100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Jakub Šiarnik: Ročne nastúpam toľko výškových metrov, čo predstavuje jeden Chopok denne.
Od malička sa aktívne venoval športu. Učaroval mu skialpinizmus, ktorý pre neho znamená možnosť slobodne a bez limitov spoznávať hory. Je viacnásobný majster Slovenska v skialpe, hoci sám priznáva, že pri niektorých zjazdoch ho prepadne strach a prehnaný pud sebazáchovy. Pandémia mu nečakane prekazila účasť na minuloročných majstrovstvách sveta. Nevzdáva sa a ide ďalej. Za svojím snom. Toto je Jakub Šiarnik.
Jakub Šiarnik.

Na Jakuba som v Liptovskom Mikuláši čakala skoro pol hodinu. Nevadilo mi to. Vonku ma zohrievalo príjemné slnko. Aj ten vzduch je na Liptove akýsi zdravší.

Z môjho tatranského rozjímania ma zrazu vytrhol zvuk terénneho auta. Nárazník, kapota, okná aj dvere. Všetko bolo špinavé od blata. Zaparkovalo mi tesne pred nosom.

Vyskočil z neho Jakub.

Lakťovkou sme sa zoznámili a on zrazu spustil dlhé ospravedlnenie za meškanie.

V pár sekundách mi vyrozprával svoj dnešný program. Ráno bol na tréningu na bežkách, potom utekal na nákup pre rodičov, stihol vybaviť kuriéra, následne utekal po mňa.

Hovoril šialene rýchlo – krátke vety sa z neho len tak sypali. Chvíľku mi trvalo, kým som začala rozumieť jeho slovám, ktoré sa v rýchlosti a v respirátore akoby strácali či zlievali do jedného celku.

Sadáme si do auta, štartujeme a pred tým, ako zájdeme k nemu domov, sa ešte zastavíme v tréningovom centre, kde si zloží bežky zrána.

Po chvíli opäť zastavujeme. Jakub z kufra vyberá lyže.

Naskytá sa mi pohľad na škatule s potravinami – 20 balíkov vločiek, veľké balenia jogurtov, zelenina, pomedzi to rôzne skialpinistické potreby, pásy, palice, lyžiarky, bundy, ruksaky. Jednoducho organizovaný chaos.

„Niekedy tu mávam aj matrac. Ak potrebujem prespať. Takto si tu ja fungujem,“ vraví stále so zrýchleným dychom a plnými rukami.

Vchádzame do budovy.

Oxidujem – legálne a prirodzene

V miestnosti ma prekvapí stan so spacákom.

„Ide o simulátor nadmorskej výšky. Tým pádom trénujem, aj keď ležím. Tréning si tiež dopĺňam bežeckým pásom s maskou, ktorá ma podobnú funkciu ako stan,“ dopĺňa Jakub.

Všimne si môj zmätený výraz tváre a pokračuje ďalej.

„Je to dobré na lepšiu produkciu červených krviniek. Zjednodušene, keď telo trochu pridusím, vedie to k zlepšenému výkonu. Možno si pamätáš tie dopingové kauzy Armstronga na Tour de France. On si pomáhal práve tým, že si pichal hormón, ktorý zabezpečuje tvorbu červených krviniek. Avšak intenzívnym pobytom vo vyššej nadmorskej výške, prípadne takouto simulovanou hypoxiou, si viem daný hormón produkovať legálne a hlavne prirodzeným spôsobom,“ vysvetľuje mi taje športového sveta.

Šport majú v rodine – pretekal aj jeho otec.
Aj toto k tomu patrí.

Na stene visí mapa Liptovského Mikuláša.

„Ty si robila rozhovor s Adamom, že?“ pýta sa.

Prikyvujem.

„Tak tu je jeho trať, aha. Ja bývam v Smrečanoch, to je tu,“ ukazuje mi na mape. „Tam pôjdeme do mojej garáže. A potom môžeme skočiť na chvíľu do Žiarskej doliny. Môžeme sa povoziť na aute aj trochu vyššie a viac ho ešte zašpiniť, nech máš nejaký výhľad. Tam niekde obujem lyže. Poviem ti niečo o výstroji. Potom ťa pôjdem hodiť na vlak,“ opäť na mňa rýchlo sype slová.

V programe tohto dňa má celkom jasno.

Presný harmonogram predsa nepustí.

