Pripravoval som sa na štvrtú cestu na Svalbard. Veľmi som chcel prejsť jeho južné oblasti a najmä obrovský národný park Spitzbergen. Divoký juh poskytuje oveľa nestabilnejšiu klímu, viac rozbitých ľadovcov a k tomu aj viac ľadových medveďov ako severné krajiny ostrova.
Okrem toho sú tu snežné skútre zakázané – aj pre obyvateľov, s výnimkou mimoriadnych prípadov a na základe osobitného povolenia. Táto cesta nebola o rýchlosti, ani o vzdialenosti. Bolo to o vytrvalosti, o splynutí s dobrodružstvom krajiny a o prežití arktického zážitku naplno. Osamelosť tu bola zaručená.
Najbezpečnejším spôsobom cestovania po juhu je lyžovanie na morskom ľade po východnom pobreží. More zostáva niekoľko mesiacov v roku zamrznuté a vytvára nádherné šialenstvo ľadových blokov a nahromadených mrazivých útvarov a úlomkov.
Mojím expedičným kolegom bol verný priateľ Lonchas, 4-ročný malamut. Každý, kto niekedy cestoval spolu so psom, určite vie, že psy sú skvelou spoločnosťou a práve na tejto výprave bol Lonchas neúnavným strážcom, ktorý hľadal ľadové medvede.
Do Ljosoddenu sme dorazili tromi skútrami, bol nádherný slnečný deň a bezvetrie, bolo -20 stupňov Celzia. Bolo presne 10. apríla a hoci ešte nebol takzvaný „midnattssol“ – polnočné slnko, boli sme 77 stupňov severne a mohli sme tak využiť 20 hodín slnečného svetla každý deň. Stáli sme na mieste a sledovali, ako skútre miznú na obrovskom povrchu ľadu, až kým nezmizli za horizontom, mimo náš dohľad.
Zostali sme s Lonchasom sami. Dvoje saní naložených dostatočným množstvom paliva a vybavenia na to, aby sme prežili 20 dní v drsnej a priam až ohromujúcej kráse. Nádhera a osamelosť. Urobil som správnu vec. Bol čas vydať sa na cestu.
Lonchas ma nasledoval a bol niekoľko metrov pozadu. Z času na čas som sa zastavil, aby som sa dobre porozhliadol, pozrel na Lonchasa – ktorý mal oči na stopkách – a aby som nasal toto jedinečné a nádherné prostredie.
Morský ľad je úplne odlišný od laponských jazier. Prílivy a odlivy tu vytvárajú tlakové výbežky a vzniká tak pomerne členitý terén. Nie sú tu žiadne svahy, na ktoré by sa dalo liezť, ale cesta aj tak nie je jednoduchá.
Počas prvých troch dní bol terén pevný, no v niektorých oblastiach vrstva mäkkého snehu skrývala masu extrémne tvrdého a rozpadnutého morského ľadu. Lonchasove labky a nohy trpeli. Nevšimol som si, pretože ja som mal lyže a Lonchas sa nikdy nesťažoval. Uvedomil som si to až potom, čo som na snehu videl krvavé škvrny. Musel som tomu zabrániť. Lonchas by ma nasledoval až do posledného dychu, akokoľvek strašidelného. Vzhľadom na drsné podmienky očakávané tento rok a informácie poskytnuté tromi ďalšími expedíciami, (jedna z nich postupovala rýchlosťou iba 500 metrov za hodinu) som sa rozhodol zmeniť smer. Prestal som smerovať na juh a otočil som sa v zálive Hamerbukta.
Dovtedy som videl stopy medveďa skoro všade: samci, samice a tiež aj mladé. Urobil som všetky možné opatrenia a prepol som sa do režimu maximálnej ostražitosti. Každú noc som hľadal miesto na kempovanie ďaleko od ľadových úlomkov a vyberal som hladké miesta s dobrou viditeľnosťou na všetky smery.
Lonchas spal von pri stane, zviazaný a dobre na dosah. Ak by v noci štekal, musel by som ho sledovať, aby som zistil dôvod štekania. Nevydal však ani hlásku.
Mal som aj bezpečnostný plot proti medveďom. Položím ho okolo stanu za niečo vyše minúty. Ak niečo prekročí vyznačený obvod, automaticky sa vystrelí svetlica. To stačí na to, aby som sa postavil na nohy a schmatol pištoľ alebo pušku, ktorú mám vždy po ruke. Dokonca som zvykol nechávať nablízku nôž pre prípad, že by som musel roztrhnúť stan a utiecť.
Počasie nám prialo nad očakávania – okrem jedného dňa, kedy sme boli nútení zostať na mieste a prečkať veternú smršť. Dni však boli dni chladné, slnečné a plné samoty.
