Per Ås sa vrhá celou svojou váhou a dáva do toho všetko. Snaží sa zabrániť tomu, aby sa navijak kotvy odlomil z upínacej dosky. Odkedy sa ostatní lyžiari vrátili na loď, počasie sa postupne zhoršilo a pravá strana elektrického navijaka kotvy sa uvoľnila. Pár sekúnd boja, dlhšie udržať je to už nemožné – celý navijak sa odtrhne a pristane priamo na jeho ľavej ruke. Bolesť ho takmer zrazí k zemi.

Per Ås sa presťahoval do mesta Chamonix vo Francúzsku v roku 1988, presne vtedy, keď dovŕšil 18 rokov. Prešiel všetky možné druhy zamestnaní – robil servis lyží, údržbára, dokonca aj vrátnika na legendárnej diskotéke „Le Pele“. Netrvalo však dlho a miestni fotografi objavili talentovaného lyžiara s výzorom fotomodela. Čoskoro skončili jeho fotografie v takmer každom európskom lyžiarskom časopise a reklame na outdoorové značky. Počas prvej sezóny sa stretol s Pelle Långom, ďalším Švédom, ktorý bol v Chamonix už dlhšiu dobu.

Pelle mal talent na lyžovanie v bubnoch a o pár sezón neskôr cestoval na súťaž na juh do iného mesta vo francúzskych Alpách, Les Deux Alpes. Tam sa dopočul o mieste s dlhým vlekom, s mohutným vertikálnym spádom, divokým terénom a malým množstvom ľudí. Tým miestom bolo La Grave. Pri otváraní malej lyžiarskej chaty Pelle vedel, že Per tam bude prvým zamestnancom – a to na mieste, ktoré sa neskôr stane legendárnym La Chaumine.

Per najprv pracoval ako vodič a údržbár, potom ako horský vodca. V tom čase bolo La Grave ešte divokejšie miesto ako teraz – Švédi dostali neoficiálne a špeciálne povolenie na sprevádzanie ľudí v horách.

„V miestnej agentúre boli v tom čase len traja horskí vodcovia a prijali nás od prvého dňa,“ spomína si Per, ktorý strávil roky lyžovaním s hosťami, kým získal akékoľvek formálne vzdelanie horského vodcu. Informácie o La Grave sa pomaly, ale isto rozniesli a v dedine sa začali objavovať ďalší hostia, profesionálni lyžiari a médiá.

Keď sa La Chaumine stalo centrom pre nadšených hard-core lyžiarov, záujem o vodcovstvo rástlo a Per absolvoval a dokončil výcvik, aby sa tak mohol stať oficiálnym švédskym horským vodcom.

„Vyzerá to ako mačo profesia, ale v skutočnosti ide o prácu v službách,“ hovorí Per s rovnakou úprimnosťou, ktorá často sprevádza jeho skromnú povahu.

Po mnohých rokoch strávených ako sprievodca, koncom mája 2018, Per spolu s kolegom a priateľom Stefanom Palmom viedol plavbu na plachetnici vo Finnmarku. Región, ktorý sa v Nórsku nachádza takmer tak ďaleko na sever, ako sa dá cestovať, je miestom, kde zima nepustí prírodu zo svojho zovretia až do júna.

Je to polárny raj v priaznivých podmienkach, s veľkolepou kombináciou hôr, fjordov, divočiny a Nórskeho mora. No v noci, keď sa stala nehoda, neboli podmienky ani zďaleka priaznivé.

Po plavbe smerom na západnú stranu Stjernøya zakotvili drevenú loď vo fjorde v čase, keď sa začal dvíhať vietor. Rútil sa dolu úzkou dolinou a spôsobil to, že kotva ich ťahala a tlačila k brehu. Per jednoducho urobil to, čo vždy a pokúsil sa znovu ukotviť loď. „Mal som šťastie. Ak by mi navijak kotvy pristál na ruke, pravdepodobne by som zomrel priamo tam na lodi,“ dodáva počas toho, ako mi rozpráva príbeh, ktorý zmenil jeho život.

