Za Adamom som prišla z Bratislavy až na Liptov. Ani skoré ranné vstávanie, či tri a pol hodinová cesta vlakom mi neukrojili z nadšenia spoznať úspešného slovenského športovca.
Okrem sympatického mladého muža so svetlými vlasmi a mierne ostýchavým úsmevom ma v Liptovskom Mikuláši privítal aj studený tatranský vzduch. Príjemná zmena po sychravom hlavnom meste.
Rozhovor sme si dohodli v jednom vyhrievanom office.
Skvelá voľba.
Adam mi však sľúbil, že sa neskôr pôjdeme spoločne pozrieť aj do lesa na trať, ktorú stavia s kamošom, a tiež do jeho dielne.
Nemám rád intrigy
„Bicyklovať som sa naučil, keď som mal tri roky,“ začína svoje rozprávanie Adam.
S rodičmi chodili na rôzne cyklovýlety po Liptove a Slovensku. „Vraj mi však nebolo rady. Bol som nebezpečný pre cestnú premávku,“ smeje sa.
„Kde-tu som vyskočil na chodník, potom zoskočil na cestu, potom som niekde spadol do kanála. Ani päť minút som nebol schopný ísť rovno,“ spomína Adam, ktorému triky na biku hneď učarovali.
Adam tak už v útlom veku vďaka otcovej podpore pričuchol k bikrosu – jazdeniu a skákaniu na špeciálne upravenom bicykli.
Aktívne trénoval a pretekal od štyroch do sedemnástich rokov. Za ten čas sa mu podarilo získať titul Majstra Slovenska 13-krát.
Potom sa pustil do objavovania zjazdárskeho sveta.
„Aj keď bikros je mega adrenalínový a krásny šport, časom mi začal vadiť akýsi konkurenčný boj medzi súťažiacimi, naschvály či strkanie sa na rampe počas pretekov. Zjazd je v tomto iný. Jednoducho vyštartuješ, dole kopcom ideš sám, zmeria sa ti čas a v cieli hneď vieš, ako si dopadol,“ vysvetľuje.
Nemôžem sa len tak bezhlavo pustiť
Snažím sa spomenúť si na Adamove videá, ktoré som si vo vlaku pozerala na YouTube.
Predstavujem si mladého chalana v prilbe, rukaviciach, veľkých topánkach a chráničoch, ktorý sa šúsom rúti listnatým lesom.
„Všetci si myslia, že tí, ktorí chodia rýchlo, nebrzdia. To je mýtus,“ preruší moje krátke zamyslenie Adam.
„My práveže brzdíme veľa, ale v ten správny moment. Viem, že to z diaľky vyzerá brutálne. Sám som z toho unesený. Najrýchlejší zjazdári dosiahnu rýchlosť aj 80 km za hodinu,“ rozpráva vzrušene.
„Zábava spočíva práve v tom neustálom prispôsobovaní sa trati, uhýbaní sa korienkom, kameňom, brzdení a opätovnom zrýchľovaní,“ svetlé oči mu prenikavo žiaria.
„Raz som skoro prešiel ježka,“ rozosmeje sa.
„Ale iba skoro,“ varovne zdvíha prst ľavej ruky.
„A čo sa s ním stalo?“ pýtam sa.
„Preskočil som ho,“ pohotovo odpovedá s miernym myknutím pleca a širokým úsmevom.
Osemnásťkilový bike nie je žiadne pierko
Začínam mať lepšiu predstavu o tomto zaujímavom, no pre mňa celkom nepoznanom športe.
Zamýšľam sa nad tým, či to tým chalanom stojí za to, trepať sa peši do kopca niekoľko kilometrov kvôli rýchlemu a vo svojej podstate krátkemu zjazdu dole.
„Jasné, že mi niekedy napadla otázka, prečo som si namiesto ťažkého biku radšej nevybral korčule,“ rozosmeje sa Adam.
„Hlavne vtedy, keď ho tlačím hore, pomedzi kríky, kamene, konáre, ktoré sa zachytávajú do pedálov a nakoniec aj tak spadnem na zem a zošmyknem sa po blate tých pár metrov, ktoré som práve pred chvíľou preklínal,“ pokračuje s milým úsmevom.
