Lucia Gallová: Keď sa mi narodil syn, nelietali okolo mňa jednorožce

Stála pri zro­de Vidieckej plat­for­my a zalo­ži­la uni­kát­ny štu­dent­ský bufet Vegget s kva­lit­ný­mi potra­vi­na­mi, kto­rý sa časom stal rodin­ným biz­ni­som. Dnes pra­cu­je na vytvá­ra­ní pries­to­ru pre far­má­rov. To všet­ko po boku dvoch mužov — svoj­ho par­tne­ra Filipa a 1,5‑ročného syna Šimona. Aktivistka a mama Lucia Gallová.

Lucia Gallová

Za Luckou som sa vybra­la do bufe­tu Vegget, kto­rý síd­li na Fakulte sociál­nych a eko­no­mic­kých vied Univerzity Komenského. Bol to veľ­mi zvlášt­ny pocit vra­cať sa po nie­koľ­kých rokoch na moju vlast­nú alma mater, teraz už bez skrípt v ruke.

Po vstu­pe do budo­vy som osta­la vskut­ku zasko­če­ná. Vyzeralo to tam totiž inak ako za mojich štu­dent­ských čias.

Štýlovo zaria­de­ný pries­tor spá­jal prv­ky urban kaviar­ne a pohodl­nej obý­vač­ky s kniž­ni­cou. Bar z dre­ve­ných paliet dotvá­ral akú­si natu­rál­nosť či auten­tic­kosť toh­to komu­nit­né­ho pries­to­ru. Na ňom stá­la váza s lúč­ny­mi kvet­mi, láka­vo vyze­ra­jú­ca pra­že­ni­ca ako od mamy, domá­ce bage­ty, mis­ka s čerstvým ovo­cím a bábov­ka.

Moje roz­jí­ma­nie nad útul­nos­ťou bis­tra pre­ru­šil jeden a pol roč­ný Šimon, kto­rý sa mi cupo­ta­júc a so širo­kým úsme­vom roz­be­hol opro­ti.

„Náš Šimon si z náš­ho bis­tra spra­vil svo­ju vlast­nú škôl­ku, všet­ci ho tu pozna­jú a zdra­via,“ pri­zná­va so smie­chom Lucka hneď na úvod.

Lucia Gallová

Pred tým, ako sa pus­tí­me do roz­ho­vo­ru, je potreb­né zamest­nať toh­to malé­ho výmy­sel­ní­ka. Lucka sa obhlia­da oko­lo a násled­ne pri­ná­ša nie­koľ­ko ping-pon­go­vých lop­ti­čiek a det­ský kôš. Tie by ho mali na chví­ľu zaba­viť.

18-mesačný kontrolór kvality

Filip, Luckin par­tner, ma medzi­tým vrúc­ne pozý­va bliž­šie k baru a s hrdos­ťou pred­sta­vu­je ich rodin­ný biz­nis. „Bylinky na všet­ky bôle máme od poc­ti­vej bylin­kár­ky zo stred­né­ho Slovenska. Naša bábov­ka nemá v sebe žia­den cukor, iba med. Vyrábame si tiež vlast­ný kečup, kto­rý sla­dí­me naším meló­no­vým siru­pom. Robíme cold pre­ss šťa­vy, ochu­te­né vody, rast­lin­né mlie­ka, pudin­gy pod­ľa vlast­nej recep­tú­ry, poc­ti­vé bage­ty z kvás­ko­vé­ho peči­va. Voláme to výživ­né občerstve­nie — nepe­če­né, neva­re­né, všet­ko to však v sebe ukrý­va kopec ener­gie. Takto tu jed­no­du­cho obšťast­ňu­je­me ľudí,“ vyme­nú­va a jeho zele­né oči pri tom úpl­ne žia­ria.

„Na kva­li­te potra­vín si dáva­me veľ­mi zále­žať. Navyše, Šimon je náš hlav­ný tes­to­vač. Jedáva tu s nami. Naša myš­lien­ka je teda zalo­že­ná na tom, že nemô­že­me pred­sa pre­dá­vať ľuďom nie­čo, čo by sme my sami ale­bo náš syn nez­jed­li,“ dopĺňa ho Lucka a ja sa pri pohľa­de na tie chut­né bage­ty už neviem doč­kať dneš­né­ho obe­da, kto­rý urči­te strá­vim tu.

