100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Cesta do praveku lyžovania | druhá časť
Od USA cez Balkán až po Čínu. Od freeridu až po objavovanie historických a kultúrnych koreňov lyžovania.

Tento príbeh je prevzatý z azylo.com.

Čína

Gruzínsko bola bomba. Neuveriteľné miesto na lyžovanie, okrem toho s tak skvelým tímom. Moje nadšenie nijakým spôsobom neupadalo už takmer mesiac, čo som na cestách. Začali sme v Tahoe a pokračovali na východ cez Vermont, New York, Macedónsko a Gruzínsko. Doteraz som sa presunul z rodinného lyžiarskeho módu do roly poradcu a neskôr vodcu. Teraz nastal čas na ďalšiu zmenu, pretože akoby zázrakom existoval let z Tiblisi v Gruzínsku, ktorý pristáva presne tam, kde som potreboval byť – v Urumči v Číne. Tam som sa mal stretnúť s filmovým štábom Snow Hunters.

Ešte na jeseň som sa spojil s Chrisom Wintersom, ktorý vymyslel projekt podobajúci sa môjmu snu, ktorý som si roky formuloval. Jemu sa to podarilo všetko dať do logického plánu. Ten zahŕňal itinerár s niekoľkými zastávkami a návštevou euroázijských lokalít, kde práve dôkazy poukazovali na pôvod lyžovania. Na zozname bolo Laponsko, pohorie Ural a pohorie Tian Shan. V Laponsku sú skalné maľby zobrazujúce lyžiarov z roku 4 000 pred Kristom, zatiaľ čo na ruskom Urale sa našli lyže z roku 6 300 pred Kristom. Euroázijský pôvod tejto histórie je v súlade s dostupným výskumom. A aj keď sa miesto vzniku lyžovania spolu s konkrétnymi dátumami, ktoré môžu tvrdenie o jeho presnom pôvode posúvať, existujú konzistentné kultúrne dôkazy, že korene lyžovania sa nachádzajú v Strednej Ázii.

Prvou zastávkou nášho dokumentu bolo teda pohorie Altaj. Je to miesto, kde je veľmi dôležitým zvieraťom práve kôň. Niektoré výskumy naznačujú, že sa našli najskoršie záznamy o lyžovaní, pričom niektorí navrhli, že lyžovanie siaha až do obdobia 10 – 12 000 pred Kristom.

Náš tím tvoril Chris a hviezdny kameraman Brian Hockenstein – hlavný produkčný tím, zlatá olympijská medailistka a päťhviezdičková „borkyňa” Kaitlyn Farrington, ja a naši dvaja tlmočníci. V Khome, v našej zamýšľanej destinácii, väčšina obyvateľov nehovorí hlavným čínskym dialektom, ktorým je mandarínčina. Hovoria kazašsky. Preto sme mali našu miestnu čínsku priateľku Linu Serek, aby nám tlmočila do kazaštiny, ako aj nášho amerického priateľa Jeffa Oliviera, ktorý nám tlmočil do mandarínskej čínštiny. Jeff pochádza z Bostonu v štáte Massachusetts a v minulosti podnikol už niekoľko ciest do tohto regiónu. Po niekoľkých dňoch v Urumči s celým tímom, vrátane nezabudnuteľnej návštevy lyžiarskej oblasti Silk Road, kde sme mali možnosť absolvovať nočný výlet a vychutnať si klasické jedlo „Hot pot“ epických rozmerov, sme nakoniec chytili let na sever do Altaja. Potom sme naskočili do auta na päťhodinovú jazdu do dediny Khom.

Krátko pred príchodom do Khomu začalo snežiť, a hoci sme počas nášho pobytu sem-tam videli nejaké záblesky slnka, snežiť počas celej našej cesty nikdy úplne neprestalo. Aj keď sme boli nadšení, že sa konečne dostaneme do Khomu, od chvíle, keď sme sa zhromaždili v Urumči, pomaly narastal akýsi nepokoj. Začalo sa šepkať o nejakom šíriacom sa víruse. Naozaj sme nič nevedeli a urobili sme všetko, čo bolo v našich silách, aby sme sa pustili hneď do natáčania osláv Čínskeho Nového roka, ktoré boli tiež plánovanou súčasťou našej cesty.