V kufri auta je to všetko o jeho organizovanom chaose.

Prebežkoval som sa k skialpu

Sadáme si naspäť do auta.

Ideme po menej upravenej poľnej prašnej ceste. Chvíľu to s nami hádže na strany. Zrazu sa mi naskytne nádherný výhľad na dolinu – jeho rodnú dedinu, ktorá je obklopená vysokými horami. Je to ako z rozprávky.

Skialp mu učaroval zo všetkého najviac.

„To okolie na človeka jednoducho pôsobí. Od malička ma lákalo vybehnúť do prírody. Prišiel som zo školy domov, hodil tašku na zem a už ma nebolo,“ vraví, kým schádzame nižšie.

„Vždy som bol súťaživý. Zbožňoval som bicykel. Moje prvé tréningy sa na biku diali krížom cez dedinu medzi rodičovským domom a salašom, kde mali koníka, a ja som tam chodil vypomáhať. Aj my sme mali doma koňa. Ako dvanásťročný som sa zúčastnil mojich prvých pretekov. Bol to taký duatlon – bicyklom na Žiarsku chatu a potom behom do sedla. A potom to už šlo,“ povie so skromnosťou v hlase.

Šport a hlavne lyže majú doma v rodine. Jeho otec tiež kedysi pretekal. Strýko bol dokonca dorastenecký majster Československa.

„Bežky boli v rodine ako hlavný šport. Od desiatich rokov som začal chodiť na tréningy – zjazdy na lyžiach. Potom som niekoľko rokov pretekársky bežkoval. Ale skialp mi učaroval najviac.“

Pýtam sa na dôvod.

„Na skialpe je super to, že to je komplexný šport. Môžem sa tak realizovať po všetkých stránkach. Napríklad, keď pretekáš v cestnej cyklistike, stále robíš ten istý pohyb. Sedíš a nohami krútiš dookola. Tu je každý krok iný. Je rozdiel, či šliapeš po rovine, alebo cik-cak, alebo ideš pešo, či naopak niečo zlyžuješ. Je to pestré, je to zábava,“ vymenúva.

Rúško mu zakrýva polku tváre, ale aj tak vidím, ako sa naširoko usmieva.

Aby sa na nič nezabudlo.

„Skialp je zároveň o veľkej slobode. Pokiaľ ideš lyžovať, potrebuješ vlek, upravenú zjazdovku. Pri bežkách je to zase upravená stopa. No na skialpoch ideš, kam chceš. Dokonca aj v lete môžeš ísť po horách iba tam, kde to je priechodné. V zime však pekne prisneží aj kosodrevinu či skaly, podmienky sa stabilizujú, a môžeš ísť kam ťa to len láka. Závisí to iba od tvojich skúseností v teréne. Tá sloboda je neskutočná,“ hovorí.

Skialpová narnia

Prichádzame na parkovisko pred jeho rodný dom.

Rozpráva mi, ako zo starej garáže vyhádzal 600 kíl šrotu a zriadil si v nej svoje skialpové kráľovstvo.

Odsunie posuvné drevené dvere a napravo v regáli zbadám desiatky pohárov a medailí.

Všimnem si aj putovnú trofej z najväčších skimo pretekov v strednej Európe – Bokami Západných Tatier, na ktorých vyhral tri ročníky po sebe. Vidím tu aj ocenenia z majstrovstiev Slovenska, na ktorých posledné roky kraľoval, či ocenenie Red Bull 400 v behu hore po skokanskom mostíku. „Vtedy som išiel úplne nad svoje sily. Zvýšil som si maximálnu hodnotu tepu, ktorú som kedy dosiahol – z 187 na 190,“ spomína na tento zážitok.

Kráľ skokanského mostíku.

Z poličky postupne vyťahuje ďalšie a ďalšie poháre so silným príbehom.

„Pri tomto si pamätám, že šialene fúkalo, vietor mi vydrapil lyžu z batohu. Spadol som na zem a mačky na lyžiarkach mi potrhali kombinézu. Dorezal som sa do krvi. Ku každým pretekom je nejaká spomienka,“ zhrnie a odkladá ocenenia naspäť na svoje miesto.

Jakub naučeným grifom nasúva lyžiarky na doma vyrobenú sušičku – odbočku z kúrenia. Celá miestnosť je plná skialpového ducha.

Zo starých Dynastariek – svojich prvých lyží – si vyrobil vešiak na športové bundy.

