Čo by mal každý vedieť, ak ešte nevie, je práve to, že Afrika sa skladá z 54 nezávislých krajín a je obrovská. Veľmi.
Veľká časť západnej Európy, Spojených štátov a Číny sa pohodlne zmestí do tejto krajiny. Je to skutočne veľmi veľká plocha.
V Afrike je veľa možností na surfovanie v Atlantickom a Indickom oceáne; a okrem toho jedno more, Stredozemné, ktoré oddeľuje severnú Afriku od Európy.
Aj na tomto veľkom kontinente je pôsobivá rozmanitosť miestnych kultúr a podnebí, od snehu v Južnej Afrike a pohorí Atlas v Maroku až po vlhký dažďový prales v Gabone či vyprahnuté púšte južného Alžírska.
10. Svätý Tomáš a Princov ostrov
Z neznáma sa vynoril ostrovný štát São Tomé a Príncipe, ktorý sa nachádza na rovníku v Guinejskom zálive. Bývalá portugalská kolónia, ktorá získala nezávislosť v roku 1975 po 500 rokoch ako kolónia Portugalska, je tropickým rajom s teplou vodou, rôznymi zaujímavými bodmi, plážami a útesmi spolu s neustálym vlnobitím z južného Atlantického oceánu.
Spolu s rastúcim počtom návštevníkov a talentovaných miestnych surferov sú Svätý Tomáš a Princov ostrov jednými z nových afrických surferských národov. Vďaka lepšiemu leteckému spojeniu s Európou a pevninskou Afrikou som si istý, že zo Svätého Tomáša vychádzajú skúsenejší miestni surferi a ostrovy sa tak dočkajú aj viacerých návštevníkov.
9. GABON
Bývalá francúzska kolónia Gabon v centrálnej Afrike je známa ropným a drevárskym priemyslom a v poslednom čase snahou vlády zachovať tropický dažďový prales a biotopy voľne žijúcich živočíchov vo forme veľkých národných parkov.
Niekoľko z týchto národných parkov sa nachádza na pobreží a je tu množstvo kvalitných miest a pláží.
Oblasť okolo Port Gentil, domova gabonského ropného priemyslu, má azda najviac miestnych surferov – kvalitné vlny sú v blízkosti Cap Lopez na polostrove. Je tu aj veľké množstvo zahraničných francúzskych surferov v hlavnom meste Libreville, z ktorých mnohí pracujú v ropnom priemysle a pravidelne cestujú po krajine za surfovaním.
8. ANGOLA
Angola je jedným zo spiacich gigantov afrického surfovania s obrovským množstvom kvalitných vĺn a malým počtom miestnych surferov. Vlnobitie z južného Atlantického oceánu je angolskou špecialitou, pričom vlny v Cabo Ledo južne od Luandy sú pravdepodobne najznámejšou a najobľúbenejšou oblasťou na surfovanie v krajine.
Dlhé obdobie občianskej vojny, ktoré trvalo od odchodu Portugalcov v roku 1975 až po podpísanie mierovej zmluvy v roku 2002, vážne zabrzdilo rast turizmu v Angole.
V Angole nebola veľká potreba rozvíjať turistický priemysel. Nevyvíjajú skoro žiadne oficiálne úsilie, aby prilákali návštevníkov – či už na surfovanie alebo kvôli návšteve krajiny.
Do Angoly prichádza málo zahraničných návštevníkov kvôli drahým a náročným požiadavkám na jednoduché turistické vízum, pričom veľa ľudí zhodnotí všeky ťažkosti a náklady spojené s návštevou Angoly a rozhodne sa tak cestovať inam.
7. NAMÍBIA
V posledných desaťročiach sa Namíbia premenila z malej miestnej surferskej scény s niekoľkými stovkami surferov na medzinárodnú vďaka legendárnemu spotu Skeleton Bay.
Vlna v Skeleton Bay pred 50 rokmi neexistovala, ale vďaka posunu v usporiadaní miliónov ton piesku a vďaka vetru, prílivu a odlivu je teraz všeobecne uznávaná ako jedna z najlepších vĺn na svete.
Vlny v zálive Skeleton Bay sú zázrakom fyziky. Nie je to vlna pre amatérov, dobre surfovať v Skeleton Bay si vyžaduje kombináciu odvahy a zručností.
