„Vieš písať desiatimi prstami?“ prekvapuje ma Martin svojou zvedavou otázkou hneď z úvodu.
Málokedy sa moji respondenti pýtajú otázky aj mňa.
Prikyvujem.
„Kedysi som mal flipchart, na ktorý som si písal, čo chcem v živote dosiahnuť, aké sny si splniť. Ako napríklad písať desiatimi prstami. Alebo hrať na gitare. Aj ty si spomínala, že hráš, že?“ pozrie sa na mňa a pokračuje ďalej.
„Veľa vecí sa z môjho flipchartu neudialo. Napríklad ten strojopis. Ale naopak, veľa snov a plánov sa mi splnilo. Veď si videla.
Mal som sto kíl.
Žral som hlava-nehlava.
A povedal som si, že raz v živote by som sa chcel venovať výžive, alebo aj športovej výžive.
Vlastne, celé to je pre mňa obrovská haluz.
Chlapec, ktorý na telesnej výchove vydržal v zhybe rok čo rok presne nula sekúnd. Pamätám si, že to bol vtedy najväčší stres môjho života – testy na základnej škole. Išli sme podľa abecedy. Ja som bol hneď ako prvý či druhý. Všetci takto pozerali,“ prekríži si ruky, zdvihne obočie a nahodí akýsi pochybovačný výraz tváre.
„Zase nula sekúnd. Nič. Nahlas oznamoval telocvikár. Chalani sa chichotali. A na záver tohto grilovania ešte čakala čerešnička v podobe jeho slov …a najviac kíl váži… Martin Čupka,“ popisuje s úplnou presnosťou svoje rané príhody a skúsenosti z detstva.
„Je to teda dosť šialené, však? Že JA radím jedným z najlepších športovcov na Slovensku, čo majú jesť,“ hovorí a hlasom zdôrazňuje iróniu osudu.
Áno, je to pravda, medzi jeho klientov patria napríklad slovenská špička v skialpinizme, Jakub Šiarnik, Alexander Slafkovský, osemnásobný majster sveta vo vodnom slalome, Adam Rojček, úspešný zjazdár či hokejisti – Matúš a Jakub Sukeľovci. Radí im, ako sa stravovať, aby zvýšili svoj výkon a posunuli svoje limity.
Na chvíľku stíchne.
Načiahnem sa po svoj počítač s poznámkami.
Pozoruje ma.
„Tak to sme vlastne už začali, nie?“
Opäť ma zaskočí svojou rýchlosťou a pohotovosťou.
Pozriem sa na neho so súhlasným úsmevom, ktorý mi opätuje.
Stratené dieťa vo svete dospelých
Začínam hneď zhurta a pýtam sa ho na dôvod, prečo bol v detstve obézny.
Vlak domov mi odchádza presne o tri hodiny.
„Nerád to pred mamou spomínam, lebo je to v našej rodine citlivá téma. Dosť veľkým zlomom bol však rozvod mojich rodičov. Mal som vtedy deväť rokov. Pamätám si, že som cítil veľkú zlosť a krivdu. Že sa o tom so mnou nikto nerozprával. Bola to jednoducho hotová vec,“ hovorí s očami uprenými kdesi do diaľky.
„A tak, rodičia sa rozviedli. S mamou sme sa presťahovali na Oravu.
Bol to pre mňa poriadny šok. Ja, chlapec z mesta, s dlhými vlasmi a plagátmi Kurta Cobaina, som prišiel do oravskej kresťanskej dediny. Cítil som, že tam nepatrím. Že tam nezapadám,“ vraví bez prestávky.
„Zrazu sa zhoršil môj priemer. Z bifľoša sa stal študent, ktorý sedával v zadnej lavici. Pochopil som, že ak chcem zapadnúť, nemal by som sa až tak veľmi hlásiť. Nemal by som mať jednotky,“ vysvetľuje.