Vzadu má vyše 10 párov lyží, ktoré sú odstupňované podľa opotrebovania.

Narnia Jakuba Šiarnika.
Všetko má svoje špeciálne miesto.

V miestnosti sa oproti sebe nachádzajú dve pohodlné kreslá.

Sadáme si do nich.

Za Jakubom na stene visia súťažné štartovacie čísla.

Až teraz si začínam uvedomovať, že sa dnes rozprávam s najlepším skialpinistom na Slovensku.

Otvorené dvere k úspechu

Musím sa ho opýtať, čo podľa neho stojí za jeho úspechom.

„Ťažká otázka,“ vydýchne si nahlas.

„Je to určite kombinácia viacerých faktorov – ako napríklad podpora rodiny, istá vrodená cieľavedomosť, tréning, chuť na sebe makať, prírodné podmienky či talent. A tieto činitele sa navzájom nespočítavajú, ale násobia. Ak by som nemal podporu rodiny, tak darmo by som prekypoval talentom. Asi takúto všeobecnú odpoveď si počuť nechcela, že?“ zasmeje sa.

„Držím sa princípu otvorených dverí. Aktívne vyhľadávam príležitosti a následne sa ich chytám. Keď človek vie, čo chce, má to zadefinované a ide si za tým, potom sa to nejako deje samo. A tak stretáva tých správnych ľudí, ktorí ho vedia nasmerovať. Dostane sa k správnym informáciám či ponukám. Akoby mu celé jeho prostredie či okolie prirodzene prialo,“ zamýšľa sa nahlas a dodáva, že možno rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými vidí v tom, či sa svojich príležitostí chopia, alebo hľadajú výhovorky, prečo nie.

Na chvíľu ostane ticho a zrak presunie napravo k oknu.

„Asi toľko z mojich mudrovačiek,“ dodá.

Za jeho úspechom je podpora rodiny, vrodená cieľavedomosť, tréning – chuť na sebe makať, prírodné podmienky aj talent.
Všetko má vo svojich rukách.

Sen o gazdovstve

Drevené dvere sa otvoria a miestnosť zavalí láskavý usmev jeho mamy. V rukách drží tácku a na nej dva taniere plné chutne vyzerajúceho obeda.

Prívetivým hlasom so silným liptovským prízvukom mi ponúka rozvoniavajúcu domácu jahňacinu.

„Tu pri dome máme také malé gazdovstvo – kozy, jahňatá, psíka, kury, zajace. Keď som bol malý, chcel som byť gazdom,“ dodáva Jakub.

Aj toto je verzia jeho detského sna – chcel byť gazdom.
Malé gazdovstvo u Šiarnikovcov.
Dopraje predsa každému. 

Pani Šiarniková odchádza so širokým úsmevom. Ostáva po nej v miestnosti príjemne teplo a voňavo.

Ako doma.

„Musím jesť pravidelne,“ dodáva Jakub. „Tých 5 – 6 jedál denne.“

Pýtam sa ho, či dodržiava nejaký špeciálny jedálniček, aby sa udržal vo forme.

„Práve naopak. U mňa je problém sa dojesť! Niektoré týždne v roku trénujem aj 30 hodín týždenne. A teda je fakt problém pokryť ten výdaj. Do stravy tak musím nasilu zaradiť veľké množstvo tuku. Tlačím do seba veľa masla, orechy, v noci o desiatej jem aj druhú večeru, pol kila jogurtu a 250 g vločiek, k tomu maslo, ovocie, banány, tyčinky,“ vymenúva.

Obaja sa schuti pustíme do jedla. Počuť len príbor udierajúci o tanier.

Jakub a jeho mamina.

Lepší motor vyhráva

Popri jedení sa Jakuba pýtam na to, ako vyzerajú typické skialpové preteky. Vraj ich je viacero typov.

Buď klasické, kde sa súťaží po dvoch alebo troch. Vychádza to z historického a bezpečnostného hľadiska športu, aby človek na hory nechodil sám. Po hromadnom štarte nastupuje 4 – 5 výšľapov v pásoch na lyžiach, potom nejaké úseky pešo v špeciálnych mačkách a následne zjazdy v divokom teréne.

Kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti.
Odhodlanie.