Namíbia má mnoho ďalších pláží a vĺn, väčšina z nich je v extrémne odľahlých a neprístupných častiach pobrežia, ale niet pochýb o tom, že Skeleton Bay má najlepšie vlny v krajine a patrí k tým najlepším na svete.
6. MAURITÁNIA
Surfovanie v Mauritánii je relatívne nedávny fenomén, keď sa surferi prvýkrát odvážili vyjsť na polostrov Nouadhibou po prímerí v roku 1991 vo vojne medzi Mauritániou a Marokom.
Keď vojna skončila, na polostrov začali prichádzať surferi, aby tak ochutnali sériu vĺn vrátane El Castelo, jedného z najlepších miest v Afrike.
Polostrov Nouadhibou bol v koloniálnych časoch rozdelený rovnomerne medzi Francúzsko a Španielsko. Po roku 1991 Mauritánia vytlačila marockú armádu a nárokovala si celú oblasť. Cestovanie tam je stále náročné a ťažké, pretože celý polostrov je pod kontrolou mauritánskej armády a hovorí sa o nevybuchnutých nášľapných mínach nasadených v mnohých oblastiach počas bojov.
Ďalej na juh, oblasť okolo hlavného mesta Nouakchott, má najviac surferov v krajine, väčšinou cudzincov z Francúzska a Južnej Afriky, ktorí pravidelne surfujú v The Wharf.
5. MOZAMBIK
Vďaka spoločnej hranici s Južnou Afrikou sa surfovanie dostalo aj do Mozambiku. Surferi objavili dlhé pravačky svojho severného suseda, počnúc vlnami v Ponta do Ouro v 70-tych rokoch, keď krajina bola kolóniou Portugalska, a len pár kilometrov je hranica s Južnou Afrikou.
Dlhá občianska vojna po odchode Portugalcov v roku 1975 trvala až do podpísania mierovej dohody v roku 1992, ktorá zabránila akémukoľvek rozvoju v sektore cestovného ruchu až dlho po skončení vojny.
Slávne miesta ako Gorongosa, ktoré boli pred vojnou jedny z najlepších v Afrike a kedysi v nich boli milióny voľne pobehujúcich zvierat, boli teraz zrazu prázdne, pretože mnohé zvieratá boli počas bojov zastrelené a krajina bola zaplavená zbraňami. Surfovanie nebolo úplne primárnym nápadom, ak sa o ňom vôbec uvažovalo predtým, pretože veľa miestnych obyvateľov bojovalo v prvom rade o prežitie – v teraz už nezávislej krajine Mozambik.
Surferi sa po roku 1992 postupne vracali a presúvali na sever smerom k Maputu, a okrem toho tu ľudia z Rip Curl natáčali aj pamätné scény v Mozambiku s Tomom Currenom a Frankiem Oberholzerom.
Ďalej na sever sa v malom meste Tofo Beach a jeho okolí rozrastala potápačská scéna a surferi objavili miesto – Tofinho – na juhu. Tofinho sa odvtedy stalo snáď najobľúbenejšou oblasťou na surfovanie v Mozambiku, ktoré láka mnohých európskych začiatočníkov a stredne pokročilých surferov.
Ďalšie spoty sa objavili v posledných rokoch ďalej na sever v oblasti Ilha de Moambique a na ostrove Angoche. Surfovanie v Mozambiku naďalej rastie a je čoraz populárnejšie medzi miestnymi obyvateľmi a návštevníkmi zo zahraničia, pričom krajina sa pripojila aj k medzinárodným organizáciám, akou je napríklad Medzinárodná asociácia surfovania (ISA) a posiela tak surferov na iné podujatia schválené ISA a do neďalekej Južnej Afriky kvôli tréningom a naberaniu ďalších skúseností.
4. SENEGAL
Senegal je hnacou silou afrického surfovania už desaťročia, pričom veľké africké mesto Dakar má množstvo kvalitných vĺn, ako zobrazuje aj surfový dokument The Endless Summer z roku 1965.
Skutočne veľmi dobré vlny sú na ostrove Ngor a množstvo kvalitných vĺn na polostrove Dakar vrátane Ouakamu.
Zatiaľ čo surfovanie v Senegale je obľúbeným športom a životným štýlom miestnych surferov aj návštevníkov už desaťročia, je to do značnej miery fenomén Dakaru, pričom južná časť Senegalu, vrátane nepokojného regiónu Casamance, je ešte nepreskúmaná.
