Dada Zvalová: Tehotná do kaviarne? Jedine s vlastným koláčom
Skúsenosti z rôznych zamestnaní zúročila vo vlastnom priekopníckom zero-waste obchode, ktorý spojila s predajňou bezlepkového a vegánskeho pečiva a koláčov. So svojím manželom prekonali rozchod, náročné finančné problémy aj momenty vyhorenia, o ktorých dnes otvorene rozpráva. Ako mama dvoch detí sa venuje osvete v téme šestonedelia. Dobrožrútka Dada Zvalová.

Za Dadou, nežnou polovičkou Dobrožrútov, som prišla električkou do ich prenajatého bytu v tichej časti Rače. Nízky bytový dom nebolo ťažké nájsť. Stál na konci ulice a z veľkej časti ho obklopovali už len lúky, sady a krásne výhľady.

Dokonalá idylka, pomyslela som si.

V útulnej obývačke ma privítala Dada s ročným synom Kvidom. Ten jej pohodlne sedel v náručí a veselo sa na mňa usmieval.

Ako prvé ma zaujal doškrabaný drevený jedálenský stôl s olúpaným lakom. Farbou síce pripomínal školské lavice zo strednej, ale mal akési svoje čaro. A hlavne tanier bombasticky vyzerajúcich brownie koláčikov.

Dada si sadla na zem k malému fešákovi, vysypala pred neho drevené hračky a rozhovor sa mohol začať.

Škola života za predajným pultom

„Ja som bola veľký odporca štúdia. Po absolvovaní gymnázia som to jednoducho necítila tak, že potrebujem študovať ďalej. Mala som túžbu spoznať reálny svet. Navyše, veľmi som chcela byť samostatná, aj keď som ešte bývala u rodičov. A tak som na začiatku nepreberala žiadne zamestnania. Aká práca prišla, takú som brala. Robila som čašníčku, predavačku, v práčovni, v obchode s oblečením. Jednoducho práce, ktoré už nie sú pre mladých ľudí zaujímavé, spomína na obdobie spred vyše desiatich rokov.

Kvido roztopašne cupká okolo a postupne mi nosí do dlane svoje farebné hračky. Nemá predo mnou žiaden ostych.

„Strašne veľa ma však tieto práce naučili. Stretla som sa s rôznymi ľuďmi, majiteľmi, zamestnancami, zákazníkmi. Spoznala som rozličné predajné procesy či systémy. A práve z týchto skúseností som čerpala, keď sme otvárali našu predajňu U Dobrožrúta. Jednoducho to pre mňa nebolo cudzie prostredie. Neprišla som z office jobu za predajný pult. Vlastne som celý život niekomu niečo predávala,“ rozosmeje sa a Kvido sa jej hodí do náručia.

Dada Zvalová
Dada Zvalová

Láskavo ho objíma a ja sa zatiaľ obzerám okolo. Na pohovke je pohodený biely dekoračný vankúšik s nápisom vo fonte typickým pre písací stroj:

láska plodí dobroty
dobro ja – dobro ty“

Vidím a cítim, že som doma u Dobrožrútov.

FAKT HUSTÉ LIEVANCE

Lievance tak sýte, že konečne ostane aj pre teba. Za pár dní budeš ľutovať, že si si nezamrazila ešte jednu várku. Stiahni si od nás 7 raňajkových receptov zadarmo.

2 silné egá, 2 nádherné deti, 1 spoločný biznis

„S manželom sme spolu 14 rokov. Cesty sa nám skrížili ešte ako tínedžerom. Po štyroch rokoch sme sa presťahovali do prvého spoločného bytu v Bratislave. Žiaľ, náš vzťah túto zmenu nevydržal a na desať mesiacov sme sa rozišli. Išlo o akýsi prudký stret dvoch silných eg,“ rozpráva so stíšeným hlasom.

Akoby toto obdobie už nemalo svoje miesto v ich spoločnom príbehu.

„Obaja sme vedeli, že jednoducho musíme byť spolu! Aj počas tých dlhých mesiacov bez seba sme sa stále vyhľadávali a stretávali. Nakoniec nám veľmi pomohol terapeut a hlavne veľa spoločných rozhovorov. A teda 14 rokov sme spolu a máme dve nádherné deti a spoločný rodinný biznis,“ vraví Dada.

