Keď som bola malá, prechádzala som si časopisy National Geographic a snívala som o takýchto dobrodružstvách – o najdlhších tratiach a vlakoch, ktoré sa preháňali cez Saharu. Snívala som o oceánoch, o piesku, o hlasných zvukoch idúceho vlaku, o chlade, o vetre, o pražiacom slnku. O tom neznámom pachu a zvukoch púšte, a všetkom nepohodlí, ktoré s tým súvisí.
To bolo presne to, čo sme zažili, keď sme sa plazili po obrovskej neobývanej púšti a spali na vrchu známeho mauretánskeho vlaku so železnou rudou. Naša nekonvenčná 700 kilometrová cesta nás viedla priamo cez Saharu k pobrežiu – dúfali sme, že nájdeme miesto zabudnutých vrakov lodí a neprebádaných miest na surfovanie.
Vždy ma fascinovala myšlienka skočiť si na idúci vlak a bola som fascinovaná saharskou púšťou. Ako som začala skúmať túto jedinečnú krajinu, začala som byť ešte viac zaujatá. Do tejto časti sveta cestuje len málo ľudí a ešte menej ľudí počulo o Mauretánii, čo je dosť prekvapivé vzhľadom na to, že jej územie je dvakrát väčšie ako Francúzsko a zaberá veľkú časť severozápadnej Afriky.
Naša cesta začala v hlavnom meste Nouakchott, odkiaľ som cestovala na sever s jedným ďalším surferom – chceli sme naskočiť na mauretánsky vlak. Plánovali sme ísť vlakom dlhým 2,5 km z malého mesta menom Choum, ktoré sa nachádza južne od železnej bane v Zouerate, do prístavu Nouadhibou na pobreží Atlantiku. Mojím cieľom bolo zažiť a zachytiť nekonečné dobrodružstvo a objavovať všetko to, čo nás čakalo pri prechode touto neuveriteľne pustou krajinou.
Pre mňa dobrodružstvo neznamená cieľ, ale výzvy, všetky tie ťažkosti a krásu ukrytú v procese dosiahnutia cieľa.
Z Nouakchottu sme prešli cez vnútrozemie, čo sa dá sotva opísať ako cesta. V jeden deň sa počasie zhoršilo a na obzore sa začínala vytvárať piesočná búrka. Zastavila som sa, aby som urobila pár fotiek a než sme sa nazdali, vietor zintenzívnil a začalo pršať.
V priebehu niekoľkých minút sa obloha zatemnila a vietor stúpal na odhadovanú hodnotu okolo 150 km/h. Piesok vo vzduchu okolo nás bol tak intenzívny, že som mala pocit, akoby mi začínala odpadávať koža.
Snažili sme sa nájsť nejaký úkryt. Keď sa zmiernil vietor a my sme sa konečne dostali späť do auta, všade okolo nás boli kúsky rozbitého skla. Zadné okno bolo zničené a interiér auta úplne mokrý. Náš sprievodca, ktorý na nás čakal vzadu v aute, mal rany od skla po celom tele. Ako sa búrka zmierňovala, rozhodli sme sa pokračovať v ceste na sever – v očakávaní ďalšieho obratu udalostí.
Keď sme konečne dorazili do Choumu, bolo nám povedané, že vlak tadiaľ zvyčajne prechádza neskoro popoludní. Usadili sme sa a čakali v prachu pri koľajniciach, okolo nás sa objavilo niekoľko rodín s kozami a krabicami plnými rôzneho tovaru. Deti behali okolo, zatiaľ čo rodičia robili večeru a varili čaj na malom ohníku. Ako slnko zapadalo pod horizont, rozhodli sme sa, že sa pokúsime aspoň trochu vyspať. Keď konečne dorazil vlak meškajúci asi 6 hodín, vzali sme si veci a čakali sme, kým spomalí, ale v skutočnosti nezastaví. Bežali sme okolo železnej rudy a svietili si pod nohy.