Na lodi v tú noc v roku 2018 trvalo ôsmim ľuďom viac ako hodinu, kým v búrke natiahli 80-metrovú reťaz s ručným navijakom. Per medzitým ležal na palube v daždi. Ruky a nohy mal nad hlavou, v snahe zabrániť strate vedomia.

Nikto nevedel posúdiť rozsah jeho zranenia, no on všetkým hovoril, aby sa sústredili na loď, aby zabránili stroskotaniu. Bola to vážna situácia a s jeho povahou by sa nedokázal dať na prvé miesto: „Budem v poriadku. Teraz sa sústreďme na to, čo je najdôležitejšie. Ako zabezpečíme, aby boli všetci ostatní v bezpečí?“ Niekoľko ľudí ho prenieslo do podpalubia. Stiahli mu ľavú rukavicu a až potom pochopili, čo sa stalo. Stefan Palm strčil hlavu dole, priamo do podpalubia a spýtal sa, či je to životu ohrozujúce. Per odpovedal nie a Stefan sa ponáhľal pomôcť na palubu.

Kapitán zavolal pomoc, no prvý záchranný čln sa musel kvôli počasiu otočiť. O niekoľko hodín neskôr dorazila väčšia loď z Hammerfestu – mesta niekoľko hodín severne od nich, aby odviezla Pera do nemocnice. Tam mu lekár spravil röntgenové snímky a jednoznačne povedal, že jediné, čo môžu urobiť, je amputovať mu ľavú ruku.

Pre Pera to neprichádzalo do úvahy. Chcel poznať aj iný názor, takže röntgenové snímky poslali špecializovanej chirurgičke v Tromsø a jej odpoveď priniesla pozitívne správy. Tvrdila, že je možné zachrániť jeho ruku tým, že mu znovu pripoja ľavý ukazovák. Taxík ho odviezol k najbližšiemu heliportu. Počas dvojhodinovej cesty mu vodič, imigrant pôvodom z Kábulu, rozprával príbehy o tom, ako v strachu o život utiekol z Afganistanu.

Zrazu si pomyslel, že jeho ukazovák nie je až taký dôležitý.

Nasledujúci deň podstúpil operáciu. Pamätá si, že sa chirurga s úplnou vážnosťou pýtal, či mu môže znova pripevniť ukazovák tak, aby ho mohol ohnúť, a aby mohol naďalej liezť, držať lyžiarske palice a cepíny. Nechcel, aby zostal neohybný. Pre neho to bola vcelku neškodná požiadavka, ale chirurg sa na neho pozrel podozrievavo. Sedel tam horský vodca s vážnym zranením a hovoril veľmi skúsenému chirurgovi, ako mu má pripevniť prst. „Predpokladám, že som bol stále v šoku,“ smeje sa Per.

Per sedí na kamennej stene pred svojím domom v Les Hiéres nad La Grave a podáva nám kávu, zatiaľ čo sledujeme popoludňajšie slnko, ktoré pomaly klesá za mohutný vrch La Meije (3 983 m) naprieč údolím. Je fascinujúce počúvať jeho príbehy z La Grave a všetkých tých lyžiarskych výletov po celom svete.

V priebehu rokov som mal to šťastie, že som s Perom veľakrát lyžoval a všimol som si jeho vrodenú schopnosť vytvoriť skvelú dynamiku a náladu v celej skupine. Prvýkrát som sa s ním stretol na výlete v severnom Nórsku na jar v roku 1997. Organizoval som redakčný výlet pre snowboardový magazín s pár špičkovými snowboardistami, ktorí nemali skúsenosti s divočinou.

Moji priatelia mi veľmi odporúčali Pera ako sprievodcu, ale bol som ozaj ohromený tým, ako ľahko sa prispôsobil celej situácii. Pred cestou sa dokonca naučil snowboardovať, aby lepšie porozumel perspektíve jazdcov, a nakoniec nechal tak aj svoje lyže. Urobil si trojdňový výlet so snowboardom a snežnicami – to bolo ešte v čase pred érou splitboardov. Vtedy som pochopil, ako veľmi je Per zanietený vodcovstvu a horám. V divočine navrhol postaviť snehové jaskyne na spanie, a hoci to nikto z nás predtým nerobil, tímová práca nás spojila a bol z toho úplne jedinečný zážitok. Výlet na celý život!