Dada Zvalová

Jej jasný hlas zrazu prezrádza nielen uzatvorenú kapitolu života, ale tiež akúsi hrdosť zo spoločného úspechu.

Kvida medzičasom zaujal môj žltý drevený náhrdelník. Odvážne sa stavia na nohy držiac sa svojej novej hračky, učupuje sa a opäť vyskakuje. Táto hra ho náramne baví a ja si chvíľu užívam detský smiech.

„Dáš si meme?“ preruší nás Dada a malý šibal sa rýchlo otáča opačným smerom. Pricupká k mame, dostáva sa k mlieku.

Obojstranná spokojnosť by sa dala krájať. Asi ako ten chutný brownie, ktorému stále odolávam.

Hračkárstva pre dospelých

„Mám celiakiu. A pred rokmi som tiež trpela intoleranciou na kravskú bielkovinu. Musela som sa teda stravovať vegánsky. A tak sme s manželom Matúšom objavili nové hobby – chodenie do bio obchodov – cítili sme sa tam ako deti v hračkárstve. Veľa sme experimentovali v kuchyni, vymýšľali si vlastné recepty, ktoré sme následne uverejňovali na náš súkromný Facebook,“ spomína na začiatky rodinného biznisu.

„Vtedy som si do kaviarní nosievala vlastné koláče. Môže za to moje tehotenstvo so Zoe, ale tiež fakt, že kaviarne mali v ponuke buď vegánske alebo bezlepkové koláče, a teda ani jedno pre mňa. Jedinou možnosťou boli raw cakey. Neznášam raw cakey,“ nahlas sa rozosmeje. „Keď ja som sa ich strašne objedla,“ dodáva, akoby sa chcela za túto sympatickú spontánnu výpoveď predo mnou ospravedlniť.

Dada Zvalová
Dada Zvalová

„Keď som prišla z pôrodnice, navrhla som Matúšovi spraviť facebookovú stránku s našimi receptami, ktoré mali medzičasom veľký úspech medzi našimi priateľmi. A tak sme spravili najtrápnejšie logo v Canve, úplne katastrofické,“ opäť sa rozchichoce. „Denne sme tam chrlili jeden či dva recepty. Následne sme sa z tejto zábavky úplne bez strachu vrhli do vlastného podnikania – pečenia koláčov.“

Kvido v jej náručí celý čas spokojne saje „meme“ a pohmkáva.

„Nemali sme žiadne prachy, mali sme malé dieťa, podnájom. Matúš po nociach piekol naše koláče v reštaurácií, v ktorej cez deň pracoval ako kuchár. Predstav si to takto – každý večer nahodil do Ikea tašky mixér, všetky suroviny a poďho piecť. Ráno išiel na šiestu do práce a ja som od ôsmej robila rozvoz koláčov do rôznych kaviarní po Bratislave. To bola tiež pekná naháňačka. Ideš autom, zastaneš, dieťa vyberieš zo sedačky, vložíš do nosiča, zoberieš koláče, zanesieš, naspäť do auta, dieťa do sedačky, ideš ďalej, zastaneš, zase dieťa do nosiča… Fakt nechápem, ako sme toto zvládali,“ smeje sa a popritom krúti hlavou.

Akoby tomu stále neverila.

„Vôbec sme nevnímali realitu. Mali sme absolútne nasekaný čas. Ako stroje. Pracovali sme 18 hodín denne. Navyše sme v tom období začali zháňať výrobňu. A tak, medzitým, ako Matúš v noci piekol a cez deň pracoval, chodieval cez prestávky aj do našej už vlastnej prevádzky a svojpomocne to tam zariaďoval. Nemali sme peniaze na to, aby sme si zaplatili firmu, ktorá by to spravila za nás. A ja som po nociach na počítači, ktorý sa len pol hodinu zapínal, robila faktúry. Bola to tiež otázka priorít. Kúpime si nový počítač alebo pracovný stôl do výrobne?“

Dada sa odrazu nedá zastaviť. Jej tempo reči sa zrýchlilo, kde tu lapá po dychu. Kvido už dlhší čas mamku pozoroval. Akoby ju ani on nechcel vo víre myšlienok prerušiť.

V momente, keď sa Dada na chvíľu zamyslela, jej vyliezol z náručia a vrátil sa k môjmu náhrdelníku.

Prišiel čas opäť trochu posilňovať.

