100% zdravé     Doprava nad 29€ zdarma     5 z 5 na FB ★★★★★

Košík 0 0,00 
Korytnačia mafia
Zostali bez domova, pochovali ich zaživa a ilegálne zjedli v miliónoch. Akoby život korytnačky na Madagaskare nebol už aj tak dosť zložitý, teraz čelia novej hrozbe, „korytnačej mafii“. Cestoval som do posvätných lesov južného Madagaskaru a bol svedkom rýchleho pochodu jedného zvieraťa smerom k vyhynutiu.

Korytnačky nás robia šťastnejšími – doktorka Christina Castellano, ktorá je súčasťou americkej ochranárskej skupiny The Orianne Society, ich študovala posledných 15 rokov svojho života. Trafila klinec po hlavičke; napriek ich vráskavým mrzutým tváram nás korytnačky dokážu spraviť šťastnejšími.

Možno je to ich neunáhlený a jednoduchý spôsob života – pasú sa, spia, rozmnožujú sa.

Pomaly. Veľmi pomaly.

A ak je toto všetko na nich až príliš, stiahnu sa do svojej ulity a skryjú sa. Chcel by som sa niekedy v ďalšom živote vrátiť ako korytnačka. Len keby ich budúcnosť nevyzerala tak pochmúrne.

Bol som na Madagaskare, na africkom horúcom mieste plnom korytnačiek, aby som tak mohol preskúmať problémy, ktorým čelia práve tieto jedinečné plazy. Vedci sa domnievajú, že madagaskarské korytnačky zažívajú nevídaný pokles – z celkovo piatich endemických druhov v krajine, všetky z nich sú kriticky ohrozené.

Populácia korytnačiek lúčových sa napríklad len za posledných desať rokov znížila o približne päťdesiat percent.

K tomuto celému prispieva niekoľko ďalších faktorov. Roky extrémneho sucha vysali vlhkosť z týchto kedysi bujných plání a zostávajúce lesy Madagaskaru sa systematicky klčujú z dôvodu výroby dreveného uhlia a pestovania ryže, taktiež aj kvôli dobytku.

Odhaduje sa, že zostáva menej ako desať percent pôvodného lesa, ktorý predstavuje prirodzené prostredie pre korytnačky. Tie sa lovia a pasú na farmách, ktoré boli kvôli tomu vyklčené. Zabíjajú ich často sekerou alebo sú pochované zaživa. A hoci je ich mäso chránené podľa madagaskarských zákonov, čoraz častejšie sa ponúka ako niečo „špeciálne“ – a to v reštauráciách po celej krajine.

Ale tá najväčšia hrozba, ktorej tento druh čelí, je pytliactvo. Korytnačky z Madagaskaru sa dodávajú do Ázie, do centra obchodu s exotickými domácimi zvieratami. Tu sa potom reexportujú medzi zberateľov po celom svete. Tie menej šťastné sa predávajú na trhoch, ich časti tela sa používajú na výrobu afrodiziák.

Pašovanie korytnačiek je na Madagaskare obrovský biznis a šepká sa, že do obchodu sú zapojení aj ľudia z vlády. Odvetvie ovláda „Mr Big“, ázijský obchodník, ktorý sídli v Antananarive, hlavnom meste Madagaskaru. Jeho meno nie je veľmi rozšírené, pretože má povesť spojenú predovšetkým s brutalitou.

Priemysel pašovania korytnačiek sa vymyká spod kontroly. „Je to veľmi znepokojujúca situácia,“ – povedal mi Rick Hudson, prezident Turtle Survival Alliance (TSA), spoločnosť, ktorá má svoj program a pôsobenie aj na Madagaskare. Rick pokračoval vo vysvetľovaní toho, ako ozbrojení pytliaci napádajú dediny a kradnú korytnačky. Pri jednej nedávnej bitke zahynul pytliak a aj syn dedinského kráľa.