50-ročný Per pracuje ako horský vodca už takmer 25 rokov. Jeho vynikajúca povesť je dôkazom stálych klientov a kolegov po celom svete. Keď ho pred 20-timi rokmi zvolili do Bureau des Guides de la Grave – bolo to nezvyčajné, že zahraničných sprievodcov prijímali do francúzskej agentúry – nehovoriac o tom, že by sa stali viceprezidentmi. Ale Per, ktorý je v La Grave a širšej vodcovskej komunite mimoriadne rešpektovaný, pomáhal viesť organizáciu ako ich viceprezident 8 rokov.

Per so svojou ženou Josefine, novinárkou a komunikačnou poradkyňou, ich dvoma synmi, 16-ročným Lukom a 12-ročným Teom, žijú v tichej dedinke Les Hières na južnom svahu vysoko nad La Grave. Perova 27-ročná dcéra Ronja sa odsťahovala a teraz žije vo švédskom Laponsku.

Žijú v starom kamennom dome z roku 1669, ktorý si sami zrekonštruovali. Z obývačky vidia priamo na La Meije. „Prišiel som sem, keď som bol mladý a život v La Grave bol pre mňa vždy veľmi prirodzený. Je to vynikajúce miesto na lyžovanie a na akýkoľvek outdoorový šport, ale samozrejme, chce to akýsi kompromis žiť v opustenej malej francúzskej alpskej dedine. Je dôležité nebyť príliš úzkoprsý a plný predsudkov, ale našťastie sme mali tú česť predtým trochu cestovať,“ hovorí Per. „Tu je jednoduchý život. Všetci sa navzájom poznajú a je to veľmi bezpečné a inkluzívne prostredie plné silných priateľstiev. Stále môžete nakupovať na sekeru v pekárni, športovom obchode a reštauráciách. V La Grave to tak bolo vždy a verím, že je to niečo jedinečné.“

Jeho vášeň pre lyžiarske túry ho priviedla k prechodu Álp počas zimy 2006 a 2007. Svojim hosťom ponúkol, aby sa pridali a rozdelil si túto výzvu na dve zimné sezóny. „Dovtedy som už absolvoval veľa lyžiarskych túr a cítil som, že prejsť celým reťazcom Álp by mohol byť realistický, no aj zábavný cieľ.“ Začal na východe, na úpätí prvých 3000-metrových štítov Álp, kúsok na východ od najvyššej hory Rakúska Grossglockner (3785 m) a skončil v Nice na Francúzskej riviére. „Veľa logistiky a hádaniek. Celkovo to trvalo asi 100 dní. Južná časť Álp bola vlastne najväčšou výzvou. Je strmé a náročnejšie prechádzať týmito horami. Sú menej využívané a odľahlejšie ako severné Alpy.“

Po operácii mal Per v prste sedem kovových tyčiek, aby sa všetko mohlo pripojiť a zahojiť. Ale po štyroch týždňoch bez výraznejšieho pokroku však nezostávalo nič iné, len mu amputovať polovicu ľavého ukazováka, tentoraz v Grenobli, najbližšom veľkom meste k Perovmu domu v Les Hières.

Nepríjemný zážitok, ktorý trval presne 23 minút a časť prsta mu navždy zmizla. Šesť mesiacov po nehode nebolo jasné, či môže ďalej pokračovať vo svojej profesii horského vodcu. Z fyzických, ale aj psychických dôvodov.

„Pýtal som sa sám seba, ako by som mohol uživiť svoju rodinu, ak by som nemohol pokračovať v tejto práci. Som predsa uprostred svojho života, vodcovstvo je to, čo viem. Rodina s tromi deťmi, hypotéka a prichádzajúce účty dávajú do popredia celkovú závažnosť nehody,“ hovorí mi Per, viditeľne otrasený.