Lucia Gallová

„Keď som na tej­to ško­le zača­la štu­do­vať pred vyše štyr­mi rok­mi, na chod­be sa nachá­dza­li iba auto­ma­ty s nie­čím, čo sa neda­lo nazvať kávou. So spo­lu­žiač­kou Bibkou sme mali navy­še pocit, že je celý ten­to pries­tor prí­liš ste­ril­ný — holé steny, žiad­ne kve­ty. Nebolo tu mies­to na pose­de­nie a aké­si socia­li­zo­va­nie sa s ostat­ný­mi štu­dent­mi,“ spo­mí­na na začiat­ky toh­to dnes už rodin­né­ho biz­ni­su.

„Raz sme tak sede­li v čajov­ni a zasní­va­li sme sa nad pred­sta­vou štu­dent­ské­ho bufe­tu, kto­rý by ponú­kal kva­lit­né potra­vi­ny od far­má­rov. Nadšené z vlast­nej kre­a­ti­vi­ty sme násled­ne star­ším spo­lu­žia­kom pred­sta­vi­li našu víziu. Pozerali na nás ako na mimo­zemš­ťa­nov,“ rozo­sme­je sa. Príbeh o akej­si mlá­dež­níc­kej odva­he prá­ve dotvá­ra Šimon svo­jím pis­ko­tom a roz­ha­dzo­va­ním lop­ti­čiek.

Z citrónov knižnica

„Úprimne však pri­zná­vam, že to v tom štá­diu moh­lo vyze­rať ako oby­čaj­ný úlet. Po tom, ako sme tie­to pred­sta­vy rozp­ra­co­va­li aj z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, sme však dosta­li zele­nú aj od dekan­ky a moh­li sme sa pus­tiť do rea­li­zá­cie náš­ho sna,“ vysvet­ľu­je a roz­hlia­da sa po celom pries­to­re. V očiach jej vidím pocit zados­ťu­či­ne­nia.

Priestor zís­ka­val svo­ju tvár postup­ne. Dali ho doko­py za menej ako 2000 eur, gau­če dosta­li, ale­bo zohna­li z bazo­ša, kni­hy im poda­ro­val jeden antik­va­riát, dekan­ka pris­pe­la kúpou kniž­ni­ce, vyma­ľo­va­li a popí­sa­li ste­ny, pri­nies­li sve­tiel­ka, rast­li­ny.

Lucia Gallová

„Na začiat­ku to tu bolo úpl­ne holé. Na ste­ne za pul­tom sme mali jed­nu polič­ku a na nej vylo­že­né ako deko­rá­ciu tri cit­ró­ny. Prvá trž­ba bola 16 eur,“ spo­mí­na a pri­tom sa potme­húd­sky usmie­va. Už viem, po kom zde­dil Šimon svoj kukuč.

Láska vychádza zo srdca, ale ide cez žalúdok

Asi po dvoch rokoch po spus­te­ní štu­dent­ské­ho bufe­tu stret­la Lucka Filipa. Stalo sa tak na podu­ja­tí Food Revolution Day v Starej Tržnici. Filip tu zastre­šo­val PR a pria­mo na mies­te zachy­tá­val atmo­sfé­ru na kame­ru. Lucka bola súčas­ťou pane­lo­vej dis­ku­sie. Teraz pri­zná­va, že sa jej na túto akciu veľ­mi nech­ce­lo. Janica, spo­lu­or­ga­ni­zá­tor­ka fes­ti­va­lu, ju však úspeš­ne zlo­mi­la, hoci sama netu­ši­la, ako sa tým­to dňom zme­ní život dvom ľuďom.

„Pre mňa to bola urči­te lás­ka na prvý pohľad,“ pri­zná­va Filip. „Pamätám si, ako som hneď na dru­hý deň stri­hal jed­not­li­vé zábe­ry z akcie a pri pohľa­de na Lucku som mal v bru­chu aké­si pnu­tie. Akoby som vo vnút­ri cítil, či pod­ve­do­me vedel, že sa nám pre­tnú ces­ty,“ úprim­ne sa vyzná­va Filip a pri­ná­ša mi skle­ne­nú kan­vič­ku s voňa­vým bylin­ko­vým čajom. Ponúka mi aj med z kla­sic­kej skle­ne­nej sedem­dec­ky, v kto­rej mám med aj doma.