VÝDATNÉ SMÚTIČKO

Konečne také, ktoré nepotrebuješ dotláčať maslovým chlebom s lekvárom. Navyše do neho pohodlne skryješ aj za hrsť špenátu. Stiahni si od nás 7 raňajkových receptov zadarmo.

„Treasure hunt“ s koláčmi

„Každý odberateľ si vtedy zobral jeden – dva koláče. A ľudia sa nás cez sociálne siete pýtali, v ktorých prevádzkach sa v daný deň nachádzali náš jablčník či brownie. Ten, kto na ne mal chuť, musel za nimi skrátka behať po celej Bratislave. Vtedy sme si uvedomili, že skutočne potrebujeme priestor, kde budeme môcť naše výrobky nielen vyrábať, ale aj predávať.“

Nastáva technická pauza. Ide sa prebaľovať.

Dada sa vzdiali do spálne a ja naďalej s obdivom sledujem priestor okolo. Na stene za mnou visia dva zvláštne obrazy. Vyzerá to ako dva veľké otlačené vlašské orechy so špagátom. Na opačnej stene sa nachádza ďalší nekonkrétny obraz plný farieb. Premýšľam, čo toto abstraktné umenie asi zobrazuje…

Dada sa vracia s Kvidom v náručí a obaja sa doširoka usmievajú.

Naša predajňa = totálny PUNK!

„V tom čase sme sa stretávali s Ivkou Maleš a Petrou Csefalvayovou z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky. Inšpirovaní novým spoločenským hypom okolo témy zero-waste, hoci my sme tak doma žili už nejaký čas, sme si uvedomili, že v Bratislave nie je žiadny kamenný bezobalový obchod. Preto sme sa rozhodli spojiť túto myšlienku s našou alternatívnou pekárňou. A tak sa zrodila naša predajňa U Dobrožrúta.“

„Bolo to extrémne ťažké. Svet vtedy vyzeral úplne inak. Neboli dodávatelia na takéto zero-waste produkty. Začínali sme s piatimi. Jednalo sa napríklad o prírodnú kozmetiku, originálne upcyklované zápisníky, perá či sójové sviečky. Teraz je úplne iná situácia. Už je toho tak veľa, že nám praskajú regály vo švíkoch. Vtedy to však bol totálny PUNK!,“ prezrádza.

Dada Zvalová
Dada Zvalová
Dada Zvalová

Dada berie Kvida na ruky a pozýva ma do obývačky. Sadáme si opäť na zem a Kvido sa zabáva s veľkým dreveným puzzle.

Poloprázdna vs. poloplná chladnička

Zisťujem, že šetrný životný štýl si Dobrožrúti naplno privlastnili. Doma recyklujú, oblečenie sa snažia nakupovať v sekáčoch, varia zo surovín, ktoré majú v chladničke. Tú sa Dada snaží udržiavať skôr poloprázdnu ako poloplnú.

„Snažíme sa minimalizovať to, čo potrebujeme,“ vysvetľuje.

Myšlienku udržateľnosti sa na začiatku podnikania snažili preniesť aj do každodenného fungovania vo vlastnej výrobni.

„Keď sme si uvedomili koľko odpadu ako pekáreň produkujeme, vedeli sme, že s tým musíme niečo robiť. S Ivkou a Peťou sme vymýšľali koncept, ako nastaviť výrobňu tak, aby bola čo najviac zero-waste. Odpoveď sme okrem iného našli v elektrickom kompostéri, ktorý sme si samozrejme nemohli dovoliť. A tak sme organizovali rôzne bazáre, predávali naše oblečenie a šetrili. Ľudia sa na nás pozerali ako na bláznov,“ dodáva so smiechom.

„Začali sme tiež tlačiť na dodávateľov, aby zmenili spôsob balenia daných surovín. Múka, orechy, strukoviny – to všetko nám vtedy chodilo v malých sáčkoch. Síce sa na nás dodávatelia pozerali ako na mudrlantov, uvedomujeme si, že sme stáli pri počiatkoch zero-waste na Slovensku. Dnes sú už v tomto sektore vratné nádoby a veľké vrecia úplnou samozrejmosťou.“

Dada Zvalová

Kvida zrazu zaujme môj počítač, do ktorého si priebežne ťukám poznámky. Naťahuje sa za ním a neostáva mi nič iné, iba ho ľavačkou zdvihnúť nad jeho hlavu. Pozornosť obracia na môj mobil na pravej strane. Volím rovnakú taktiku a tak zrazu kľačím ako strašiak v maku s modernou technikou v oboch rukách.