Napodiv to bola moja tretia oslava Nového roka za menej ako mesiac. Toto mal ale byť ten, ktorý trval najdlhšie. Na rozdiel od jednodňovej oslavy, na ktorú sme zvyknutí v USA, alebo toho, čo som oslavoval len pár dní predtým v Gruzínsku, táto čínska oslava trvá až 15 dní. Už prvý deň v Khome sme sa zobudili do ďalšieho sneženia, čakala nás lahodná masívna misa rezancov a zeleniny a neskôr sme prešli na pole susediace s dedinou, kde sa budú konať slávnosti. Boli tam detailne prepracované snehové sochy, žiarivé dekorácie vyrobené z krásnych textílií a dlhá snehová dráha pre tradičné konské dostihy. Spolu s celou skupinou som s úžasom sledoval prvé preteky. Úroveň zručností, zložitosť a energia, ktorú predvádzali pretekajúci, boli neskutočné. Bol som úplne nadšený, keď som sledoval ďalšie kolá pretekov, lukostreľbu a iné tradičné formy zábavy, keďže v Khome sa slávnosti odohrávali okolo oslavy ich prastarej, zakorenenej kultúry. Žiaľ, nestalo sa tak.

Neskôr popoludní, v očakávaní a dúfajúc v ďalšie kolo slávností, sme dostali správu, že boli na tento deň zrušené. Všetko bolo neisté, ale v podstate sa v krajine rozhodlo, že cestovať nie je bezpečné, ako to robia milióny ľudí v Číne na oslavy Nového roka. Kvôli tomuto záhadnému vírusu budú prerušené aj všetky verejné zhromaždenia. Bez toho, aby sme sa sústredili ako skupina na kladenie si otázky „Prečo sa to deje?“, zmenili sme náš plán, upravili a načrtli sme, čo by sme mohli urobiť, aby sme si uctili všetko to, čo nás priviedlo do Khomu. Stretli sme sa s Malqinom, naším hlavným kontaktom a hostiteľom v Khome, a išli sme na túru.

Malqin na splitboarde nás zobral na svoj obľúbený miestny kopec. Nemali sme čas vyjsť až na vrchol, ale bolo jasné, že bol nadšený, že sa s nami po celkom bláznivom dni môže podeliť o skialpovú stopu, západ slnka a pár zákrut. O nasledujúcich dňoch by sa dala napísať kniha, ale v podstate každý deň k nám prichádzali ďalšie informácie o víruse, ktorý sa šíril Čínou ako požiar. Medzitým sme ako štáb robili všetko to, čo bolo v našich silách, aby sme pokračovali v natáčaní a pokračovali v dokumentovaní príbehu o pôvode lyžovania. Pocit nepokoja prepadol niektorých členov tímu viac ako iných. No myšlienka, aby sme sa prispôsobili situácii a čo najlepšie využili túto skúsenosť, nám zostala.

Aj keď boli vonkajšie oslavy v Khome zrušené, pred zavedením ďalších obmedzení sa novoročné oslavy konali v tichosti v celej dedine. Boli sme pozvaní k Malqinovi a k jednému z jeho blízkych susedov, aby sme sa spolu najedli a oslávili. Bola to veľmi zvláštna spojitosť a akési uvedomenie, že kým sme jedli konské mäso, vonku spali kone, zatiaľ čo nad jedálenským stolom viselo krásne ručne šité umelecké dielo zobrazujúce kone na pastve. Úcta k tomuto zvieraťu bola taká silná ako v iných kultúrach, ktoré som v arktických krajinách navštívil, kde boli rovnako rešpektované karibu alebo soby. Spojenie sa pohybovalo v prenesenom zmysle a v doslovnom tiež, keďže neskôr toho týždňa sme sa ocitli na lyžovačke s pomocou našich miestnych priateľov – koní.


