Celý čas po ceste preplneným vlakom som sledovala ľudí okolo seba. Niekto si prezerá tenisky, niekto sleduje výrazy tváre, no ja som tentokrát hľadela len na batohy a tašky.
Videla som ho.
Bol pripevnený na chrbte, dokonca aj pri sedení na sedadle vlaku smerujúceho z Bratislavy do Pezinku. Staršia žena si ten svoj – malý batôžtek – držala pevne v zovretí. Akoby vedela, že ho očami sledujem. Študent v sivej teplákovke si ho hodil na vedľajšie sedadlo a vyzeralo, že v ňom okrem desiaty a jednej ceruzky žiadne školské pomôcky nemá.
Vystúpila som v Pezinku. Pamätám si ho ešte z detstva, ale môj návrat mal nečakaný zvrat.
Straty a nálezy
Stratila som sa. Nechcem to úplne zhodiť len na zlú navigáciu, no moje orientačné schopnosti a viacero vežičiek, ktoré trčia v tomto meste, ma prinútili niektoré ulice objaviť. O čosi viac než som spočiatku chcela.
A tak sme sa našli. Po pár navigačných telefonátoch. Začali sme – a to deformáciou batohovou. Dominiky som sa spýtala, či má na batohy úchylku a či si v prvom rade všíma to, čo majú ľudia – nie na sebe – ale na pleciach.
Poznačila ma cesta vlakom.
Prelomili sme ľady v závetrí terasy kaviarne a spustili rozhovor o ťarchách na našich pleciach. No tentokrát o udržateľných, ktoré si čo-to už prežili a z nepotrebných materiálov sa pretransformovali na čarokrásno. Bodaj by sme to všetci vedeli aj v bežnom živote.
Dominika si všíma vychytávky a hovorí, že jednoznačne sleduje to, čo sa hýbe na pleciach ľudí okolo nej. „Skôr mám úchylku na turistické batohy, mám rada praktickosť a všetky detaily, ktoré sa tam dajú zahrnúť. Výrobe takýchto turistických batohov sa však nevenujeme, naše ruksaky sú skôr do mesta, do práce, prípadne na cestovanie,“ hovorí racionálne a je vidieť, že hory a príroda sú jej súčasťou. Ja sa pýtam, či by niečo takéto nechcela vyskúšať.
„Materiály, s ktorými pracujeme, pochádzajú najmä z automobilového alebo nábytkárskeho priemyslu. Keďže sú ťažšie, nie sú vhodné na výrobu turistických batohov, ktoré musia byť odľahčené. Na turistických batohoch je taktiež veľa doplnkových – napríklad plastových – komponentov, ktoré sa my snažíme používať čo najmenej, keďže nechceme kupovať nové vstupné materiály, ale využívať tie nadbytkové.“
Opisuje mi zákutia toho, ako funguje proces zvyškov, ktoré získavajú. Odpadu je síce veľa, no niekedy k nemu vedú kľukaté cesty.
Detská pestúnka na stole s diktafónom
Z vysokoškoláčky, ktorá spolu s ďalšími spolužiakmi tento projekt začala, je dnes už mama. A to nehovorím len tak, pretože jej dcéra, Dorotka, zatiaľ spala povedľa nás v kočíku. A z projektu, ktorý začali, je dnes už fungujúca značka.
Detská kamera ležala priamo vedľa diktafónu – práca, povinnosti a materstvo. Pekne spolu.
„Som momentálne viac mama ako podnikateľka. Naučilo ma to konečne delegovať veci aj na ostatných. Dokázala som sa vzdať niektorých aktivít – a tak mám priestor venovať sa malej,“ hovorí s úsmevom a pochopením – malou radosťou, že sa jej to podarilo a značka funguje aj napriek tomu. Podnikanie je koniec-koncov sloboda, ktorú má.