V živote chlapca je obdobie, počas ktorého je viac naviazaný na mamu. A potom však aj obdobie, počas ktorého si hľadá mužské vzory. „A ja v čase, keď som vnímal práve mužské vzory, som bol bez otca. Síce sme boli v príležitostnom kontakte, ale vo vnútri som mal na neho strašný hnev,“ popisuje detailne.
Ticho a jarný vánok prerušujú iba vrabce z vedľajšej lavičky.
Nevinný v plnom rozsahu
„Navyše, do dvanástich rokov som mal problém s nočným pomočovaním. Aj to vraj bolo prejavom skrytej formy hnevu a zlosti.
A tak som jedol a jedol.
Sladké, slané, džús. Celý závin, tresku 140 g a tri rožky, šišky poliate čokoládou. Kadečo,“ usmeje sa na mňa previnilo a pohľad mu padne na profi vyzerajúce športové smart hodinky.
„Na Orave sme bývali v dome. A moje horné poschodie som vnímal ako svoje útočisko. Bol som tam izolovaný, čo ešte umocňovalo tie klasické definície poruchy príjmu potravy. Človek sa prejedá a robí to tajne, sám, aby ho ostatní nevideli, lebo vie, že to nie je správne. Čiže, ja som si tak po špičkách vyšiel po schodoch,“ opisuje a hlasom graduje napätie. „Potichu, aby ma nepočuli z obývačky. Hore som si vydýchol, akoby to bol nejaký zločin,“ vraví s reálnym výdychom v hlase.
Na začiatku riešenia je problém
Pozorne počúvam každé jeho slovo.
„Pri jedení je to podobný stav, ako pri hraní na gitare. Človek sa sprítomní. Uvedomuje si, že ho neťažia žiadne minulé problémy. Nemyslí na budúcnosť. Je len sám so sebou.
A navyše, má zo seba dobrý pocit,“ vysvetľuje už s odborným tónom hlasu.
Hovorí jasne a zrozumiteľne.
„Napriek tomu, že som racionálne vedel, že mi to prejedanie nijakým spôsobom nepomáha. Ale naopak, moja emocionálna časť mozgu mi hovorila niečo iné. Takže sa mi neustále striedali pocity radosti a výčitiek. A svoju hodnotu som odvíjal od toho, ako vyzerám. Bola to klasická chybná schéma,“ dodáva.
Aj vďaka tejto skúsenosti teraz vie, že všetky nesprávne rozhodnutia vo výžive sú len prejavom nejakého nedostatku v inej oblasti života.
A teda, pri rozhovore s klientom je vždy potrebné venovať minimálne polovicu času úvodného rozhovoru práve genéze problému, ktorý stojí na začiatku.
Schizofrénia chudnutia
Zisťujem, že napriek jeho vysokej váhe mal vždy rád šport. S obdivom sledoval športovcov, kupoval si fitness časopisy, hral profesionálne prvú, následne aj extra ligu florbalu.
„Tam som už skutočne cítil, že úbytok hmotnosti by mi pomohol k lepším výkonom. A tak som sa snažil kadejako zhodiť, no vôbec to nešlo,“ vraví.
Skúšal všetko, čo sa dalo. Delenú stravu, vynechávanie príloh, ktoré viedlo k neustálemu pocitu hladu. No s odstupom času zistil, že si dával nereálne estetické ciele, ktorých nesplnenie ho následne iba viac frustrovalo.
„Hovoril som si, že už od zajtra začnem seriózne chudnúť. Alebo od budúceho týždňa. Teraz to spätne vnímam, akoby som bol rozpoltený na dve osobnosti. Tú, ktorá je večer odhodlaná od nasledujúceho dňa začať makať, a tú, ktorá sa ráno zobudí a skutek utek,“ spomína.
Sedí na lavičke úplne uvoľnený.
Noha preložená cez nohu.
„Bez pohybu by sa mi určite nepodarilo schudnúť. Netrvalo to však mesiac či dva, ale minimálne dva až tri roky. Asi po dvadsiatich rokoch som začal jesť zeleninu, no hlavne som prestal prijímať tekuté kalórie – sladené vody. Boli totiž časy, keď som denne vypil dve dvojlitrové fľaše kofoly,“ vraví a pohľad uprie na moju farebnú fľašu na lavičke.