Prečítaj si predchádzajúcu časť:

Cesta do praveku lyžovania | prvá časť


Lyžovanie bolo skvelé, ale ešte väčším zážitkom bolo učenie sa lyžovať a šliapať na tradičných altajských lyžiach. Malqin nám spolu s ďalšími priateľmi vysvetlil ich zložitosť. Trakčný „skinning” je to, čo ma zaujalo najviac. Prisahám, že toto sú tie najlepkavejšie pásy, aké som kedy použil. Tie boli mimochodom vyrobené z konských vlasov. Žiadne prekvapenie. Lyžovať v nich bola ďalšia skúška, pretože nebolo ľahké získať rovnováhu, keďže trenie lyží pri zjazde bolo minimálne. Čím viac sme trénovali, tým viac nám to išlo, aj keď nikoho viac sme neľutovali, ako práve Malqina a jeho kamarátov. Tí okolo nás preleteli a „hádzali čelovky do snehu“, zatiaľ čo my ostatní sme sa smiali po tom, čo sme sa bleskovo pustili dole a skončili zaborení v snehu v priebehu pár sekúnd. Ďalšia vec na týchto jedinečných lyžiach, vďaka ktorým sa tak odlišovali, bolo to, že pásy zostali navlečené 100 % času. To znamená, že sú mimoriadne prispôsobivé v nerovnom teréne. Práve to hovorí o skutočných koreňoch lyžiarskej kultúry, ktorá vytvorila nástroj, ktorý by umožnil človeku manévrovať v hlbokom snehu počas cesty alebo lovu, aby uživil svoju rodinu.

Zatiaľ čo sa nám podarilo niekoľko hlbokých zákrut, vrchol výletu nastal vtedy, keď nám Malqin ukázal, ako vlastne vyrobiť tradičný pár lyží. Zatiaľ čo prešiel celým procesom krok za krokom, opakoval, že práve ľudia ako my, ktorí ho navštevujú a pracujú na zdieľaní jeho príbehu a príbehu jeho ľudí, pomáhajú udržiavať túto kultúru pri živote. Pracuje, a aby tradícia mohla žiť ďalej, ľudia na celom svete musia vedieť, že tento príbeh existuje. V opačnom prípade existuje šanca, že sa tento príbeh vytratí. To všetko je nezameniteľné práve v spôsobe, akým vyrába tradičné lyže. Od výberu starostlivo vyťaženého kmeňa v lese, cez jeho ručné zoškrabanie, ošetrenie dreva parou a horúcou vodou až po celé ručné spracovávanie zvyšku. Len za pár hodín Malqin spravil všetky tieto kroky a vytvoril nádherný pár tradičných altajských lyží. Bol to neuveriteľný proces a zažiť ho v reálnom čase bolo neskutočné. Tiež nás to všetkých prinútilo zabudnúť na neustále zastrašujúce okolnosti, v ktorých sme sa v tomto bode nachádzali, pretože sme boli určite jediní cestujúci zo západu v dedine – a vlastne jedinými cudzincami v dedine vôbec.

Stále nám nebolo úplne jasné, čo robiť. Bod zlomu nastal práve vtedy, keď nám náš kazašský tlmočník jedného rána povedal, že ak sa čoskoro nedostaneme z dediny, možno tam budeme nútení zostať niekoľko týždňov alebo dokonca mesiacov. Išlo o to, že sme nemohli len tak odísť. Vodiči, ktorí nás priviezli do dediny, nesmeli opustiť Altaj, ktorý bol ešte päť hodín vzdialený, a v priebehu niekoľkých hodín bolo ľuďom povedané, aby ostali v karanténe vo svojich domovoch. Nikomu nebolo dovolené cestovať, a keďže Khom bol tak vzdialený, nikoho nepustili do dediny.

Boli sme úplne bezradní.

Našťastie sa nášmu čínskemu tlmočníkovi Jeffovi, ktorý si rokmi cestovania po tejto oblasti vytvoril silné väzby s miestnymi obyvateľmi, podarilo zavolať na diplomatickú žiadosť jedného z hlavných provinčných predstaviteľov v tejto oblasti. On sa stal tým, kto nám pomôže dostať sa z Khomu. No stále sme mali nejasné vyhliadky, pokiaľ ide o to, kedy by mohla byť táto pomoc k dispozícii. Narýchlo sme si zbalili kufre a vybrali sa na tradičnú lyžovačku po dedine. Sneh stále padal a my sme v ten večer išli spať s nádejou, no nepoznali sme náš konečný osud.

Na druhý deň ráno snežilo ešte silnejšie. Spoločne sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme zostali optimistickí, ale neistota bola obrovská. Čo keby sme museli zostať v Khome niekoľko týždňov alebo dokonca mesiacov? Našťastie, špekulatívne myšlienky trvali len niekoľko hodín, keď sa zdanlivo z ničoho nič objavil policajný sprievod s naším diplomatickým priateľom. A skôr než sme sa vôbec dozvedeli, čo sa deje, sme cez prvý kontrolný bod opustili Khom.