„Ale tento samonáser mi trvá tak päť sekúnd a potom je to zase v pohode. Ja som celkom flegmatik,“ vraví pomaly.
Adam sedí uvoľnene na točiacej sa kancelárskej stoličke.
Hlavu má ležérne opretú dozadu. Jedna noha preložená cez druhú.
Vyžaruje z neho príjemný pokoj.
Náročný a nebezpečný adrenalínový šport
„V momente, keď v lese sadnem na bike, ma nezaujíma absolútne nič. Je to ako tlačidlo ON/OFF od všetkého,“ rozplýva sa.
„Na druhej strane však musíš byť maximálne sústredený na to, čo robíš. Musíš si všimnúť každý jeden koreň. Lebo v opačnom prípade na neho môžeš nabehnúť zošikma alebo nesprávne chytiť brzdu, a už letíš do šmyku. Na trati sú vždy vyjazdené rôzne dráhy. Je preto potrebné trafiť presne tú, ktorú chceš. Vtedy, keď človek rozmýšľa nad niečím iným, alebo sa len tak vezie, vždy to končí zle,“ vysvetľuje.
Pohľad mi padne na jeho pravú ruku, ktorú ma zafixovanú pri tele v bielej ortéze.
Adam je známy svojimi kurióznymi pádmi a zraneniami.
Aj k tomuto došiel na svetovom pohári pred pár dňami.
S akousi bizarnou hrdosťou v hlase mi začne vymenúvať svoje celoživotné zážitky z nezabudnuteľných zranení.
Ešte počas bikrosovej kariéry sa mu podarilo pri skoku vo vzduchu vopchať nohu medzi vidlicu a koleso. Našťastie bez následkov.
Pri inom páde si zlomil pravú kľúčnu kosť a o dva týždne na to si ju opätovne natrhol.
Tento rok sa mu na Slovenskom pohári podarilo natrhnúť lýtko. Napriek zraneniu nielenže dokončil, ale aj vyhral samotné preteky.
„Potom som však tri týždne nechodil,“ smeje sa.
Nechce sa mi veriť, že tento nenápadný mladík má za sebou toľko úspechov a zranení zároveň.
Akoby to nestačilo, dodáva: „Na pravom kolene som si roztrhol dva krížne väzy, takže teraz pri jazdení musím nosiť ortézu, aby sa mi to nepošramotilo úplne. Vyzerám ako transformer,“ zasmeje sa.
Skoro som vykrvácal
Doposiaľ najkritickejšie zranenie si vraj spôsobil na Svetovom pohári v Andorre pred štyrmi rokmi.
„Letel som asi tri metre na výšku. Pri páde ma úplne zložilo. Ako knihu. Odniesla si to moja slezina. Roztrhol som si ju,“ vysvetľuje s miernym úškrnom na tvári.
„Dovtedy som nemal žiadnu skúsenosť s vnútorným poranením, a tak som nevedel, ako sa to vlastne prejavuje. Spočiatku som sa necítil zle. Lekára som preto vyhľadal asi až po dvoch hodinách, keď som pri jazde lanovkou pociťoval neznesiteľne pichľavú bolesť v bruchu. Vtedy som už tušil, že to bude niečo vážne. V depe som si už len ľahol na žinenku. Rovno po mňa prišla sanitka. Už som nebol schopný hýbať sa. Ak by som to vtedy neriešil, neviem či by sa mi to podarilo rozchodiť,“ zamýšľa sa a jeho reč sa mierne spomaľuje.
„Stratil som skoro 6 deci krvi. Takže, odkaz pre tých, ktorí budú čítať tento článok: Ak vás bolí brucho, choďte do nemocnice,“ opäť sa potmehúdsky usmieva.
Keď sa rozozvučí 200 motorových píl
Okrem zranení si však Adam nosí domov aj významné ocenenia.
Za jeden z najväčších úspechov svojej krátkej zjazdárskej kariéry považuje minuloročný Svetový pohár v Maribore.