Naraz sa s Dadou rozosmejeme. Našťastie sa Kvido vracia k svojim dreveným hračkám a ja si opäť sadám do tureckého sedu.

Trpká príchuť sladkého podnikania

Dada sa v spomienkach vracia ku začiatkom podnikania. Vidím, že ju to stále trápi.

„Šialene tým trpel náš vzťah. Buď som bola mama, fakturantka alebo obchodná zástupkyňa. Prakticky sme nemali žiadny partnerský život. Nebol naň čas. Ak by sme spolu neboli tak dlho a nepoznali sa tak dobre, dávno by nás to rozdelilo,“ zdôveruje sa.

„Museli sme si prejsť skutočne veľkými skúškami. Nemali sme žiadny finančný základ. Stále sme sa vyrovnávali s nulou na účte. Predstav si, že máš objednávky, ale nemáš z čoho kúpiť tovar. Alebo sme často nemali z čoho zaplatiť nájom či výplaty. Je to asi daň za odvahu.“

Okrem vzťahových a finančných problémov tiež otvára tému nastavenia tímu a dôvery v ňom. Dozvedám sa, že kým na začiatku mali jedného brigádnika, dnes vo výrobni a kamennej predajni zamestnávajú desať ľudí.

„Je veľmi náročné pracovať s dnešnými mladými ľuďmi. Táto generácia má milión možností, nemusia nič a môžu všetko. Skutočne máme často problém ich motivovať. Uvedomujem si však, že nech ma akokoľvek hnevajú, budem s nimi musieť aj naďalej pracovať. A na týchto ľuďoch bude závisieť, či naša firma bude ďalej existovať,“ pokorne priznáva a vymenúva workshopy s témou personalistiky, ktorých sa zúčastnila s cieľom zlepšiť sa v práci so zamestnancami.

Obchod sa dnes teší stálej klientele, rozrastá sa aj dopyt po koláčoch a pečive. Vzťahové a existenčné problémy sú zažehnané.

Najväčšou výzvou tak ostáva tím zamestnancov.

„Vtipné je, že naše najťažšie obdobia sú stále spojené iba s našou prácou. Vlastne som vďačná za to, že stále riešime iba toto. Mnohí ľudia sa totiž trápia pre omnoho náročnejšie situácie a problémy. My vlastne momentálne riešime už len to, že mladým sa nechce robiť,“ doplní a toto zistenie ju rozosmeje.

RÝCHLE, CHUTNÉ, ZDRAVÉ A SÝTE RAŇAJKY pre celú rodinu

Keď sa jeden opustí, druhý preberá zodpovednosť

Stále mi v hlave rezonujú začiatky ich podnikania a stres, ktorým si prechádzali. Pri takomto náročnom a dlhodobom psychickom vypätí sa nečudujem, že si Dada v priebehu posledných rokov prešla niekoľkými obdobiami depresie a vyhorenia.

„Pamätám si na moment, keď som dva dni prerevala bez prestávky. Bolo to obdobie, počas ktorého sme v noci spávali 4 hodiny. Zrazu som nebola schopná starať sa o Zoe. Úplne ma paralyzovala predstava toho, že niet cesty späť. Akoby ma tá zodpovednosť úplne dostala. Premýšľala som nad tým, čo by sa stalo, keby sme to všetko nechali. Musela by som si nájsť prácu, Zoe by musela ísť do jaslí. Čo ak si nenájdeme prácu? Čo ak nebudeme vedieť platiť nájom, lebo budeme musieť splácať dlhy? Čo ak nám tým pádom nezostane na bývanie? Budeme sa musieť vrátiť k našim? Bude musieť ísť Matúš opäť pracovne do zahraničia? Čo ak si tým rozbijeme rodinu? Bolo to úplne hrozné,“ rozpráva a hlas sa jej chveje.

Na chvíľu sa zahľadí na machovú stenu. Mlčí. A ja mlčím s ňou.

Následne sa opäť pozrie na mňa a s novým dychom dodáva: „Keď sa jeden opustí, druhý sa hneď snaží prebrať zodpovednosť. Za celú domácnosť, za deti, za všetko. Aby sa ten druhý mohol z toho vyspať či vyvetrať si hlavu.“

Dada Zvalová

„Málokedy o tom niekomu rozprávam. Si asi prvá. Málokto chce tieto veci počúvať.“

Ticho preruší Kvido, ktorý zo mňa opäť na chvíľu spraví kľačiaceho strašiaka v maku.

