Cory Richards sedí v kresle svojej kancelárie v Boulderi v Colorade. Jednu nohu si ležérne podoprie o opierku kresla a vyskočí naňho trojmesačné šteniatko Rupert.
„Ako by si radšej zomrel?” spýtal sa ma nežne hľadiac psíka. „Pádom pri voľnom výstupe na El Cap alebo na Mount Evereste?”
Bola to rečnícka otázka a bola akýmsi začiatkom našej debaty o téme, ktorá Richardsa neustále provokuje, a to, že Mount Everest (so svojou povesťou „ľahko” zdolateľného vrcholu pre bohatých, ktorí zaplatia horským sprievodcom, aby spravili všetku prácu a podstúpili každé riziko) nemá medzi „core“ horolezcami rešpekt, aký si zaslúži.
„Ak spadneš pri voľnom výstupe na El Cap, o dve-tri sekundy je takpovediac po tebe,“ hovorí. „No ak sa dostaneš do nejakého problému na Evereste, je dosť pravdepodobné, že smrť bude zdĺhavý a desivý proces. Začneš sa cítiť veľmi nekomfortne, čo je znakom toho, že mozog začína opúchať. Budeš zvracať a pomaly si uvedomíš do akej vážnej situácie si sa dostal. Potom zistíš, že nemôžeš zliezť dolu a postupne buď upadneš do šialenstva alebo sa zadusíš tekutinou v pľúcach.“
Jeho prenikavé bledomodré oči vykukali spoza ježatých pieskových vlasov. Vďaka svojím hravým vlasom vytvoril hashtag #HairByEverest, keď v roku 2016 zdieľal príbeh výstupu s Adrianom Ballingerom na Snapchate. Usmial sa a odhalil predný zub s malým, takmer nevšimnuteľným úlomkom.
„Ja viem, ktorú možnosť by som si vybral,” odvetí a pohladí Rupertovu zvesenú hlavu.
Richards a Esteban „Topo” Mena, horolezec z Ekvádoru, sa tento rok (2019) pokúsia o niečo, čo sa nikomu za posledných desať rokov nepodarilo – nájsť novú trasu na Mount Everest.
„Máš strach, že tentokrát možno prídeš o život?” pýtam sa Coryho.
„To vždy,“ odpovie. „Strach mám pred každou expedíciou. Začnem byť poverčivý a snažím sa to nezakríknuť. No zatiaľ som stále nažive. Myslím si, že sa nám táto expedícia vydarí a budeme v poriadku.“
Viac profi ako profík
Obidvaja sa stretli na Evereste v roku 2016 a neskôr znova v roku 2017. Ako tak sedeli v základnom tábore (Advanced Base Camp), ktorý je vyššie položený ako prvý základný tábor, svoj zrak mali upriamený na strmú roklinu na severovýchodnej strane vrchu (Northeast Face) a premýšľali nad tým, či by sa tadiaľ dalo vyliezť.
„Je to jedna z najviditeľnejších línií, ktoré na Evereste vidno,“ povie Richards, zatiaľ čo si prezerá fotografiu na počítači. „Pre mňa je vyliezť na Everest novou trasou tá najúžasnejšia vec. Som z toho taký nadšený, že sa už neviem dočkať.“
Na Evereste je približne 20 rôznych trás a ich variantov. Vyše 99 % z viac ako 5 000 lezcov, ktorí vystúpili na Everest, sa na vrchol vydalo len dvoma z týchto trás. Väčšinou sa teda vyberú buď po trase South Col-Southeast Ridge (juhovýchodný hrebeň), ktorá začína z nepálskej strany, alebo po trase North Col-Northeast Ridge (severovýchodný hrebeň), ktorá vedie z tibetskej/čínskej strany.
