Za Luckou som sa vybrala do bufetu Vegget, ktorý sídli na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Bol to veľmi zvláštny pocit vracať sa po niekoľkých rokoch na moju vlastnú alma mater, teraz už bez skrípt v ruke.
Po vstupe do budovy som ostala vskutku zaskočená. Vyzeralo to tam totiž inak ako za mojich študentských čias.
Štýlovo zariadený priestor spájal prvky urban kaviarne a pohodlnej obývačky s knižnicou. Bar z drevených paliet dotváral akúsi naturálnosť či autentickosť tohto komunitného priestoru. Na ňom stála váza s lúčnymi kvetmi, lákavo vyzerajúca praženica ako od mamy, domáce bagety, miska s čerstvým ovocím a bábovka.
Moje rozjímanie nad útulnosťou bistra prerušil jeden a pol ročný Šimon, ktorý sa mi cupotajúc a so širokým úsmevom rozbehol oproti.
„Náš Šimon si z nášho bistra spravil svoju vlastnú škôlku, všetci ho tu poznajú a zdravia,“ priznáva so smiechom Lucka hneď na úvod.
Pred tým, ako sa pustíme do rozhovoru, je potrebné zamestnať tohto malého výmyselníka. Lucka sa obhliada okolo a následne prináša niekoľko ping-pongových loptičiek a detský kôš. Tie by ho mali na chvíľu zabaviť.
18-mesačný kontrolór kvality
Filip, Luckin partner, ma medzitým vrúcne pozýva bližšie k baru a s hrdosťou predstavuje ich rodinný biznis: „Bylinky na všetky bôle máme od poctivej bylinkárky zo stredného Slovenska. Naša bábovka nemá v sebe žiaden cukor, iba med. Vyrábame si tiež vlastný kečup, ktorý sladíme naším melónovým sirupom. Robíme cold press šťavy, ochutené vody, rastlinné mlieka, pudingy podľa vlastnej receptúry, poctivé bagety z kváskového pečiva. Voláme to výživné občerstvenie — nepečené, nevarené, všetko to však v sebe ukrýva kopec energie. Takto tu jednoducho obšťastňujeme ľudí,“ vymenúva a jeho zelené oči pri tom úplne žiaria.
„Na kvalite potravín si dávame veľmi záležať. Navyše, Šimon je náš hlavný testovač. Jedáva tu s nami. Naša myšlienka je teda založená na tom, že nemôžeme predsa predávať ľuďom niečo, čo by sme my sami alebo náš syn nezjedli,“ dopĺňa ho Lucka a ja sa pri pohľade na tie chutné bagety už neviem dočkať dnešného obeda, ktorý určite strávim tu.
„Keď som na tejto škole začala študovať pred vyše štyrmi rokmi, na chodbe sa nachádzali iba automaty s niečím, čo sa nedalo nazvať kávou. So spolužiačkou Bibkou sme mali navyše pocit, že je celý tento priestor príliš sterilný — holé steny, žiadne kvety. Nebolo tu miesto na posedenie a akési socializovanie sa s ostatnými študentmi,“ spomína na začiatky tohto dnes už rodinného biznisu.
„Raz sme tak sedeli v čajovni a zasnívali sme sa nad predstavou študentského bufetu, ktorý by ponúkal kvalitné potraviny od farmárov. Nadšené z vlastnej kreativity sme následne starším spolužiakom predstavili našu víziu. Pozerali na nás ako na mimozemšťanov,“ rozosmeje sa. Príbeh o akejsi mládežníckej odvahe práve dotvára Šimon svojím piskotom a rozhadzovaním loptičiek.
Z citrónov knižnica
„Úprimne však priznávam, že to v tom štádiu mohlo vyzerať ako obyčajný úlet. Po tom, ako sme tieto predstavy rozpracovali aj z praktického hľadiska, sme však dostali zelenú aj od dekanky a mohli sme sa pustiť do realizácie nášho sna,“ vysvetľuje a rozhliada sa po celom priestore. V očiach jej vidím pocit zadosťučinenia.
Priestor získaval svoju tvár postupne. Dali ho dokopy za menej ako 2000 eur, gauče dostali, alebo zohnali z bazoša, knihy im podaroval jeden antikvariát, dekanka prispela kúpou knižnice, vymaľovali a popísali steny, priniesli svetielka, rastliny.
„Na začiatku to tu bolo úplne holé. Na stene za pultom sme mali jednu poličku a na nej vyložené ako dekoráciu tri citróny. Prvá tržba bola 16 eur,“ spomína a pritom sa potmehúdsky usmieva. Už viem, po kom zdedil Šimon svoj kukuč.
Láska vychádza zo srdca, ale ide cez žalúdok
Asi po dvoch rokoch po spustení študentského bufetu stretla Lucka Filipa. Stalo sa tak na podujatí Food Revolution Day v Starej Tržnici. Filip tu zastrešoval PR a priamo na mieste zachytával atmosféru na kameru. Lucka bola súčasťou panelovej diskusie. Teraz priznáva, že sa jej na túto akciu veľmi nechcelo. Janica, spoluorganizátorka festivalu, ju však úspešne zlomila, hoci sama netušila, ako sa týmto dňom zmení život dvom ľuďom.
