Od môjho dobrodružstva na Pacific Northwest Trail uplynulo päť rokov a stále sa snažím prísť na to, ako to uchopiť – a ako o tom celom hovoriť. Ľudia niekedy zvyknú hovoriť, že to musela byť zábava alebo niečo v zmysle, že kiežby na to mali čas. Tvária sa akosi zmätene, keď im neviem dať jednoduché vysvetlenie a zhrnutie, aké to vlastne celé bolo. Koniec koncov, bola to naozaj dlhá túra – ako to len tak v rýchlosti opísať? Prechod bol len malou súčasťou celého zážitku z 1 200 míľ dlhej trasy. Prial by som si, aby som to dokázal rýchlo zhrnúť, ale za tri mesiace sa toho môže stať veľa.
Skončil som vysokú školu a mám titul z digitálnej kinematografie. Vedel som, že chcem robiť outdoorové filmy, no netušil som, ako svoj sen premeniť na prácu a kariéru. Rozhodol som sa, že sa potrebujem otestovať, aby som zistil, či mám na to, aby som si ten sen splnil. Prešiel by som si dlhú cestu a nakrútil o tom film – zdalo sa mi to ako dobrý test.
Pre istotu som si vybral chodník, ktorý by bol extrémne vzdialený, neskrotný a odľahlý. Nehľadal som dobre definovanú cestu, a tak som si vybral Pacific Northwest Trail (PNT). Príbuzné National Scenic Trails, akými sú Pacific Crest Trail (PCT) a Appalachian Trail (AT), PNT je ešte istým spôsobom akýsi nedotknutý. Zatiaľ čo obľúbené túry na osvedčených trasách každoročne navštívia tisíce turistov, PNT prešlo len tucet odvážlivcov. Zatiaľ čo etablovanejšie trate boli dobre udržiavané, trasa PNT bola stále divoká a ťažko sa v nej dalo prechádzať.
1 200 míľ od Kontinentálneho rozdelenia v národnom parku Glacier po Tichý oceán v národnom parku Olympic. Dostal som príležitosť naučiť sa presne to, čo som potreboval vedieť, ak by som sa mal ako outdoorový filmár brať vážne alebo naopak – vzdať sa tohto sna a nájsť si „skutočnú prácu“.
Až po ceste autom na železničnú stanicu v Milwaukee som si začal uvedomovať, do čoho sa vlastne púšťam. Napätie a vzrušenie z dobrodružstva rástlo počas mojich posledných týždňov príprav. Všetky detaily ma pohltili a teraz, keď prípravy skončili a celé sa to dialo, začal sa mi prehlbovať a utvárať celkový obraz toho, čo sa vlastne chystám urobiť. Vzrušenie vystriedala panika.
Myslel som len na to, že som sa môžem stratiť v horách. Kto vlastne som, že som si myslel, že môžem len tak nastúpiť na PNT? Mnohí neodporúčajú túto cestu pre začiatočníkov. Väčšina tých, ktorí sa vyberú na PNT, si už prešla podobné cesty. Dokonca aj vtedy mali tendenciu zápasiť s výzvou, ktorou je samotný PNT.
Nikdy predtým som ani nešliapal po takýchto horách. Moja doterajšia najdlhšia túra mala len 18 míľ a trvalo mi to tri dni. Na PNT by som musel prejsť 20 míľ denne. Nielen to, nosil som kopu kíl navyše v podobe výbavy na fotenie. Pochybnosti o sebe boli takmer ochromujúce, ale veci sa už dali do pohybu a skončiť skôr, ako som vôbec začal, neprichádzalo do úvahy, tak som nastúpil a išiel do toho.
Cez facebookovú stránku PNT som si dohodol stretnutie s niekoľkými ďalšími ľuďmi a stretol som ich, keď sme odchádzali do East Glacier v Montane. Boli to Marathon, Spaceman Spiff a Fitty Shrimp. Všetci už prešli Appalachian Trail a vedeli, do čoho idú. Bol som ohromený ich prístupom. To ma pomaly dostávalo do pohody a ukľudňovalo aj počas 24-hodinovej jazdy vlakom.
Prvý deň
Napriek siedmim mesiacom plánovania bol môj batoh stále príliš ťažký. Mal som základnú váhu 32 libier (14,5 kg), čo sa nemusí zdať veľa, ale podľa štandardov pre túru je to asi dvakrát tak ťažké, ako by malo byť. Ramená nevládali a batoh bol plný nepotrebných vecí. Ani som si nebol istý, či ho mám správne nastavený.