Na „sveťáku“ sa súťaží buď v individuálnej disciplíne, ktorá trvá hodinu až hodinu a pol. Medzi povinnú výbavu patrí prilba, batoh, lavínová výbava, mačky, extra oblečenie, ľahko zbaliteľné šušťáky, hrubšia termická bunda, suchá čiapka, rukavice, píšťalka či fólia.

Podobná je disciplína šprint, ktorá je akousi kompaktnejšou verziou individuálu – a teda trvá iba nejaké 4 minúty.

Tretím typov pretekov je takzvaný vertikál. Jedná sa o čistý výkon – výšľap na lyžiach s pásmi do kopca. Trvá to 20 – 30 minút.

„A teda, kto má lepší motor, ten vyhrá,“ vysvetľuje Jakub. „V tom sa viem najlepšie presadiť.“

„Inak, akú máš veľkú nohu?“ zaskočí ma otázkou.

„Mám tu jedny lyžiarky, ktoré by ti mohli sadnúť,“ dodáva a ja so strachom v očiach počítam roky, ktoré som už nestála na lyžiach.

Kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti

Pýtam sa ho na zranenia.

„Nemám žiadne. Je to nuda,“ zasmeje sa.

„Nerobím taký extrémny šport, ako napríklad biker Adam Rojček. Jeho zjazd trvá 2 – 3 minúty, nebezpečenstvo číha na každom milimetri. Ak sa chce umiestniť vysoko v rebríčku, musí si to pustiť možno aj trocha nad úroveň toho, čo má pod kontrolou,“ vysvetľuje.

„Ja mám tú výhodu, že som rýchly v šliapaní do kopca. Žiaľ, v samotných zjazdoch strácam. A to ma veľmi limituje. Preto mám aj najlepšie výsledky v pretekoch verikál, kde sa ide iba do kopca.“

„Medzi športovcami sa vraví, že kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti. A ja nepadám,“ dopĺňa.

Prestal jesť, pozerá von oknom, vidličku drží v ruke – akoby nahlas premýšľal.

„Jednoducho neviem tú hlavu tak vypnúť, a len tak si to pustiť. Aj v živote sa mi málokedy stáva, že by som nemal veci pod kontrolou.“

Je rýchly v šliapaní do kopca, no hovorí, že pri zjazdoch stráca.

„Je blbé, ak na polhodinovom výšľape na sveťáku stratím možno minútu, maximálne dve. A potom v zjazde, ktorý trvá najlepším pretekárom 3 minúty, mne trvá 5. A tak vo výšľape stratím 5 %. A v zjazde 60 %! To je strašné,” hovorí s jasným rozhorčením v hlase.

Následne sa mierne upokojí.

„Jednoducho musím najazdiť strašne veľa zjazdov, aby som sa naučil zvládať tie kritické situácie a nezapol sa mi automaticky môj pud sebazáchovy. Aspoň mám na čom makať,“ povie rozhodne a pustí sa opäť do jedla.

Ktovie, či sa jedná o nejaký traumatický zážitok z detstva alebo akúsi charakterovú črtu.

Moja otázka ho viditeľne zaujme.

„Viem, že sme raz s ocinom pri sánkovačke preleteli cestu a pristáli sme v nejakom potoku. Mamina vraví, že ma bolo počuť plakať až domov – nejakých 200 metrov. Ale toto je prvýkrát, čo som si uvedomil, že tam možno bude nejaký súvis. Dobrá otázka, dobrá. Možno sme na niečo prišli,“ prikyvuje hlavou.

Je zjavné, že nad tým premýšľa.

Hore-dole Chopkom

Dozvedám sa, že Jakub naozaj celý rok venuje intenzívnej príprave na zimnú sezónu.

Znamená to desiatky sústredení na lyžiach v Alpách, tréningy na bicykli, spevňovanie celého tela za pomoci fyzioterapeuta, silové tréningy, kolieskové bežky, horské tréningy pešo s paličkami, alebo tréningy v simulovaných nadmorských výškach.

„Nemám stavy, že by som sa musel do tréningu nútiť. Viem, čo chcem. Baví ma, že sa prekonávam a zlepšujem. Ešte som vo fáze, kedy chcem pretekať, chcem byť čo najlepší. Aj keď niektoré tréningy bolia – boli strašne, nakoniec to určite stojí za to,“ vysvetľuje.

Za rok vraj nastúpa v priemere 380 000 výškových metrov! Čo na deň vychádza v priemere 1 000. Ľudskou rečou to znamená, akoby si každý deň na lyžiach vyšiel jeden Chopok a ešte trošku.