Vzhľadom na to, že väčšina obyvateľov žije za menej ako 2 doláre na deň, ide o astronomické peniaze. Veľké druhy môžu na čiernom trhu získať hodnotu až 40 000 amerických dolárov. Tento dopyt znížil ich celkový počet na menej ako 600, čím sa stali najvzácnejšími korytnačkami na svete.

S cieľom maximalizovať zisky pytliaci napchajú zvieratá do kufrov. Mnohé sa pri prevoze udusia.

Jedna zásielka 146 korytnačiek sa však nedostala do konečného cieľa.

Prišiel som do multikultúrneho mesta Antananarivo, ktoré popieralo svoj štatút štvrtého najšpinavšieho mesta na svete. Tu som sa stretol s doktorkou Castellanovou a jej kolegom Rickom Hudsonom z TSA. Tana, ako hlavné mesto nazývajú domáci, je iskrivé a prekvapivo elegantné mesto, ktoré je zároveň najväčšie mesto Madagaskaru, obklopené zvlnenými ryžovými údoliami. Tu sme sa stretli predtým, ako sme sa vydali do vzdialených dedín na juhu Madagaskaru a epicentra obchodu s korytnačkami.

Na našej ceste sme chceli vypustiť zabavené korytnačky do posvätného Spiny Forest. Pridal sa ku mne môj dobrý priateľ, filmár Chris Scarffe, ktorý vytvoril komunitné vzdelávacie video.

Vyzdvihli sme korytnačky z kancelárie TSA v centre Antananariva. Bolo to moje prvé stretnutie od čias, kedy som sa ako dieťa hral s kamarátovou korytnačkou. Spomenul som si, aké boli všetky možné druhy korytnačiek populárne už v škole.

Napriek tomu, že majú jednu z najväčších obranných stratégií prírody, je na nich niečo neuveriteľne zraniteľné. Dajú sa zdvihnúť, dá sa s nimi hrať, no tieto zvieratá potrebujú ochranu.

Po nakŕmení a napojení všetkých 146-tich korytnačiek sme ich zabalili do prepraviek a zamierili na letisko, aby sme stihli let do Fort Dauphine. Vyzdvihli sme auto a začali tak našu jedinečnú misiu do madagaskarského lesa.

Madagaskar je jednou z najzáhadnejších krajín na svete. Na každom kroku ležia endemické druhy. Pomedzi statné baobaby vyčnievajú ďalšie, ktoré vrhajú jedinečné tiene na tmavočervenú zem. Dediny plné života a farieb lemuje bizarný rad ostrých kvitnúcich rastlín nejasného tvaru.

Zebu, madagaskarský dobytok, ktorý preváža zásoby medzi dedinami.

Jedna neskutočná scenéria za druhou.

„Nemôžem sa nabažiť tohto miesta. Aj keď neustále odchádzam, niečo z Madagaskaru vo mne vždy zostane,“ hovorí Rick.

Počas niekoľkých nasledujúcich dní sme sa predierali cez madagaskarský ostnatý les. Sotva sme na ceste stretli ďalšie auto. Otrasení sme vošli do dediny Tsiombe – miesta, kde sa konzumujú korytnačky.

Stretli sme šéfa miestneho policajného zboru. Korytnačie panciere všade dookola – ako smetisko, len pár metrov od jeho kancelárie. Tvrdil, že bojuje už vopred prehratý boj. Požadoval financie na vozidlo, ktoré by slúžilo na prenasledovanie pytliakov. Hoci polícii bráni nedostatok zdrojov, problém, ktorý sa nachádzal hneď vedľa kancelárie, na ten nebolo potrebné žiadne vozidlo. Presadzovanie práva tu zostáva jednou veľkou výzvou.

Nasledujúci deň, v snahe zničiť dôkazy, boli spálené hromady korytnačích pancierov, ktoré sme natočili.

„Smutné je, že ľudia, ktorí jedia korytnačky, majú na výber,“ zdôraznil Rick. Sú tu dostupné alternatívne, udržateľné a lacné zdroje potravín. Čoskoro však vo voľnej prírode nemusí zostať už žiadne z týchto neuveriteľných zvierat.

