia, s ktorými sme popri koňoch vyrastali.“ Klaudia sa snažila toto miesto otvoriť aj pre verejnosť: „Celé to bolo orientované športovo a ja som chcela nejakým spôsobom priblížiť všetko to, čo tu máme aj iným. A popri materskej sa to podarilo.“

Kone sme najskôr nemali

„Sliepky, prasatá, kravy. Pestovali sme zemiaky, rovnako ako skoro každá rodina na Orave,“ menuje v rýchlosti Klaudia.

„Ocino vždy túžil po koňoch. Nemal na to ani priestor, ani finančné možnosti. Chodil do Nemecka pracovať a tam uvidel tento šport – westernovú jazdeckú disciplínu cutting a svet okolo nej. Celé ho to chytilo. Najskôr sme mali jedného koňa, potom troch – prvé tri sme si kúpili a potom z toho vznikol náš chov.“ Aktuálne majú šestnásť koní a z toho dvanásť je z ich chovu. „Zo začiatku to vôbec nebola zisková činnosť, skôr to bolo stále treba peniazmi dotovať. Ocino má okrem toho stále aj druhú prácu – pre neho je to celoživotne nenávratná investícia.“

V tomto ma zamrazí a uvedomím si, že je to práve on, ktorý do toho vložil všetko. „My vďaka tomu, že začal, môžeme ďalej pokračovať a mať z toho aj ekonomický prínos, otvoriť toto miesto aj ostatným ľuďom – ponúkať ubytovanie, kurzy a jazdenie.“

Nie je to len pozlátko, ale niekoľkoročná práca a obrovský sen.
Cutting je westernová jazdecká disciplína. Jazdec a kôň sú hodnotení na základe schopnosti oddeliť kus dobytka od stáda.

Majú tu dvoch stajníkov – Klaudia hovorí, že predtým to bolo veľmi náročné, nemohli skoro nikam chodiť, keďže šestnásť koní neustále potrebovalo ich každodennú starostlivosť.

V tom sa povedľa objavila Vanda s dedkom Milanom. „Spala až doteraz.“ Vanda nevyzerá nadšene z mojej prítomnosti. „Neber to osobne, ona sa na každého mračí. Aj na domácich – a to teraz má ešte celkom príjemný pohľad,“ smejeme sa a Klaudia sa snaží vysvetliť výraz Vandy v náručí dedka.

Osviežujúce poobedie na Orave.

Klaudia mi ukazuje a vysvetľuje, ako to tu na začiatku vyzeralo. „Kedysi tu bola len piesková jazdiareň. Celé to bolo náročné – počasie na Orave – keď zapršalo, schlo to veľmi dlho a nedalo sa jazdiť ani v zime.“

Popri rozprávaní a spomínaní na to, aké to tu bolo, hovorí, že v ich tíme sú ľudia – napríklad dievčatá, ktoré jej pomáhajú a vyrastali tu od detstva. Poznajú všetky kone a jazdili tu od malička: „A vďaka nim mám aj ja viac času na kurzy a ostatné veci. Keď sme tu nemali pomoc, bolo to náročné, tá pravidelná starostlivosť o kone a zvieratá – nemohli sme skoro nikam chodiť. A teraz tu už nič nezdochne bezo mňa,“ zasmejeme sa a je cítiť, že to tu všetko pekne ladí a funguje.

Klaudia, ktorá sa usmieva pri všetkom, čo nám na ranči ukazuje.

Detstvo na okraji

Pýtam sa Ely, čo tu má najradšej. Ani chvíľku nezaváhala a jej odpoveď bola rázna: „Mačičky.“

Klaudia sa rozrozpráva, aký magický je vzťah detí ku zvieratám. Všíma si to každodenne – vníma to, že ich postoj ku zvieratám je bezprostredný, prirodzený a nemajú strach. „Vnímame aj to, že sú stále v prírode, keďže veľa ľudí je v práci a potom ešte riešia, že by sa mali viac hýbať alebo ísť von. A my to tu máme vlastne všetko v jednom. Práca tu je aj fyzicky náročnejšia, takže som rada, že keď večer všetci prídeme domov, nemusím riešiť ešte naviac podobné veci.“

Ela.