Romantický prí­beh mal rých­ly spád. Zisťujem, že akcia, na kto­rej sa stret­li, sa kona­la v máji, v júni boli už Lucia a Filip spo­lu a v novem­bri už Lucka čaka­la Šimona. „Cítili sme, že jed­no­du­cho pat­rí­me k sebe,“ vra­ví mla­dá baris­t­ka.

Lucia Gallová

Zrazu sa z cho­dieb začí­na valiť hluč­ná vra­va. Študenti majú pre­stáv­ku. Obaja vstá­va­jú od sto­la, Lucka berie Šimona nauče­ným gri­fom na ruky a so sym­pa­tic­kým úsme­vom chys­ta­jú jed­nu kávu po dru­hej.

„Klasika — veľ­kú s mlie­kom?,“ pýta sa Lucka jed­nej sleč­ny a ja si uve­do­mu­jem, že svo­jich zákaz­ní­kov pozná pod­ľa typu kávy, kto­rú kaž­dý deň popí­ja­jú. Tých sa tu vraj den­ne pre­dá aj vyše sto. Z reprá­kov hrá prí­jem­ná jaz­zo­vá hud­ba, kto­rá kon­tras­tu­je s ener­gic­ký­mi štu­dent­mi sto­ja­ci­mi po sku­pin­kách v rade, roz­prá­va­júc sa o najb­liž­šom zápoč­te.

Rodinný biznis, ktorý túži po konkurencii

Lucka sa po 15-minú­to­vej „kávo­vej pau­ze“ vra­cia ku mne k sto­lu. Filip sa vza­du v kuchy­ni púš­ťa do výro­by ďal­ších bagiet. Všetky sa medzi­ča­som vypre­da­li.

„Až vďa­ka Filipovi som sa na naše bis­tro zača­la poze­rať ako na reál­ne pod­ni­ka­nie. Dovtedy som to vní­ma­la skôr ako štu­dent­ský komu­nit­ný pro­jekt. Makala som tu napl­no a to, čo priš­lo nas­päť, bolo čas­to neadek­vát­ne môj­mu úsi­liu. Keď sa nad tým zamýš­ľam teraz, asi to je tiež pre­po­je­né so seba­hod­no­te­ním. Často som totiž diev­ča­tám, našim bri­gád­nič­kám, pla­ti­la viac, ako sebe. Akoby som mala zlý pocit zo zará­ba­nia a chce­la som to skryť za to, že ja vlast­ne na tom nepot­re­bu­jem nič zaro­biť,“ vra­ví s hĺba­vým pohľa­dom.

Pár sa tak roz­ho­dol ísť do toh­to gas­tro biz­ni­su napl­no. Každý semes­ter pri­ná­ša­jú štu­den­tom nové jed­lá, nápo­je, či deko­rá­cie. Momentálne pra­cu­jú na apli­ká­cii, cez kto­rú by si zákaz­ní­ci moh­li uro­biť svo­ju objed­náv­ku vopred onli­ne.

Kľúčovou však stá­le ostá­va kva­li­ta a lokál­nosť suro­vín.

Lucia Gallová
Lucia Gallová

„Teší ma, že postu­pom času naozaj vychy­tá­va­me všet­ky detai­ly. Objavujeme nové recep­tú­ry, naku­pu­je­me suro­vi­ny vo vre­ciach. Osobne pozná­me všet­kých far­má­rov, od kto­rých máme jed­not­li­vé pro­duk­ty, keď­že prá­ve to je hlav­ná myš­lien­ka náš­ho pod­ni­ka­nia. Navyše, nič nepre­dá­va­me na ďal­ší deň.“ Lucka verí, že štu­den­ti túto pri­da­nú hod­no­tu oce­ňu­jú stá­le viac a viac. Aj keď sama pri­zná­va, že mno­hí dote­raz vní­ma­jú 1 euro za kva­lit­nú kávu ako vyso­kú cenu a rad­šej upred­nost­nia „kávu“ z auto­ma­tu za 40 cen­tov.