„Bolo to celé dosť komické. Išiel som do toho iba s chuťou dobre si zajazdiť. Niežeby som si neveril, ale skôr som veril ostatným, že sú lepší ako ja,“ vysvetľuje.
„Už v kvalifikačnej jazde som bol na 13.mieste z viac ako 180 súťažiacich. Úplne neuveriteľné,“ hovorí vzrušene.
„Nikdy predtým sa mi nepodarilo umiestniť sa v elitnej kategórii svetového pohára. A tak všetko, čo sa zrazu dialo minúty pred samotným súťažným pretekom, bolo pre mňa úplne nové. Zrazu som sa dostal do úzkej skupiny najlepších zjazdárov sveta. Tí sa tesne pred štartom aktívne pripravovali spolu s vlastnými trénermi, ktorí im dávali posledné prípravné cviky. Mali jednoducho full service. Vlastné trenažéry, stacionárne bicykle či mechanikov, ktorí im kontrolovali biky. A ja, sám, bez nikoho. Na pankáča. Nevedel som, čo mám robiť. A tak som si dal dve kolečká okolo reštaurácie. Reku, tak som asi rozcvičený,“ rozpráva prerušovane s krásnym liptovským prízvukom a smeje sa na plné hrdlo.
Naozaj to muselo byť dosť komické. A nezabudnuteľné.
„To určite. Môj zjazd podporovalo niekoľko stoviek fanúšikov s rôznymi cool pomôckami – rapkáčmi, zvoncami, trúbami či motorovými pílami. Až v momente, keď som počul fanfáry hlučných motorových píl, som si uvedomil vážnosť tohto preteku. Fakt som si to užil,“ spomína na svoj svetový úspech Adam.
Výletníci na škótskom parkovisku
Úspech v Maribore Adama navnadil na ďalší výlet za dobrodružstvom.
Spolu s tromi chalanmi sa tak vybrali na Svetový pohár do Škótska.
„Cestovali sme tam v prerobenej dodávke, v akej chodia poštoví kuriéri. Do vrchnej časti sme si nainštalovali posteľ, z ktorej sme mali strechu iba pár centimetrov nad hlavou. Spali sme na šírku auta, jeden vedľa druhého, ako sardinky. Nemali sme strešné okno, elektrinu či kúrenie. Dva týždne úplná pankáčina. Žiadny kemp, žiadna voda. Zaparkovaní na parkovisku pri depe. V zime, v jedenástich stupňoch, so sieťkami na ksichtoch, keďže celé okolie bolo zamorené otravnými muškami,“ vysvetľuje.
„Stálo to však za to, že?“ pýtam sa.
„Noo, dopadlo to tak, že som vlastne spadol,“ odpovedá bez rozmyslenia Adam.
Mám pocit, že počúvam nejaký dobre napísaný stand-up.
„Natrhol som si sval v ramene.“
„Takže ty padáš iba na svetových pohároch?“ pýtam sa mierne ironicky.
„Poväčšine,“ vraví pohotovo.
Následne sa však na chvíľu zamyslí a jeho tvár nezvyčajne zvážnie. Kto vie, čo mu ide hlavou.
„Stalo sa mi už kadečo. Rôzne seriózne pády bez následkov. A potom padnem len tak, pre hlúpu chybu, a zrovna je to na svetovom pohári.“
„Rok som sa na tento moment tešil. Zbytočne.”
Adam zrazu váži slová, rozpráva pomaly a oči má mierne privreté.
Cítiť, že ho to škrie. Na chvíľu si poškrabe ruku. Tú, ktorú si zranil pred pár dňami na ďalšom Svetovom pohári v Maribore.
Dlhé mesiace príprav. Túžba prekonať svoj výsledok v slovinskom meste spred roka. A opäť nešťastný pád.
Z toho posledného svetového pohára sa vrátil pred necelým týždňom.
Ešte je to čerstvé. Bolesť aj spomienky.
„Bol to taký mix všetkého. Zle nastavený bike, zlé časy na tréningoch, nervy na samého seba,“ vymenúva.
Očami pohybuje zo strany na stranu. Typická mládežnícka iskra v očiach a hlase sa trochu vytratila. Teraz tu predo mnou sedí rozvážny mladý muž, ktorý reflektuje posledné dni.
„Neviem, buď som bol premotivovaný alebo naopak ustráchaný. Bál som sa, čo sa stane, keď prídem dole a budem mať slabý čas. Možno to bol stres z minuloročného úspechu. Alebo rešpekt pred tým, že túto sezónu som po prvýkrát súčasťou fakt skvelého tímu, ktorý ma tiež finančne podporuje za to, že jazdím. Nebol som jednoducho koncentrovaný. A tak som spravil hlúpu chybu, spadol som a skončil. Mám za sebou pravidelné každodenné tréningy vo fitku a v teréne, upravenú životosprávu. Skoro rok trénovania. Na tento jeden moment. A ja si tam vykĺbim rameno!“ vraví nahnevane.
Stíši sa.
Odpije si z čaju v červenom pohári Krtka Rudka.
Pohľad zaborí do prázdnej steny za mnou.
Akoby tu ani nebol.
Nechávam mu priestor. Nechcem zbytočne tlačiť.
Po chvíli sa na mňa opäť uprene pozrie.
„Chcel by som to zmeniť,“ povie potichu a pomaly.
„Stále idem na doraz. Preto si potrebujem hlavne uvedomiť, že mi to nikam neutečie. Keď nevyjdú jedny preteky, vyjdú druhé. Nemusím sa tak plašiť. Lebo presne toto sa mi vlastne stalo teraz v Maribore. Chcel som byť za každú cenu najlepší, ako sa len dalo. Zariskoval som. A padol.“
Analyzuje svoje zlyhanie.
Chvíľku sedíme potichu.
Cítim, že ho to trápi. No pri každom slove o pretekaní a bikeovaní mu tiež nesmierne žiaria oči.
Vidím, že má chuť pokoriť svoju mladícku ľahkovážnosť a postaviť sa nohami pevne na zem.
A do pedálov.
Zrazu sa Adam strhne. Pri pohľade cez okno si uvedomí, že sa začína stmievať, a tak by sme čím skôr mali utekať na trať.
Nie je kopec ako kopec
Sadáme do auta a vydávame sa na Háj. Alebo do Hája? V háji som ešte nebola.
Prichádzame k hustému lesu, kde vraj trénujú aj Martikán či Vlhová.
Vystupujeme z auta. Ďalej sa pôjde peši.
Stúpame prudko do kopca, jesenné listy šuštia pod nohami.
Borím sa tiež klzkou hlinou a zakopávam o konáre a kamene. Vôbec si neviem predstaviť terigať so sebou ešte aj bike.
Mám čo robiť.
Napriek doráňanému telu Adamova kondička nesklamala. Stíha rozprávať a zároveň bez problémov stúpať do kopca po náročnom teréne.
„S kamošom tu už rok a pol staviame tréningovo-zábavnú trať.
Jedná sa o celkom veľké a technicky náročné skoky. Kopeme to všetko ručne krompáčom centimeter po centimetri, preto to trvá takto dlho,“ opisuje.
„Tu sa naberie rýchlosť, skočíš do výšky, pokračuješ do zákruty,“ vraví a popritom ukazuje na jednotlivé zákruty, svahy či stenu vytvorenú z vriec hliny.
Až pri jeho opise si začínam uvedomovať, koľko času a energie museli chlapci vynaložiť do vysekania a zmeny štruktúry celého terénu.
Otáčam sa dozadu a zbadám päť metrovú priepasť, ktorá umožní bikerom svižný skok.
Ani tá tu pôvodne nebola.
To museli byť stovky hodín krompáčovania a fúrikovania.
„Mnohí si myslia, že ničíme prírodu, robíme v lese bordel a hluk. Opak je pravdou. Napríklad v porovnaní s výrubom, kde fičia motorové píly doslova na plné obrátky. Dúfam, že sa raz toto povedomie verejnosti o našom športe zmení a budeme braní ako súčasť športov tak, ako sú napríklad horolezci,“ hovorí Adam.
Pomaly schádzame (pre mňa náročným) terénom dole.