Rozprávali sme sa o empatii a o tom, ako vďaka vzťahom so zvieratami možno lepšie pochopiť aj medziľudské vzťahy. Samozrejme, všetci z nich by chceli, aby aj ich deti pokračovali v tom, čo tu budujú: „Každý rodič sa poteší, keď vidí, že deti o to majú prirodzený záujem, ale nespolieham sa na to. Nemusí to tak byť – a je to tiež v poriadku. Základ je, aby tu boli ľudia, ktorých to baví, a len vtedy to má celé zmysel.“

Zmrzlinári

Zaujíma ma, čo je ich priorita – či je ňou práve športová disciplína alebo to, aby celý ranč otvorili ďalším návštevníkom.

„Šport ako taký má prioritu – celé sme to postavili primárne kvôli tomu. Nechcem, aby turizmus ovplyvnil športovú disciplínu, no zatiaľ to zvládame manažovať. Leto je hlavná sezóna – sme tu ako zmrzlinári, no kde je vôľa, tam je cesta a vieme si to celé prispôsobiť.“

Športová disciplína tu má prioritu.

Na Orave dobre

Rozprávame sa o tom, ako ich vníma okolie. Klaudia hovorí, že to nevie posúdiť úplne, no zároveň vníma akúkoľvek službu či aktivity, ktoré sa dajú na Orave robiť, pozitívne: „Čokoľvek, čo sa tu postaví pre ľudí, vnímam veľmi dobre. Sú to predsa len ďalšie možnosti, ako môžu ľudia tráviť čas – aj s deťmi. A v našom prípade sú to aj zvieratá, čo je krásne hobby pre kohokoľvek. A dokonca priamo v prírode, čo je tiež veľká pridaná hodnota.“

Hovorí, že sa im stáva, že k nim zavíta niekto z vedľajšej dediny a je prekvapený, kde to prišiel a že tu majú vôbec kone. „Ešte stále sa snažíme zviditeľňovať – veľmi nám pomáhajú aj sociálne siete.“

V sedle ako doma.
Plnou parou vpred. Aj s manikúrou.

Ich Instagram je priestor, kde sa dá zatúlať na miesta plné detskej hravosti, objavovania, lásky k zvieratám a akejsi harmónie, ktorá sa nedá prehliadnuť medzi ostatným obsahom, ktorý tam človek nachádza.

„Spočiatku sme mali predovšetkým kurzy a poskytovali sme ubytovanie, no v menšom. Sociálne siete nám pomohli rozvíjať aj všetky ubytovacie rezervácie vo väčšej miere, a to nám pomáha potom získať aj ďalších klientov na jazdenie a podobne.“

V tom sa ozve Ela. Chcela sa pridať nachvíľku do rozhovoru.

Dobrodružstvo? Každý jeden deň

„Dobrodružstvo stále. Aj to pozitívne, aj negatívne, každý deň od rána do večera,“ smeje sa Klaudia a rozpráva, ako to tu vyzerá počas sezóny.

„Nenudíme sa tu. Aj to je určitá forma dobrodružstva,“ opäť sa smejeme. „Občas je to tak trochu stereotyp, predsa len sme stále tu, na jednom mieste, no ten program vie dať často zabrať a mení sa. Preteky, tréning, potom hostia. Stále sa niečo deje.“ Ela popri tomto rozprávaní robí druhý hlas. „Vava, jaaaa.“ Síce jej nerozumieme, ale pochopili sme, že dobrodružstvo je to občas aj s ňou.

Neďaleko ranča je ich obľúbené miesto.

„Vidiek ponúka toho mnoho – vieme sa vybrať do lesa, na hríby, na čučoriedky.“ Klaudia vymenúva aktivity, ktoré majú radi: „No v lete sa len málokedy dostaneme preč, keďže je tu toľko práce a je to naša sezóna,“ dodáva s jemným úsmevom.

Druhý hlas stále v pozadí.

„Na hríby chodíme ozaj radi.“ Klaudia zopakuje. „No tento rok sme teda neboli,“ dodáva Jakub so smiechom. „Ale ten minulý sme boli,“ celá terasa je plná smiechu a je cítiť, že počas sezóny je to tu ozaj nabité.

