Silný hlas. Silný stisk ruky. Silná žena. Spoza dverí sa objaví Martina. Jej prirodzenosť, radosť v očiach a zvedavosť mi boli okamžite sympatické.
Prezerá si miestnosť, pýta sa, či ten obrázok na plagáte, ktorý je pripnutý na nástenke, je súčasťou veľkoplošnej maľby na budove v Liptovskom Mikuláši.
To je jej mesto.
Prvé tréningy, prvé lyže a miesto, do ktorého sa rada vracia.
Domov.
„Bude mi musieť ísť skôr mozog ako ústa,“ nahlas sa zasmeje a s akousi ľahkosťou dodáva, že s tým má celkom problém.
Pýtam sa jej, či je zvyknutá na rozhovory. „Väčšinou v zime mi novinári pošlú otázky. Ja im odpíšem elektronicky, čo mi šetrí čas. Mnohé z nich sú rovnaké, takže s tým nemám problém.“
Maťa mi s nadšením hovorí, odkiaľ sa vrátila. Bola trénovať vo Švajčiarsku s francúzskym tímom. Je celkom náročné zastihnúť ju a vtesnať sa do jej kalendára. Má nabitý a premyslený deň, a o to viac sa teším, že sedí oproti mne – nachvíľku sa zastaviť, spomaliť a piť čaj počas upršaného dňa.
No po pár minútach s ňou cítim neskutočné odhodlanie a v jej očiach vidím neoblomnú silu, ktorá dokáže vytvoriť úsmev – je ozajstný, plný príbehov vrytých hranami lyží nielen do ľadových svahov. Športovcov a športovkyne spájame s výsledkami, no za hranicou poradovníka je viac než len fyzická sila.
Kvetinárka a veterinárka nemali šancu
Sny v detstve sú pre niekoho určujúce. A tie jej sa točili v dynamických oblúkoch okolo lyží.
„Snívala som, že chcem lyžovať. Jasné, že sa tam vyskytli rôzne povolania, od kvetinárky až po veterinárku, no lyžovanie bolo vždy na vrchu.“
Jej otec bol dlhoročný tréner lyžovania. „Takže moja cesta bola viac než jasná.“ Okrem nej na svahu začínala aj Martinina sestra. „Ona v šiestich rokoch povedala, že lyžovať nebude. Boli sme vychovávané rovnako, ale mňa preteky, kopce a všetko okolo toho bavili najviac. Mamina by vedela rozprávať o tom, ako ma všade vodila a čo sme spolu zažili. Pre mňa vždy platilo: lyžovať, lyžovať, lyžovať.“
Pamätá si na časy v škole, počas ktorých sa začína formovať osobnosť detí – ich sny o ďalšom povolaní naberajú iný smer. Ona videla len lyžovanie. „Nikto tomu podľa mňa nejak neveril, ale ja som si išla svoje.“ Bola hyperaktívna, a ako ona sama spomína, mamka ju musela ničiť všetkými možnými športami. „Športová gymnastika mi dala skvelý základ. Spolu s lyžovaním to bola pre mňa najlepšia kombinácia.“
„Keď som bola v detských kategóriách, mamina ma ‚vláčila ako mačiatko’ po pretekoch. Mali sme staré auto, ktoré niekedy prestalo kúriť, naobliekala ma do kombinézy, zabalila do deky, odviezla ma a ja som už len vystúpila a išla na preteky.“ Bolo očividné, ako veľmi sú pre ňu tieto spomienky dôležité a vzácne.
Vrátiť sa tam, kde to celé začalo, je magické.
„Sestra musela chodiť s nami, pretože nemohla tak dlho zostať sama. Takže si vždy musela čítať knihu v nejakej krčme pod vlekom.“ Prezrádza mi, že keby nebolo jej mamky, nevie či lyžuje. Práve ona ju všade sprevádzala a venovala sa jej. Samozrejme, vždy ju trénoval aj otec: „Popri jeho zverencoch som sa mohla doťahovať. Keď som mala 16 rokov, začal trénovať aj mňa.“
„Prioritou som bola ja, čo voči sestre nebolo vždy úplne fér. No verím, že jej to spätne vrátim,“ dodáva s úsmevom a pokojom v hlase.