„Často si však vra­ví­me, že si vlast­ne pra­je­me, aby sme mali čo naj­viac kon­ku­ren­cie. Aby sa táto myš­lien­ka kva­lit­ných potra­vín na uni­ver­zit­nej pôde jed­no­du­cho roz­rá­stla aj na ďal­šie fakul­ty a mimo nich,“ dopĺňa ju Filip, kto­rý bol medzi­ča­som na chví­ľu von­ku so Šimonom.

Obaja cha­la­ni sa vrá­ti­li dovnút­ra so širo­kým úsme­vom a dla­ňa­mi plný­mi sne­hu, kto­rý Šimon zve­da­vo ochut­ná­va a po kaž­dom zahryz­nu­tí sa zaške­rí a rozo­sme­je. Zisťujem, že som prá­ve sved­kom prvej Šimonovej sne­ho­vej ochut­náv­ky. Rodičia si ten­to moment vychut­ná­va­jú. Akoby na chví­ľu zastal celý svet.

Keď sa mi narodil syn, nelietali okolo mňa jednorožce

Po sne­hu pri­chá­dza na rad ozaj­st­né jed­lo — chut­ná pra­že­ni­ca, kto­rú Šimon odhry­zu­je z kvás­ko­vé­ho chle­ba. Lucka sa na neho díva s nepre­hliad­nu­teľ­nou lás­kou v očiach.

„Ľúbim ho naj­viac na sve­te. A ten pocit sa časom len zosil­ňu­je. Pamätám si však, že keď sa naro­dil a ja som ho prvý­krát vide­la, nelie­ta­li oko­lo mňa žiad­ne jed­no­rož­ce,“ zasko­čí ma tou­to rea­lis­tic­kou poznám­kou. „Myslím si, že je správ­ne, keď sa vzťah s die­ťa­ťom budu­je postup­ne. Pochopila som, že mojou úlo­hou nie je vycho­vá­vať ho, ale svet oko­lo nás mu iba uka­zo­vať, pred­sta­vo­vať. Pochopila som, že sa naj­viac učí z toho, čo sami robí­me, nie z toho, čo mu hovo­rí­me. Je to o dôvod viac vytvá­rať krá­su. A tak prak­tic­ky pokra­ču­jem v akti­vi­tách, kto­ré som mala aj pred­tým, ale teraz už s ďal­ším cha­la­nom po mojom boku,“ vra­ví a spo­mí­na na obdo­bie teho­ten­stva, keď ju oko­lie vystrí­ha­lo pred tým, že naro­de­ním malé­ho sa všet­ko zme­ní.

„Učíme sa postup­ne. Všetci tra­ja. Aj s Filipom sme si muse­li veľa vecí vydis­ku­to­vá­vať, keď­že sme spo­lu krát­ko a navy­še sme rodi­čia a par­tne­ri vo fir­me,“ pri­zná­va so synom v náru­čí.

Lucia Gallová

Aktivistický „náser“ mladej študentky

Nedá sa mi neopý­tať, kde sa v nej berie ten­to nezvy­čaj­ný vzťah ku poľ­no­hos­po­dár­stvu.

„Nie, nepo­chá­dzam z dedi­ny ani nemám vlast­né hos­po­dár­stvo. K téme far­má­rov a potra­vín som sa dosta­la náho­dou. Pamätám sa, že v roku 2013 ruši­li veľ­ké reťaz­ce zmlu­vy so slo­ven­ský­mi far­már­mi. Vtedy ma ova­lil pocit akej­si nespra­vod­li­vos­ti spo­je­ný s lokál­pat­ri­otiz­mom. Uvedomila som si, že sa medzi nami nachá­dza­jú poc­ti­ví ľudia, kto­rí robia svo­ju prá­cu s pre­sved­če­ním a lás­kou, no nema­jú od štá­tu žiad­nu pod­po­ru napriek tomu, že pro­du­ku­jú kva­lit­né a zdra­vé potra­vi­ny. Navyše, sú prak­tic­ky na okra­ji spo­lo­čen­ské­ho záuj­mu. Bol to aký­si akti­vis­tic­ký „náser“ ale­bo jed­no­du­cho ľud­ský popud,“ spo­mí­na na obdo­bie, kto­ré ju výraz­ne ovplyv­ni­lo.