„No Ela chodí rada do Poľska.“ Prekvapene sa pozerám. Jakub opisuje ich výlety: „Na nakúp, na vláčik. Alebo len tak na zmrzlinu.“ Je to predsa malá zmena a tú potrebujú aj oni. Novoť leží blízko poľských hraníc, takže to Ela má len za rohom. „Väčšinou si robíme takéto krátke jednodňové výlety a potom v zime radi na pár dní zmeníme prostredie.“ Leto je ozaj náročné.

Jakub.

Orava na sedle

Celé prostredie je nádherné aj z terasy, na ktorej sedíme. Vidím kone, pohyb, malého chlapca s otcom, ktorí spoza brány sledujú tréning vo veľkej hale.

„Naše dvojdňové treky sme trošku vylepšili. Jakub spravil prístrešok, pretože predtým sme boli odkázaní na počasie. A tu, na Orave, to je nevyspytateľné. Keďže si takýto trek musíme naplánovať a spí sa pod holým nebom aj s koňmi, často sme termíny museli presúvať. A takto sa vieme schovať a vyťažiť z celého dvojdňového výletu maximum.“ Klaudia rozpráva, ako je vybavený ich prístrešok a ako veľmi im uľahčuje tieto treky.

„Spočiatku sme tieto jednodňové alebo dvojdňové výlety na koňoch robili iba s ľuďmi, ktorí vedia jazdiť, no tých je na Slovensku málo. A tak sme vyskúšali a ponúkli hosťom niekoľko lekcií. Po pár dňoch sme ich vzali na vychádzku alebo na samotný trek. A samozrejme, tempo sa prispôsobuje tomu najslabšiemu článku v skupine,“ opisujú mi to, ako fungujú ich legendárne výlety.

Na Okraji ponúkajú aj rôzne výlety na koňoch spolu s ubytovaním.

„Každý musí zvládať krok a klus. A ak to zvládajú, ide sa aj na celodenný trek.“ Vytvárajú skupiny podľa toho, ako pokročilí jazdci v nej sú. Sú to najmenej traja ľudia a najviac šiesti. Väčšinou vyrážajú ráno, okolo pol desiatej a vracajú sa po piatej. „Keď máme dvojdňový trek, tak opekáme neskoro večer a naspäť sa dostávame na druhý deň poobede.“

Obaja vysvetľujú a dopĺňajú, ako vyzerá taký trek: „Nie je to na čas – zastavujeme, kedy potrebujeme, robíme si pauzy po dvoch hodinách. A ide sa ďalej, potom opekáme. Veľa ľudí sa bojí, že to nezvládnu, no v priemere čistej jazdy sú to dohromady štyri hodiny.“ Dodávajú, že je to ozaj pre každého: „Mali sme tu naposledy chalana, ktorému stačila dvojhodinovka a bez problémov zvládol celý trek. Síce potom bolí zadok, ale za ten zážitok to jednoznačne stojí.“

„Tu vôbec nejde o nejaké prejdené kilometre v sedle, ale o bezprostredný zážitok z toho, že človek zmení prostredie a pozerá sa dookola na svet z konského chrbta,“ hovorí Klaudia a Jakub dodáva: „Je to zážitok, nemáme žiadny limit kilometrov, ale ide o pocit z toho, že človek vníma oravskú prírodu a celý chotár.“

Malé jazdkyne v zácviku.

Spomínajú na začiatky a niekoľko príbehov, ktoré im ľudia na týchto trasách rozprávali. Všetci sa ale zhodli, že kdekoľvek boli – napríklad vo Švajčiarsku – máločo sa podľa nich tomuto vyrovná: „Tým, že je to celé otvorené a na koňoch sa dá dostať kamkoľvek, boli z toho unesení. Už vtedy, keď som videla, akú majú iskru v očiach a ako sa im tu veľmi páči, vedela som, že s tým chcem ďalej pokračovať a ukázať im celý región.“

Pomedzi výkriky Ely a Vandy sa snažíme vtesnať ďalšie rozprávanie o turizme na Orave a ich vnímaní toho, ako to tu vyzerá: „Je to tu miestami tak trochu zaspaté, no každým rokom sa posúvame ďalej. Orava stále nie je dominantný turistický región – čo je veľká škoda – lebo tá príroda je neskutočná. Takže nás všetkých veľmi teší, že aj vďaka našim trekom to vieme trošku spropagovať a ukázať to tu aj ostatným.“ Vďaka viacdňovým výletom dokážu ponúknuť oveľa viac miest a výhľadov na hrebene, ktoré zanechávajú v ľuďoch určite krásne spomienky.