Každý deň jeden Chopok a trošku viac.
Počas roku sa zúčastní viac ako 40-tich pretekov.
„Nevzdávam sa. Idem ďalej. Pekne postupne.“

„Ale keď som v novembri na sústredení na ľadovci, tak si ten pomyselný Chopok vyšliapem tri razy. To je tréning na 3 – 5 hodín. Plus príprava, presun na tréning a veci s ním spojené, či voskovanie. Vtedy je to skutočne ako práca na plný úväzok,“ dodáva.

Týždenne vraj trénuje 10 až 30 hodín. Minulý rok venoval aktívnemu športu, kedy mal vyššie tepy, až 800 hodín. Navyše, ročne sa zúčastní 40 až 45 športových pretekov.

Po týchto číslach mi úplne vyrazilo dych.

Zaujíma ma, z čoho to dokáže financovať.

Zisťujem, že získava príspevok na letnú prípravu od Slovenskej skialpinistickej asociácie. Navyše ho podporujú rôzne firmy vďaka 2 % z dane a pomáhajú aj spolupráce so značkami. Okrem toho, aby to utiahol, má flexibilný 10-hodinový úväzok v miestnej rodinnej firme.

„Čo by mi však určite dosť pomohlo je, ak by to bol olympijský šport. V tom prípade by som mal určite nejaký úväzok a plat, tak ako iní športovci,“ vraví.

Verí, že skialp svoju premiéru na najstarších pretekoch sveta odohrá v roku 2026.

Zmarený sen

Prichádza reč o pandémii.

Vedela som, že ho spolu s celou rodinou prepadla choroba.

„Ochorenie mi prekazilo vrchol sezóny,“ hovorí rázne.

„Tridsaťosmičky a dusenie ma chytilo dva dni pred majstrovstvami sveta. Nechcel som tomu veriť! V tom období po celoročnej intenzívnej príprave som bol skutočne v životnej forme,” vraví a hlas sa mu chveje.

Jakub získal pred tromi rokmi dva výsledky tesne pred svetovou desiatkou. Jedenáste a trináste miesto. A tak celé mesiace makal, aby sa mu tentokrát podarilo dostať do top 10 a posunúť sa viac smerom k profi športu.

„Doteraz som mal každú sezónu lepšiu a lepšiu. V skialpe pretekám od roku 2014. Každým ďalším rokom som bol vyššie v rebríčku. A tak som bol ozaj presvedčený o tom, že tentokrát mi to vyjde! Bol to totálny škrt cez rozpočet,“ rozpráva s hotovým zúfalstvom v hlase.

Necítim z neho sebaľútosť, skôr naozaj čistý hnev či frustráciu zo zlého načasovania.

„Mal som jednoducho nervy. A začal som prehodnocovať, či to vôbec ešte má zmysel a čo to vlastne pre mňa znamená. Hlavne, ak najbližšie podujatie tohto typu, bude skoro o rok, “ dodáva.

Jakub mal tak podľa jeho vlastných slov čas popremýšľať o svojom ďalšom smerovaní. Najbližšie roky stále vidí pri rozvíjaní svojho potenciálu a zdokonaľovaní svojej výkonnosti. Z dlhodobého hľadiska ho láka možnosť ostať v oblasti športu – pri slovenskej reprezentácii a venovať sa mladým.

Choroba ho však neovplyvnila iba psychicky.

„Skrz koronu mi výrazne poklesla výkonnosť. Na prvom tréningu po chorobe som mal o 25 % horší čas, ako mávam zvyčajne. Nebolo to nejakých 54 minút, ale hodina osem. Bežnému turistovi sa to môže zdať ako malý rozdiel. No na pretekoch sa to ráta na sekundy. Keby som sa zlepšil o 5 %, som schopný vyhrať svetový pohár. A tu som sa zhoršil o 25 %,“ vyslovuje čísla veľmi jasne, čím zdôrazňuje váhu situácie.

„Ja sa však nevzdávam! Idem ďalej. Pekne postupne,“ dodáva.

Koronavírus mu prekazil celú sezónu.

Súkromná hodina od majstra

Už sa nám sedí celkom. Skúšam si erárne lyžiarky, ktoré mi ako na potvoru sadnú ako uliate.

Nič to, ide sa experimentovať s lyžami.