V tom mi napadá, či niekedy nemala pocit, že ju do toho rodičia tlačia.
„My sme lyžovaním žili. Bolo to pre nás úplne prirodzené. Pozerali sme ho v telke, mala som všade plagáty a fotky. Boli sme s ním prepojení. Všetko bolo len o ňom. Mamina bola atletická trénerka, tréningy boli našou každodennou súčasťou. Tam sa prejavilo aj moje odhodlanie a to, že ozaj chcem lyžovať.“
Začalo to fotkou
Prvýkrát stála na lyžiach, keď mala asi dva či tri roky. „Otec ma vytiahol na kopec na Podbrezinách. No že vraj som nechcela zísť dole. Potom som začala chodiť na lyžiach aj do obchodu.“ Vracia sa k tým najvzdialenejším spomienkam.
S jemným úsmevom mi retrospektívne opisuje fotku, ktorú má z detstva. Rodičia, sestra a Maťa, ktorá si zvyká na lyže. „Tak to celé začalo,“ dodáva s úsmevom.
Bavíme sa, kedy je ideálny čas pre dieťa, aby sa prvýkrát postavilo na lyže. „Dva roky sú podľa mňa málo, tri až štyri sú lepšia voľba. Netreba to nejako extra siliť. Všetko to ale závisí aj na rodine. My sme typy, ktoré musia stále niečo robiť. Takže to celé bolo prirodzené.“
Snehové paradoxy
V slalome Svetového pohára v Levi tento rok obsadila životné šieste miesto. Vždy ma zaujímalo, ako ľudia, ktorí robia zimné športy profesionálne, vnímajú sneh, ľad a mráz. „Neznášam zimu, ale milujem lyžovanie.“ Má v tom viac než jasno. Zbožňuje leto, ale bez kondičných tréningov a dní plných príprav. S iskrou v očiach spomína, ako vždy spávala pod dvoma perinami, pretože jej bolo chladno.
„Teším sa na preteky, mohla by som pretekať celý rok, no viem, že tak to tak nie je. Musím robiť aj veci, ktoré ma až tak nebavia, aby som bola silná a pripravená na sezónu.“ Čaká na ňu ako na spasenie.
Okamih pravdy
Sú okamihy, ktoré nás presvedčia, že sme správne. Na takýto moment si spomína aj Maťa.
„Keď som prvýkrát bodovala v Svetovom pohári. Vtedy som si povedala, wow, asi áno, asi na to máš. Druhýkrát ma to už len utvrdilo, že na to skutočne mám.“
Bez rodiny to nejde
„Bez rodiny je málokto tým, kým je na svahu. Normálny človek to asi nebude robiť – musíš byť blázon do športu, vidieť v tom viac, aby si dokázal toho obetovať toľko. Bez rodiny to proste nejde. Za všetkými športovcami stojí rodina – či už finančne, alebo ako tí, ktorí s nimi cestujú na preteky a sú neustálou oporou.“
Mala iné detstvo ako jej rovesníci. No s presvedčením, jasnými spomienkami a výrazom v tvári, ktorý pri rozprávaní má, jej verím, že by ho za nič na svete nemenila.
„Pred školou som išla lyžovať, potom čo najpomalšie na hodinu.“ Podbreziny sú mestská časť Liptovského Mikuláša, kde fungoval aj lyžiarsky vlek. „Desať jázd a šup do školy,“ pomaly, ale isto.
„Nebola som síce na stužkovej alebo na lyžiarskom výcviku so spolužiakmi, no mám pocit, že to stálo za to. Nemyslím si, že mi niečo ušlo.“ Aj vďaka blízkym kamarátkam, v ktorých mala a má oporu, mohla vypnúť. Vedela, že ju podporia a pomôžu jej.