To je sóda, vyletí zo mňa.
Vôbec neviem prečo.
V duchu si dávam facepalm a počúvam ďalej.
Beh do vrchu ako metafora
Odvtedy je na športe vyslovene závislý.
„Zbožňujem šport. Vďaka nemu vie človek skutočne zistiť a vycibriť to, kým vlastne je. A následne to môže preniesť do iných oblastí života. Šport učí človeka, že musí zlyhať, že sa niečo nemusí podariť, aby sa nakoniec podarilo niečo skutočne veľké.“
Slová zo seba chŕli s nesmiernym presvedčením motivačného speakra.
Martina najviac oslovil beh do vrchu. Je tam sám a jeho výkon závisí od neho. A navyše to vníma ako skvelú metaforu života. „Počas behu do vrchu nemáš moment, počas ktorého by si si mohla vydýchnuť alebo si dať pauzu. Jednoducho, nemôžeš chcieť všetko hneď. Musíš si to celé odmakať, až pokiaľ nie si na samom vrchu,“ hovorí na jeden dych.
Na tomto športe sa mu páči aj možnosť postupne si zvyšovať obtiažnosť.
„Aj pri chudnutí je omnoho pozitívnejšie klásť si menšie a ľahko dosiahnuteľné ciele, ktoré relatívne ľahko zvládneš. Ten pocit, keď sa ti podaria, posilní tvoju motiváciu ísť ďalej,“ dodáva.
Zisťujem, že Martin sa pokúšal dostať na športovú vysokú školu. Neúspešne. „Asi to bude tým, že z gymnastiky som dostal iba pol boda z dvadsiatich – urobil som tak akurát kotúľ vpred,“ smeje sa a vrásky v okolí očí sú zrazu trocha výraznejšie.
Keď chudnú masy
„Stále som však rozmýšľal, ako preraziť či priblížiť sa do sveta športu. Úplne ma fascinoval,“ vraví.
A tak svoje vysokoškolské štúdium andragogiky prepájal práve s témami športu, výživy a životosprávy. Jeho nadváha bola už dávno minulosťou.
Po škole sa mu podarilo nájsť vytúženú prácu v sieti poradní Svet zdravia. „Bol to môj sen. Zrazu mi niekto platil za to, že radím druhým s výživou,“ usmieva sa hrdo.
Bol to pre neho však dosť intenzívny rok a rýchlo vyhorel. Za ten čas mu rukami prešlo vyše 300 klientov – ženy, muži, starší, mladší. „Išlo to ako na páse. Nebolo to však pre mňa motivujúce – robiť to takto masovo. Pri takom objeme ľudí sa nedá dosiahnuť stupeň kvality,“ vymenúva dôvody svojho skorého odchodu.
Pustil sa do štúdia na zdravotnej škole v Prahe v odbore nutričný terapeut, a bol rozhodnutý presťahovať sa do stovežatej.
„Jedného dňa mi zavolal Šimon Klimčík, kondičný tréner Petry Vlhovej, a z ničoho nič mi ponúkol možnosť spolupráce. Už dva roky zdieľame jeden kancel v tréningovom centre,“ doplní.
Následne sa postaví z lavičky a začne poskakovať.
„Nie som naučený tak dlho sedieť,“ vraví mierne previnilo.
Aj mne dobre padne zmeniť polohu.
Vstávam.
A keďže vidím, že na jednom mieste dlho neobsedí, pred rokom začal doktorandské štúdium v Bratislave. Jeho výskum je zameraný na výživu a jej vplyv na športové výkony.
„Uvidíme, čo bude ďalej. Už som si totiž prešiel tou romantickou fázou – pomáhať každý deň ľuďom priamo v kancli. Zistil som, že ma to veľmi vyčerpáva. Momentálne robím na tom, aby som vedel pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí nejako škálovateľne,“ objasňuje svoje plány.
„To je jarabina?“ opýta sa úplne nečakane.