Zisťujem, že trail, ktorý tu chalani stavajú, bude na biku možné prejsť za približne minútu.
Nechce sa mi tomu veriť. Mám pocit, že hore sme sa štverali minimálne pol hodinu.
Prichádzame k autu.
Ideme navštíviť Adamovu dielňu.
Chcem pomáhať súperom vyhrávať
„Vitaj! Tu trávim viac času ako doma,“ vraví pri vstupe do dielne Adam.
Rozhliadam sa po malej garáži, v ktorej sa nachádzajú štyri biky, niekoľko párov topánok, náradie, veľa pneumatík, štartovacie čísla nalepené na pracovnej skrinke, škatule, predlžovačky…
Všetko má svoje miesto.
„Po každom preteku v blate rozoberám bicykel do šróbky. Trvá to okolo 4 a pol hodiny,“ vysvetľuje.
Je veľmi zaujímavé byť v tejto Adamovej svätyni, ktorá zažila jeho úspechy a pády.
Doslova.
Zrak mi padá na korkovú nástenku a obrázok muža so zdvihnutým prstom.
Zisťujem, že sa jedná o autoportrét Adamovho otca, ktorý aj takto pomyselne drží ruku a stráž nad svojím synom. Od malička ho aktívne podporoval, vozil na trať, servisoval biky.
Oplatilo sa.
V miestnosti hľadám poháre z pretekov.
Márne.
„Mám ich odložené hore v izbe. Postupne sa však zbavujem tých, ktoré som získal ešte ako fagan. V časoch, keď som jazdieval bikros, sme mali dva preteky každý víkend, a tak som nazbieral vyše stovky ocenení. Začal som ich však postupne rozdávať mladým jazdcom na lokálnych pretekoch, kde chýbajú peniaze a symbolické ocenenia pre víťazov. Sám totiž nezabudnem na to, akú hodnotu pre mňa mali v detstve práve tieto poháre. Každú nedeľu som ich ako blázon jeden po druhom prepočítaval,“ spomína a mierne sa červená.
Zisťujem, že nedávny návrat zo Slovinska bol pre Adama dosť tvrdý.
„Prinútil ma zamyslieť sa nad tým, čo chcem v budúcnosti seriózne robiť. A tak som si uvedomil, že ma láka možnosť trénovať ľudí, bikerov. Aj moja zjazdárska pokus-omyl cesta by asi vyzerala inak, keby pri mne od začiatku stál profesionálny tréner. A tak by som im rád pomohol. Myslím, že skúseností zo zjazdu, tréningov a pádov mám už habadej,“ vraví.
„Okrem toho by som raz chcel mať svoje vlastné trailové centrum, aby som tento šport priblížil ľuďom. A ukázal im, že to nie je šport pre samovrahov,“ rozosmeje sa nahlas.
Svojou praktickou víziou o budúcnosti ma mierne zaskočil.
Empaticky to vycítil. A opäť ma predbehol so svojou odpoveďou.
„Úprimne, nemám ružové okuliare, že budem v 40-tke stále jazdiť profesionálne. Veď mám 22 rokov a polku tela na kašu,“ stíchne.
„Určite by som však do cca troch rokov chcel byť v top 10 na svete. Aspoň sa tam na chvíľu ukázať. Viem, že to nie je úplne nereálne. Ak pôjde všetko tak, ako má, mohlo by sa to naplniť,“ zamyslí sa pri pohľade na svoj bike.
„Kedy?“ opýtam sa bez rozmyslenia.
„Ak budú také sezóny ako tento rok, tak asi nikdy,“ zasmeje sa so silnou sebakritikou v hlase.
Ticho.
Dalo by sa krájať.
Úprimne Adamovi držím palce, aby našiel balans nielen na biku, ale aj v živote.
Balím si svoje veci a odchádzam na vlakovú stanicu späť domov.
Bratislava – Liptovský Mikuláš na otočku? Trocha zaberák, ale určite to stálo za to.
Adamovu cestu za hľadaním rovnaváhy sleduj na jeho Instagrame.
Fotografie: Peter Lengyel