Vždy, keď sa vracia naspäť na Liptov, je šťastná. S istotou dodáva, že si nič neplánuje. „Žijem deň za dňom.“
Keď jediným plánom je žiadny nemať
Premýšľala vôbec niekedy nad tým, čo by robila, ak by nelyžovala? Vŕta mi v hlave. Bije sa vo mne sila vlastných snov a ľudská racionalita.
„Ja som vždy bola nastavená na to, čo chcem robiť. Ak by to nevyšlo, vždy som vedela, že sa vo svete nestratím. Zatiaľ som neprišla na nič iné, čo by ma natoľko napĺňalo ako lyžovanie. Nie je to moja práca, je to môj život.“
Zaujíma ju aj športový manažment. Práve to pramení z faktu, že sa o veľa vecí stará a zariaďuje ich úplne sama.
Pýtam sa, ako veľmi ju to obmedzuje: „Uberá mi to čas, no nemám príliš na výber. Pomáhajú mi všetci okolo mňa. Keď ostatní po tréningu oddychujú, ja bookujem ďalšie ubytovanie.“
Na preteky cestuje spolu so svojím trénerom. Sú dvaja. Keď sa jej ozval prvý sponzor, mohla si dovoliť aj fyzioterapeutku. Sama hovorí, že sú akousi raritou. „Začala som spolupracovať aj s mentálnym koučom, čo mi veľmi pomohlo. No základ sme ja a tréner.“ Jej tréner sa predtým staral o množstvo vecí – od prípravy až po kamery, časomieru alebo varenie. „Niektorí sa na nás dokonca aj smiali. No mal to pripravené rýchlejšie ako päťčlenný tím.“
Má trénera, chodí k fyzioterapeutke – sú to ľudia, ktorí jej pomáhajú fyzicky. Psychické zdravie je tak trochu tabu – nielen v športe, ale aj v bežnom živote. „Tiež som na to musela prísť postupne. Keď som mala dvadsať, premýšľala som nad tým úplne inak. Keby mi pred desiatimi rokmi nejaký mentálny kouč rozprával to, čo teraz, tak sa nad tým pozastavím, ale nik tam nebol. Teraz viem, že si musím veriť, správne pochopiť, čo chcem dokázať a vizualizovať si to.“
Okrem toho spomína na to, ako jej práve tieto veci vždy pripomínal jej ocino: „Postav sa pred zrkadlo s metlou a lyžuj!“ Hovorí, že možno by teraz už dokázala byť úplne inde, keby niektoré veci začala robiť o čosi skôr. „Bohužiaľ, vyzerá to tak, že som na to musela prísť sama – a prichádzam na to celkom neskoro, že mal ozaj pravdu,“ zasmeje sa.
Stále mi akosi vŕta v hlave to, do akej miery je v športe téma mentálneho zdravia tabuizovaná.
„Rozoberá sa to čím ďalej, tým viac. No aj tak tomu dosť veľa ľudí neverí – hlavne tá stará škola trénerov.“
A teraz sa dostávame k takému tomu bežnému-nebežnému dňu. Utvrdzuje sa, či nerozpráva príliš rýchlo. Aj pri obyčajnej otázke do toho dáva všetko.
O čosi tichšie, no s poloúsmevom hovorí: „Doma ráno vstanem asi po desiatom budíku. Neznášam ranné vstávanie. Ja by som potrebovala lyžovať skôr večer.“
Menuje všetky aktivity, ktoré musí zvládnuť, keď trénuje doma. Tréning, fyzioterapia. „Po tréningu musí byť kávička.“ Obed, oddych, druhý tréning. „A okrem trénovania je to veľa vybavovačiek, telefonátov a vecí, ktoré musím jednoducho zariadiť. Večer prídem domov a bum, padnem a spím.“
Ideálny deň by bol iba tréning, jedlo a spánok. „No popri tom prebehnem ešte pol zemegule.“
Rovnaký sneh, iný mrav
Téma postavenia žien v spoločnosti je niečo, čo ma zaujíma. A v športe nevynímajúc.
„Ja osobne mám pocit, že som sa so sexizmom nestretla. Nespomínam si.“
„No na druhej strane, muž môže športovať dokedy chce. Nemusí riešiť otázku rodiny, tehotenstva a toho, kedy mať deti. Kariéra ženy je o čosi kratšia.”