Keďže viac surferov zo Senegalu cestuje mimo oblasti Dakaru a zúčastňuje sa súťažných podujatí v Európe, určite treba očakávať, že celkový profil surfovania v Senegale bude v nasledujúcich desaťročiach ďalej stúpať.
3. MADAGASKAR
Obrovský ostrov Madagaskar v Indickom oceáne má okrem toho veľa neprebádaných oblastí na surfovanie. Madagaskar je mnohými vo vedeckej komunite považovaný skôr za kontinent ako ostrov, jeho prednosti sú obrovská veľkosť a biologická diverzita.
Madagaskar má tisíce endemických rastlín a zvierat, ktorým sa darilo v lesoch a savanách na tropickom ostrove, pričom ľudská prítomnosť je tu iba nedávnym javom a fenoménom.
Surferi dorazili na ostrov v 70. rokoch 20. storočia, keďže v ich bývalej kolónii je silná francúzska prítomnosť a mnoho Francúzov dnes navštevuje alebo aj žije na Madagaskare.
Zlé cesty vo väčšine vidieckych oblastí Madagaskaru obmedzujú to, kam môžete ísť vozidlom, dokonca aj terénne vozidlá zastavujú na dlhých úsekoch nezjazdných prašných ciest alebo miest, kde vlastne nie sú žiadne prejazdy. Toľké vlny v izolovaných oblastiach z Madagaskaru, na ktorých nikdy nikto nesurfoval.
2. MAROKO (vrátane Západnej Sahary)
Marocké kráľovstvo uvidelo prvých surferov v 60. rokoch 20. storočia – pravdepodobne vojakov.
Mnoho ďalších surferov prichádzalo v 70. rokoch 20. storočia, pričom každoročný exodus z Európy do severnej Afriky v zimnom období sa stal rituálom pre tisíce ľudí, ktorí sa utáborili pri pobreží v oblasti Agadiru a vznikol Anchor Point – najpopulárnejšie surferské miesto v krajine.
V nasledujúcich desaťročiach sa popularita Maroka u surferov na celom svete len zvyšovala, pričom hlavnými faktormi tejto popularity sú konzistentné podmienky a liberálna vízová politika. Pred pandémiou mohli mnohé národnosti vrátane USA, EÚ, Austrálie, Južnej Afriky a Japonska dostať 30-dňové víza pri príchode bez potreby ďalšej dokumentácie, vďaka čomu je Maroko veľmi obľúbenou destináciou.
1. JUŽNÁ AFRIKA
Južná Afrika je so značným náskokom najrozvinutejšou krajinou v oblasti surfovania v Afrike, pretože hostila majstrovstvá sveta, desiatky profesionálnych podujatí najvyššej úrovne v Durbane, Východnom Londýne, Kapskom Meste a Jeffrey’s Bay. Okrem toho je Shaun Tomson juhoafrický profesionálny surfer a v roku 1977 vyhral majstrovstvá sveta.
Vďaka kvalitným vlnám na oboch pobrežiach krajiny, v studenom Atlantickom oceáne a v teplejšom Indickom oceáne, sa Južná Afrika často nazýva krajinou s najväčšími vlnami a malým počtom surferov.
Nebolo to tak vždy, ale po zmene vlády v roku 1993 sa Južná Afrika stáva čoraz nebezpečnejším miestom na život. Výsledkom bola pokračujúca vlna emigrácie.
Týkalo sa to bývalých Juhoafričanov, od miliardára Elona Muska cez hudobníka Davea Matthewsa, herečku Charlize Theron či až po slávnych surferov, akými sú Craig Anderson, Kieren Perrow a bývalý majster sveta Martin Potter.
Zatiaľ čo tu vlny stále zostávajú, budúcnosť juhoafrického surfovania je v rukách mladých ľudí – akým je napríklad Michael February, keďže tradičná surferská demografická skupina sa bude v nasledujúcich desaťročiach naďalej zmenšovať.
John Seaton Callahan je úspešný profesionálny fotograf s obrovským portfóliom na Getty Images, publikáciami v New York Times, BBC, Lonely Planet, National Geographic, Redaktion GEO a mnohými ďalšími medzinárodnými knihami, časopismi a webovými stránkami a viac ako 120 titulkami. Ananás nepovažuje za legitímnu pprísadu na pizzu.