Uvedomil si, že najdôležitejšou vecou, ktorú mohol urobiť, bolo čo najrýchlejšie získať naspäť svoje fyzické schopnosti. Všetko ostatné zapadne časom na svoje miesto.

Len sila vôle niekedy nestačí – po niekoľkotýždňovom oddychu sa jeho prvý výlet na cestnom bicykli skončil prechádzkou domov. Po 15 minútach v sedle mu ruka búšila a strašne ho bolela. „Bolo to psychicky náročné, pocítil som tlak a musel som sa rýchlo vrátiť.“ Vedel som, že je to potrebné, dôležitejšie bolo počúvať telo a dať mu čas, dodáva Per, ktorý pred nehodou nikdy dlho neodpočíval a ani na mesiac nevynechal tréning.

Začal si dávať ciele. Prvým bolo strčiť si ľavú ruku do vrecka nohavíc. Ďalším bolo hľadanie nejakej veci v batohu. Nakoniec mohol opäť začať trénovať: najskôr bicyklovanie a beh, potom lezenie a nakoniec lyžovanie. Ako však Per zistil, nosenie rukavice len s polovicou ukazováka je problematické. Prázdna časť rukavice sa mu všade zasekávala – v istiacej brzde, prackách lyžiarok a remienkoch mačiek.

Keď pochopil tento problém, kontaktoval značku Hestra – švédskeho výrobcu rukavíc. Tie používal počas celej svojej kariéry, takže bolo prirodzené, že im napíše o svojich špeciálnych potrebách. Spýtal sa, či je možné vyrobiť pár neštandardných rukavíc a prekvapivo dva páry rukavíc prišli poštou len o niekoľko týždňov neskôr. „Perfektne sedeli a priniesli mi do života veľkú zmenu. Rukavice sú upravené pre človeka s polovicou ukazováka, urobili to skvele,“ hovorí Per.

Perova silná vášeň pre lyžovanie sa po nehode nezmenila. Práve naopak. Všimol som si to, keď sme minulú zimu spolu lyžovali. Mali sme šťastie a hneď na začiatku cesty nám napadalo 30 centimetrov čerstvého snehu. Predtým sa lyžovalo dobre, no vďaka čerstvému snehu sa lyžovalo v smrekovcovom lese naozaj výborne. Lyžoval som dole kopcom za Perom cez strmý les a držal som sa trochu bokom, aby som sa vyhol snehovému mraku za ním. Sneh bol hlbší. Občas nám tvár ofúkol studený vzduch. Zastavili sme sa pri obrovskom balvane v lese, aby sme si vydýchli. Keď si zložil okuliare, aby si ich vysušil, videl som jeho úsmev. Po mnohých fantastických spoločných lyžiarskych dňoch som tento výraz dobre poznal. Bol to dobrý deň a bolo naozaj skvelé vidieť Perovu radosť.

Perova strata ľavého ukazováka zásadne zmenila jeho každodenný život. „Nepochopíte, aký dôležitý je, kým ho nestratíte. Žiť iba s deviatimi prstami sa treba naučiť. Nie je to tak, že by to časom bolelo menej; ide skôr o to, že si zvyknete na bolesť. Výrazne počas chladných dní,“ hovorí Per a dodáva, že pri teplote – 10° Celzia alebo nižšej máte pocit, akoby vás niekto štípal kliešťami do zvyšného prsta.

Opäť klesáme do lesa a takmer hneď je to strmšie. Naberáme rýchlosť a cez perfektne rozmiestnené smrekovce nachádzame dobrú cestu. Na zasnežených skalách a malých vankúšikoch v lese lapáme po troche vzduchu. Aký príjemný zjazd!

Niekedy ľudia žartujú, že horskí vodcovia zvyčajne vedia, kde je dobrý sneh, ale len sotva vedia, kde je práve to najzábavnejšie lyžovanie. Neviem, či je na tom niečo pravdy, ale určite to tak nie je, keď lyžujete s Per Åsom. Bez ohľadu na to, koľko má prstov.

Mattias Fredriksson je storyteller, fotograf a editor zo severozápadnej časti Britskej Kolumbie v Kanade. Pôvodne pochádza zo Švédska.