Chcela som jemne nazrieť do vzťahov a komunity žien, ktoré sú v lyžovaní.
„Všetky chcú vyhrať. Ale to k športu, samozrejme, patrí. Ja osobne radšej pôjdem niekam s chlapmi než so ženami. Je medzi nami silná rivalita aj mimo televíznych obrazoviek.“
Dostali sme sa k porovnaniu komunity žien v lyžovaní a v snowboardingu. „Je to neporovnateľné. Ich fungovanie je úplne iné. Pomáhajú si, sú spolu. Možno to pramení aj v tom, aký je snowboarding šport – je viac uvoľnený, o čosi slobodnejší.“
Pýtam sa, či má pocit, že má Slovensko podmienky a možnosti na to, aby tu vyrastali ďalšie talenty na lyžovanie, nielen ženské.
„V Liptovskom Mikuláši máme tabuľu ‚Mesto olympijských víťazov’, no nemáme ani len atletický ovál. Je to smutné. Nie je tu gymnastická telocvičňa. Prídem do Česka, tam je v každom malom meste telocvičňa, ovál, bazén. Je to ozaj na zamyslenie.“
Rázne a jasne dodáva: „Za všetkým stojí rodina.“
Maťa by mohla trénovať v Prahe, kde by mala skvelé zázemie a podmienky – od tréningov až po regeneráciu. „Tá príroda na Liptove je úžasná. Kedysi ma lákalo veľkomesto, no čím som staršia, vnímam to inak. Aspoň teraz, keď lyžujem.“
Zakončuje to rozhodne, no samozrejme s úsmevom: „Keď budem mať veľa peňazí, postavím tu gymnastickú telocvičňu.“
Mám pár otázok, ktoré jej chcem položiť. Čo robí Maťa, pokiaľ nelyžuje, netrénuje a neplánuje cesty?
„Sedím na káve,“ smeje sa a rozplýva sa nad tým, ako ju zbožňuje. „Nemám doma ani kávovar, pre mňa je káva o tom, že niekam na ňu idem. Najlepšie s kamoškami. A dobré jedlo a skvelý pokec k tomu. Alebo si zapnem Netflix a úplne vypnem. Niekedy to tak potrebujem. So mnou si človek asi neužije veľa srandy, keď trénujem. Musím zostať sústredená.“
Rozprávam jej o tom, aké hodnoty má magazín Pure Nuts a pomaly sa dostávame k tomu, čo pre nás znamená dobrodružstvo.
„Problémy.“ Nahlas sa smejeme.
„Nikdy neviem, kde skončím. Prestala som plánovať. Neplánované veci sú najlepšie.“
Paradoxom je, že toho musí sama veľa plánovať.
V spleti sietí
Mimo realitu sa dá uniknúť aj inak. Nakŕmiť sociálne siete nebolo nikdy jednoduchšie. Ako je to v prípade športovkyne?
„Ja osobne si tam dávam len to, čo chcem, ako chcem a kedy uznám za vhodné. Týždeň, dva sa tam nemusí objaviť nič, no potom chcem niečo zdieľať a ukázať, tak to proste spravím.“
„Primárne tam mám to, čo chcem ja, a zatiaľ s tým nemal nikto problém. Priorita je lyžovanie, až potom tieto ostatné povinnosti.“
Mediálny záujem jej neprekáža. Odmala bola extrovertná. „No všetko musí mať svoje hranice a mieru. Ja sa s každým rozprávam otvorene, no niekedy to nemusí byť úplne správne. Párkrát som sa popálila – niekedy to ľudia dokážu pretočiť a človek z toho vyjde ako blbec. Pritom to tak vôbec nemyslel. No z písaného článku to tak vyplynulo.“
Život v taške
Z instagramového (ne)reálneho sveta sme prešli k tomu, že väčšina športovcov hovorí, že sú vďační športu za to, že môžu cestovať, spoznávať svet – dá sa to popri tom všetkom?