Podľa horolezca a kronikára Everestu Alana Arnetta sa úmrtnosť pri výstupe na Everest znížila na približne 3,5 percenta. Túto prekvapujúco nízku úmrtnosť možno do veľkej miery pripísať inštalácii fixných lán po celej dĺžke dvoch štandardných trás, ale aj kyslíkovým fľašiam, ktoré sú bežne používané, aby zmiernili nepriaznivý účinok vysokej nadmorskej výšky.
No ak sa pozrieme na úmrtnosť neštandardných trás, vidíme aj druhú stranu mince. Tých, ktorí sa pokúsili o výstup na Everest cez nezaužívané trasy, je približne len 265. Podľa Arnettových výpočtov založených na informáciách z archívu the Himalayan Database, mali takéto pokusy za následok asi 80 úmrtí, čo predstavuje úmrtnosť 30 %. Inými slovami – šanca, že na Evereste možno zomrieť, je približne 10-krát vyššia vtedy, ak sa vydáš mimo „vyšliapaných“ trás.
37-ročný Richards a 31-ročný Mena dúfajú, že budú prvými, ktorí budú liezť okolo 1 981 metrov po novej trase na severovýchodnej strane (Northeast Face), pričom sa nakoniec napoja na štandardnú trasu hornej časti severovýchodného hrebeňa (Northeast Ridge). Nový terén plánujú zdolať „alpským štýlom“, čiže bez fixných lán. Ak sa im to však podarí a dostanú sa na normálnu komerčnú trasu, kde už budú upevnené laná, použijú ich – ak nie na ceste hore, tak určite pri zostupe.
So sebou neberú žiadny kyslík. Obaja už totižto liezli na Everest bez kyslíka, Richards v roku 2016 a Mena v roku 2013.
„Ak sa im to podarí, viac-menej alpským štýlom a bez kyslíka,“ uvažuje Dougald MacDonald, redaktor the American Alpine Journal, „určite by to bola jedna z najvýznamnejších nových trás po mnohých rokoch.“
Naposledy novú trasu na Evereste vytvorili v roku 2009, a to vďaka tímu kórejských horolezcov, ktorí postupovali z juhozápadnej strany (Southwest Face). Avšak aj iní horolezci sa pokúšali nájsť novú cestu. Richards a Mena nie sú prví, ktorí si všimli roklinu na severovýchodnej strane (Northeast Face). V roku 2015 to bol tím, v ktorom boli Raphael Slawinski, David Goettler a Daniel Bartsch, ktorý oznámili svoj plán ako zdolať práve túto roklinovú trasu. Ich výstup sa ale skončil ešte skôr, ako sa začal, keď Nepál náhle zasiahlo mohutné zemetrasenie.
„Je veľa ľudí, ktorí zdolali trinásť zo štrnástich osemtisícoviek bez kyslíka, no stále sa im nepodarilo vystúpiť na najvyššiu z nich, Mount Everest,“ vraví Richards. „To, že obaja sme už zdolali Everest bez kyslíka nám dosť dvíha sebavedomie – ale dobre vieme, že fyziológia tela sa môže zmeniť.“
V roku 2011 v zime zdolali Richards, Simone Moro a Denis Urubko Gasherbrum II (8 035 m) v Pakistane. Tým sa Richards stal prvým a stále jediným Američanom, ktorý v zime vystúpil na osemtisícový vrchol. Tento výstup si takmer vyžiadal životy všetkých troch, keď ich pri zostupe zasiahla lavína.
Richardsov úspešný výstup v Pakistane mal však aj negatívne stránky. Pozitívom bolo, že mu to pomohlo naštartovať kariéru písania dobrodružných zážitkov a stal sa fotografom pre National Geographic. Zároveň získal sponzorov a dostalo sa mu veľkého uznania. Podnietilo to aj jeho vysoké ambície, no skúsenosť, pri ktorej takmer zomrel, v ňom zanechala traumu.