Chvíľku mi trvá, kým si uvedomím, že je to otázka na mňa.
Chytím si ľavé ucho, aby som si pripomenula, aké náušnice mám na sebe.
Tomuto človeku skutočne nič neujde.
Výživový psychológ
Pýtam sa ho, ako fungujú samotné sedenia s klientom.
Opäť mi spomína, že na začiatku je potrebné venovať najviac času genéze problému. A teda, ako sa človek dostal do danej situácie. Okrem toho ho tiež zaujíma motivácia schudnúť.
Následne potrebuje zistiť, čo daný klient jedáva v bežných podmienkach. Jeden týždeň sa teda má stravovať tak, ako obyčajne. Na základe týchto dát vyhodnotí, aký je jeho reálny energetický príjem v porovnaní s tým ideálnym.
Pozrie sa tiež na bielkoviny, sacharidy a tuky. Spraví mu časovú os dňa, podľa ktorej mu ukáže, aké množstvo energie príjma.
Pozornosť venuje aj správaniu daného klienta. Veľmi často sú totiž negatívne rozhodnutia vo výžive iniciované spúšťačmi v jeho živote, akými sú napríklad prostredie, prítomnosť nejakých osôb, alebo niečo, čo sa pravidelne v živote daného človeka deje.
„Nemalo by totiž zmysel ukázať iba prstom na papier a povedať – aha, tu si jedol zle a potrebuješ to zmeniť. Lebo človek na racionálnej úrovni chápe, že to robí zle. Ale my si musíme identifikovať, čo je za tým, že sa v konkrétnom prípade väčšinou rozhoduje takýmto spôsobom,“ vysvetľuje húževnato.
Súčasťou toho všetkého je návrh stravovania alebo receptov. Pre Martina je kľúčová informácia o výdaji daného človeka v jeho súčasnom živote. Na základe toho vie, aký energetický príjem by bol pre klienta najvhodnejší vzhľadom na to, čo chce dosiahnuť.
„Totižto, nie my by sme sa mali prispôsobovať nejakému jedálničku. Pretože ten jedálniček nevie nič o tom, čo nám chutí, aký máme bežný výdaj energie alebo ako vyzerá náš deň. Daný stravovací plán by sa mal prispôsobiť nášmu životnému štýlu, našim zvyklostiam,” vraví.
Zrazu sa mu výraz tváre zjemní a pozerá akoby cezo mňa.
„Aha, máme ďalšiu poslucháčku,“ ukáže rukou na mačku, ktorá práve preskočila cez plot parku a zrak jej padol na nás.
Pomaly si sadáme naspäť na lavičky, aby sme ju neodplašili.
Gastro móda
Celá ponorená do debaty sa ho pýtam na to, aký máme – my ľudia – pohľad na potraviny.
„Sme citlivejší na bombastické negatívne informácie, ako napríklad Táto potravina spôsobí infarkt alebo Vynechajte túto jednu potravinu a schudnete.
Máme tendenciu potraviny polarizovať na dobré a zlé, pričom málokedy konzumujeme na tanieri iba jednu samotnú potravinu. A nevnímame kontext. A teda aj ten zlý biely rožok nemusí byť až taká pohroma, ak si ho dáme so šunkou či zeleninou,” vysvetľuje.
Ďalším problémom je preceňovanie blbostí, akými sú napríklad spaľovače tuku, super potraviny, Accai berry, špeciálne chilly, kurkuma, zelené šťavy, alebo nejaký detox. A na druhej strane podceňovanie takých vecí, ktoré nie sú marketingovo atraktívne. Ako napríklad veľmi jednoduchá teória – každý tanier by mal obsahovať bielkoviny, sacharidy, vlákninu alebo zeleninu.
„Jasné, že nové stravovacie štýly nás ohúria. Ide však v podstate o módne trendy, ktoré sú naviazané na potravinársky priemysel, propagáciu a predaj určitých tipov výrobkov.”
Ako sa v tom celom teda zorientovať?
Kde začať?