„Pre mňa to bola určite láska na prvý pohľad,“ priznáva Filip. „Pamätám si, ako som hneď na druhý deň strihal jednotlivé zábery z akcie a pri pohľade na Lucku som mal v bruchu akési pnutie. Akoby som vo vnútri cítil, či podvedome vedel, že sa nám pretnú cesty,“ úprimne sa vyznáva Filip a prináša mi sklenenú kanvičku s voňavým bylinkovým čajom. Ponúka mi aj med z klasickej sklenenej sedemdecky, v ktorej mám med aj doma.
Romantický príbeh mal rýchly spád. Zisťujem, že akcia, na ktorej sa stretli, sa konala v máji, v júni boli už Lucia a Filip spolu a v novembri už Lucka čakala Šimona. „Cítili sme, že jednoducho patríme k sebe,“ vraví mladá baristka.
Zrazu sa z chodieb začína valiť hlučná vrava. Študenti majú prestávku. Obaja vstávajú od stola, Lucka berie Šimona naučeným grifom na ruky a so sympatickým úsmevom chystajú jednu kávu po druhej.
„Klasika — veľkú s mliekom?,“ pýta sa Lucka jednej slečny a ja si uvedomujem, že svojich zákazníkov pozná podľa typu kávy, ktorú každý deň popíjajú. Tých sa tu vraj denne predá aj vyše sto. Z reprákov hrá príjemná jazzová hudba, ktorá kontrastuje s energickými študentmi stojacimi po skupinkách v rade, rozprávajúc sa o najbližšom zápočte.
Rodinný biznis, ktorý túži po konkurencii
Lucka sa po 15-minútovej „kávovej pauze“ vracia ku mne k stolu. Filip sa vzadu v kuchyni púšťa do výroby ďalších bagiet. Všetky sa medzičasom vypredali.
„Až vďaka Filipovi som sa na naše bistro začala pozerať ako na reálne podnikanie. Dovtedy som to vnímala skôr ako študentský komunitný projekt. Makala som tu naplno a to, čo prišlo naspäť, bolo často neadekvátne môjmu úsiliu. Keď sa nad tým zamýšľam teraz, asi to je tiež prepojené so sebahodnotením. Často som totiž dievčatám, našim brigádničkám, platila viac, ako sebe. Akoby som mala zlý pocit zo zarábania a chcela som to skryť za to, že ja vlastne na tom nepotrebujem nič zarobiť,“ vraví s hĺbavým pohľadom.
Pár sa tak rozhodol ísť do tohto gastro biznisu naplno. Každý semester prinášajú študentom nové jedlá, nápoje, či dekorácie. Momentálne pracujú na aplikácii, cez ktorú by si zákazníci mohli urobiť svoju objednávku vopred online.
Kľúčovou však stále ostáva kvalita a lokálnosť surovín.
„Teší ma, že postupom času naozaj vychytávame všetky detaily. Objavujeme nové receptúry, nakupujeme suroviny vo vreciach. Osobne poznáme všetkých farmárov, od ktorých máme jednotlivé produkty, keďže práve to je hlavná myšlienka nášho podnikania. Navyše, nič nepredávame na ďalší deň.“ Lucka verí, že študenti túto pridanú hodnotu oceňujú stále viac a viac. Aj keď sama priznáva, že mnohí doteraz vnímajú 1 euro za kvalitnú kávu ako vysokú cenu a radšej uprednostnia „kávu“ z automatu za 40 centov.
„Často si však vravíme, že si vlastne prajeme, aby sme mali čo najviac konkurencie. Aby sa táto myšlienka kvalitných potravín na univerzitnej pôde jednoducho rozrástla aj na ďalšie fakulty a mimo nich,“ dopĺňa ju Filip, ktorý bol medzičasom na chvíľu vonku so Šimonom.
Obaja chalani sa vrátili dovnútra so širokým úsmevom a dlaňami plnými snehu, ktorý Šimon zvedavo ochutnáva a po každom zahryznutí sa zaškerí a rozosmeje. Zisťujem, že som práve svedkom prvej Šimonovej snehovej ochutnávky. Rodičia si tento moment vychutnávajú. Akoby na chvíľu zastal celý svet.
Keď sa mi narodil syn, nelietali okolo mňa jednorožce
Po snehu prichádza na rad ozajstné jedlo — chutná praženica, ktorú Šimon odhryzuje z kváskového chleba. Lucka sa na neho díva s neprehliadnuteľnou láskou v očiach.