Vyrážame na svah.

„Keby bolo pekné počasie, videla by si Kriváň,“ ukazuje na strany počas šoférovania. Tie hory sú skutočne ako z rozprávky.

Celý rok venuje intenzívnej príprave na zimnú sezónu.

„Treba si však uvedomiť, aké môžu byť tiež zradné,“ varuje ma Jakub. „A preto je na prvom mieste potrebná pokora. Uvedomenie, že človek nie všetko má a môže mať pod kontrolou. A tak sa nemusí za každú cenu hnať kdesi na svah, lebo má práve dovolenku,“ vraví, keď práve míňame hustý les.

Prichádzame na miesto.

Pred sebou vidím malú somársku lúčku s posledným zbytkom jarného snehu.

„Asi som mohol vybrať aj vyšší svah. Aby si nepovedala, že ťa podceňujem,“ povie hneď na svoju obranu.

Z auta vyberáme lyže a pásy. Všetko mi postupne vysvetľuje. Skutočný profesionál a empatický učiteľ.

Po prvýkrát šliapem na lyžiach do kopca. Cítim, ako sa mi zrychľuje tep, kým na Jakubovi nebadať žiadnu zmenu. Pomaly začínam strácať dych, a tak sa ho pýtam na odporúčania pre nových skialpinistov, nech ho aspoň mentálne zamestnám.

„V prvom rade je potrebné sa s niekým poradiť. Určite by som nekupoval výstroj z internetu a bez skúšania, aj keď by mala byť o pár desiatok eur lacnejšia. Je potrebné si dať špeciálny pozor pri lyžiarkach, ktoré musia presne sadnúť na nohu.“

Na prvom mieste je podľa neho potrebná pokora.
Kto má lepší motor, ten vyhrá.

„Ľudia robia často chybu pri výbere oblečenia. Nakúpia si ho, akoby išli na nejakú polárnu expedíciu, goretexové nohavice a bundy, a potom sa v tom, chudáci, iba potia. Určite odporúčam ľahšie a priedušnejšie kúsky,“ vymenúva a ja presne rozumiem, čo má na mysli. Hoci mám na sebe iba rifle, zimnú bundu a holé ruky, začína mi byť dosť teplo.

„Užitočný je tiež lavínový kurz. A určite by mali noví športovci na zjazdovkách rešpektovať pravidlá – to znamená šliapať pri kraji trate, jeden za druhým, aby neprekážali ostatným lyžiarom,“ dodáva.

Dostávame sa ku posledným kúskom snehu. Ďalej to už nepôjde.

Prichádza čas na strhnutie pásov. Na pretekoch to Jakubovi trvá 8 – 9 sekúnd. Tu sa s tým babrem ako úplný amatér asi minútu, možno aj viac.

Púšťame sa dole. Hoci je schopný ísť aj 80 – 100 kilometrov za hodinu, z empatie sa drží pri mne. Natáča nejaké videá na Instagram.

Prekvapuje ma, ako si z detstva pamätám niektoré lyžiarske ťahy. K auta prichádzam so širokým úsmevom a skrehnutými rukami.

Ošiaľ v podobe kváskovania a otužovania ma nedostali, no skialpy mi celkom učarovali.

Navyše, kto by to bol povedal, že prvú hodinu mi dá sám Jakub Šiarnik.


Viac z jeho rýchleho každodenného života možno sledovať aj na jeho Instagrame.

Fotografie: Jakub Majerčiak

Simona je veľkou fanúšičkou objavovania rôznych kreatívnych foriem komunikácie. Od detstva aktívne pôsobí v umení. Jej kučeravé vlasy, zamatový hlas a gitara patria neoddeliteľne k sebe. Dva roky pôsobila v programe Teach for Slovakia ako Talent recruiter a marketing manager. Momentálne pôsobí ako komunikačná manažérka v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Mohlo by sa ti páčiť

Ako stopnúť vlak, ktorý nezastaví

Ako stopnúť vlak, ktorý nezastaví

Počas 700 kilometrov dlhej cesty sme sa vo dne v noci potácali po obrovskej neobývanej saharskej púšti a spali sme na vrchu známeho mauretánskeho vlaku so železnou rudou. Verili sme, že na ceste pozdĺž pobrežia nájdeme zabudnuté vraky lodí a odľahlé miesta na surfovanie.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a máš dopravu zdarma
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.