Lucka tak stá­la pri zro­de a neskôr aj pred­se­da­la Vidieckej plat­for­me, kto­rá do veľ­kej mie­ry pris­pe­la k tomu, že dnes sa poľ­no­hos­po­dár­stvo a kva­li­ta potra­vín sta­li spo­lo­čen­skou témou.

Vidiecka plat­for­ma stá­la tiež za ústav­nou zme­nou, kto­rá po prvý­krát defi­no­va­la pôdu ako prí­rod­né bohat­stvo a tým mala zame­dziť jej sku­po­va­niu a korup­cii v tom­to odvet­ví. 

Čo robiť, keď sa stratia ilúzie?

Vyše dva roky nepretr­ži­té­ho úsi­lia, poli­tic­kej anga­žo­va­nos­ti, stre­tá­va­nia sa s rôz­ny­mi poľ­no orga­ni­zá­cia­mi, far­már­mi, štát­nym sek­to­rom či minis­ter­kou boli spre­vá­dza­né mno­hý­mi vypä­tý­mi situ­ácia­mi, kon­flikt­mi a neka­lý­mi tak­ti­ka­mi. „Napriek tomu, že sme sa s Vidieckou plat­for­mou svoj­ho času sta­li jed­nou z dvoch naj­reš­pek­to­va­nej­ších inšti­tú­cií v téme poľ­no­hos­po­dár­stva, musím pri­znať, že ma táto skú­se­nosť do istej mie­ry odra­di­la od ďal­šej poli­tic­kej anga­žo­va­nos­ti,“ pri­zná­va nahlas. Hlas sa jej mier­ne stí­šil, viac pre­mýš­ľa a vybe­rá slo­vá. 

Lucia Gallová

Aj keď sa Šimon medzi­ča­som už opäť hral s lop­tič­ka­mi, v tom­to momen­te pri­šiel späť k mame. Akoby vycí­til, že potre­bu­je jeho blíz­kosť. Lucka si ho berie na ruky, vstá­va zo sto­lič­ky a cie­le­ne roz­ko­lí­še sve­tiel­ka nad pul­tom. Šimonovi sa táto hra náram­ne páči. Vidieť, že sa tak­to neza­bá­va­jú prvý­krát.

Po chví­li sa Lucka vra­cia, ako­by nabra­la novú ener­giu a chce­la dopo­ve­dať nedo­kon­če­né.

Momentálne s Filipom pra­cu­je­me aj na pro­jek­te Tržnica Nivy. Chceme tam vytvo­riť pries­tor, kde budú kva­lit­ní a poc­ti­ví far­má­ri môcť pre­dá­vať svo­je pro­duk­ty. Úprimne si mys­lím, že tak­to pomô­žem poľ­no­hos­po­dá­rom omno­ho viac ako poli­tic­kým lobin­gom či spo­lu­vyt­vá­ra­ním neja­kej výzvy, kto­rej finanč­nú pod­po­ru aj tak nedos­ta­nú, lebo si tam nie­kto rozk­ra­dol penia­ze. Lobing si vyža­du­je množ­stvo komu­ni­ká­cie, kopec mra­ven­čej prá­ce a vysne­né výsled­ky sú v nedo­hľad­ne. Teraz však cítim, že potre­bu­jem doťa­ho­vať veci do rea­li­ty,“ uzat­vá­ra.

Opäť pri­chá­dza­jú štu­den­ti. Teraz sa do radu sta­viam už aj ja a pýtam si jed­nu z chut­ne vyze­ra­jú­cich bagiet s hovä­dzím mäsom. Stála ma iba tri eurá. V mes­te by som za ňu urči­te zapla­ti­la mini­mál­ne dvoj­ná­so­bok.

Sadám si opäť za stôl a vychut­ná­va­júc si obed sle­du­jem oko­lie. Zrak mi pad­ne na krie­dou napí­sa­ný názov dneš­nej poliev­ky „para­daj­ská (toma­to) soup.“ Tú ochut­nám nabu­dú­ce.

Filip s Luciou a Šimonom sa opäť lad­ne dopĺňa­jú. Robia kávy, ser­ví­ru­jú ďal­šie pra­že­ni­ce, bábov­ku.

Jednoducho zohra­tá par­tia.

Lucia Gallová

Fotografie: Marek Švančara

KomentáreZatvoriť komentáre

Napíš komentár