Štvrtý trimester?

Pozorovať, s akou láskou sa každá matka správa k svojim deťom, je pre mňa vždy fascinujúce. Všimla som si, že pri otázke na ne sa mamám vždy rozjasní tvár.

Zaujíma ma teda, ako sa jej darilo a darí skĺbiť materstvo s prácou.

„Pri Zoe bolo všetko ťažšie. Práve sme všetko rozbiehali. Navyše, prvé dieťa je vždy náročnejšie. Možno to dieťa nie je náročnejšie, ale tá žena je vo všetkom jednoducho stratená. Žiaľ, v spoločnosti sa kladie málo dôrazu na podporu toho, aby sa žena cítila, že je dostatočne kompetentná na to, aby sa starala o svoje dieťa. Aj preto som v tejto súvislosti začala akúsi osvetu. Jedná sa o popôrodné prípravy pre ženy a tiež instagramový účet s názvom @4ty3mester. Verím, že tieto dôležité informácie sa dostanú k mamám, ktoré ich budú potrebovať. Šestonedelie je totiž nesmierne dôležitá súčasť materstva. Ide o obdobie, kedy žena naberá odvahu, kompetenciu a silu byť matkou. Navyše sa jej reštartuje imunitný systém.“

„Teraz pri druhom dieťati si všetko omnoho viac užívam, viac si verím. Jednoducho už vieš, do čoho ideš. Vieš, že sa ti nezrúti svet, keď niečo neurobíš dobre. Už som si vedomá toho, že aj ja robím chyby. A je to v poriadku. Už sa za to neobviňujem a neľutujem. Som viac sama sebou.“

Dada Zvalová
Dada Zvalová

Náš rozhovor zrazu prerušuje silný plač. Kvido si pricvikol prstík v šuplíku. Nepomáha ani láskavé prihováranie sa a pofúkanie. Plač neutícha a tak si ho Dada jedným ťahom vkladá do nosiča.

V tomto momente mi prídu na um obrazy z obývačky. Spoločne sa tam presúvame a pýtam sa na ich symboliku.

Zisťujem, že sa jedná o otlačenú placentu Kvida, ktorého Dada porodila doma. Odpoveď ma zaskočí. Takže nie, neboli to vlašské orechy.

„Napriek tomu, že pre mnohých doktorov je placenta iba bioodpad, jedná sa o domov, v ktorom dieťa žilo 9 mesiacov. Domov, ktorý ho vyživoval, ochraňoval a spájal s matkou. A preto sme sa rozhodli si ho takto zvečniť či uctiť,“ vysvetľuje.

Druhý obraz plný farieb maľovali so Zoe spoločne. Kreatívna rodina.

Koľko druhov cestovín potrebujeme?

Je čas, aby som ich nechala samých. Rýchlo si prezerám svoje poznámky, snažím sa očami preskenovať všetko, čo som sa chcela dozvedieť. Malý jej už drieme v rukách.

Príbeh jedných z priekopníkov zero-waste témy na Slovensku ma veľmi zaujal, a preto chcem vedieť, ako sme na tom podľa Dobrožrútky Dady so zero-waste agendou dnes.

„Kedysi boli ľudia neochotní. Nechceli žiť udržateľnejšie. O túto tematiku sa navyše nezaujímali. Tu vidím veľkú, pozitívnu zmenu. V mnohých prípadoch sa to však akosi zvrtlo. Zrazu všetci chcú byť zero-waste. Tak ako „bio“ či „lokálne“ začali byť tieto pojmy zneužívané na marketingové účely.

Bezobalové obchody teraz hlásajú vo veľkom: ,Máme najširší sortiment! Máme 12 druhov cestovín!‘ Ja sa však zamýšľam nad tým, či nám to naozaj treba.

Naozaj potrebujeme 12 druhov cestovín?

A tak mám stále viac pocit, že ľudia vlastne nechcú malých lokálnych a udržateľných dodávateľov. To, čo chcú, je jednoducho veľký bezobalový obchoďák, kde budú môcť nakupovať veľa rôzneho, no tentoraz bez obalu. O tom to však vôbec nie je. A na to by sme mali pamätať.“

Dada Zvalová

Fotografie: Marek Švančara

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *