100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Barbara Szalaiová: Nečakala som, že Koun bude taký hit! Išla som do toho úplne na pankáčku
S batohom precestovala Thajsko, Filipíny, Srí Lanku či Maurícius. Na Slovensko priniesla kvalitnú tradičnú taliansku zmrzlinu, ktorá sa stala fenoménom hlavného mesta. Ani neplánované tehotenstvo či zatvorenie predajne v čase korony ju nezložili. Majiteľka zmrzlinárne Koun – Barbara Szalaiová.
Barbara Szalaiová

Za Barby, ako ju všetci familiárne nazývajú, som sa vybrala do jej kráľovstva Koun. Privítala ma so širokým úsmevom, v originálnych oversize červených šatách s potlačou malých lemurov. Do tohto kreatívneho priestoru, ktorý celý hýri farbami, sa hodí priam dokonale.

„Hľadám inšpiratívne ženy – mamy,“ začínam svoje predstavovanie „ktoré robia nejaké zaujímavé aktivity. Zaujímam sa o to, ako na ne vplýva materstvo…“

„Zle,“ skočí mi do reči úplne nečakane Barby.
Následne sa nahlas rozosmeje.
Preruší tak moje prekvapenie z jej rýchlej reakcie.
„Je to skvelé,“ dodáva mierne zahanbene „ak si človek užije to obdobie predtým.“

Prvé, mierne ostýchavé zoznamovacie kolečko máme teda rýchlo za sebou.
Ideme rovno na vec.

Barbara Szalaiová
Barbara Szalaiová

V lavici som neobsedela

„Vyštudovala som externe masmediálnu komunikáciu v Trnave,“ začína svoje rozprávanie Barby.

„Vlastne som najprv začala študovať dve školy. Masmediálku a germanistiku. Tú som však časom vypustila. Uvedomila som si, že učiteľkou nemčiny nechcem byť a do Kittsee na nákupy mi stačí to, čo viem,“ hovorí s výraznou gestikuláciou.

„Pôvodne som však chcela študovať módne návrhárstvo. Alebo architektúru. Alebo dejiny umenia.
Ja milujem asi všetko!

Okrem kôpru.
A baklažánu,“ smeje sa milo, priam roztopašne.

„Nechcela som však len tak nečinne sedieť v lavici. A tak som počas školy pracovala vo firme, ktorá dovážala proteíny na Slovensko,“ spomína na svoje pracovné začiatky.

„Bola to, žiaľ, nudná práca za mizerný plat. No k tomu ako bonus kopec voľnosti, čo mi vyhovovalo, keďže zbožňujem cestovanie. A tak bol môj backpack vždy ready,“ hovorí.

„Následne som na dva mesiace odišla na Maurícius – učiť tanec a angličtinu mladé dievčatá s ťažkým životným osudom. Ubytovanie som tam zdieľala s mladými ľuďmi z celého sveta a aj s niekoľkými potkanmi, gekonmi, švábmi veľkými ako moja ruka či plošticami,“ rozpráva rýchlo.

Skutočne rýchlo.

„Vnímam to ako veľmi cennú skúsenosť sebapoznania či pokory. Človek zistí, že nepotrebuje zlatý kľúčik ku šťastiu,“ dodáva a na chvíľu sa odmlčí.

„Po príchode na Slovensko som tak po vzájomnej dohode so zamestnávateľom v práci skončila a premýšľala, čo ďalej.“

Ako z talianskeho filmu

„Jedného dňa mamina pozerala v telke nejakú reláciu o varení. Zaujala ju tam pani, ktorá vyrábala zmrzlinu. Takú echt zmrzlinu. Odšťavovala ručne pomaranč. Bolo to skutočne krásne organické umenie,“ rozpráva s brilantnou intonáciou. Pokojne si ju viem predstaviť ako dabingovú či divadelnú herečku.

„A tak som si povedala, že to pôjdem vyskúšať. Vygooglila som si, kde v Taliansku sa dá naučiť tomuto remeslu a vyrazila som s ruksakom do Bologne,“ usmieva sa pri týchto stále živých spomienkach.