Nemali sme ani poňatia, koľko času nám zostávalo, tak si rýchlo vyberieme miesto, vyšplháme sa po rebríku a čo najrýchlejšie tam prehodíme naše veci a aj samých seba. Bez varovania vlak znova zrýchlil.
Spravili sme si provizórnu posteľ, aby sme sa pokúsili vyspať na hromade rozoklanej železnej rudy. Počas noci teplota v púšti dramaticky klesá a ja som si obliekla asi všetky kusy oblečenia, aby som sa pokúsila aspoň trochu vyspať. To sa vlastne nedá, a to nielen preto, že vlak je neuveriteľne hlučný, ale aj kvôli tomu, že vďaka jeho obrovskej dĺžke sa vagóny prudko spájajú, keď zvýši alebo zníži svoju rýchlosť.
S úsvitom si uvedomujeme, že prach zo železnej rudy sa dostal všade – aj pomedzi oblečenie. Prach bol všade, takže sme nosili lyžiarske okuliare, aby sme si chránili oči a omotávali sme si šály okolo hlavy, aby sme ho nemohli vdýchnuť.
Slnko nás zahrieva, pozeráme sa na rozsiahlu saharskú púšť – nekonečný piesok a suché pláne. Neustály vietor nepretržite prerába zvlnené duny.
Mauretánska železnica neslúži len ako spojenie medzi odľahlými miestami a nie je len jediným veľkým námorným prístavom v krajine, Nouadhibou, ale funguje aj ako bezplatná doprava pre miestnych obyvateľov, ktorí sa snažia cestovať z izolovaných častí na pobrežie. Hodiny plynú pomaly a teploty neúprosne stúpajú vyššie a vyššie. Vidíme len niekoľko veľmi malých príbytkov a mŕtve ťavy, ktoré uhynuli pri koľajniciach.
Nakoniec sa dostávame na pobrežie a zastavíme na stanici Nouadhibou, kde sa vydáme hľadať miesta na surfovanie a stratené lode. Sú tu nášľapné míny, takže prístup k pobrežiu je náročný. V posledných rokoch bolo mnoho vrakov lodí demontovaných a rozpredávaných, ale stále je tu niekoľko fascinujúcich zvyškov, ktoré chceme objaviť.
Strávila som čas s rybármi z Imraguenu v národnom parku Banc d’Arguin. Je to svetového dedičstvo – a to vďaka jeho prírodným zdrojom a miestnemu rybolovu. Kmeň Imraguen si zachoval svoj životný štýl založený takmer výlučne na zbere migrujúcich rýb pomocou tradičných plachetníc.
Imraguenskí rybári stále používajú tradičné techniky, ktoré sa nezmenili, odkedy ich prvýkrát zaznamenali portugalskí prieskumníci z 15. storočia.
Šokuje ma, že rybári nevedia plávať. V noci, keď som prišla do ich dediny, miestni mi povedali, že jeden z rybárov spadol z lode a pravdepodobne sa utopil. Ďalší deň sme pomáhali komunite hľadať jeho telo, ale nenašlo sa. Zdá sa mi neuveriteľné, že títo ľudia žijú celý svoj život pri mori a každý deň lovia ryby, ale stále nevedia plávať, takmer ako keby im tradičné povery bránili v tom, aby sa to chceli naučiť.
Ako sa moja cesta blížila ku koncu, premýšľam o všetkom, čo sme prežili. Uvedomujem si, že toto dobrodružstvo bolo jedným z tých vzácnych okamihov v živote, keď sa očakávania snov a reality zbiehajú v jedno a všetky dobrodružstvá dopadnú ešte lepšie, ako ste si predstavovali.
Jody MacDonald je oceňovaná fotografka, dobrodružná duša a prieskumníčka, ktorá s nadšením vystupuje zo svojej komfortnej zóny, aby zdokumentovala život v odľahlých kútoch planéty.