Pýtam sa jej, či bolo náročné presunúť niektoré povinnosti na iných, pretože z úvodných slov som mala pocit, že si na veciach dáva veľmi záležať: „Som detailistka a mám rada veci pod kontrolou. No s odstupom času som veľmi rada, že som to urobila – veď vidím, ako projekt ide a tím šikovných ľudí, ktorý pre WAKIVAKY pracuje, sa rozrastá. Mám čas, ktorý som však mohla mať už aj predtým, no až teraz som to dokázala, takže si to aj celkom užívam,“ hovorí so spokojnosťou v hlase.
V ateliéri sa to hmýri neopísateľnou energiou. Krajčírky so skúsenosťami a aj mladé študentky, ktoré ich zbierajú a prinášajú nové nápady. Všetci spolu dokazujú len jedno – vek je len číslo a ten krásny pomer skúseností a radosti z práce je očividný.
Materstvo ako jeden z projektov
Rozprávame sa o tom, aké dôležité je pre ňu mať aj iné aktivity okrem materstva. Byť mamou je náročné, no byť len ňou si Dominika nevie vôbec predstaviť. „Asi by som aj tak začala s nejakým iným projektom. Špekulovala by som nad niečím, pretože som neposedný typ. Musím stále niečo robiť a tvoriť.“
Aj napriek tomu, že ju podnikanie a materstvo dohromady vyťažujú dostatočne, pomáha aj s ďalšími projektami svojmu priateľovi. Je to superžena. Byť mamou jej nestačí.
Zmeny sú nevyhnutné a ony koniec-koncov tvoria život. Materstvo mení nielen samotné zmýšľanie, ale človek hľadí zrazu o čosi viac na potreby ďalšieho človeka, ktorého má neustále pri sebe.
Jedna sníva, druhá tvorí
Častokrát zmena, akou je materstvo, sa odzrkadlí aj v tvorbe. „Náš batôžtek na kočík vznikol ešte skôr, neviem, či som už v tej dobe bola vôbec tehotná. Nechcem odbočovať od našej stratégie a konceptu, ale musím priznať, že odkedy mám malú, napadá mi množstvo ďalších vecí, ktoré by sme mohli vyrábať, a na ktoré máme materiály a stroje. No nechcem sa miešať do detských vecí rovnako tak, ako sa nemiešam ani do oblečenia. Pre seba som si ušila vankúš na dojčenie – premýšľala som, že by sme ho mohli predávať. Materstvo ma jednoznačne inšpiruje, ale máme čo robiť aj s našimi vakmi,“ pousmeje sa.
Byť mamou je inšpiratívne – veď inšpirácia sedí priamo oproti mne. A druhá pokojne spí v kočíku povedľa nás.
„Veľa mojich známych a kamošiek sú aktuálne maminy alebo budúce mamy. Väčšina z nich si materstvo užíva naplno a nepracujú. Ja síce trávim všetok čas s Dorotkou, no popri tom pracujem, keď napríklad spí alebo ju vezmem so sebou na nejaké stretko,“ smejeme sa a Dominika sa pozrie na stôl, na ktorom je položená kamera. Dorotka spí a ja premýšľam nad tým, že dieťa nie je prekážka. V ničom.
„Myslím, že sa moc neodlišujem od ostatných mám, len napríklad ten čas, kedy moje dieťa spí, využívam na prácu. Mám rada, keď sú naše dni produktívne. Stále niečo robím.“
Ši a nechaj šiť
Začala som premýšľať o tom, kde sa prvýkrát zoznámila so šijacím strojom.
„Celé detstvo som sa hrávala s bábikami Barbie. Mamina mala vždy šijací stroj a ušila mi pre nich kadejaké šaty. Ja som najskôr skúšala niečo vymyslieť a vytvoriť ručne – napríklad z ponožiek. Neskôr som sa už stroj naučila ovládať a sama si to trénovala,“ vracia sa späť do detstva, kde to istým spôsobom začalo. „A okrem toho som sa veľa naučila aj od našich krajčírok a krajčírov.“
Toto rozprávanie má pre mňa špeciálnu príchuť. Predstavujem si chvíľky, ktoré som strávila s babkou v jej dielni. Ten žltý pršiplášť, ktorý ušila pre moju Barbie, na ten nikdy nezabudnem.