Celé to bolo tak trochu neskutočné, ale naša situácia sa stala ešte bizarnejšou, keď nás po necelej hodine jazdy zastavila obrovská lavína, ktorá pokryla jedinú cestu z mesta. Keď sme sa dostali von, aby sme skontrolovali, aká bola veľká, nakoniec sa potvrdilo, že cez cestu už prešlo niekoľko lavín. Bola to ďalšia napätá chvíľa neistoty, ktorá trvala niekoľko hodín, kým večernú oblohu neprerazili svetlá pluhu.

Náš priateľ privolal pluh, ktorý uvoľnil cestu a umožnil nám stretnúť sa s vodičmi, ktorí na nás čakali na vrchole priesmyku. Policajný sprievod nás vysadil, úprimne sme sa poďakovali a potom sa začalo niekoľko hodín pomalej jazdy, aby sme sa dostali do Altaja. Tam sme ráno nastúpili na prvý let domov.

Kaitlyn a ja sme cestovali spolu. Keďže sme nevedeli, aké to bude, keď sa vrátime do San Francisca, boli sme pripravení na to najhoršie. Ukázalo sa, že sme leteli jedným z posledných medzinárodných letov z Číny predtým, ako celá krajina prešla do úplného lockdownu.

V očakávaní, že nás po príchode privítajú ľudia v ochranných oblekoch alebo v niečom podobnom, sme boli prekvapení, že sme nič nevideli. Nedostali sme nič iné ako otázku, či sme boli vo Wu-chane, odkiaľ sa predpokladalo, že vírus pochádza. Keďže sme tam necestovali, mohli sme ísť ďalej.

S úľavou, ale stále v čiastočnom šoku sa Kaitlyn vrátila do Montany a ja som sa nakoniec dostal späť do Tahoe, kde som dokončil jednosmernú cestu okolo sveta takým spôsobom, ktorý som pred odletom nikdy nemohol predvídať.

Úprimne povedané, trvalo väčšinu februára, kým som sa z tohto celého dostal. Ten mesiac som mal zastretú myseľ a myslel som na to, čím ľudia v Číne prechádzali. Pociťoval som veľkú vďačnosť, že celý náš tím bol schopný dostať sa von a bezpečne domov práve včas.

Bol som s mojim dobrým priateľom začiatkom marca v Tetonoch, keď nám začali pípať telefóny a pýtali sa nás, či sledujeme správy. Okamžite som sa v hlave vrátil k tej rannej výmene názorov s Kaitlyn, keď sme sa na seba obidvaja pozreli, akoby sme vedeli, že čoskoro sa všetko obráti naruby. Tentoraz sme s Jeremym urobili to isté a či už to bolo v januári alebo marci, svet odvtedy nebol rovnaký a možno už nikdy nebude.

Nateraz tu máme jeseň, o ktorej všetci vieme, že vedie do obdobia, kedy sa bicykle a iné hračky odložia kvôli tomu hlavnému „vystúpeniu”. Keď sa túto zimu opäť zapálite pri čítaní outdoorového magazínu a prípravách na život v skialpovej stope, zvážte, že rovnako ako každý samostatne potrebuje lyžovať v teréne, sme v skutočnosti dosť veľká komunita nadšencov. Z času na čas tiež všetci potrebujeme malú pomoc navyše a niektorí ľudia môžu potrebovať ďalšiu pomoc, aby túto sezónu udržali tento zápal pri živote, keďže sa neustále prispôsobujeme životu s Covid-19.

Tu je na veľa epických prašanových dní v tejto sezóne a aby ste s bdelosťou pohybu v lavínovom teréne pomohli iným lyžiarom, jazdcom a komunitám, keď môžete. Pamätajte, že všetci milujeme čas strávený v prírode, a že sme v tom všetci spolu.


Brennan Lagasse je spisovateľ a fotograf na voľnej nohe, lyžiarsky sprievodca a predseda programu udržateľnosti na Univerzite Sierra Nevada. Jeho práca spája cestovanie, dobrodružstvo a aktivizmus prostredníctvom intersekcionálneho, dekolonizovaného prístupu. Brennan žije na území predkov kmeňa Washoe, na západnom pobreží jazera Tahoe v Kalifornii.

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.