V roku 2012 bol Richards súčasťou National Geographic a expedície na Mount Everest. Napriek tomu, že naň ešte nevystúpil štandardnými trasami, mal na pláne pripojiť sa k horolezcom, ktorí sa snažili prejsť povestne známym západným hrebeňom (West Ridge). Túto západnú trasu našiel v roku 1963 horolezecký tím Američanov. Richards si tak chcel pripomenúť 50. výročie vzniku tejto trasy, no pri výstupe dostal panický záchvat a následne ho museli zniesť dole.
„Myslím si, že to súviselo s mojimi úzkosťami, ale čoraz premýšľam o tom, že to bolo moje telo, ktoré mi hovorilo, že nie som na niečo také pripravený a že by som tam nemal byť,“ vraví Richards, „Vtedy som bol dosť namyslený (v roku 2012). Cory, ktorý sa chystá na Everest teraz, je o sedem rokov starší a z hľadiska skúseností oveľa vyspelejší. Cítim, že už nie som taký povýšenecký a prekvapivo nevytváram na seba taký tlak ako kedysi. A zároveň mám pocit, že chcem viac.“
Richards už nie je sponzorovaným horolezcom a spolu s Menom si cestu financujú sami, a to vo výške 88-tisíc dolárov. Taktiež priznal, že roky po tom, čo bojoval so závislosťou, nad ňou zvíťazil, a tak sa v roku 2018 výlučne sústredil na tréning na Mount Everest. Zaznamenával si dni, kedy trénoval, čo zahŕňalo prekonanie 2 400 – 3 600 výškových metrov, a postupne sa deň za dňom zlepšoval.
„Môj životný štýl vyzerá ako štýl profesionálneho športovca,“ hovorí Richards. „S nulovou finančnou podporou sa cítim ako skutočný horolezec. A som v takej dobrej kondícii, v akej som ešte nikdy nebol.“
Obaja očakávajú kontroverzné debaty
Ak sa dvojici ich plán podarí, horolezecká komunita bude takmer určite diskutovať o tom, či sa ich trasa môže skutočne považovať za samostatnú novú trasu, alebo či ide len o variáciu existujúceho výstupu.
Pravdepodobne sa bude diskutovať aj o tom, či používaním fixných lán pri výstupe neporušia svoj cieľ zdolať horu „alpským štýlom“.
„Na etické otázky ohľadom expedície upozorňujem preto, lebo je to akási prevencia. Som si istý, že sa diskusia spustí.“
Richards však takéto diskusie neobľubuje. „Tieto debaty pri horolezectve sú podľa mňa vo všeobecnosti nudné. Popravde, koho to zaujíma? Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme vrchol zdolali a budeme sa pri tom baviť.“
Richardsova a Menova plánovaná nová trasa sa nachádza východne (pre horolezca ľavá strana) od štandardnej trasy North Col-Northeast Ridge (severovýchodný hrebeň).
Na fotografiách to vyzerá tak, že roklina vedie do neslávne známeho úseku zvaného the Pinnacles, ktorý sa nachádza na tzv. integrálnom severovýchodnom hrebeni hory (integral Northeast Ridge) vo výške asi 8 230 metrov. Na tomto úseku sú pravdepodobne jedny z najťažších výstupov a sú miestom mnohých neúspešných pokusov, vrátane najmenej dvoch úmrtí. V roku 1982 tu napríklad zahynuli významní britskí horolezci Peter Boardman a Joe Tasker.
Richards dúfa, že sa im podarí obísť the Pinnacles a cez pásmo bridlice sa dostanú k bodu na severovýchodnom hrebeni (Northeast Ridge), kde sa napoja na štandardnú trasu.
„Ak z nejakého dôvodu nepôjdeme našou plánovanou novou trasou,“ hovorí Richards, „rovnako radi zopakujeme niečo, čo sa ešte neopakovalo. Nevadí nám to. Chceme si jednoducho vyliezť Everest a odbočiť z bežnej trasy. Everest je tak super miesto – ide o oveľa viac ako len o trasy, odpadky a mŕtve telá. A v kútiku mojej duše si želám, aby ho aj ostatní takto videli.“
Fotografie: Cory Richard