No aby batoh mohol pristáť na pleciach, musí prejsť niekoľkými rukami. A šijacím strojom.
„Chcela by som viac šiť. Mám nachystaných asi päť vecí, ktoré by som si chcela pre malú ušiť. V minulosti som v ateliéri šila prototypy produktov, aby si krajčíri moje návrhy vedeli lepšie predstaviť. Oni ich potom ešte vymakali a ušili plnohodnotné predajné kusy.“
Potreba vs. spotreba
Batohy podliehajú trendom rovnako ako oblečenie.
„Nie som nejaká módna ikona. Môj šatník pozostáva z oblečenia, ktoré je niekoľko rokov staré. Som v tom skôr taký škrečok. Mám dosť veľa oblečenia, takže to nie je nejaký kapsulový šatník, no sú to kúsky, ku ktorým mám vzťah a majú čo-to za sebou. Fast fashion a dnešné nákupné centrá – to ide mimo mňa. Ak niečo potrebujem, tak si to rozumne kúpim, no je to na základe nejakej konkrétnej potreby.“
Filozofia a hodnoty značky WAKIVAKY sú obsiahnuté aj v celom Dominikinom živote.
Jeden vak, poprosím
To, kým ozaj sme, čo robíme, kam chodíme a ako fungujeme, sa do istej miery odzrkadlí aj na tom, do čoho sa pustíme.
„Myslím si, že to prepojenie je hlavne v ľuďoch – moji kamoši a komunita, s ktorou sa stretávam, sú aktívni ľudia. Práve oni boli v roku 2014 tým spúšťačom, oni to celé posunuli na úroveň podnikania. Boli nadšení: ,Wow, vaky, ľadvinky, sem s tým, to potrebujeme!’ Takže práve oni boli hnacím motorom. Aj dnes sú to najmä ľudia, nadšenci udržateľnosti a lokálnej tvorby, ktorí tvoria komunitu okolo našej značky.“
Všimla som si, že na kočíku bola zavesené taška. „Nenosím kabelky – okrem tejto pre Dorotku.“ Predtým som sa jej pýtala, či je zaľúbená do batohov. „Batohy mám rada, mám ich niekoľko – čiže určitým spôsobom jednoznačne som.“ Keď vytvárali prvý rolovací batoh, vytvorili prototyp, ktorý dodnes nosí Dominika. „Verím tomu, že mi vydrží aspoň dvadsať rokov. Ten batoh vyzerá, že nás prežije. Beriem si ho všade, aj keď ideme cestovať.“
Dominika rozpráva o srdcových záležitostiach – spomína na prvé dva roky, kedy začínali. Každý jeden bol iný. Ľudia, ktorí ich poznali – zároveň aj ich kamaráti, začali značku podporovať a kúpili si prvé výrobky: „Tie vaky majú sedem rokov, a keď ich stretnem a vidím, že ich stále nosia, tak je to neuveriteľné – niektorí ho nosia nonstop. Donesú mi ho po rokoch a prosia ma, aby som im opravila popruh, pretože ho chcú nosiť ďalej. To ma vie neskutočne potešiť. Sú to srdcovky.“
Dnes už celá značka prešla vývojom a rozrástla sa – nielen počtom ľudí, ale aj aktivít, ktoré robia.
Keď vidí vak či batoh z ich dielne, vie si spomenúť, odkiaľ a z čoho je vyrobený: „Veľakrát si dokonca pamätám, kto mi dal konkrétne látky, a aj to, aký krajčír alebo krajčírka ho ušili.“
To sú srdcové záležitosti. Tie pravé a ozajstné.
