Okolo Alžbetky zrazu preletel motýľ. „Aha pozri! Pozri ako letí,“ prvosienku hneď pustila na zem. Od bieleho mlynárika tancujúceho pomedzi lúče zapadajúceho slnka nevedela odtrhnúť oči.

Alžbetka zbierala prvosienky už vyše pol hodiny, no stále nedala do košíka ani jednu. Bol to obyčajný letný večer na horskej lúke, ale v ten deň veľmi túžila po prvosienkovom čaji a tak sa nevzdávala. Keď motýľ odletel, zdvihla kvietok a rozbehla sa rovno k mame.

Po troch krokoch sa potkla o kameň a padla na zem. Do očí sa jej tlačili slzy, ale prvosienku nepustila z ruky. Takmer sa už rozplakala, keď v tom medzi steblami trávy zbadala malého slimáka. „Daj si! Daj si kvietok slimáčik,“ na slzy hneď zabudla.

Ku-ku, ku-ku — pôvabný tón priletel z koruny stromov rovno do jej uší. „Kukučka, to je kukučka,“ nadšene volala na mamu, ktorá spolu s jej malou sestrou Dorotkou zbierala prvosienky o pár metrov ďalej. Vtedy si spomenula: „Košík! Kvietok do košíka,“ pevne stisla prvosienku v ruke a znovu začala bežať.

Zrazu sa zastavila. Za uchom jej niečo zabzučalo. Dvakrát ju to obletelo a sadlo na kvet rovno pred ňou. „Daj si kvietok, daj si kvietok,“ nadšene podávala prvosienku bzučiacej včele, ktorá usilovne zbierala nektár. „Dones kvietok Alžbetka, sem do košíka,“ volala na ňu mama. Včela zabzučala a odletela, ale svieži horský vánok privial pavučinu. Pristála rovno na Alžbetkinej tvári. Prvosienku hneď pustila na zem a začala si zotierať lepkavé vlákna z očí. Slnko sa pomaly strácalo za horizontom. Čas sa krátil — kvety sa po západe zatvoria a už sa nemôžu zbierať. Ak to nestihne, dnes nebude mať čerstvý prvosienkový čaj.

No lepkavá spleť trblietavých vlákien ju tak očarila, že nemohla myslieť na nič iné. Až keď popred ňu prešla mama a zatienila na chvíľu slnko, pavučina sa prestala lesknúť. „Do košíka!“ znovu si spomenula. Zdvihla kvietok a rozbehla sa rovno k mame. Keď konečne dobehla aj s prvosienkou v ruke, stačilo už len dať ju dnu. Ale Alžbetka ju tam nedala.

„Daj si kvietok, daj si kvietok“ smiala sa a podávala svoju jedinú prvosienku malej Dorotke.

Slnko zapadlo a kvety sa zatvorili. Kukučka stíchla, včely prestali bzučať a slimáky zaliezli do svojich zatočených ulít. Bystrušky zmizli v zemi, motýle sa schovali v závetrí starých stromov. Rozkvitnutá horská lúka šla spať. Alžbetka nenazbierala ani jeden kvietok, ale na tom už nezáležalo. Z maminho košíka nabrala plnú hrsť prvosienok a zhlboka k nim privoňala. Spokojne sa na ňu usmiala a šli domov — navariť čerstvý čaj pre všetkých.