Najbližšie stretnutie s medveďom bolo pri Hamberbukte, v najjužnejšej oblasti, ktorú sme navštívili. Začal som táboriť – túto úlohu som vždy začal tým, že som postavil ochranný plot proti medveďom, Lochnas sa voľne túlal, označil svoje územie na každom podozrivom ľadovom bloku a váľal sa v snehu. Nechal som si pušku po ruke, pre každý prípad. Nenamáhal som sa pri skúmaní všetkých ľadových plání okolo – namiesto toho som sa pozrel na Lonchasa. Medveď bol v diaľke a zastavil sa, aby si nás obhliadol. Myslím, že zvažoval možnosť prísť k nám a skontrolovať, ako dobre sa sa tu stravujeme, ale potom si to rozmyslel. Nebál som sa. Lonchas neštekal, nehýbal sa, nepokúsil sa k nemu utiecť. Bol to skutočne fascinujúci a úplne výnimočný moment. Všetci traja sme na seba chvíľu – len tak bez pohnutia, bez straty nervov – hľadeli, kým medveď nepocítil uspokojenie svojej zvedavosti a odišiel. Jednoducho sa o nás nestaral.
Bohužiaľ, nie všetky medvede sú také skúsené. Mláďatá, ktoré nedávno odišli z matkinej ochrany, sú zvyčajne smelé, pripravené útočiť na čokoľvek a hladné, ako len môžu byť. Práve mláďatá – samce sú najnebezpečnejšie, rovnako ako aj tí veľmi starí, ktorých lovecké schopnosti sú poznamenané vekom a zúfalo hladujúci blúdia po ľade. Verte mi, nechcete sa s nimi stretnúť.
Po výstupe z národného parku sme opustili všetok ten ľad v zálive Kvalvagen smerom k ľadovcu Storbreen. Vyliezli sme hore a pretraverzovali sme to až k susednému ľadovcu Paulabreen. Keď sme tam dorazili, užili sme si úžasné výhľady, skvelý terén a menej možností a príležitostí stretnúť sa s medveďmi. Nastavili sme kurz smerom na Sveagruva, banícke „mesto“ na pobreží Van Mijenfjorden, kam sme sa dostali za tri dni.
Toto miesto – banícka osada poskytuje totálne neskutočný pohľad. Okolité kopce pokryté snehom a aj výdatným popraškom uhlia. Pozdĺž mesta je vybudovaných niekoľko kilometrov ciest smerom k prístavu a niektorým ďalším baniam v okolí. Sú tu ťažké stroje, ktoré splošťujú a udržiavajú snehovú dráhu, sú tam skútre, mnohí robotníci a hluk – neočakávaný, nepríjemný hluk z nákladných áut a sirén. Bolo mi povedané, že cudzinci nie sú vítaní, a tak som sa utáboril na brehu mora, dva kilometre od banského mesta. Z môjho kempingového miesta som počul slabý hukot ťažkých nákladných áut. Tak zúfalo mi chýbalo ticho.
Na druhý deň sme vyrazili neskoro a bez toho, aby sme išli späť do baníckeho mesta, sme sa vrátili k morskému ľadu pozdĺž pobrežia nejakými ľadovými chodníkmi, ktoré nás mali priviesť k ľadovcu Slakbreen. Po niekoľkých hodinách však boli pokyny a smery akési mätúce, iné ako čiary na mape. Zrazu v diaľke prechádzali autá! Autá uprostred ľadovca – to bol pohľad ďaleko za hranicou predstavy o surrealizme. Našťastie čoskoro prešiel okolo robotník na skútri a spýtal som sa ho na našu polohu a či sú to naozaj autá, čo som videl. Ťažilo sa v tu novej bani a okolo nej postavili cestu. Bol som na vrchole ľadovca Martabreen a mal som len dve možnosti – buď sa otočiť a ísť po tých ponurých cestách, alebo skočiť dopredu a skĺznuť po ľadovci smerom k údoliu Reindalen. Nebolo treba dvakrát premýšľať.
Jazda dole bola dlhá a priama – potešenie pre každého lyžiara. Do čerta s cestami, skútrami a uhlím! O hodinu neskôr sme kempovali pri moréne Martabreen.
Opäť sme našli ticho a pokoj.
José Mijares pracoval ako turistický sprievodca v Európe, severnej Afrike a arktických oblastiach. Vyliezol na viac než 100 vrcholov v Andách. Rovnako tak aj v Afrike, juhovýchodnej Ázii, na Novom Zélande, v Tasmánii, Austrálii, na Aljaške a v Mexiku. Strávil štyri zimy v Ázii. Absolvoval prechody cez Grónsko, Baltské more, sever Patagónie (NPI), Laponsko či Svalbard. Splavoval tie najväčšie rieky Laponska.