Z Tsiombe sme išli do Lavanona, jedného z mojich obľúbených miest v Afrike.

Ubytovali sme sa u temperamentného pána Gigiho, ktorý dokázal nemožné a vybudoval si chatu, ktorá sa tu dokonale hodí. Každá kľučka, stolička či dávkovač toaletného papiera boli starostlivo vyrobené, vytesané a natreté. Pôvodné rastliny a zvyšky kostí veľrýb boli všade dookola.

Toto miesto je doslova umeleckým dielom. V takomto krásnom prostredí sme vážili a kŕmili korytnačky a pripravovali na ich veľký deň.

Odviezli sme sa do malej dedinky Ampotaka, kde sme sa rozlúčili. Tento moment bol dôvodom na divokú oslavu medzi dedinčanmi, ktorí nás privítali tradičným tancom.

Vyložili sme ich a spolu s dedinčanmi vstúpili do lesa. Po vypustení sa korytnačky okamžite začali pásť.

Ten pocit spokojnosti bol len akýsi krátkodobý. Dozvedeli sme sa o miestnom, ktorý vo veľkom pytliačil. Korytnačky predával svojej matke a miestnym obchodníkom. A cena? Približne 75 amerických centov za kus.

Tento pytliak súhlasil s rozhovorom vo svojej zadnej záhrade, medzi hromadami pancierov. Bol chudobný, to zdôraznil. Ak by mal iné alternatívy, zvážil by ich, ale príležitostí na generovanie príjmu je tu málo.

Ľudia sa ma často pýtajú, prečo musíme chrániť korytnačky alebo kvantifikovať ich význam a dôležitosť pre planétu. Ale pre mňa je to filozofická a etická záležitosť. Nemali by sme akémukoľvek druhu pripisovať peňažnú hodnotu.

Christina mala opäť pravdu. Korytnačky prežili všetko, čo sa im priplietlo do cesty, viac ako 200 miliónov rokov. Keď približne pred 65 miliónmi rokov vyhynuli dinosauri, korytnačky prežili. No vďaka nám je teraz ich miesto na zemi ohrozené.

Vrátili sme sa do Fort Dauphine cez Lavanono, ktoré na chvíľu stratilo svoju rozprávkovú príťažlivosť. Počas večere sme premýšľali o ďalšom riešení.

Ročne kvôli človeku vyhynie až 10 000 druhov. Ako by sme mohli zabrániť tomu, aby sa z madagaskarských korytnačiek stala len ďalšia štatistika?

Krajinu tvorí 18 kmeňov a niektorí z nich konzumujú korytnačky, niektorí naopak nie. Neskôr sa ich konzumácia stala tak trochu tabu. Toto ich chránilo po stáročia. Posledné roky však do regiónu pribúdali ďalšie druhy.

Títo ľudia pytliačia korytnačky, jedia ich a ich sušené mäso posielajú aj do iných dedín bez toho, aby im niekto stál v ceste – a často len s malou pomocou. Je to stret kultúr; osvojenie si tohto „tabu“ a posilnenie ľudí, aby sa postavili proti pytliakom – poskytnúť im podporu pre ich ďalšie úsilie v oblasti presadzovania práva. To je to, čo je potrebné na to, aby sme pomohli veci zvrátiť.

Stimulácia miestnych obyvateľov na záchranu korytnačiek je ďalším riešením, ktoré TSA skúma. Ako uznanie pre jednu z dedín a úsilie o ochranu korytnačiek lúčových, TSA financuje výstavbu školy. Dúfame, že správy o projekte sa rozšíria a prinútia ďalšie komunity, aby tak spolupracovali proti pytliakom.

Ako v roku 1968 slávne poznamenal senagalský environmentalista Baba Dioum: „Nakoniec zachováme len to, čo milujeme. Milujeme len to, čomu rozumieme. Pochopíme len to, čo nás naučili.“

Možno až vtedy, keď porozumieme zvieratám, ich endemizmuna Madagaskare, ich dlhému životu a ešte dlhšej minulosti, ich úlohu pri udržiavaní zdravých ekosystémov, len vtedy môžu byť skutočne milované.