Barbara Szalaiová
Barbara Szalaiová

„Prvé dni boli peklo. Samá chémia, matika, výpočty. Vôbec ma to nebavilo. Akonáhle sme sa však pustili do samotnej výroby, jednoducho som sa zaľúbila. Nie do Taliana. Ale do zmrzliny,“ vraví. Oči a celá tvár jej pritom úplne žiaria.

Naozaj to znie ako príbeh z filmu.

„Na Slovensku som pokračovala v tréningu výroby zmrzliny. Skúšala som rôzne príchute a experimentovala. Medzitým som sa už pohrávala s myšlienkou otvoriť si vlastnú výrobňu gelata artigianale,“ posledné slová vyslovuje s talianskym prízvukom, typickou talianskou gestikuláciou a širokým úsmevom.
 

Barbara Szalaiová

Dlhé rady na gelato

„Takto to celé začalo. A už je to šiesta sezóna,“ rozprestrie ruky naširoko. „Všetci sa ma pýtajú, aké je tajomstvo môjho úspechu. Ako som si to vypočítala, aký biznis plán či tabuľky som mala. A ja, že nič. Išla som do toho úplne na pankáčku,“ hovorí s akýmsi ospravedlnením v hlase.

Zrak mi padne na lavicu, na ktorej Barby sedí oproti mne. Zdobia ju štyri vankúše, každý inej farby a veľkosti. Hnedý, ružový, žltý a červený. Krásne spolu ladia s čiernou trojuholníkovou dekoráciou. Vidieť tu cit pre farby a dizajn.

„Ja som skutočne nečakala, že to bude taký hit. Myslela som si, že si vzadu spravím zmrzku, prídem dopredu, predám ju a pôjdem robiť ďalšiu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že príde toľko ľudí hneď od začiatku.

Mne tu zrazu ľudia čakali v radoch. A ja si myslím Fuuuuha, nejako to asi nedávam. Oci, prosím, nemohol by si prísť z práce sem? Mamka, čo mám robiť? Brat, rýchlo, potrebujem ťa ako brigádnika,“ rukou a hlasom napodobňuje krízové telefonáty s rodinou. „Mama, otec aj brat mi pomáhajú ako môžu. Od samého začiatku až dodnes. Ideme v tom spolu.“

Barbara Szalaiová
Barbara Szalaiová

„Raz som započula turistov, ako sa pýtali jeden druhého, na čo sa tu stojí. ‚Ja neviem‚‘ odpovedal mu, ‚no musí to byť dobré, keď je tu toľko ľudí.‘ Očakávali asi nejaké hranolky,“ rozosmeje sa nahlas Barby.

Pamätám si tie dlhé rady.
Sama som v nich niekoľkokrát stála aj s priateľmi.

Zaujíma ma, či nemala Barby na začiatku strach.

„Samozrejme, že som vnímala tú obrovskú zodpovednosť. Na druhej strane som však dosť fatalista. Zomriem, zomriem. Povedala som si, že keď to nevyjde, odídem preč zo Slovenska. Niekde, kde je teplo a more,“ usmieva sa, „a začnem nanovo s čistým štítom. No big deal,“ vraví úplne bezstarostne.

„Začiatky boli samozrejme šialene ťažké. Oddrela som si to. Končievala som tu o desiatej v noci a ráno o piatej mi už zvonil budík. Potrebovala som zohnať mlieko, ovocie a pustiť sa do výroby. Toto obdobie tak sprevádzalo niekoľko kolapsov organizmu z úplného vyčerpania. Vedela som však, že v zime, keď zatvoríme, budem si môcť zresetovať hlavu opäť v nejakej čarovnej exotike. Tak som sa s batohom, najlepšou kamoškou a minimálnym budgetom dostala napríklad do Thajska, na Filipíny alebo na Srí Lanku,“ pokračuje a chvíľku sa zamyslí.


„Bola som vtedy dosť hlúpa. Nechcela som to tu nikomu zveriť. Nechcela som pomoc,“ oči sa jej zaboria do stola, rozpráva zrazu pomalšie a viac vyberá slová.

Po chvíli sa usmeje na kolegynku, ktorá obďaleč podáva zmrzlinu. „Dnes môj tím pozostáva zo skoro tridsiatich úžasných ľudí, na ktorých sa môžem plne spoľahnúť. Je to mega pocit,“ dodáva s akousi úľavou v hlase.

Pri pohľade na jednu z brigádničiek si všimnem farebné guličky, ktoré visia zo stropu na tenkých šnúrkach. Dodávajú tomuto priestoru originálny šmrnc a vzdušnosť.

Až teraz si uvedomujem, že tu celý čas hrá príjemná funky hudba.

Jednoducho ideálne kombo.
 

Ruleta nezvyčajných chutí

„Mňa to tu šialene baví. Stále. Všetko. Vyrábať zmrzlinu, obsluhovať ľudí, instragramy a sociálne siete okolo,“ vraví a medzitým sa milo zdraví po mene už tretiemu zákazníkovi, ktorý odchádza s kornútikom zmrzliny.

Barbara Szalaiová
Barbara Szalaiová

„Sme známi tým, že je to ako zábavná ruleta. Vždy sa tu menia príchute, to znamená, že človek nikdy nedostane len obyčajnú vanilku. Bude k nej napríklad popražený sezam v cukre alebo matcha s červeným korením a bielou čokoládou, či rukolová alebo uhorková zmrzlina. Snažíme sa ľuďom ponúknuť skutočný kulinársky zážitok,“ vysvetľuje mi čary svojho podnikania a krúti pritom rukami do všetkých strán.

„Nie vždy sa naše experimenty vydaria, samozrejme,“ nahlas sa rozosmeje. „Pamätám si, že raz som chcela robiť zelené smoothie z jablka, nejakej ďalšej zeleniny a zeleru. Zabudla som však, že jeho textúra je podobná vlasom, a teda, keď sa to všetko pomixovalo, mali sme síce chutnú, ale chlpatú zmrzlinu,“ schuti sa chichoce pri tejto spomienke.

Prerušuje nás vyzváňajúci telefón. „Cumeľ som ja nezbalila. Netreba. Veď jeden má aj u našich, tak ako ďalší má u vašich. Ach, nič nevieš,“ zľahka si povzdychne a vypína telefón. „Niekto si na konci hovoru s partnerom vraví ľúbim ťa, iný nič nevieš,“ rozosmeje sa.

Barbara Szalaiová

Keď človek mieni, a …

„S priateľom sme spolu necelé tri roky. Žil v tom čase v Prahe a vídali sme sa iba cez víkendy. Je skvelý, starostlivý a zábavný. Vždy, keď ho úplne najviac neznášam, začne tancovať ako Chandler v Priateľoch (my si úplne fičíme na tomto seriáli) a už sa smejem,“ vraví s úsmevom.

Následne sa stíši a zvážnie.
Je zvláštne ju takto vidieť.

„Spoznali sme sa krátko predtým, ako som otehotnela. Vôbec som to nečakala. Priznávam sa, že som nevedela, ako sa k tejto situácii postaviť a uvažovala som kadejako,“ hovorí pomaly a oči sa jej mierne lesknú. „Nechcela som tomu uveriť. Bol to riadny šok. Kto ma v Koune nahradí? Čo teraz?“ potichu spomína na náročné obdobie.

„Až priateľove uistenie, že tu vždy bude pre mňa a naše dieťa, ma upokojilo. Veď vždy som chcela dieťa. Síce až o pár rokov neskôr, keď by som sa pracovne a cestovateľsky nabažila. Tak sa teraz aspoň upokojujem, že v 40-tke, keď bude Max už odrastený, chytím druhý dych a doženiem zameškané,“ usmeje sa a napätá atmosféra sa hneď uvoľní. 