O to viac si Dominika váži, akú cestu má za sebou – a že dnes už WAKIVAKY nepredstavuje len vaky pre pár kamošov, ale ucelenú a ambicióznu značku s cieľami, ktoré sú dlhodobo udržateľné.
Remeslo odpadu
Zastavili sme pri krajčírskom remesle. Rozprávali sme sa o jeho rozdieloch, o tom, ako sa postupne mení, že nie pre každého mladého človeka je príťažlivé pracovať pre iného, v dielni. Túžba po dizajnovaní a vlastnej tvorbe je dnes silnejšia.
„Pracujeme v medzigeneračnom tíme. Zamestnávame aj ľudí v dôchodcovskom veku. Ženy aj muži – máme dokonca aj krajčíra – ktorí sa tomu už venujú roky, majú samozrejme iné zručnosti ako mladé dievčatá – tým ich nechcem dehonestovať, pretože máme v tíme šikovné baby. No moja skúsenosť so študentkami odevného dizajnu ktoré u nás praxovali, bola taká, že ich nebavilo robiť podporné práce, ako napríklad strihanie, ale chceli hneď navrhovať a šiť. Okrem toho dlho nevydržali a po chvíľke odišli. Tí skúsenejší seniori si okrem skúseností potrpia aj na kvalitu, každý šev je stopercentný.“
Je to generácia, ktorá si váži veci o čosi viac.
Nie sú zvyknutí na materializmus a na také množstvá vecí – a aj preto vnímajú produkty inak než mladší. „A dokonca aj pri spotrebe už odpadového materiálu sa snažia ušetriť, dbajú na to, aby nevznikalo príliš veľa zvyškov. No všetko je to o ľuďoch – máme v tíme ale aj mladé kolegyne, ktoré sa zaujímajú o upcykláciu a záleží im na hodnotách, ktoré prinášame.“
Niektorí sú s nimi od úplného začiatku. „Koniec-koncov, boli aj obdobia, kedy sme mali problém nájsť krajčírky.“
Aj také je remeslo.
Mama mamám
Zaujíma ma, či je jedinou možnosťou mať medzigeneračný tím, keďže v ňom od začiatku fungujú.
„Nie je to nutnosť, no toto sa nám ukázalo, ako najlepšie riešenie. Už počas vysokej školy to boli ľudia z Univerzity tretieho veku. No nie je to zásada, skôr sa na to teraz pozerám ako na príležitosť pre mnohé finančne znevýhodnené skupiny v spoločnosti, ktorým chceme pomôcť. Medzi nich patria aj matky – ženy s malými deťmi, ktoré sa chcú po materskej zaradiť. Je to obsiahla skupina – a aj v našom tíme.“
Prepájať rôzne skupiny v pracovnom prostredí je úžasné a prínosné. Znevýhodnená skupina sa cíti prijatá. „A naopak, tá časť ľudí pri sile má možnosť sa s takýmito ľuďmi stýkať, naučiť sa s nimi spolupracovať a brať ich úplne normálne.“
Pozerám sa na Dominiku, no v tom tu niekto zíva. Z kočíka sa ozve silný zvuk. Hovorím, že Dorotku asi trošku nudíme.
Dominika rozpráva o tom, aké vzťahy sú medzi nimi a seniormi, s ktorými v tíme pracujú. „Vzťah s nimi je oveľa silnejší. Chcú človeka spoznať, a to naozaj. Chcú sa rozprávať do hĺbky. Jednoducho tým žijú. A to aj napriek tomu, že každý z nich je úplne odlišný.“
Jedného krajčíra majú aj v Trnave. A pokiaľ za ním cestujú, vedia, že to nebude návšteva len na chvíľku. „Aj vtedy, pokiaľ idem len niečo zaniesť a odovzdať, nie je to päťminútová záležitosť.“ Chodí ku nim domov a pracovný vzťah presahuje aj do súkromia. Budovať vzťahy je dôležité.