Dúfame, že rozsiahle kampane na zvýšenie povedomia verejnosti pomôžu šíriť túto informáciu: ak ľudia čoskoro nezmenia svoje správanie, tieto zvieratá sa vydajú cestou madagaskarského lemura a  „slonieho vtáka“ z rodu Aepyornithidae.

Ako mnohé z hrozieb, ktorým čelí africká divoká zver – od žraločích plutiev až po utrácanie tuleňov, problém pytliactva korytnačiek nemá rýchle, ani jednoduché riešenia. Ich zánik možno pripísať akémusi zvyku, nevedomosti a chamtivosti. Madagaskar je stále jedným z najchudobnejších národov na zemi – pre niektorých má osobné prežitie prednosť pred ich zachovaním. Pre niekoho, ako pre kmeň Vezo, budú korytnačky súčasťou menu.

Pre madagaskarské korytnačky ešte nemusí byť neskoro. Keď sme sa vrátili z našej cesty, čakali nás vcelku šokujúce správy. Polícia zaútočila na pytliacky tábor pri meste Lavanono, v ktorom bolo približne 2 000 mŕtvych korytnačiek. Šesť ľudí bolo zatknutých. Hoci má polícia na boj s pytliakmi málo zdrojov, je to veľký pokrok. Existuje možnosť, ako zvrátiť situáciu.

Populácie niektorých druhov korytnačiek je stále dostatočne zdravá a schopná na to, aby sme ich zachránili.

Len jedno ešte ostáva.

Sú to ľudia, ktorí spôsobili tieto problémy, sú to ľudia, ktorí ich dokážu vyriešiť.

Dúfajme, že úsilie miestnych obyvateľov, polície a ochranárov bude úspešné. Nie je veľa zvierat, vďaka ktorým sa dokážeme tak usmievať.

Viac informácií o Turtle Survival Alliance (TSA) nájdete na www.turtlesurvival.org


Aaron Gekoski je medzinárodne uznávaný environmentálny fotožurnalista, moderátor a filmár, ktorý sa špecializuje na ochranu prírody a konflikty medzi ľuďmi a zvieratami.

Mohlo by sa ti páčiť

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Ako som spoznal kazašských orlích lovcov

Staroveká tradícia siahajúca až šesťtisíc rokov späť, klobúky z kožušiny a veľkolepé orly sú pre Kazachov veľkou pýchou. Počas výpravy v odľahlých Altajských horách v Mongolsku som strávil niekoľko nocí u dvoch kazašských rodín.

Ako sme uviazli v Mozambiku

Ako sme uviazli v Mozambiku

Slnko pomaly zapadá, väčšinu času sme venovali paraglidingu a nikto z nás nechce, aby sa deň skončil. Vôbec nerozmýšľam nad pristátím, chcem letieť až dovtedy, pokiaľ mi sily stačia. Od odstaveného člnu sme ešte celkom ďaleko a dúfam, že len kvôli slnečnému jasu nevidím miesto, kde stojíme. No teraz už viem, že sme v háji. Uviazli sme.

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Čaro neprebádaného v drsnom Pakistane

Milujem horolezectvo kvôli tým výzvam plným neznáma a procesu hľadania cesty vpred s pomocou lezeckých parťákov. Hlboké puto alebo dôvera a istota, ktoré vznikajú medzi partnermi, sa môžu premietnuť aj do iných aspektov života. Pre mňa nie sú riziká v horách a v živote nevyhnutne negatívne skúsenosti. Toto sú úvahy o rizikách a cene spoločnej snahy na cestách v Pakistane.

Pin It on Pinterest

Shares
Share This
[class^="wpforms-"]
[class^="wpforms-"]
Košík
Nakúp ešte za 29,00  a dopravu máš ZDARMA
Váš košík je prázdny.

Zdá sa, že ste si ešte nevybrali.