Sama vo svojej samote

„Gro môjho tehotenstva som absolvovala sama, keďže sme s priateľom stále fungovali na diaľku. A tak, keď mi bolo zle, sama som zvracala do tesco tašky. Sama som kupovala stromček. Mala som tu samozrejme rodinu a kamarátov, ale v noci som jednoducho mala pocit samoty. K tomu množstvo práce, ťažké vedrá surovín. Nechcela som to však príliš prežívať. Veď každá žena si tým prešla a dala to. Prečo by som mala byť výnimka. Iba som bývala často unavená a viac som funela,“ hovorí Barby.

Namiesto sebaľútosti v jej hlase počujem akúsi bezstarostnosť.

Barbara Szalaiová
Barbara Szalaiová

„Vďaka množstvu stresov pôrod prišiel samozrejme skôr, ako mal. Zastihol ma maximálne nepripravenú, s neumytou hlavou, čo som riešila celou cestou do nemocnice v kamoškinom aute. Teraz sa na tom už len smejeme,“ spomína.

„Potom si ešte pamätám doktora, ktorý ma ohriakol, aby som tak nevrieskala na celú sálu. Zaskočilo ma to. Veď v Priateľoch všetky baby kričali, keď rodili,“ dodáva s milo drzým úsmevom a ja jej iba ticho pritakávam. 

Jablko nepadlo ďaleko

„Začiatky boli veľmi veľmi náročné. Zvyknúť si na seba. A nastaviť fungujúci systém. V Koune som už nemohla fungovať tak, ako predtým. Ostala mi skôr administratíva, objednávky tovarov, komunikácia, vybavovačky,“ vymenúva.

„Úprimne, myslela som si, že to celé bude omnoho ľahšie. Deti v mojom okolí sú skôr pokojné a rodičia to zvládajú ľavou zadnou. Kamoškina dcérka by tu teraz ticho a pokojne sedela. Kdežto môj syn by práve teraz kričall, že chce ísť von, cukor by bol všade, kvety zo stola na zemi,“ rozhadzuje rukami a ukazuje na všetky strany. „Všetci sa mi však čudujú a pýtajú sa, či som čakala, že budem mať pokojné dieťa, keď ja sama som totálne rozlietaná,“ dodáva a popritom sa nahlas smeje.

„Už mi je jedno, či som namaľovaná alebo nie. Kedysi som si aj linky či obočie maľovala,“ ukazuje na tvár a hlas sa jej smiechom mení. „Dnes je pre mňa podstatné, aby som prežila deň,“ uzatvára a nahlas si pri tom odfúkne.

Som zvedavá, či jej materstvo a hyperaktívny syn nejako zavarili v biznise.

„Našťastie tu mám tak šikovných ľudí, že oni si to tu celé zorganizovali sami,“ vraví bez rozmýšľania. 

Zatvoríme Koun?

Zisťujem, že zmrzlinársky biznis je skutočne náročný. V zime prirodzene klesá záujem o studenú maškrtu, a tak niekoľko mesiacov máva Koun prestávku. Aj preto je každá jar a s ňou spojený dopyt zákazníkov kľúčový pre ďalšie fungovanie. 

Barbara Szalaiová

„Korona nás zastihla týždeň po opätovnom otvorení. Zo dňa na deň nám sem prestali chodiť ľudia. Bola som z toho úplne v šoku. Nemala som žiaden back-up plán. Jednoducho som neverila tomu, že sem dôjde nejaký vírus z Číny. Žiadni zákazníci, žiadne peniaze. Ako vyplatím ľudí? A účty? A nájom?“ spomína a pohľad jej opäť zmeravie. Táto žena podľa mňa nič neutají. Všetky emócie sa jej hneď objavia na tvári a očiach.

„Navyše, ja som s rodinou ostala zavretá doma v Maďarsku. Nemali sme vybavené potrebné papiere, a teda, ak by sme prišli na Slovensko, naspäť by nás už nepustili,“ spomína.