Začínam si uvedomovať, že Martin mi asi nepovie dva či tri overené tipy na schudnutie.
Vytuší moje zmätenie.
Maslovova pyramída výživy
„Ak chce človek schudnúť či podporiť svoje zdravie, odporúčam mu nasledujúcu postupnosť. Predstav si pyramídu, v ktorej je každé poschodie predpokladom postúpenia na to vyššie.
Ak dole sú nejaké fyziologické potreby, tak to, čo sa nachádza na prvom poschodí, je energetická bilancia. Každý z nás by mal mať prehľad, aký má príjem a výdaj kalórií.
Ďalším poschodím sú makroživiny – sacharidy, bielkoviny, tuky. Je dobré vedieť, koľko som celkovo prijal energie. Ale je vhodné poznať aj pomer medzi tým, ktorá energia pochádza odkiaľ.
Na nasledujúcom poschodí máme tie takzvané mikroživiny – vitamíny, minerály, stopové prvky. Toto sú veci, ktoré neposkytujú žiadnu energiu, ale urýchľujú rôzne reakcie v organizme. Napríklad vitamín B spôsobuje to, že vieme lepšie využívať sacharidy.
A až potom sa dostávame k veciam, ako napr. časovanie príjmu jedla alebo živín. Veľa ľudí rieši, čo má jesť pred či po tréningu. No 99 % tých ľudí nemá ani predstavu o tom, aký príjem energie majú denne, aký je tam pomer sacharidov, bielkovín a tukov. A preto táto otázka z vyššieho poschodia pyramídy, sa stáva úplne irelevantnou. Zvlášť, ak to riešia ľudia bez pravidelného pohybu.
Na samom vrchu pyramídy sú suplementy. Je však vtipné, ako bežní, často veľmi rekreační športovci, šalejú za proteínom, tyčinkou, iontovým nápojom. Pričom absolvujú zanedbateľné množstvo tréningu a ich aktivita nie je energeticky náročná.“
Martinove rozprávanie zrazu preruší nezvyčajný zvuk.
„Vypadli mi kľúče. Prepáč, mám dieru vo vrecku,“ podotkne a rýchlym pohybom ich zodvihne.
„A možno by sme už mali ísť dnu, čo myslíš? Aby sme tu nezmrzli,“ vraví a šúcha si pritom dlane o seba.
Balíme veci a presúvame sa pár metrov do officu.
Na stene ma zaujmú úhľadne zavesené certifikáty z absolvovaných kurzov zdravej výživy. V poličke sa nachádza kopec kníh s podobnou tematikou. A konečne vidím aj spomínaný flipchart, ktorý hrá hlavnú úlohu aj v mnohých Martinových online videách o správnej výžive.
„Dobre. Máme hodinu. Tak poďme na to,“ pozrie sa na hodinky, odfúkne si a zatlieska. Akoby sa sám chcel vyhecovať k nejakému športovému výkonu.
Ani športovci nemôžu zjesť, čo si zmyslia
Klienta z radov rekreačných športovcov si už viem celkom dobre predstaviť.
Prečo však jeho služby využívajú aj profesionáli? Tam sa predsa o úbytku hmotnosti nemôžeme veľmi rozprávať.
Zisťujem, že v zahraničí je nastavenie výživy rovnocenné tréningu, fyzioterapii či regenerácii.
Zvyčajne vraj muži, športovci zvyknú preceňovať príjem bielkovín. A u žien je to presne naopak.
„Šesťdesiatkilová športovkyňa potrebuje prijať 90 g bielkovín. A stretol som sa už aj s tým, že ich prijímala vo forme jedného téglika bieleho jogurtu. Aby to však vykryla, potrebovala by tých téglikov zjesť osemnásť. Mnohé športovkyne nasledujú kadejaké módne diéty z časopisov, no neuvedomujú si, že ich výdaj energie je neporovnateľne vyšší. Iní si myslia, že keď majú fyzický výkon, po tréningu môžu zjesť čokoľvek – to nie je pravda.”