Dominika hovorí, že okrem ich práce, ktorá je precízna, sú komunita, ktorá si dokáže pomôcť v akejkoľvek životnej situácii. Opisuje, ako vyzerá ich stretnutie v dielni, keď sa nevidia dlhšiu dobu: „Dokonca často ani nepreberáme prácu, pretože sa rozprávajú príbehy a zážitky. Sú radi, že sa socializujú, že sa stretávajú s mladšími, no zároveň im vyhovuje, že to nie je len o mladých ľuďoch, ale že v tíme nachádzajú aj rovnakú generáciu a môžu sa realizovať.“
Módna revolúcia z prirodzenosti
Spomínam si na fotku na sociálnych sieťach, na ktorej je pani krajčírka z ich dielne odfotená s nápisom Fashion Revolution. „Pre nich je to normálne. Niekedy sa nad tým pozastavia, že čo my vlastne riešime. Prečo z toho robíme takú vedu, veď pre nich je normálne ušiť si zo starého trička napríklad tašku na bylinky. Predsa oni celý život upcyklujú, len to nepotrebovali dávať najavo. Robia to prirodzene a odjakživa.“
Je fascinujúce vrátiť sa k tomu, čo je prirodzené.
Odpad ako poklad
Poťahy na sedačky. Čalúnenie z palubových dosiek. Materiály, ktoré sú originálne a kvalitné. Momentálne sa vo WAKIVAKY zameriavajú na materiály z automobilového priemyslu. „Chceme sa sústrediť na šitie reklamných darčekových produktov pre firmy, a teda aj výroby vo väčšom množstve kusov. A predovšetkým, materiál musí byť rovnaký. Práve preto je toto sektor, v ktorom sa chceme pohybovať. Vzniká tu veľa prebytočného materiálu, ktorý je ale veľmi kvalitný.“
Dokonca vedia využiť aj reklamné bannery. Dominika hovorí o tom, aké veľké množstvo odpadov je okolo nás. Hľadajú preto cestu, ako spoločnosti alebo firme z ich vyprodukovaného odpadu vyrobiť niečo, čo ďalej využijú. Takto kampaň na billboarde ožije druhýkrát.
A nezostane len chvíľku. Pretransformuje sa. Má pridanú hodnotu.
Žiadna one (wo)man show
Rozprávame sa o tom, že firmy často nerozumejú tomu, čo to všetko obnáša, ak chcú mať recyklovaný výrobok: „Nie je to čínsky produkt v tisícoch za pár centov. Častokrát firmy chcú spolupracovať a chcú ekologické produkty, no absolútne nerozumejú, ako funguje práca s odpadovými materiálmi. Chcú presne tú farbu a ten konkrétny materiál alebo strih, lebo sú zvyknutí, že si to takýmto spôsobom objednajú z Číny. A stojí to pár centov. No my im povieme, že to stojí desaťnásobne viac a okrem toho im ponúkneme iný odtieň, lebo aktuálne máme práve taký odpadový materiál.“
Vyrábajú lokálne a ekologicky. Vďaka programu Second Life For Textile chcú vytvoriť priemyselnú výrobu, ktorá bude recyklovať textil a ponúkať úžitkové produkty pre firmy a iné spoločnosti.
„Program SELITEX spôsobil to, že sa z one (wo)man show stáva obchodná jednotka, ktorá má svoju štruktúru. Naberáme ľudí, ktorí sú zodpovední za konkrétne roly. Ja osobne som prevzala marketing, ale stále sa venujem aj podpore výskumu a vývoju produktov. Máme unikátny podnikateľský model – lokálnosť a udržateľnosť, podpora sociálnych skupín, edukácia o upcyklácii (a nielen jej), výskum a vývoj, replikovateľnosť a ambície prerásť do franchise. Vďaka podpore investorov a získaní nórskeho grantu máme teraz omnoho väčšie ambície, pretože vidíme význam a veľkosť tohto projektu.”