„Často si robím srandu, že môj život je tam, kde mám tašku. Alebo že je celý v aute.“ Hovorí o tom, ako s trénerom stále cestujú z miesta na miesto, aj napriek tomu, že by niekedy zostala a nepresúvala sa. „Ja sa domov niekedy nechcem vracať, ale musím sa – zostať niekde je finančné náročné. Takže sa skoro vždy vraciame naspäť ako bumerang.“
Aj napriek tomu, že nevidela a nezažila niektoré krajiny úplne, je vďačná, že si z každého miesta niečo odnáša. Aj keď len malý kúsok. „Cestovanie na preteky je vlastne postupom času stále o tom istom, rovnaké miesta, rovnaké strediská.“
Pýtam sa, ako veľmi je pre ňu dôležitý domov – či ho vníma ako miesto alebo ako pocit.
„Keď je toho už fakt veľa, vrátim sa domov. Vtedy vypnem z toho celého lyžiarskeho kolotoču.“
Blízko, no zároveň ďaleko
Premýšľam nad fotkou, na ktorej je Maťa so svojimi najbližšími na lyžiach. Na jej prvé lyžiarske výlety – aj keď len do obchodu. Na všetkých životných míľnikoch pri nej stála rodina. Myslím, že stojí stále. Jej mamina tragicky zomrela pri autonehode.
Prepojenia sú viac ako fyzično. Nech ste kdekoľvek.
„Za normálnych okolností by som to verejne nezdieľala. Chcela som sa vyhnúť všetkým otázkam okolo toho.“
„Aj keď sa to stalo Mikaele Shiffrinovej, zamýšľala som sa, prečo to v takej miere zdieľa s celým svetom. Vtedy som to brala inak. Na druhú stranu je to aj forma terapie, ako sa s tým vysporiadať. Hodnotila som niečo, čo som nezažila – s odstupom času to beriem inak. Chcela som to všetko uviesť na správnu mieru a vyhnúť sa nepríjemným otázkam.“
Spomína na svoju maminu. Bola učiteľka na základnej škole. „Už len koľko tých detí sa so mnou spojilo a ozvalo sa mi. Podpora od ľudí mi postupom času pomohla. Uvedomila som si ešte viac, aká bola úžasná.“
Čo potom znamená poradie v rebríčku, úspech či materiálno, ak zažijete niečo takéto? Sú čísla dôležité? Menia sa všetky tie osobné ciele – v hlave sa mi mixujú podobné myšlienky.
V spleti pocitov hľadám tie správne. Ak vôbec sú.
„Mamina bola iná. Podporovala ma cez všetko a vo všetkom. Nemožné pre ňu znamenalo možné. Volala som jej niekedy aj desaťkrát za deň, niekedy aj s úplnou maličkosťou. Síce som bola samostatná, ale jej psychická podpora bola nekonečná. V sekunde po tom som zrazu musela dospieť.“
Prestala si robiť plány.
„V živote som nepočítala, že sa niečo takéto môže stať. Zmenili sa mi hodnoty a priority.“
Po rebríčku hodnôt k nebu
Lyžovanie ich obe spájalo. Spája aj dnes.
„Lyžovanie ma zachránilo. Vďaka nemu dokážem uniknúť z reality. Keď som na kopci, som tam úplne – musím sa plne sústrediť len a len na to, pretože každá sekunda je tam nesmierne dôležitá. Keď lyžujem, som tam celým svojím bytím.“
„Keby som sa na to vykašľala, tak ma mamina nakope do zadku!“ Hovorí s istotou a presvedčením, s vnútornou silou, no zároveň s akousi krehkosťou v každej jednej hláske.
Silný hlas. Silný stisk ruky. Silná žena.
Spoza dverí odchádza Martina. No jej pokora, radosť a nachádzanie prenikavého slnka v najupršanejších dňoch so mnou zostane. Veľmi dlho.
Nachádzať v ľuďoch viac – viac ako len poradie v rebríčkoch, je obohacujúce.
Sleduj malý kúsok reality zo spleti sietí aj na Martininom Instagrame.
Fotografie: Jakub Majerčiak