Nakoniec sme prišli k prvému menovanému bodu chodníka, Scenic Point. Obišli sme ho a výhľad bol neskutočný. Moje nepohodlie ma odvádzalo od rozhliadania sa okolo seba, no ten pohľad si vynútil moju pozornosť. Všetky moje pochybnosti sa rozplynuli a vtedy som prvýkrát vedel, že to zvládnem. Nepohodlie bolo len dočasné a nedovolil som, aby ma zdržiaval ani môj nedostatok skúseností.
Po dlhom zostupe som sa vzdialil od ostatných, aby som si pri potoku naplnil fľašu vody a keď som sa vrátil, spustili.
„Chceš mu to povedať?” Spaceman sa spýtal Fitty. „Bol to tvoj nápad.” Fitty sa váhavo zasmial a otočil sa ku mne. „Uh, vymysleli sme ti prezývku.”
Neznelo to dobre, ale bol som zvedavý.
„Záber za všetky prachy,” zasmial sa Fitty.
Bolo to kvôli tomu smiešnemu množstvu vybavenia, ktoré som nosil. Nebolo to meno, ktoré by som si vybral, ale bolo to vcelku výstižné a smiešne, a tak som ho prijal. Odvtedy som bol známy ako Money $hot.
Dni ubiehali, každý z nich bol odlišný od predchádzajúcich a nabitý až po okraj novými zážitkami. Keď som prekročil hranicu z Montany do Idaha, bola to menej ako štvrtina cesty do Pacifiku. Toľko toho sa už stalo; sotva som dokázal pochopiť, koľko dobrodružstva ma ešte čaká.
Dvadsiaty štvrtý deň
PNT je známy svojimi neznačenými chodníkmi. Každý na PNT pozná tento šesť míľ dlhý test v pohorí Selkirk v Idahu. Všetci sme vedeli, že okolo neho neexistuje žiadna alternatívna trasa.
Chceli sme jednoducho obísť vrchol za jazerom Ball a zostúpiť z hrebeňa. Odtiaľ by sme išli na Lion’s Head Creek štyri míle a – teoreticky – by sa stopa mala nakoniec objaviť. Nemôžem hovoriť za ostatných, ale ja som bol nadšený.
Išli sme po hrebeni a hľadali bezpečné miesto na zostup; na väčšine miest to nebolo možné. Naše rozhodnutie sa urýchlilo, keď sa cez kaňony začali valiť hromy a z juhu sa priblížila tmavá hradba mrakov.
Vybrali sme si cestu, ktorá vyzerala uskutočniteľná.
Obliekol som sa do dažďa a zostúpil som do krovín. Keď sme sa dostali k rieke, moje nohavice do dažďa už boli roztrhané.
Odvtedy už nemalo zmysel ani len skúšať zostať v suchu. Kríky s čučoriedkami boli na každom štvorcovom centimetre a najrýchlejší spôsob, ako sledovať potok, bolo ísť cezeň. Prinajmenšom tam boli nekonečné zásoby, na ktorých som si pochutil, čo mi pomáhalo udržiavať si akú-takú motiváciu.
Bol som odhodlaný prejsť to za jeden deň, takže som nečakal, keď Fitty a Marathon nachvíľu zaostali. Občas som našiel stopu od zveri, ktorú som mal sledovať, ale nádej na súvislú stopu bola vždy zmarená.
Keď dážď konečne utíchol, prišiel som k tajným malým jazierkam. Sadol som si na mokrý kameň a dofajčil som svoju poslednú cigaru. Nahromadený stres z dňa sa rozplynul. Kvapky dažďa sa objavili na druhej strane a potom sa vydali cez hladinu priamo ku mne. Bolo to sklamanie, pretože dážď bol späť. Ale na moje prekvapenie to bol príjemný pocit. Bol som celý premočený, no cítil som sa úplne pokojne. Nevedel som, kde som, ale vedel som, že som tam, kde som, tam mám v tú chvíľu ozaj byť.
Denné svetlo ubúdalo a zdalo sa, že sa cez buš do zotmenia nedostanem. Čoskoro som musel začať hľadať miesto na spanie.
„Bolo by naozaj fajn založiť si dnes večer oheň,” pomyslel som si. Nevidel som však žiadne vhodné miesto. Keď som tú myšlienku dokončil, zdvihol som oči a uvidel som dokonale pripravený kemping s ohniskami.
Celý prechod mi dodal sebavedomie. Mal som pocit, že by som prekonal čokoľvek, čo na mňa PNT hodí – čo bolo vcelku dobré, pretože výzvy sa ani zďaleka neskončili.
Zažil som horúčavy bez dostatku vody, náhle snehové búrky, stretol som sa s lesnými požiarmi, dvoma 160 míľ dlhými úsekmi, bez jedla a, samozrejme, cesta mimo chodníka. Popri všetkých dobrodružstvách som cestou preskúmal svoju vlastnú myseľ. Konečne som mal čas a slobodu načrieť hlboko do svojej psychiky a prísť na to, o čo mi ide. Analyzoval som udalosti v mojom živote a premýšľal o tom, ako ma formovali. Začal som opúšťať veci, ktoré ma brzdili, a premýšľať o svojom skutočnom potenciáli.