„Posúva sa celkovo aj vnímanie toho, že si ľudia uvedomujú, že nemusia lietať do zahraničia, ale zážitky dokážu mať aj doma, na Slovensku. A pomáhajú nám aj sociálne siete a to, že dovolenky a výlety po Slovensku môžu byť takpovediac cool.“

Ponúkajú okrem ubytovania aj zážitkové okruhy, kratšie vychádzky – či už v hale alebo aj mimo, rodiny s deťmi môžu skúsiť dojenie, vidieť zvieratá a byť bezprostredne v ich blízkosti.

Naspäť do detstva

„Zvieratá a deti v kombinácii sú asi vďačná téma, a práve preto sa nám to rozbehlo aj na Instagrame.“ Klaudia sa smeje a zároveň utišuje plakajúcu Vandu. „Aj na dedinách sú ešte ľudia, ktorí samozrejme gazdujú, no nie je to také rozšírené ako kedysi – dajme tomu dve generácie dozadu.“

„Veľa ľudí sa na to pozerá tak trochu nostalgicky – mám veľa ohlasov od rodičov, ktorí mi hovoria, že presne takto vyrastali oni a my sme im to nejakým spôsobom pripomenuli a zobrali ich späť do detských čias.“

Je to prirodzené, no je stále čím menej ľudí, ktorí niečo chovajú, takže náklonnosť k takému spôsobu života je zjavná.

Aj Vanda má svojich obľúbencov.

„Keby som začala zdieľať len zvieratá – napríklad kone a šport, asi by sme taký úspech nemali,“ dodáva Klaudia so smiechom v hlase a popritom kŕmi malú Vandu.

Kone a kozy sú tu na dennom poriadku aj pre Elu a Vandu. „No keď Ela uvidela škrečka, nechcela ho ani chytiť. Bála sa. Kým sme nemali sliepky, tak sa ich bála.“ S koňmi vyrastala a pozná ich: „No nie je kôň ako kôň, takže jej musíme vysvetľovať, že aj ony môžu mať rôzne charaktery a treba byť opatrný.“

Hovorí, že ľudia podvedome inklinujú k takému životnému štýlu a istým spôsobom sa im to páči – vracajú sa do minulosti a spomenú si, ako trávili letá u starých rodičov alebo ako vyrastali.

Poznáte ma z Instagramu.

Stále sa obzerám okolo seba. Neviem, kam skôr. Čarovné bytosti okolo mňa. Slnko na terase a ovocie na stole.

No táto rozprávka, v ktorej sme, obnáša kopce práce – nielen tie, ktoré prejdú na konskom chrbte – ale aj tie, ktoré ich tu každý deň čakajú. No táto rozprávka je drina, ale zároveň krásna, plná dobrodružstva, v ktorom sa nezahlcujú vecami, ale zážitkami, ktoré sprostredkúvajú ďalej a ďalej.

Na Okraji – ďakujeme, ste dôkazom, že aj na okraji sa dá nájsť tak veľa.


Autentický život Na Okraji môžeš sledovať priamo tu. Ubytovanie, kurzy a výlety na koňoch nájdeš aj ich webe. A Ela je dokonca aj hlavnou hrdinkou knihy Voda nad zlato!

Fotografie: Samuel Antoška | Treesnation

Vyštudovala som žurnalistiku. Keď netvorím, tak editujem a naopak. Milujem umenie, kreativitu a peknosti. A aj slová, samozrejme. O to viac ma mrzí, ako nimi dokážeme zraniť. Fascinuje ma sociálna fotografia, v ktorej môžem zabudnúť na všetkú tú vizuálnu povrchnosť. Fascinuje ma sila (dobrej) reklamy.

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.