„Ľúbim ho najviac na svete. A ten pocit sa časom len zosilňuje. Pamätám si však, že keď sa narodil a ja som ho prvýkrát videla, nelietali okolo mňa žiadne jednorožce,“ zaskočí ma touto realistickou poznámkou. „Myslím si, že je správne, keď sa vzťah s dieťaťom buduje postupne. Pochopila som, že mojou úlohou nie je vychovávať ho, ale svet okolo nás mu iba ukazovať, predstavovať. Pochopila som, že sa najviac učí z toho, čo sami robíme, nie z toho, čo mu hovoríme. Je to o dôvod viac vytvárať krásu. A tak prakticky pokračujem v aktivitách, ktoré som mala aj predtým, ale teraz už s ďalším chalanom po mojom boku,“ vraví a spomína na obdobie tehotenstva, keď ju okolie vystríhalo pred tým, že narodením malého sa všetko zmení.
„Učíme sa postupne. Všetci traja. Aj s Filipom sme si museli veľa vecí vydiskutovávať, keďže sme spolu krátko a navyše sme rodičia a partneri vo firme,“ priznáva so synom v náručí.
Aktivistický „náser“ mladej študentky
Nedá sa mi neopýtať, kde sa v nej berie tento nezvyčajný vzťah ku poľnohospodárstvu.
„Nie, nepochádzam z dediny ani nemám vlastné hospodárstvo. K téme farmárov a potravín som sa dostala náhodou. Pamätám sa, že v roku 2013 rušili veľké reťazce zmluvy so slovenskými farmármi. Vtedy ma ovalil pocit akejsi nespravodlivosti spojený s lokálpatriotizmom. Uvedomila som si, že sa medzi nami nachádzajú poctiví ľudia, ktorí robia svoju prácu s presvedčením a láskou, no nemajú od štátu žiadnu podporu napriek tomu, že produkujú kvalitné a zdravé potraviny. Navyše, sú prakticky na okraji spoločenského záujmu. Bol to akýsi aktivistický „náser“ alebo jednoducho ľudský popud,“ spomína na obdobie, ktoré ju výrazne ovplyvnilo.
Lucka tak stála pri zrode a neskôr aj predsedala Vidieckej platforme, ktorá do veľkej miery prispela k tomu, že dnes sa poľnohospodárstvo a kvalita potravín stali spoločenskou témou.
Vidiecka platforma stála tiež za ústavnou zmenou, ktorá po prvýkrát definovala pôdu ako prírodné bohatstvo a tým mala zamedziť jej skupovaniu a korupcii v tomto odvetví.
Čo robiť, keď sa stratia ilúzie?
Vyše dva roky nepretržitého úsilia, politickej angažovanosti, stretávania sa s rôznymi poľno organizáciami, farmármi, štátnym sektorom či ministerkou boli sprevádzané mnohými vypätými situáciami, konfliktmi a nekalými taktikami. „Napriek tomu, že sme sa s Vidieckou platformou svojho času stali jednou z dvoch najrešpektovanejších inštitúcií v téme poľnohospodárstva, musím priznať, že ma táto skúsenosť do istej miery odradila od ďalšej politickej angažovanosti,“ priznáva nahlas. Hlas sa jej mierne stíšil, viac premýšľa a vyberá slová.
Aj keď sa Šimon medzičasom už opäť hral s loptičkami, v tomto momente prišiel späť k mame. Akoby vycítil, že potrebuje jeho blízkosť. Lucka si ho berie na ruky, vstáva zo stoličky a cielene rozkolíše svetielka nad pultom. Šimonovi sa táto hra náramne páči. Vidieť, že sa takto nezabávajú prvýkrát.
Po chvíli sa Lucka vracia, akoby nabrala novú energiu a chcela dopovedať nedokončené.
„Momentálne s Filipom pracujeme aj na projekte Tržnica Nivy. Chceme tam vytvoriť priestor, kde budú kvalitní a poctiví farmári môcť predávať svoje produkty. Úprimne si myslím, že takto pomôžem poľnohospodárom omnoho viac ako politickým lobingom či spoluvytváraním nejakej výzvy, ktorej finančnú podporu aj tak nedostanú, lebo si tam niekto rozkradol peniaze. Lobing si vyžaduje množstvo komunikácie, kopec mravenčej práce a vysnené výsledky sú v nedohľadne. Teraz však cítim, že potrebujem doťahovať veci do reality,“ uzatvára.
Opäť prichádzajú študenti. Teraz sa do radu staviam už aj ja a pýtam si jednu z chutne vyzerajúcich bagiet s hovädzím mäsom. Stála ma iba tri eurá. V meste by som za ňu určite zaplatila minimálne dvojnásobok.
Sadám si opäť za stôl a vychutnávajúc si obed sledujem okolie. Zrak mi padne na kriedou napísaný názov dnešnej polievky „paradajská (tomato) soup.“ Tú ochutnám nabudúce.
Filip s Luciou a Šimonom sa opäť ladne dopĺňajú. Robia kávy, servírujú ďalšie praženice, bábovku.
Jednoducho zohratá partia.
Fotografie: Marek Švančara