Osemdesiaty štvrtý deň
Keď sme dorazili na mys Alava, trvalo niekoľko minút, kým sme zistili, či sme vôbec na správnom mieste. Neexistuje žiadna značka, ktorá by rozpoznala koniec našej 1 200 míľovej cesty. Je to len ďalší bod na pobreží, ktorý je zhodou okolností ďalej na západ ako ktorýkoľvek iný bod v Spojených štátoch.
Istým spôsobom sa fakt, že mys Alava bol taký nevšedný, ukázal ako metafora celého dobrodružstva. Konečným cieľom bol iba sen, ktorý nás udržal v pohybe, ale všetka tá dôležitosť bola uprostred. Zažil som vrcholy aj pády PNT. Dosiahnutie konečnej stanice znamenalo, že je už ozaj koniec. Nebol som si celkom istý, ako sa mám cítiť – zmes obrovskej úľavy a počiatočného smútku, ktoré sa navzájom rušili.
Všetci traja sme sa objali a zablahoželali si, ale opäť nebolo veľa toho, čo povedať. Všetci sme sem prišli z rôznych dôvodov, ale hľadali sme tú istú nehmotnú vec, akýsi lepší pohľad na život. Táto perspektíva sa nenaskytne ľahko. Musí sa objaviť prostredníctvom premyslenej a náročnej cesty. Pri tomto hľadaní sme si vybudovali vzájomný rešpekt, ktorý bude pretrvávať celý život.
Rozhodol som sa ísť na PNT, pretože som videl ľudí, ktorí žijú pasívne životy: utekajú pomedzi ich nevedomé rozhodnutia. Väčšinu času boli úplne neaktívni a čudovali sa, prečo sa nič nezmenilo. Zistil som, že skĺznem do rovnakej rieky a uvedomil som si, že musím urobiť vedomú zmenu. Vedel som, že keď sa vrátim domov, život už nebude taký, ako predtým.
Už som sa nebál neznámeho. Bol by to dlhý a náročný proces začleniť túto novú perspektívu do môjho „bežného“ života, ale bol som si istý, že moja budúcnosť je jasná a plná prísľubov, ak to dokážem.
Skôr ako koniec – pripadalo mi to ako začiatok.
To, čo robí tento prechod takým neskutočným zážitkom, je neustála zmena a objavovanie – každý deň plný nových zázrakov.
Bežný každodenný život v modernej spoločnosti pozostáva z množstva vecí, ktoré sa opakujú. Prebúdzame sa v tej istej posteli, jazdíme rovnakou trasou do práce, robíme veľa rovnakých pracovných úloh, potom sa vraciame do rovnakého domu a čaká nás tá istá rutina. Život na trailoch je úplne opačný. Každý deň sa prebúdzame na inom mieste a každú minútu toho dňa trávime na neznámom území, kde sa stretávame s neustále sa meniacim počasím a inými podmienkami. Drobné rutiny, ktoré na ceste máme, sa vždy odohrávajú na nových miestach a za rôznych okolností. Často sa hovorí, že deň tu sa môže zdať ako týždeň v bežnom živote, pretože množstvo jedinečných zážitkov, ktoré tam človek má, môže v bežnom živote trvať týždeň, alebo aj mesiac.
Je to odlišný spôsob života a otvára nám oči, ako by veci mohli byť. Strnulé a abstraktné štruktúry civilizovaného života odpadávajú. Tyrania v podobe času neexistuje. Žiadny harmonogram – len veľmi jednoduchý cieľ; dostať sa na koniec trasy. Ten cieľ je jasný a úspech či neúspech je jednoznačný. V konečnom dôsledku je to úplne na nás. Túto úroveň je ťažké nájsť v našom „normálnom“ živote.
Účinok, ktorý to na mňa malo, bolo navodenie veľmi silného pocitu sebauvedomenia a sebadôvery. Teraz už viem, kto som a čo zvládnem. Vo svete, ktorý je čoraz viac nejasný a chaotický, sa tieto vlastnosti zdajú cennejšie ako kedykoľvek predtým.
Alex Meier vedie Wilderness Mindset so svojou partnerkou Amy Robin. Pomáha ľuďom preskúmať to, ako môže divočina zlepšiť myslenie a pohľad na život. Podarilo sa mu nájsť a prepojiť svoje dve vášne pre fotografovanie a turistiku v kritickom bode života, keď hľadal svoju vlastnú identitu. Vytvoril lekcie, ktoré sa naučil v divočine. Dnes už prešiel tisíce kilometrov a o týchto túrach nakrútil dokumentárne filmy.