Kolobeh bez prekážky
Byť mamou je náročné. Ako pri tom všetkom dbať na udržateľnosť – je možno občas výzva.
„Nestresujem sa kvôli tomu, beriem to prirodzene. Dá sa žiť rovnako, ako sme žili aj pred príchodom bábätka. Samozrejme, prispôsobujeme sa jej my, no zároveň aj ona nám. Okolo nás koluje obrovské množstvo detských vecí, takže celá výbava je z druhej ruky. A posunieme ju ďalej. Všetko si takto jednoducho posúvame.“
Dorotka sa ocitne na rukách a zapája sa do konverzácie. Dominika jej hovorí, že jej veľa nenakúpili a zdôrazňuje, ako u nich funguje kolobeh vecí.
„Snažíme sa žiť ako predtým – nechodila som síce toľko liezť, keď som bola tehotná. Alebo som nebola toľkokrát na lyžiach. No teším sa na to, ako ju budeme postupne začleňovať do aktivít. A keď už bicykel alebo lyže absolvuje s nami.“
Dieťa nie je prekážkou. V žiadnej oblasti. Ani v jej podnikaní.
Deka a les stačí
Nachvíľu sme zablúdili do dobrodružných debát.
„Sme skromní, nepotrebujeme luxus. Stačí nám deka a les. Je to presne to, čo máme radi. Páči sa nám to viac ako nejaký drahý hotel.“ Dominika sa podobne ako ku svojej skrini stavia aj k veciam pre deti: „Radšej jej dám staršiu vec a nebudem stále sledovať a upozorňovať, aby si novú drahú bundu nezašpinila.“ Dorotka potvrdzuje úsmevom. Je skvelá parťáčka. Popri kŕmení sa zvládla aj zapájať do konverzácie.
„Láska a vzťah k prírode je základom na to, aby si človek dôležité hodnoty uvedomoval a naozaj ich žil.“
Dobrodružstvo pre nich znamená zbalené auto a žiadne veľké plány. Kopa spontánnosti a adrenalín. Potápanie sa so žralokom či cestovanie v Afrike v aute. „Ale aj túlanie sa po západnom Slovensku, len tak v aute. Zastavíme, kde chceme.“
A okrem toho sa pousmeje a dodáva, že dobrodružstvo je pre ňu aj samotné podnikanie. „Je to ako cestovanie. Nepredvídateľná cesta.“
Nikdy nevieš, ako to dopadne.
Bez batohu by som nevedela existovať. Každodenný náklad povinností sa premieta v jeho veľkosti. Nesieme si v ňom starosti, ale aj radosti, keď ho zoberieme niekam von. A o tom je aj slovenská značka WAKIVAKY.
No oddnes je pre mňa WAKIVAKY nielen značkou, ale aj osobnosťou. V batohoch ukrýva radosti, starosti, ale aj kopce a hory dobrodružstva. A sú dokonca dve, Dominika a Dorotka. Biznis parťáčky – nielen na rozhovory na terasách kaviarní.
Mať batoh s príbehom, ktorý je výsledkom tvorivosti a lásky, mať batoh, ktorý má úctu k hodnotám, je ušitý rukami, ktoré sú zrkadlom skúseností, to je radosť! A verte či neverte, všetko sa v ňom bude niesť akosi ľahšie.
S ľahkosťou na pleciach odchádzam.
Oplatilo sa na začiatku stratiť, aby som mohla niečo nájsť – pezinská architektúra nie je to jediné, čo som objavila.
Bol to rozprávkový deň. Takže by mal mať šťastný koniec. Našla som zázračnú bytosť. Teda dve. Dominiku a Dorotku. A nielen ich. Zázračné batohy ako bonus.
Zapadlo to do seba ako pútka k batohu.
Dominiku a udržateľné (nielen) batohy nájdeš aj na Instagrame.
Fotografie: Marek Švančara