„Bolo to strašné. Stále zavretí doma. My sme tam totiž mali úplný lockdown. Až keď sa to uvoľnilo, mohla som s Maxom vyjsť von, na koniec dediny hádzať kamienky,“ vraví s obrovskou apatiou v hlase. 

Barbara Szalaiová

„Až online predaj a donáška zmrzliny domov nám pomohli postaviť sa ako tak na nohy. Bez donášky by sme tu dnes asi neboli. Reálne sme zvažovali, že zatvoríme Koun. Nemala som síl brať ďalšiu pôžičku a potom byť ako škrečok zaseknutá v bludnom kruhu splátok. O to viac som šťastná, že online predaj sa rozbehol a navyše sme mali dokonca väčší dopyt, ako sme stíhali roznášať. Ako oni stíhali – môj tím, rodičia a brat,“ poopraví sa rázne. „Ja si za to žiadne zásluhy neberiem. Bolo to skutočne frustrujúce nemôcť byť tu a pomáhať s rozvozom. Preto som im za ich prácu a obdivuhodný výkon nesmierne vďačná,“ vraví pokorne. 

Verný zákazník – môj pán

„Čo nás však zachránilo je práve fakt, že nie sme na hlavných ťahoch. Turisti ku nám prichádzajú iba vtedy, keď si nás na TripAdvisore vygooglia ako najlepšiu zmrzlinu v meste. Našimi hlavnými klientami sú však lokálni ľudia. To nás zachránilo. Fakt, že si zmrzlinu objednávali a akonáhle to bolo možné, prišli aj osobne.“

„Aj ja som tu bola,“ vravím.
„Áno? Cez tú koronu?“ dopytuje sa Barby vysokým, prekvapeným a opäť veselým hlasom.

„Myslím, že bez nich, teda, bez vás,“ ukazuje aj na mňa, „a môjho tímu a rodiny by sme to nedali.“

Som rada, že sa Koun podarilo udržať.
Neodmysliteľne patrí ku subkultúre hlavného mesta.

Dopíjam lahodnú kávu a začínam premýšľať nad tým, akú zmrzku si zoberiem na cestu domov.
Barby bude musieť pomaly utekať za malým k svokrovcom.
Pri lúčení mi padne zrak na jej kerky na rukách.
Nerozumiem, ako je možné, že som si ich doteraz nevšimla.

Narýchlo mi ešte prezrádza symboliku každého z jedenástich tetovaní. Jedno má spoločné s kamoškou, dve bodky symbolizujú rodičov, dva šípy, ktoré mieria na opačné strany, reprezentujú jej brata, M-ko s dvomi bodkami dvoch mužov jej života – jej partnera Mira a malého Maxa.

„Vždy po dovolenke som mala nové tetovanie,“ priznáva s úsmevom.

„Teraz som si už dlho nedala spraviť nové. Necestujem,“ jedným dychom si odpovedá sama. „Narodil sa mi syn, bum bác. Posledné tetovanie boli tieto dve bodky. A bodka. Koniec,“ schuti sa nahlas a možno trochu trpko rozosmeje. 

Barbara Szalaiová

Kto vie, kedy jej na tele pribudne nový obrázok.

Lúčime sa vrúcnym objatím.
Rada spoznávam takto bezprostredných ľudí.

Odchádzam so zmrzlinou Pomarančový likér s kúskami čokolády v papierovom pohári, ktorý zdobia typické farby a trojuholníky. Je úplne fantastická.
Cestou míňam asi dvadsať ľudí, ktorí s kočíkmi, bicyklami či len tak, poctivo stoja v rade na svoju dnešnú dávku zmrzliny.



Fotografie: Marek Švančara

Simona je veľkou fanúšičkou objavovania rôznych kreatívnych foriem komunikácie. Od detstva aktívne pôsobí v umení. Jej kučeravé vlasy, zamatový hlas a gitara patria neoddeliteľne k sebe. Dva roky pôsobila v programe Teach for Slovakia ako Talent recruiter a marketing manager. Momentálne pôsobí ako komunikačná manažérka v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.