Cítiť, že chytil druhý dych.
Tempo jeho reči sa zrýchlilo, ale jasná štruktúra jeho prejavu tým nijako netrpí.
Bežci vraj často presne nevedia, ako majú jedlo skombinovať, aby im nebolo pri športe ťažko. Veľa z nich trpí problémami, že ich pri behu buď nafukuje, alebo sa cítia plní, či sú príliš hladní.
Nevedia nájsť kompromis medzi spokojným žalúdkom a výkonom.
„Výživa ich limituje v tom, že nemôžu bežať ďalej alebo tak rýchlo, ako by chceli,“ hovorí bez jediného zaváhania.
Martin mi vysvetľuje, že sú športy, v ktorých päť kilogramov dokáže urobiť obrovský rozdiel vo výkone. Napríklad vodný slalom. Je tam menší odpor vody, plytší ponor. A teda s nižšou hmotnosťou športovec môže vykonávať pohyb ekonomickejšie.
„Ale málokedy sa so športovcami bavíme o redukčnej diéte. Skôr je to o nájdení vhodných potravín pred, počas a po tréningu. Nájdenie vhodného jedálnička na mieru pre neho môže znamenať rozdiel medzi prvým alebo tretím miestom,” vysvetľuje a v ruke drží tyčinku.
Do jeho rozprávania som tak pohrúžená, že som si ani neuvedomila, kedy si ju vytiahol z batoha.
Zlozvyky experta na výživu
Martin sa mi priznáva, že boli obdobia, počas ktorých hodnotil obsah taniera ľudí okolo.
Teraz si ešte niekedy zvykne obzerať ľudí na ulici, v hlave následne analyzuje jeho telesné parametre. „Všímam si, kde viac priberá, či do bokov, stehien, brucha, aký má vysoký pás, aké by mal predispozície na beh, akú má dlhú achilovku,“ vraví otvorene.
„Najväčšiu úchylku mám v supermarketoch. Pozerám do nákupného košíka, jeho obsah sa snažím priradiť k ľuďom okolo. Je to celkom zábava,“ zasmeje sa.
„A potom ešte v obchode počúvam rozhovory ľudí,“ pokračuje. Mám pocit, že je týmito priznaniami mierne zahanbený. „Neviem, či si si všimla, ale dovolím si tvrdiť, že 90 % žien sa v obchode svojich partnerov opýta otázku, že čo by mali zajtra variť,“ napodobňuje ženský hlas a slovíčko čo silne zvýrazňuje.
Vraj je to jedno z najstresujúcejších každodenných rozhodnutí ženy.
Najviac ho však frustruje, keď počuje, ako sa v potravinách rodičia dopytujú svojich detí, čo by chceli jesť na raňajky či desiatu.
„Takto prenášajú svoju zodpovednosť na maloletých, ktorí si pod vplyvom reklamy a médií vyberajú úplne toxické potraviny. Rodičia tak deťom dávajú do rúk veľmi silné zbrane a ich ratolesti si vytvárajú chybné návyky, na ktorých bude postavený ich život.“
Zrazu stíchne.
Vidím, že o niečom ešte premýšľa. Nechávam mu priestor.
„Tak, asi tak v skratke,“ prehlási rozhodne a spojí ruky.
Je čas pobaliť si veci a utekať na stanicu.
Vypínam nahrávanie, zatváram počítač a exujem zbytok vlažného čaju.
„Myslím, že materiálu máš asi habadej, že? Nie si z toho vyčerpaná? Ako často máš takýto typ rozhovoru,“ vysype na mňa.
Stále ma to udivuje.
Nemám však pocit, že by to bolo súčasťou jeho profesionálnej deformácie.
Práve naopak.
Má jednoducho úprimný záujem o druhého človeka.
To z neho silno vyžaruje.
Viac o Martinovej pyramíde výživy a fontáne nutričných vedomostí sa dozviete na jeho stránke a pre rýchlostráviteľné informácie sledujte jeho Instagram.
Fotografie: Monika Beňová, Peter Lengyel
